Nepodmienený základný príjem ako neodolateľná návnada pravice

31. 3. 2025

Univerzálna dávka ako riešenie hromadnej nezamestnanosti v dôsledku automatizácie práce spája kapitalistov aj ľavicu. Jej jednoduchosť a zdanlivá progresívnosť je lákavá, pre technobarónov je však predovšetkým cestou k upevneniu moci, privatizácii verejných služieb a zvýšeniu prekérnosti práce, ktorá ostane.

V mojom ostatnom článku o neurodiverzite a spomalení som nespomínal konkrétne opatrenia a politiky, ktoré by mohli smerovať k pomalosti. Táto otázka sa však prirodzene ponúka. Čo teda s tým?

V tomto článku kriticky zhodnotím jednu politiku, ktorú som kedysi sám zastával – venoval som jej aj svoju záverečnú vysokoškolskú prácu –, a ktorá sa s rastúcou prítomnosťou veľkých jazykových modelov (ktoré zjednodušene nazývame umelá inteligencia) pravidelne vracia do verejnej debaty: nepodmienený základný príjem. V najjednoduchšej podobe ide o univerzálnu štátnu dávku celému obyvateľstvu krajiny bez ohľadu na vek či zamestnanie, ktorá umožní dôstojné prežitie.

Ak sa nejaká sociálna politika páči Elonovi Muskovi aj Jeremy Corbynovi, nenašli sme vzácnu zhodu na progresívnej politike naprieč politickým spektrom, ktorú treba využiť, a nie kritizovať? Nie je garantovaný príjem cestou, ako dať možnosť ľuďom spomaliť a nemusieť sa strachovať o prežitie? Nechceme predsa ten bájny plne automatizovaný luxusný komunizmus?

Trochu teórie

Hlavnou vlastnosťou nepodmieneného základného príjmu je prvé slovo – nepodmienený. Na rozdiel od dávky v nezamestnanosti, dávok v hmotnej núdzi či daňových bonusov nerozlišuje medzi tým, či je človek zamestnaný, chce sa zamestnať alebo je mimo pracovného trhu úplne. Nezisťuje sa pri ňom iný príjem. Každý občan aj občianka dostanú každý mesiac rovnakú sumu, a tá by mala byť dostatočná na dôstojné prežitie. Väčšina návrhov na jeho implementáciu predpokladá, že nahradí práve rôzne podmienené dávky a zjednoduší sociálny systém.

Na otázku, prečo by mal byť základný príjem zavedený, sa dá odpovedať rôzne. Existujú morálne argumenty pre zabezpečenie základnej úrovne života všetkých bez rozdielu. A existujú technokratické argumenty pre zjednodušenie sociálneho systému, s očakávaním pozitívnych spoločenských aj ekonomických dopadov. Nie je mojou ambíciou venovať sa všetkým pre a proti základného príjmu. Najviac sa totiž dnes hovorí o základnom príjme vo svetle automatizácie práce, umelej inteligencie a hrozbe masovej nezamestnanosti. To je elevator pitch pre základný príjem od ľudí ako Elon Musk: „AI a roboty všetkým zoberú prácu. Aby ľudia prežili, zavedieme základný príjem, ktorý im umožní prežiť. A tak zabránime chaosu a chudobe.“

Quo vadis? Status quo

Toto riešenie je však riešením len za predpokladu, že považujete jeho východisko za absolútne nevyhnutné a neodvrátiteľné. „AI a roboty všetkým zoberú prácu“ je tvrdenie, ktoré predpokladá akýsi technologický kalvinizmus – technologický vývoj je nezastaviteľný, predurčený, je priam prírodným zákonom.

Výborným príkladom takéhoto „kalvinizmu“ je citát zo stránky Basic Income Lab na Stanford University, ktorý odpovedá na základnú otázku, prečo skúmajú práve základný príjem: „Keďže automatizácia, rastúca nerovnosť, pretrvávajúca chudoba a štrukturálna nezamestnanosť ohrozujú ekonomickú bezpečnosť Spojených štátov a sveta ako takého, mnohí z nás začali uvažovať nad tým, aká rolu by univerzálny základný príjem mohol hrať v riešení týchto výziev.“

Roboty určite prídu a zoberú vám prácu. Nerovnosť a chudoba zostanú a budú len rásť. S tým sa nedá nič robiť. Je to predurčené. Nemáme na výber, len sa tomu prispôsobiť.

My však máme na výber. Štát sa môže rozhodnúť zachovať status quo: rastúcu koncentráciu bohatstva a moci v rukách miliardárov. Môže však robiť, ako to v minulosti už robil, tiež iné rozhodnutia. Vo verejnom priestore sa pohybujú aj iné riešenia. Pikettyho globálna daň z majetku (opisuje ju detailne v knihe Kapitál v 21. storočí, zhrnutie napr. v tomto článku) je dobrým príkladom za všetky. Alebo prísnejšie regulácie technologických gigantov a umelej inteligencie, o aké sa usiluje Európska únia či protimonopolné zásahy amerického FTC (Federal Trade Commission, pre zjednodušenie ide o americký ekvivalent Protimonopolného úradu) pod vedením (už bývalej šéfky) Liny Kahn. Existujú viac aj menej radikálne návrhy na zmenu statusu quo. Technológia nie je osud.

Preto základný príjem. Pre Muska a spol. je to „lacné“ riešenie, ako si udržať moc a v princípe nič nezmeniť. Ak ľudia a ich volení zástupcovia pristúpia na ich logiku, tak vyhrali. Celý rámec diskusie posúvajú k debate o riešení následkov ich technológií a spoločností. Systematické zmeny, ktoré by ohrozili ich majetok a postavenie, sa dostávajú mimo rámec verejnej debaty.

Tento raz je to iné

Nejde o úplne novú taktiku. Západný sociálny štát vzniká z veľkej časti ako kompromis kapitalistov a vládnucej elity s pracujúcimi, aby predišli otvorenej socialistickej revolúcii po vzore Ruska. To však bolo pred viac ako sto rokmi. Dnes už sociálny štát máme a v móde je byť efektívny.

Jednoduchá fiškálna výzva základného príjmu je nasledovná: môžete nahradiť sociálne dávky jednou plošnou dávkou pre všetkých. Ak zahrniete do balíka dávok, ktoré nahrádzate, aj verejné starobné dôchodky, peňazí ani nebude málo. Keď však zároveň predpokladáte, že ľudia kvôli automatizácii prestanú pracovať, respektíve budú pracovať výrazne menej, prídete aj o daňové a odvodové príjmy, ktoré tieto dávky financovali. Kto to zaplatí?

Áno, technologické firmy asi budú ochotné vzdať sa nejakej časti ziskov na financovanie základného príjmu, ale nebude to zadarmo. Za obeť padnú ostatné verejné služby. Zdôvodnenie bude jednoduché: už nemusíme ľuďom platiť či dotovať školu / knižnicu / zariadenie sociálnych služieb / nemocnicu / verejnú dopravu. Majú predsa dostatočný základný príjem, z ktorého si môžu zaplatiť, čo potrebujú. Bude to efektívne.

Privatizácia verejných služieb nie je lákavá len pre technologických miliardárov so sklonmi k dvíhaniu pravíc. Používať peniaze ako náhradu za skvalitnenie služieb chcú politici naprieč politickým spektrom.

Ostaňme na Slovensku. Už niekoľko rokov platí zmena v zákone o sociálnych službách, na základe ktorej je verejný sektor (primárne obce a kraje) povinný prispieť občanom, pre ktorých nemá miesto vo svojom zariadení, ekvivalentnú sumu na úhradu pobytu v inom, väčšinou súkromnom zariadení. Alebo Progresívne Slovensko nedávno predstavilo „škôlkovné“ ako riešenie nedostatku kapacít v materských školách: 450 eur mesačne pre každú rodinu s deťmi v predškolskom veku.

Obe tieto opatrenia majú ušľachtilý krátkodobý cieľ: sanovať nedostatok kapacít verejných služieb peňažnou dávkou, ktorá umožní nakúpiť si túto službu na trhu. Z dlhodobého hľadiska však neriešia pôvodný problém a aktívne ho aj zhoršujú. Verejné prostriedky odchádzajú na financovanie súkromných poskytovateľov, a tí sa zas novej situácii prispôsobia. Cena nájde novú – vyššiu – rovnováhu, ktorá odrazí vyšší dopyt a vyššiu schopnosť platiť. Extrémnym príkladom sú americké univerzity, ktoré cez široko dostupné štátom garantované pôžičky (opäť krátkodobý ušľachtilý cieľ) dokázali dvihnúť školné do astronomických výšok.

Základný príjem je ultimátnym škôlkovným. Rovnako ako škôlkovné bude odčerpávať verejné zdroje zo školstva, tak bude základný príjem odčerpávať verejné zdroje z verejných služieb ako takých.

Pracovať? Pekne prekérne

Ak je teda výsledkom zavedenia základného príjmu a privatizácie verejných služieb nová trhová rovnováha s vyššími cenami sprivatizovaných služieb, obyvateľstvo sa nebude mať lepšie. Pre kvalitnejšie produkty a služby bude potrebné si aj tak privyrobiť. Ako bude taká práca vyzerať?

Zavedenie základného príjmu a automatizácia umožnia firmám zbaviť sa Graeberových „bullshit jobs“, ktoré do istej miery fungujú ako nástroj sociálneho zmieru. S tým však zmiznú aj ostatné aspekty tohto zmieru: stabilná práca, ochrana zamestnancov, odbory. Práca, ktorá ostane, bude ako takmer všetka nová práca, ktorú prinášajú technologické „startupy“: neistá a nepredvídateľná, bez akýchkoľvek benefitov, „na živnosť“, s absolútnou závislosťou na aplikácii – všetci budeme kuriérmi a kuriérkami pre Wolt.

To the moon!

Tí, čo obhajujú základný príjem, majú ešte posledné eso v rukáve: technológie prinesú taký obrovský blahobyt, že relatívne rozdelenie majetku nebude podstatné. Tento argument však predpokladá obľúbené zjednodušenie ekonómov – nekonečnú planétu a nekonečný rast.

O neraste sa na stránkach Kapitálu písalo už veľa, nebudem sa preto opakovať. Len pripomeniem, že naša planéta nie je nekonečná. Rozdelenie zdrojov bude vždy dôležité a vždy politické, lebo žijeme na obmedzenej planéte. Vsádzať na nekonečný rast a nekonečné bohatstvo vďaka magickej technológii, ktorá je už-už za rohom, je ilúziou priam náboženského charakteru, ktorej, žiaľ, prepadajú aj ľudia naľavo od stredu – viď ostatnú tvorbu Ezru Kleina. V skutočnosti to asi vie aj ten Elon Musk – preto sa nechce zastaviť na Zemi, ale musí rásť na Mars a ďalej. Lebo azda keď pokoríme Alpha Centauri, budú mať naozaj všetci taký dostatok, že rozdelenie bohatstva nebude podstatné.

Autor je ekonóm a dátový analytik