V monochromatickom prostredí slovenskej literárnej scény, kde príčinlivá snaha kultivovať osvedčené tvorivé postupy čoraz okatejšie vytláča túžbu po experimente, pripomína Peter Macsovszky divoký brečtan, ktorý sa nedopatrením dostal do starostlivo udržiavanej okrasnej záhrady. Vytrvalosť, s akou pokúša hranice písaného slova ako platformy komunikácie, schopnosť hravo pretaviť hrdzavejúci žáner do kurióznych, ale predsa vábivých foriem a dravá vôľa prekračovať vlastné konceptuálne rámce je už vyše dve desaťročia zdrojom onej rozpínavej vitality, čo odlišuje dielo tohto zručného eskamotéra nevšednosti od uhladenej strnulosti drvivej väčšiny domácej produkcie. Uvedené môžeme zhrnúť parafrázovaním samotného Macsovszkého: v literatúre je povolené všetko, čo posúva a zabáva. Zdá sa však, že pri spisovaní poslednej knižnej prózy vernosť stanovenému krédu nedodržal. Román Povrch vašej planéty (2017) je skôr neplodným prešľapovaním na mieste než kreatívnym pohybom vpred, parazitickým výhonkom obopínajúcim telo materskej rastliny bez toho, aby sám získal príťažlivý tvar.
Napäté očakávanie, kam sa autor zvrtne pri najbližšej príležitosti, nadobudlo úctyhodné rozmery obzvlášť po tom, čo ho román Tantalópolis (2015) za všeobecných rozpakov katapultoval z periférie oficiálneho vkusu na pomyselný Olymp prestížneho ocenenia Anasoft litera. Dodajme, že úspech snáď najviac zaskočil práve Macsovszkého, ktorý sa nikdy príliš netajil priam detinským potešením provokovať spoza hraníc verejnej mienky, odkiaľ súťaž opakovane častoval prívlastkom „mašinérie“. Kompozičné postupy Povrchu vašej planéty, jeho ladenie i obsah do istej miery pripomínajú prozaických predchodcov románu, počínajúc už expozíciou osobnosti rozprávača. Gabriel Ferde je obdobne ako Szoborkay z Tantalópolisu alebo (skoro)hrdina diela Mykať kostlivcami (2010), Šimon Blef, svojho druhu grafoman, notorický zapisovač i tých najvšednejších aspektov zakúseného, introvert nebezpečne balansujúci nad priepasťou mizantropie, ktorý nachádza záľubu skôr v osamelom prežúvaní lačne konzumovaných zväzkov kníh než v družnej interakcii s okolím. Opakovanie charakterovej typológie pochopiteľne ešte nemusí byť príznakom stagnácie. Macsovszky už neraz preukázal pozoruhodnú obratnosť pri žonglovaní s materiálom, ktorého potenciál prekvapiť bol už zdanlivo dávno vyčerpaný. Rozhodnutie povýšiť povrchnosť, s akou nás Ferde prostredníctvom „knihy spomienok“ uvádza do okolností svojho života, na ideový i výrazový rámec textu, je ale pre čitateľa prinajmenšom ubíjajúce. Hlavne pokiaľ ide o dielo autora, u ktorého sme boli navyknutí na hlboký ponor medzi riadky, kde bolo možné tušiť priehrštia rafinovaných slovných zvratov a významov za nimi ukrytých.
Je však potrebné zdôrazniť, že zmienená povrchnosť predstavuje autorský zámer podriadiť každý aspekt románu atypickej psychológii rozprávača. V paranoidnom založení Gabriela Ferdeho, sužovaného dotieravou myšlienkou, či sa nevedomky nestal ozubeným kolieskom prepracovaného aparátu tajných služieb, pramení i zjavná depersonalizácia písomnej výpovede, obsah ktorej je na stránkach Povrchu vašej planéty prezentovaný formou zápisníka. Chronická nedôvera zasahuje s agresivitou zhubného nádoru do každej oblasti Ferdeho prístupu k medziľudským vzťahom a nedovoľuje mu zakúsiť skutočnú intimitu intersubjektívnej komunikácie, čím trpí nielen jeho bezprostredné okolie, ale aj my. Pokus podať „správu o činorodosti ľudského tvora na zemeguli“ je pod úzkostlivým dohľadom, aby toho nebolo prezradeného až príliš. Nech sa úvahy autora, tohto zosobnenia stihomamu, rozvetvujú akýmkoľvek smerom, dáva čitateľovi zreteľne na vedomie, že zo seba nemieni vydať nič, čo by mu umožnilo nahliadnuť za fasádu jeho vnútorného sveta. Opätovné zdôrazňovanie ostrej demarkačnej línie oddeľujúcej hermeticky uzavretý mikrokozmos zdieľaných referenčných rámcov Ferdeho a jeho manželky od cudzorodých elementov zvyšku existencie, príhodne označovaných v najrôznejších variáciách za „váš svet“, je taktiež principiálnym dôvodom, prečo rozprávanie kĺže po povrchu miesto toho, aby nám sprostredkovalo pevnejšie uchopenie motívov, ktoré sa za ním skrývajú. Slovom: „Ja, Gabriel Ferde, som taký človek, že ľudia väčšinou nevedia, čo si o mne myslieť. Nevedia, kam ma zaradiť. Nevedia, čo si počať s mojimi slovami.“ Netušíme to koniec koncov ani my a je na zamyslenie, či je Macsovszky v tomto ohľade o niečo múdrejší.
Patologickej náture rozprávača, kde sa obsesívna potreba neprestajne čosi zapisovať dostáva do otvoreného konfliktu s potrebou zaceliť najmenšiu puklinu na obrannom vale jeho súkromia, zodpovedá ostatne aj mätež slovných spojení víriacich na stránkach románu. Každá z deväťdesiatich štyroch kapitol označených iba číslami prekypuje mikroscénami, čo sa freneticky premieľajú jedna cez druhú, sotva boli načrtnuté. Nekontrolovaný asociačný mechanizmus narácie ich ženie do všetkých strán; ubiehajú do stratena rovnako náhle, ako sa objavili, a dynamika tohto šialeného cvalu nedovoľuje čitateľovi zaostriť pozornosť ani na jednu z nich. Intímnu reflexiu spomienkového materiálu až príliš často nahradzuje jeho nezaujatá enumerácia a kvantá vydávených dát zjednocuje konkrétna myšlienka len príležitostne. Ferde aplikuje pri tvorbe textu metodológiu geodetického výskumu svojej manželky. Hromadí „časovo určené lokalizácie priestorových a fyzikálnych informácií“, ale pri mapovaní „povrchu vašej planéty“ sa takmer nepúšťa do ich osobitého komentovania. Ledva tak učiní, náhlivo strieda kulisy, aby unikol všetečnému pohľadu publika. Zatiaľ čo v prípade Tantalópolisu formálna štruktúra diela fragmentáciou výpovede už na úrovni vetnej skladby funkčne prispela k dôvernejšiemu porozumeniu neukotvenej osobnosti protagonistu, Macsovszkého najnovšia próza sa vydáva pomocou podobných prostriedkov smerom celkom opačným. Variantnosť výpovede má tentokrát za účel jedine zdôrazniť, že kľúč k podstate textu nám nenáleží. Pevne ho zviera Ferde a na rozdiel od svojho menovca zo zboru archanjelov, ktorého poslaním v abrahamistických náboženstvách je interpretovať Božiu vôľu do jazyka človeka, on, ako jeho „šikmý“ (z maďarského „ferde“) náprotivok, tento kľúč k prekladu medzi „naším“ a „vaším“ svetom nemieni pustiť z rúk.
Rečníckou otázkou potom zostáva, či ešte vôbec záleží na obsahu knihy, ktorá dosahuje nevšednú hĺbku snáď iba v povrchnosti výrazu, s akou sa odcudzuje recipientovi. Obzvlášť, pokiaľ si pri jej listovaní uvedomí, že motívy zakreslené na plátno spomienok rozprestierajúcich sa od osemdesiatych rokov až do súčasnosti predsa už kdesi videl. S trochou preháňania môžeme konštatovať, že Povrch vašej planéty nie je ničím viac než nepríliš spôsobne upravenou výkladnou skriňou karnevalovo pestrých predchodcov románu. Macsovszky opakovane prežúva tematické námety svojej niekdajšej tvorby bez toho, aby im poskytol náležitú hĺbku, pričom určitú zmenu možno badať iba v kvantitatívnej rozhojnenosti materiálu, ktorý bol pri ich výstavbe použitý. Ani najzaujímavejšie aspekty zaznamenaného žiaľ nedosahujú kvalitu remeselného spracovania, akej sa im dostalo v minulosti. Montparnasské výšiny zdanlivo nadoblačného sveta osobností lokálnej i globálnej kultúrnej scény boli síce v menšom rozsahu, no omnoho vtipnejšie demýtizované na stránkach Klebetrománu (2004). Teórie kvantovej mechaniky, aktualizovania potenciálnych realít a ich vzťah k predstavivosti, brilantne pretavené do čitateľsky náročného, zato však myšlienkovo výdatného Hromozvonára (2008) nahradili Ferdeho povrchné, tak trochu naivné špekulácie. Macsovszkého bohaté skúsenosti s prostredím Holandska alebo Latinskej Ameriky našli príhodnejšie uplatnenie v románoch Mykať kostlivcami a Tantalópolis, ba dokonca aj motív paranoje a nedôvery v absurdnom svete dysfunkčných medziľudských vzťahov klokotajúcich na pozadí všadeprítomnej byrokracie využil nápaditejšie v univerze dystopickej prózy s prvkami sci-fi Želáte si novú kúpeľňu? (2012). A pýtate sa, kam sa podeli autorove erudované umenovedné rozpravy, úvahy o náboženskej mystike, záľuba v záhadných javoch, alebo psychoanalýze? Nepýtate? Nevadí. Pri železnej pravidelnosti, s akou plnia stránky jeho kníh, je odpoveď zrejmá.
Ukončime túto mätež slovných spojení, Ferdeho i našu, anekdotou. Po tom, čo Macsovszky poslal svoju poetickú prvotinu na posúdenie Danielovi Hevierovi, ten mu vzápätí odpovedal, že síce netuší, či vôbec ešte ide o poéziu, ale má dojem, že by ju mal vydať. Román Povrch vašej planéty je síce nepochybne prózou, navyše vlastne vnútorne konzistentnou a vedomou si svojich nedostatkov, no tentokrát patrí skôr do zásuvky Gabriela Ferdeho než na police kníhkupectiev. Neposúva, nezabáva a prekvapuje jedine tým, ako presne reflektuje naše pocity z nej už v úvodnej vete: „To všetko sú nezmysly.“
Autor je publicista
Peter Macsovszky: Povrch vašej planéty, Bratislava: Drewo a srd – Občianske združenie Vlna, 2017
