„Kto je živou potravou pre stroje v Metropolise? Kto maže kĺby strojov svojou vlastnou krvou? Kto kŕmi stroje svojím vlastným telom? Nechajte stroje vyhladovať, vy hlupáci! Nechajte ich pomrieť!“ False Maria, The Machine Human, Metropolis (1927) Deckard: Mali ste niekedy pocit, že ste boli zneužitá? Zhora: Čo tým myslíte? Deckard: No… no, napríklad, aby ste dostali túto prácu. Myslím tým, či… či ste urobili, alebo… či sa od vás nežiadalo, aby ste urobili niečo oplzlé… alebo nechutné, alebo… alebo čo by bolo odpudzujúce… pre vašu osobu? Zhora: [smiech] To ako vážne? Blade Runner (1982) Scény z dvoch kultových sci-fi filmov naznačujú dva rôzne spôsoby, akými možno vnímať stroje vo vzťahu k práci a tiež vo vzťahu k budúcnosti (pracujúcej časti) ľudstva. Obe sú koncentrovanými obrazmi strachov, ktoré automatizácia práce prináša, ale aj veľmi trefnej antropomorfnej sebairónie. Tá je dosť krutá, keď naznačuje, že v dileme medzi ničením strojov a súťažením s nimi skrátka vždy vyjdeme nakrátko, pretože to znamená vybrať si medzi hladovaním a ponížením. Čo ak by ultimátnym cieľom pracujúcich nebolo udržanie si práce za každú cenu, ale jej zrušenie? Postpráca ako ultimátne sci-fi False Maria ako strojový človek (Maschinenmensch) pomôže masám pracujúcich nazrieť na svoje vlastné vykorisťovanie. Je to [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
Predchádzajúci
Podoby odvahy paní Le Guin
Ďalší
