Nič netrvá večne

Myslel som si, že na svete sú len dve istoty: všetci zomrieme a Michel Houellebecq píše knihy, ktoré nemôžu sklamať. Po prečítaní jeho posledného románu Zničiť mi zostáva asi už len tá smrť.

Nová Houllebecqova próza, samozrejme, nie je vyslovene katastrofa. To by od takého zručného remeselníka asi nečakal nikto. Nájde sa v nej hromada vtipných momentov či výborných postrehov. Navyše posledných približne sto strán, kde príbeh naberá intímnejší charakter, patrí snáď k tomu najlepšiemu, čo autor kedy napísal. Problémom je, že Houellebecq chcel v tomto prípade vtesnať do jednej knihy viacero rôznych kníh: technologický thriller, politickú drámu, sociálnu kritiku a nakoniec spomínanú intímnu meditáciu o smrti. Každá z týchto kníh by sama o sebe určite obstála, ale nech som sa akokoľvek snažil hľadať medzi nimi organické prepojenie, nenašiel som. Samozrejme, ak by človek silou-mocou chcel, v ich spojení si nejaký zmysel nájde, ale to by musel robiť preto, lebo Houellebecqovi fandí. Z textu totiž prirodzene nevyplýva.

A to je škoda. Lebo veľký rozsah (vyše 500 strán) ponúka možnosť syntetizovať všetky témy a motívy, na ktoré sme si u Houellebecqa navykli a ktoré máme my, jeho fanúšikovia a fanúšičky, v obľube: kritika modernej západnej spoločnosti, úvahy o nezmyselnosti existencie, sex a alkohol ako analgetiká a nakoniec láska, ktorá je jediným liekom na spásu duše, človeka i spoločnosti.

Neviem, pre čo si chodíte k Houellebecqovi vy, ja pre lásku. A tú som dostal. Ale, žiaľ, spolu s mnohým iným, o čo som nežiadal a neviem, ako s tým naložiť. Zostáva vo mne otázka, čo tou nesúrodou zmesou autor sleduje. Je, samozrejme, možné, hoci je to to najbanálnejšie vysvetlenie, že rozohral viacero rovín a už sa mu ich jednoducho nechcelo dokončiť či prepojiť. Možné je však aj to, že – podobne ako internetoví hackeri v jeho románe, ktorých útoky sledujú nepochopiteľné a tajomné vzorce – Houellebecq svojím textom sleduje kód, ktorému nerozumiem.

A možno nám chce proste len odkázať, že život a smrť, tak ako jednotlivé línie jeho románu, nemusia mať žiadne rozuzlenie a v podstate ani zmysel. Fair enough. Ale potom sa nemožno diviť, že po prečítaní zostane v človeku rozpačitý pocit niečoho nedokončeného. Takéto rozpaky sú pre mňa u Houellebecqa niečím novým, ale možno si na ne treba začať zvykať. Nič netrvá večne.

Michel Houellebecq: Zničit. Preložil Alan Beguivin. Odeon 2022.

Tomáš Hučko