Je to naozaj dobrý dokument, a pritom ani nejde o jednu z mojich tém – pristihnem sa, ako odpovedám na otázku, či je k svetu tá Neviditeľná (2020). Film totiž zapadol do šuplíka filmov o pôrodoch, a tak jedným dychom zdanlivo prestal byť témou tých, ktorí nikdy nerodili, teda mužov, mladých a iných bezdetných žien.
Kde sa vzala Neviditeľná? Podozrivo odnikiaľ, javí sa totiž nám, slovenským filmovým „audiovizuálom“, ktorí predsa vieme o všetkom, čo za niečo stojí alebo bude stáť. Vieme o úspešných filmoch skôr než sa narodia. A tu zrazu, takáto Neviditeľná, hlási sa o miesto pod slnkom a ktovie, možno aj tým v sieti (Slnko v sieti je výročná filmová cena, s neodmysliteľným hrdým prívlastkom „národná“, pozn. autorky).
Dlhometrážny autorský debut režisérky Maie Martiniak predstavuje hĺbkovú sondu do príbehov troch ústredných postáv filmu vo vzťahu k ich vlastnému pôrodu. Kým Lucia sa chystá priviesť na svet svoje tretie dieťa, Melody a Stella sú v rôznej fáze vysporiadania sa s prežitými pôrodnými traumami. Komplementárnou linkou filmu sú prísne observatívne scény z pôrodných sál, v ktorých autorka nekompromisne konfrontuje diváčky a divákov s drsnou realitou slovenských štandardov v kontrapunkte s praxou v dánskych pôrodniciach. Zjednodušene povedané, kým slovenská žena má držať nohy rozkročené a ústa zatvorené, ak nechce po nich (doslova) dostať, v Dánsku je rodička náročnou klientkou, ktorej očakávania sa personál usiluje do maximálnej miery naplniť. Samozrejme, aj dánske zdravotníctvo má svoje rezervy, ako pripúšťa mladá pôrodná asistentka, no v tamojšom systéme je najdôležitejšie, aby sa ženy v tejto náročnej a dôležitej situácii cítili bezpečne a dostali maximálnu podporu.
Minulosť
Nakrúcanie trvalo režisérke Mai Martiniak sedem rokov, počas ktorých sa stretávala s rôznymi druhmi „nepodpory“, od inštitucionálnej po osobnú. Grantové komisie odmietali závažnosť a relevantnosť problémov v pôrodníctve, pedagógovia na filmovej fakulte jej prístup nepovažovali za dostatočne umelecky validný a zdravotný personál sa nechcel nechať nakrúcať. A keď sa konečne podarilo doviesť celý projekt do víťazného konca a jeho cestu na verejnosť mala korunovať premiéra na prestížnom medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov CPH:DOX, udrela pandémia. Medzinárodná premiéra prebehla čiastočne podľa plánu v online programe kodaňského festivalu, ale film nepokračoval rovno do slovenských kín, ako to býva zvykom, pretože tie už boli zatvorené. K publiku sa dostal prostredníctvom online verzie dokumentárneho festivalu Jeden svet, kde 11. novembra 2020 získal hlavnú cenu od medzinárodnej poroty so zdôvodnením: „Neviditeľná je strhujúci film, ktorý nekončí záverečnými titulkami, ale núti nás zamyslieť sa nad otázkou slobody a rešpektu k rozhodnutiam žien počas pôrodu. V čase, keď v niektorých európskych krajinách musia ženy opäť bojovať za právo rozhodovať o svojom vlastnom tele, film nežne, no naliehavo poukazuje na to, aká dlhá cesta pred našou spoločnosťou ešte leží, kým sa priblížime snu o rešpekte a láskavosti, ktoré si zaslúži každá žena bez rozdielu. Nenápadne presné zábery, prepracovaná dramaturgia a znamenite vybrané postavy činia z filmu dôležité a nadčasové dielo, ktoré spracováva zásadnú otázku, ktorá sa týka nás všetkých.“
Súčasnosť
Cenou od medzinárodnej poroty však úspech Neviditeľnej na festivale Jeden svet neskončil. Ešte zaujímavejšia je výhra v diváckom hlasovaní. Je to film, ktorý sa návštevníkom a návštevníčkam festivalu páčil viac než akýkoľvek iný český alebo slovenský film, viac ako duši lahodiaci americký permakultúrny hit Najväčšia malá farma, ako film o Trumpovi streamovaný v deň Trumpovho pádu aj ako KoroNárod, film svetoznámeho multimediálneho umelca Ai Wei Weia, uvedený počas najtvrdšieho minuloročného lockdownu. Neviditeľná je film, ktorý sa publiku Jedného sveta páčil najviac. A to napriek tomu, že ide o „film o pôrodoch“, čo je téma zdanlivo veľmi špecifická a úzkoprofilová a mnohí diváci vrátane nášho kolegu, člena festivalového tímu, sa už vopred báli, že prinesie obrazy, ktoré nepotrebujú a nechcú vidieť.
Do tretice sa za jedinečný divácky účinok Neviditeľnej prihovára aj výskum z dielne Inštitútu verejnej politiky, ktorý sa uskutočnil formou dotazníkov v priebehu festivalu a okrem spokojnosti s online podujatím skúmal aj (alebo skôr predovšetkým) funkcie umenia ako spoločenskej praxe. Teoretici Alain de Botton a John Armstrong, z ktorých teórie (Art as Therapy, 2013) výskum vychádzal, definovali sebapoznanie a pochopenie ostatných prostredníctvom siedmich najbežnejších funkcií umenia: zapamätanie, nádej, prežitie utrpenia, kompenzácia, sebapoznanie, rast a docenenie. Za inovatívny výskum a jeho výstupy a za to, že si vybrali práve Jeden svet, patrí veľká vďaka jeho autorkám Eve Pavlovičovej a Alexandre Polákovej.
Dotazník ku každému filmu obsahoval otázky, na ktoré respondenti a respondentky odpovedali pridelením pozície na Likertovej škále a ktoré smerovali k subjektívnemu precíteniu daného filmu a jeho schopnosti naplniť jednotlivé vyššie spomínané funkcie umenia. Zo všetkých filmov, ktoré si autorky výskumu vybrali do dotazníka, dopadla Neviditeľná ako titul s najväčším vplyvom na prežívanie divákov a diváčok. Čím to je?
Mám teóriu, ktorá síce nie je ktovieako vedecky podložená, ale stojí za povšimnutie. Mohla by som šmahom ruky vyvrátiť argumentáciu o diváckej cene či výsledkoch výskumu a tieto úspechy pripísať dobrej propagácii filmu a aktívnej cieľovej skupine. Prečo by som to však robila, keď cítim, že všetky tieto ukazovatele smerujú k odkrytiu toho, čo z príbehu tohto filmu cítim ako diváčka aj ja sama?
Domnievam sa, že to, čo fascinuje mňa na filme Neviditeľná a stojí aj za silou diváckeho ohlasu na tento film, je fakt, že pôrody sú skôr metonymiou ako vyčerpaním problému. Ten neviditeľný svet za nimi je podstatne väčší. Je to svet všetkých inštitúcií (ktorých zlyhanie pociťujeme tak silno práve teraz pod vplyvom pandémie) od škôl cez pôrodnice až po súdy, kde sa zneužíva moc na zakrytie nedokonalosti, nedostatočnosti a slabosti. Keď sa odovzdávame do rúk inštitúcií, sme vo svojej podstate bezmocní a odovzdávame sa s dôverou v odbornosť danej inštitúcie, ktorej odhaľujeme svoje telá, presne tak ako ženy svoje vagíny na pôrodných sálach. A opakovane kapitulujeme pred krutým cynizmom, s akým súkolia inštitúcií, metaforicky povedané, vrážajú svoje studené chápadlá do našich útrob. Taká je kultúra, tak sme boli vychovaní, tak sme na to zvyknutí, poznáme to všetci. V pôrodnici, v nemocnici, v škole, na ministerstve… ako v zlom sne, kde to začne bolesťou zuba, no pár rýchlych pohybov očí stačí na to, aby nás podvedomie presunulo na samotku vo väzení. Netušíme, za čo tam sme, ale museli sme asi vykonať niečo veľmi zlé, keď sa k nám takto správajú.
Budúcnosť?
Posuňme sa teraz v našom virtuálnom bezčasí o pár mesiacov bližšie k dnešku. Prednedávnom obleteli svet variácie memečka na Bernieho Sandersa, ktorý si odsedel inauguráciu nového prezidenta USA v defenzívnom posede, s rukami prekríženými na bruchu zababušenými v páre nemoderných vlnených palčiakov. Miera pochopenia a zmysluplného využitia tohto vizuálneho symbolu evidentne závisí od geografickej, kultúrnej a intelektuálnej úrovne jeho používateľov. Mnohovrstevnej interpretácii podrobila tento fenomén Naomi Klein vo svojom článku The Meaning of the Mittens: Five Possibilities pre novinársku platformu The Intercept: „Ako pri takmer celej jeho historickej kampani v primárkach 2020, symbolická sila palčiakov pramenila z toho ‚my‘ v princípe ‚nie ja, my‘ – decentralizovaného hnutia hnutí, ktoré reprezentuje tisícky občianskych iniciatív a regionálnych organizácií a desiatky miliónov voličov a voličiek a ktoré (podľa mnohých prieskumov) zastupuje politiky podporované väčšinou demokratického elektorátu, kým demokratická elita ho napriek tomu stále odmieta. Zdravotná starostlivosť pre všetkých, Green New Deal, zrušenie študentských dlhov, bezplatné vysokoškolské štúdium, daň z bohatstva a iné.“
Symbolická sila palčiakov pramenila z toho „my“ v princípe „nie ja, my“, ako píše Klein, a symbolická sila Neviditeľnej spočíva v „Zmena sme my,“ ako odpovedala na jednu z mojich otázok režisérka filmu Maia Martiniak.
Ak sa ešte raz obzrieme za spomínaným výskumom umeleckých funkcií dokumentárneho filmu, minimálne jedna vec by nás nemala nechať chladnými. Odhliadnuc od toho, že Neviditeľná vedie v naplnení všetkých funkcií umenia, najviac divákov a diváčok súhlasilo s tým, že film u nich prebúdza nádej. Konkrétnejšie, označili za pravdivý výrok, že „Tento film pre mňa môže byť inšpiráciou pre zvládnutie ťažkej situácie v živote.“ Autori knihy Art as Therapy, z ktorej výskum vychádzal, sa domnievajú, že nádej je jednou zo základných funkcií umenia, „resp. umenie ako zdroj nádeje. V rámci tejto funkcie nám umenie ukazuje idey, myšlienky, obrazy či artefakty, ktoré nás dokážu povzbudiť a zároveň pomôcť nám preniesť sa cez skepsu, ktorou trpíme“.
Neviditeľná teda túto funkciu plní a robí to zároveň formálne veľmi vyzretým spôsobom, čo dokazuje aj verdikt profesionálnej medzinárodnej poroty. Čo je potom dôvodom, že pri „pôrode“ tohto diela bolo toľko komplikácií? Pravdepodobne to, že nová nádej sa rodí ťažko a má veľa nepriateľov.
„V deň, ktorý mal patriť Bidenovi, hnutie, ktoré reprezentuje tieto politiky a tieto hodnoty, prisúdilo páru starých palčiakov globálny význam. Pretože jednoducho mohlo. Bola to taká malá priateľská výstraha s trochu menej priateľským podtónom: my sme stále tu, ignorujte nás, a nabudúce nebudeme ani náhodou takto ticho sedieť,“ tvrdia vlnené palčiaky slovami Naomi Klein. Ale to teplo, ktoré hreje pri srdci Bernieho, mňa a teba, nie je zďaleka každému rovnako príjemné.
„Ak by sme chceli zmenu, museli by sme celý náš život uchopiť inak. Vniesť doň viac radosti, menej tlaku a viac podporovať individualitu jedinca. A to platí aj o pôrodoch,“ tvrdí režisérka Maia Martiniak. Ale uchopiť veci ináč, ako sme zvyknutí, bolí. Bolí to učiteľky a učiteľov, ktorí vidia, že ich študent alebo študentka dovidí na miesta, kam oni nie, bolí to lekárov a lekárky sformované prostredím, ktoré im nedožičilo profesionálne sebavedomie, a bolí to aj každú a každého z nás, keď sme nútení opustiť ťažko nadobudnuté poznanie a prax a vydať sa do neznáma.
Ale zmena je ako dieťa. Porodiť ho vraj stojí zato.
Autorka je výkonná riaditeľka MFDF Jeden svet
