Netreba sa hanbiť: Viedenský festival pornofilmu

Tmavá premietacia sála malého nezávislého kina v centre Viedne. Ja a asi stovka ďalších divákov a diváčok sedíme v hľadisku a čakáme na porno, ktoré sa čoskoro objaví na veľkom plátne pred nami. Ak by som si mala predstaviť premietanie porna, určite by to nevyzeralo takto; v hľadisku tu so mnou sedia ľudia najrôznejšieho rodu, veku, vzdelania aj pôvodu. Všetci sme tu však pri rovnakej príležitosti, ktorou je otvorenie druhého ročníka Viedenského festivalu pornofilmu (VFPF; orig. Porn Film Festival Vienna). Jeho tohtoročné motto znie: „Čo je hanba?“

Musím pripustiť, že po vlaňajšej téme „Čo je porno?“ by organizátori len sotva mohli zvoliť zameranie, ktoré by nadväzovalo lepšie. „Hanba je úzko spätá so sexualitou. Máločo je tak politicky výbušné ako nahé telo,“ tvrdí Jasmin Hagendorfer, kreatívna riaditeľka VFPF. Ako tak sedím v hľadisku, nedokážem sa ubrániť pocitu hanby: verejne robím čosi, čo sa bežne odohráva v súkromí domova. Som si istá, že tu s týmto pocitom nie som jediná. Rýchly prieskum, ktorý som neskôr podnikla medzi 250 ľuďmi rôzneho veku i rodu pozerajúcimi porno aspoň raz mesačne, mi potvrdil, že absolútna väčšina z nich (89 %) tak robí s cieľom masturbácie. Nielenže sa to verejne nerobí, ale ani sa o tom verejne nerozpráva.

Obyčajné feministické porno

Festival sa rovnako ako minulý rok začína prehliadkou krátkometrážnych pornofilmov, ktorá obecenstvo uvádza do „rôznorodosti súčasnej pornografickej produkcie“ s jej „širokou paletou poetík a tém“. Taký je, napokon, zmysel celého festivalu. Už úvodné reklamné pásmo napovedá, že podpora LGBTIQ a feminizmu patrí medzi jeho základné hodnoty. Na osemdesiat minút pre mňa zaniká vonkajší svet a všetko, čo som v porne dosiaľ videla. Projekcia začína časozberným záznamom masturbujúceho muža, ktorý sa usiluje o udržanie svojej erekcie. Nikdy som na plátne nevidela zraniteľnejšiu podobu maskulinity, ako je táto. Snímka je nasledovaná prekvapivými, niekedy vtipnými, inokedy znepokojujúcimi, no vždy silnými zábermi ľudí pri rôznych sexuálnych praktikách. Fascinuje ma, že v množstve premietaných filmov chýba penetrácia či dokonca ejakulácia. 

Dva roky som pracovala v mainstreamovom pornopriemysle, takže akékoľvek vybočenie z klasickej štruktúry pornofilmu ma okamžite zaujme. Túto klasickú štruktúru popisuje Tristan Taormino vo svojej knihe The Feminist Porn Book ako pomerne fixnú sekvenciu: najprv orálny sex, potom dve či tri polohy a napokon cum shot (ejakulácia). Sledovať porno, ktoré má ambíciu diváka prekvapiť a stať sa mu výzvou, je pre mňa teda celkom nová skúsenosť. Pokiaľ je cieľom organizátorov a organizátoriek to, čo uvádzajú na svojej stránke – teda rúcanie predsudkov a stereotypov –, u mňa im to vychádza od prvej minúty.

O kontinuite

Viedenský festival pornofilmu má veľmi krátku históriu. Yavuz Kurtulmus (riaditeľ VFPF) si ako niekoľkoročný riaditeľ medzinárodného filmového festivalu queer minorít Transition všimol úspech festivalovej projekcie krátkometrážnych pornofilmov. Vlani tak dostal nápad založiť „festival zameraný na sexualitu, rod, feminizmus a politiku nahliadané cez pornografickú perspektívu“. Pripojila sa k nemu Jasmin Hagendorfer a Gregor Schmidinger a spolu tak vytvorili základ organizačného tímu. Je obdivuhodné, že celý festival organizujú bez akejkoľvek podpory z verejných zdrojov, spoliehajúc sa len na financovanie pomocou partnerov, sponzorov a crowdfundingu. Hoci sa festivaly pornofilmu organizujú po celom svete podobne nezávisle, vzájomne sa podporujú – a to najmä vtedy, keď sa ocitnú pod politickým tlakom či paľbou kritiky. Organizácia festivalu vo Viedni sa nevyhla protestu zo strany pravicovej FPÖ. V Londýne sa proti tamojšiemu festivalu pornofilmu zasa postavili feministické organizácie. Tie sa pokúsili o zrušenie festivalu, napokon sa však len presunul na iné miesto.

Úspech týchto festivalov (návštevnosť každoročne dosahuje takmer štyritisíc divákov a diváčok) a pozitívna odozva od obecenstva dokazujú, že ľudia sú na sexualitu zvedaví a vyhľadávajú príležitosti slobodne sa zhovárať o sexe, rode, feminizme a pornografii. Vyhľadávajú miesto, kde môžu rozdiskutovať vzťah pornografie k spoločnosti, no najmä priestor, kde môžu pornografiu sledovať mimo svojej komfortnej zóny.

Dostali sme to, po čo sme prišli

Vytvoriť takýto priestor nie je vôbec jednoduché, obzvlášť ak má byť vybudovaný na princípoch vzájomného rešpektu, slušnosti a otvorenej mysle oslobodenej od predsudkov. Informácie o dostupnosti rodovo neutrálnych toaliet, nevyhnutnosti obojstranného súhlasu so sexom a odmietaní všetkých foriem diskriminácie sú prítomné v programe, na webe aj priamo na mieste konania festivalu. Obzvlášť sa mi páči jedna z deklarovaných hodnôt festivalu: „sebaisté ÁNO je áno, všetko ostatné je NIE“. Podobné princípy utvárajú bezpečný priestor pre ľudí rôzneho rodu, veku, telesnej stavby a sexuálnych preferencií.

Viedenský festival pornofilmu však nie je len o pornografii. Je aj o sebareflexii, učení sa a podstupovaní výziev. Program VFPF ponúka paletu dlhometrážnych a krátkometrážnych filmov, ako aj dokumentov, diskusií s tvorcami, prednášok, párty a množstva ďalších akcií, ktoré sa konajú na viac než desiatich festivalových miestach.

Pre každý festivalový ročník organizačný tím formuluje „víziu, tematické zameranie […] a ideu prepájajúcu všetky časti festivalu“. Tento rok voľba padla na hanbu, pretože pre organizátorov „bolo dôležité popasovať sa s hanbou ako výzvou a vybrať také filmy a dokumenty, pripraviť také workshopy a prednášky, ktoré sa budú zaoberať touto mimoriadne dôležitou témou,“ hovorí Jasmin Hagendorfer.

Nasýtená všetkými dostupnými informáciami sa presúvam na projekciu politických krátkometrážnych pornofilmov. Ak mám byť úprimná, nemám tušenie, čo ma čaká. Je mi jasné, že porno má politický rozmer, prinajmenšom v tom, že reflektuje sexualitu ako dôležitý spoločenský fenomén. Nevedela som si však predstaviť konkrétne spracovanie tejto sociopolitickej dimenzie pornografie. Premietanie je putovaním naprieč obrazmi a koncepciami nenaplnených snov, vlastníctva svojho tela, emancipácie, predsudkov, súhlasu so stykom, feminizmu, vedomia, voyeurizmu, hanby, sexuálnej práce, ľudí so zdravotným znevýhodnením, stereotypov a politickej dominancie. V prehliadke žánrov a perspektív je len jedno, čo všetky uvedené filmy prepája (a nie je to sex): úprimnosť až na kosť.

Pokračujúc v programe sa presúvam na premietanie zo sekcie ženských krátkometrážnych pornofilmov. Ide o výber reprezentujúci mnohotvárnosť vyjadrení ženskej žiadostivosti. Z rôznorodosti sexuálnych fenoménov sa až krúti hlava: patrí sem tehotenstvo, tetovania, piercingy, telesné ochlpenie, zlatá sprcha, BDSM… Sotva by sme v mainstreamovej pornoprodukcii natrafili na latexové rukavice a plastické fólie upozorňujúce na dôležitosť bezpečného sexu či na rozhovory medzi hercami o tom, čo má kto rád. Som uchvátená vlastným podľahnutím kaleidoskopu rôznych tiel, rás a rodov.

Smelo si to priznajme: zaujímajú nás iné telá a rod v nás vzbudzuje množstvo otázok. V internetovej ére je ľahké urobiť si predstavu o transrodových či queer telách, ako aj o nekonečnom množstve podôb sexu. Pravda je však taká, že s najväčšou pravdepodobnosťou si tieto veci nikdy nevyhľadáme – najmä preto, že porno, ku ktorému máme najľahší (a bezplatný) prístup, je mainstreamové, heteronormatívne a s bielymi hercami. Akonáhle sme však na veľkom plátne konfrontovaní s feministickou, nezávislou či queer pornoprodukciou, vynára sa množstvo odpovedí, ale aj nových otázok. Horizonty poznania sa nám rozširujú prostým sledovaním toho, ako majú iní ľudia sex. Nie je to vzrušujúce?

Nakoniec prišlo uvoľnenie

Na posledné predstavenie sa vydávam s pevným rozhodnutím užiť si ho. „Nie sú to režisér či herec pornofilmu, kto je perverzný…“ zaznie v gej pornofilme sľubujúcom „zbesilú prehliadku podôb sily naprieč gej subkultúrami a šialenou súčasnosťou“. Čelím výzve pozerať čosi, čo by som si na svojom počítači sama nikdy nevyhľadala. Z filmu sa vykľuje komédia, a keď v tretej kapitole Frakcia fialovej armády unesie heterosexuálneho chlapíka a vzrušujúcim, no zároveň virtuóznym spôsobom ho presvedčí pridať sa k ich boju, s dievčaťom sediacim vedľa mňa sa nám stretnú pohľady a súčasne vyprskneme smiechom. Je to napokon práve smiech, ktorý mi po troch dňoch sledovania porna prináša úľavu.

Festival ukončuje párty a popri popíjaní studeného piva sa prichytím pri nedočkavom tipovaní nosnej otázky nasledujúceho ročníka festivalu a odpovede, ktorú ponúkne. Už mi je jasné, že „organizácia festivalu pornofilmu je VEĽMI politickým činom,“ ako o svojej práci hovorí Jasmin Hagendorfer. Najbližší VFPF sa bude konať v apríli budúceho roka.

Chopme sa teda politiky! Ale čo je ešte dôležitejšie: pozrime sa, ako sa politika robí, a bavme sa o tom!

Autorka je feministická dizajnérka a nadšenkyňa porna

Z anglického originálu preložil Martin Makara