Často ho nazývajú seriálom, ktorý je o budúcnosti všetkého. Neúnavne sa pýta, čo znamená byť človekom, čo je to komunita a čo pre nás znamená spoločnosť. Jednoducho, dáva na frak našim zažitým predstavám o etike a hodnotách a núti nás o nich premýšľať. To však neznamená, že sa občas nepomýli.
Star Trek úspešne situuje relevantné spoločenské otázky do kontextov mimo reality politicky polarizovanej spoločnosti tak, aby sme na ne dokázali nazerať s odstupom, ale predsa im rozumeli. Pozýva nás k tomu, aby sme neustále reflektovali a prehodnocovali vlastné domnienky a presvedčenia.
Najmä v seriáloch sú mnohí dôstojníci a dôstojníčky nútené pasovať sa so situáciami, v ktorých buď pochybujú o vlastných hodnotách a presvedčeniach, alebo ich vystavujú skúške. Často sa tiež nachádzajú v konflikte s hodnotami iných civilizácií alebo dokonca s princípmi samotnej Federácie, ku ktorej patria. Cesta k rozuzleniu konfliktu býva tŕnistá, protagonisti a protagonistky však väčšinou pristanú na strane hodnôt inklúzie, nenásilia, rešpektu pre iné druhy a formy života a ich práva na sebaurčenie.
Diely ako napríklad Relics, Duet, Lineage, Stigma, alebo The Measure of a Man boli skutočne priekopnícke a detailné v skúmaní otázok starnutia, vojnových zločinov, konceptu pomsty, genetického inžinierstva, rasizmu, homofóbie alebo aj AIDS. Aj tak však poznáme viacero momentov, keď sa nám zdajú byť rozhodnutia Hviezdnej flotily otázne. Morálny kompas konkrétnych postáv a aj Federácie je preto nutné podrobiť kritike v záujme dopadu na divácku základňu a reprezentáciu týchto tém v popkultúre. Dobrým príkladom odklonu od hodnôt Federácie sú dva konkrétne diely: Tuvix (VOY, S2 EP24) a Cardassians (DS9, S2, EP5).
Jeden život za dvoch?
Diel Tuvix v seriáli Star Trek: Voyager je vo svojej podstate typickým príkladom tradície Star Treku v kladení filozofických a etických otázok súvisiacich s podstatou ľudskosti a slobodnej vôle a toho, čo to znamená byť osobou.
Toto je premisa: Tuvok a Neelix, dvaja dôstojníci lode Voyager, splynú následkom nehody v transportéri do jednej osoby s vlastným unikátnym vedomím a identitou. Tento jednotlivec sa sám pomenuje Tuvix a poznamená: „Som poručík Tuvok. A som aj Neelix.“
Tuvix aj zvyšok posádky, na čele s doktorom a výskumným tímom, začnú nehodu diagnostikovať. Snažia sa nájsť spôsob, ako svojich dvoch kolegov získať späť. Pokusy sú opakovane neúspešné, a tak sa posádka pomaly vyrovnáva s možnosťou, že Tuvix s nimi zostane nadobro.
Medzitým sa Tuvix pomaly ponára sám do seba, zladí sa so svojím telom a rýchlo sa z neho stane sympatický a schopný člen posádky. Šikovne využíva Neelixov zmysel pre humor počas plnenia Tuvokovej funkcie taktického dôstojníka a využíva Tuvokovu vulkanovskú logiku na vylepšenie Neelixovych kulinárskych schopností v lodnej kuchyni.
Všetko prebieha bez väčších problémov, až kým Doktor neprichádza s „liekom” z dvadsiateho storočia, ktorý doposiaľ vo svojom skúmaní prehliadal (liečebná metóda súvisí s „primitívnym snímacím zariadením, ktoré v dvadsiatom storočí nazývali röntgen”). Doktor Tuvixa uisťuje, že myslel na každú možnú eventualitu a liečba prebehne hladko. Lenže Tuvix všetkých prekvapí námietkou: „Ja nechcem zomrieť.”
Nemorálna rovnica
Posádka sa s Tuvixom skamarátila, ale predsa majú všetci silnejšie putá s Tuvokom a Neelixom a chcú ich naspäť. Obzvlášť to platí pre Neelixovu partnerku Kes.
Kapitánka Janeway sa s procedúrou oboznámi a tiež vyjadrí pochybnosti o morálnej oprávnenosti siahať na život jednému človeku, len aby zachránili dvoch. „V ktorom momente sa z Tuvixa stal jednotlivec? Kedy prestal byť len nehodou počas transportu?” zamýšľa sa kapitánka.
Ani tieto pochybnosti však napokon nevedú posádku k tomu, aby si rozhodnutie zabiť Tuvixa rozmyslela. A to ani vtedy, keď Tuvix naliehavo prosí, aby tam „len tak nestáli, kým Janeway spácha vraždu”. „To tu nikto z vás nevidí, že to nie je správne?” skríkne v zúfalstve. Proti ukončeniu Tuvixovho života nakoniec kategoricky namieta samotný Doktor a odmietne sa na procedúre podieľať. Nechce „Tuvixovi vziať život proti jeho vôli” a cituje dokonca aj Hippokratovu prísahu. Procedúra je však vopred naprogramovaná v transportéri a Doktorova spolupráca nie je nevyhnutná.
Kapitánka svoje rozhodnutie ospravedlňuje, keď tvrdí, že zastupuje Tuvoka a Neelixa spolu s ich rodinami a blízkymi, ktorí by ich chceli naspäť. A Tuvok a Neelix nemajú možnosť sa obhájiť. Je však ľahké sympatizovať s Tuvixom, ktorý má právo rozhodovať o vlastnom tele bez ohľadu na to, čo sa stalo Neelixovi a Tuvokovi. Situácia sa podobá známemu myšlienkovému experimentu o električkovej dileme, kde musí zodpovedný človek zatiahnuť výhybku podľa toho, čo uzná sa vhodné: smrť viacerých alebo smrť jedného.
Rozhodnutie kapitánky napokon vysiela odkaz, že práva jednotlivca závisia čisto od toho, ako veľmi ho okolie chce vo svojom živote. Je Kesina túžba „dostať Neelixa naspäť” skutočne nadradená možnosti voľby živého jednotlivca so slobodnou vôľou? Ak by od jeho „zrodu” prešlo desať rokov a nie len dva týždne, boli by vzťahy medzi členmi a členkami posádky a Tuvixom hlbšie? Zmenilo by sa ich morálne uvažovanie? A keby bol Tuvix nenávidený psychopat? Podľa Janewayinej (absurdnej) logiky sú osobné vzťahy a sympatie zásadnou súčasťou uvažovania pri hľadaní správneho riešenia.
Režiséri bez pochýb príbeh zakončili sporne s cieľom mobilizovať ľudí pred obrazovkami. Chceli vyvolať reakcie. Tom Wright, ktorý stvárňoval Tuvixa, povedal, že „bolo nevyhnutné, aby bol (Tuvix) nakoniec rozdelený na dve osoby”, inak by „záver nebol dramatický”.
Incident nevrhá na posádku, ani na hviezdnu flotilu Starfleet dobré svetlo. S výnimkou Doktora napokon ani jeden člen posádky proti procedúre otvorene nenamietal, a to ani argumentačne. Je to obzvlášť netypické vzhľadom na víziu Starfleetu ako organizácie, ktorá je v mnohých ohľadoch vizionárska a pokroková vďaka svojmu odhodlaniu objavovať a chrániť „nové formy života” (aj keď umelé) ako napríklad android Data alebo holografický Doktor, ktorým sú dokonca priznané základné ľudské práva vrátane práva na sebaurčenie. Na základe čoho tieto práva upreli Tuvixovi? Ak na ne nemá nárok, kto ďalší o ne príde a prečo bude takto diskriminovaný? Popravou Tuvixa dochádza k nulifikácii mnohých pokrokov Federácie v oblasti práv jednotlivca.
Rozhodnutie popraviť Tuvixa je azda predzvesťou pochybného rozhodovania sa v poslednom dvojdieli série Endgame, v ktorom kapitánka Janeway obetuje celú jednu časovú líniu a ľudí žijúcich v nej, pretože verí, že toto rozhodnutie bude garanciou lepšej budúcnosti pre členov a členky jej posádky.
Sirota v hlavnej úlohe
Ďalším dielom so znepokojujúcim koncom a v rozpore s celkovým odkazom Star Treku je diel Deep Space Nine s názvom Cardassiani. Dej sa krúti okolo postavy mladého chlapca Rugala z cardassianskej civilizácie, ktorý sa pred ôsmimi rokmi počas cardassianskej okupácie planéty Bajor stal sirotou.
Rugala vychovali jeho adoptívni rodičia z Bajoru a sám sa ako Bajoran identifikuje. Navyše neznáša čokoľvek súvisiace s Cardassianmi a ich kultúrou či dejinami. Jeho adoptívny otec Proka Migdal túto nenávisť vysvetľuje ako racionálnu odpoveď na brutálnu realitu niekdajšej vojenskej okupácie Bajoru Cardassianmi. Cardassianom však Rugalov prípad stačí ako dôkaz toho, že Bajorania vychovávajú cardassianské vojnové siroty, aby ich nenávideli.
Mladý Rugal navštívi vesmírnu stanicu DS9 so svojím adoptívnym otcom a kusne Gareka, jediného Cardassiana v posádke, do ruky. Cardassianský armádny dôstojník Gul Dukat príde na stanicu incident vyšetriť v mene Impéria. Vtedy sa podarí odhaliť, že chlapec je strateným synom vysokopostaveného cardassianského politika Kotan Pa’Dara. Osirenie chlapca bolo od začiatku len lesťou z dielne tohto armádneho dôstojníka, ktorý chcel otcovi chlapca uškodiť.
Zaujímavým nástrojom v rozvíjaní deja je nenávisť dôstojníka Milesa O’Briena voči Cardassianom. Práve cez jeho postavu príbeh prináša zaujímavý ponor do otázok nacionalizmu a rasizmu. Jeho manželka Keiko ho napríklad vyhreší, keď mu prekáža, že ich dcéra Molly sa chce hrať s Rugalom. Za jeho odporom je pritom len to, že Rugal vyzerá ako Cardassiančan.
A keď sa Miles spýta, prečo Rugal nechce ísť „domov” na Cardassiu, Rugal neochvejne prehlási, že pre neho je domovom Bajor. Odkaz je jasný: nikto by nemal byť zaškatuľkovaný do žiadnej roly len na základe farby pleti alebo miesta, kde sa narodil.
Inými slovami: identita, rasa a etnicita sú rôzne veci. Rugalov príbeh nás vyzýva k posunu od arbitrárneho nacionalistického uvažovania k rozpoznaniu skutočnosti, že sme všetci obyvateľmi a obyvateľkami planéty Zem s rovnakým nárokom na rešpekt a dôstojnosť.
Je to lekcia, z ktorej sme sa dodnes nepoučili a je aktuálna aj v dobe hnutia Black Lives Matter, keď prezident Spojených štátov rutinne označuje krajiny ako Haiti za „shithole countries” a členky Kongresu počúvajú, aby sa „vrátili do tých zamorených krajín, odkiaľ prišli”. A napriek tomu, že človek z Nórska je schopný spáchať teroristický útok presne tak ako je človek z Iraku schopný bojovať za ľudské práva, naše inštitúcie za myšlienkou rovnosti stále zaostávajú.
Keď dieťa príde o svoje práva
Epizóda sa však napriek Milesovmu poučeniu počas rozhovoru s Rugalom končí úplným zlyhaním, pretože len podporuje domnienku, že domov sa dá určiť na základe kmeňovej príslušnosti. Napriek Rugalovmu želaniu ho prinútia zo stanice DS9 odísť v spoločnosti biologického otca, ktorý ho chce so sebou vziať na Cardassiu. Chlapec v závere stihne len neisto dodať, že on nechce odísť.
Takýto koniec príbehu je problematický z viacerých dôvodov. Kapitán vesmírnej stanice svoje rozhodnutie vydať chlapca otcovi nijako neodôvodňuje. Zdá sa, že je tento verdikt samozrejmý.
Pravda, biologický otec Pa’Dar za zmiznutie svojho syna nenesie zodpovednosť, to však nič nemení na skutočnosti, že Rugal medzičasom osem rokov vyrastal na Bajore s adoptívnymi rodičmi. V priebehu niekoľkých dní oboch rodičov a Rugala vykorenili a život spokojného a zdravého dieťaťa vystavili riziku.
Na plátne vidíme, že Rugal chcel zostať so svojimi adoptívnymi rodičmi, jeho preferencie však všetci ignorovali. Miles navyše Rugala uisťoval, že práve chlapcove priania budú rozhodujúce. Skončilo to však inak.
Star Trek je notoricky známy vďaka súdnym tribunálom, ktoré sa objavujú už v dieloch, kde omnipotentná bytosť Q stavia ľudstvo pred kozmický súd za jeho zločiny. Známy je tiež súdny proces o „ľudských právach” androidov, akým bol napríklad dôstojník Data. Ale budúcnosť dieťaťa bola namiesto súdu a expertov na ochranu práv dieťaťa zverená do rúk veliteľa vesmírnej stanice, ktorý navyše ani nebol neutrálny vzhľadom na strategické záujmy Federácie vo vzťahu k Bajoru a Cardassii. Chýbajúci experti v tomto rozhodnutí iba trivializujú závažnosť podobných problémov. Napokon je nepravdepodobné a neprijateľné aj to, že by bajoranský otec zveril takéto rozhodnutie do rúk dôstojníka Hviezdnej flotily namiesto riadnych súdnych orgánov a zariadení na Bajore.
Smerom k progresívnejšej etike
Už šesť dekád je Star Trek konštruktívnou popkultúrnou platformou na hľadanie odpovedí na mnohé etické hlavolamy. Seriál, ale aj startrekové filmy vynikajú najmä v skúmaní šedých zón. Ak sa postavy pomýlia, práve tieto chvíle môžu byť ponaučením a môžu pomôcť otvoriť diskusiu o rozmeroch našich vlastných etických dilem. Prípady Tuvixa a Rugala však ukazujú, že aj Star Trek sa dokáže znížiť, keď ako prvoradé vníma vyrozprávanie silného príbehu. Oba interpretované diely sú schopné generovať silné reakcie a podnietiť dôležité diskusie. V tomto zmysle sú produktívne.
Prípady Tuvixa a najmä Rugala však predstavujú premeškané príležitosti pre posádku, ale o to viac pre divákov a diváčky. Star Trek je najsilnejší v momentoch, keď hlavné postavy vo svojej celistvej nedokonalosti bojujú so situáciami, v ktorých sa ocitnú a zachovajú si pritom integritu a profesionalitu. Pochybia, ale zvládnu to. Ak sa táto rovnováha zachová, môže sa Star Trek naďalej púšťať tam, kam sa doposiaľ nikto nevydal a byť užitočný v diskusiách o naliehavých otázkach súčasnosti a budúcnosti.
Autor je doktor politických vied, učí geografiu a svetové dejiny na bilingválnom gymnáziu C.S. Lewisa v Bratislave a Star Trek rád využíva ako pedagogickú pomôcku na hodinách.
Z anglického originálu preložila Kristína Kállay
