2020 09 Star TrekTematický KapitálČas napraviť škodu? Environmentálne politiky Star Treku

Kristína Kállay8. septembra 202042

Aj keď sa etické dilemy v dejových líniách Star Treku rôznia, pre posádky výskumnej hviezdnej flotily Starfleet vždy tvorili stredobod ich dobrodružstiev.

 

Prvou morálnou zásadou Spojenej federácie planét, ktorou sa riadi aj flotila, je tzv. Základná smernica (Prime Directive). Tá zakazuje intervenciu do vnútorných politík a vývoja civilizácií, ktoré ešte nedosiahli warpový pohon. Má sa tak predísť tomu, aby posádky Starfleet kultúru a hodnoty Federácie nanucovali technologicky „menej vyspelým” spoločnostiam. Smernica predstavuje Kantovský záväzok rešpektovať autonómiu druhých, ale aj etiku konzekvencializmu, ktorá sa usiluje minimalizovať negatívne dôsledky našich činov na naše okolie.

 

Napriek tomu, že Federácia v sebe nesie určitý imperialistický model, Smernica má vyjadrovať aj antikoloniálne a demokratické rozmery Federácie. Dejiny vedeckej fantastiky ako kultúrneho fenoménu sú ideologicky úzko späté s logikou imperializmu a kolonizácie, a ani Star Trek v sebe, akokoľvek progresívny môže byť, toto dedičstvo celkom nezaprie. K civilizačnej agende patrí aj určitá požiadavka na rozvoj, ktorá prináša aj konfrontáciu s prírodnými zdrojmi. K záväzku „vyhľadávať nový život a nové civilizácie” patrí aj záväzok tento život chrániť – vrátane ekosystémov, zvierat alebo umelej inteligencie. Aj téma klimatickej zmeny a devastácie životného prostredia sa v Treku objavuje, aj keď väčšinou iba periférne. Nie je síce dôvod sa domnievať, že je nám Star Trek v tomto ohľade niečo dlžný, napriek tomu môže byť zaujímavé si na tému posvietiť.

 

Návrat k Rousseauovi

 

Podľa amerického politológa Georgea A. Gonzalesa v Star Treku environmentálna etika prakticky úplne chýba. Trek vraj „ignoruje krízu globálneho otepľovania” a „vyhýba sa adresovaniu súdobých environmentálnych výziev utiekaním sa k fantastickým riešeniam”. Star Trek určite patrí medzi pragmatickejšie vedecko-fantastické svety, hard science fiction však rozhodne nie je. Gonzales sa vo svojej knihe The Politics of Star Trek: Justice, War and the Future (2015) na niekoľkých príkladoch snaží ukázať, kedy Trek pri mnohých príležitostiach prezentuje modernosť, vedu a technológie ako nekompatibilné s ochranou životného prostredia a udržateľným spôsobom života.

 

Takým príkladom môže byť diel „Journey’s End” (1994) zo série Star Trek: The Next Generation. Kapitán Picard je Federáciou nútený vyjednať presídlenie skupiny severoamerického pôvodného obyvateľstva na celkom novú planétu. Pred dvesto rokmi títo ľudia opustili planétu Zem a presídlili sa na kolóniu Dorvan V, aby si mohli zachovať svoj spôsob života. Teraz sú vzhľadom na komplikované medziplanetárne politiky nútení a nútené sa opäť presídliť. Odkaz, že kultúra a identita pôvodného obyvateľstva je nekompatibilná s modernizáciou planéty je v The Next Generation artikulovaný aj v ďalších dieloch ako napríklad „The Devil’s Due” (1991), v ktorom civilizácia na planéte Ventax II zavrhne moderné technológie a rozhodne sa úplne prejsť z industriálnej na agrárnu ekonomiku „pretože je to ekologickejšie”. Falošná dilema medzi prírodou a technológiami je príkladom osvieteneckej tradície orientalizácie prírody, ktorá namiesto hľadania symbiotických riešení fetišizuje prírodu spôsobom, za ktorý by sa ani Rousseau nemusel hanbiť.

 

Stereotyp spätosti s prírodou

 

Na margo vyobrazovania prírody a pôvodného obyvateľstva Ameriky sa nedá nespomenúť stereotypnú postavu veliteľa Chakotaya v Star Trek: Voyager. Postava lodného veliteľa mala podľa spolutvorkyne série Jeri Taylor ukázať, že pôvodné obyvateľstvo Ameriky má svoju identitu a budúcnosť aj v dvadsiatom treťom storočí, keď ľudia ako Chakotay zastávajú veliteľské funkcie vo Hviezdnej flotile. Chakotay je v Treku jedinou takouto postavou, a mnohé diely Voyagera tematizujú vzťah človeka k prírode práve prostredníctvom jeho „kultúrneho dedičstva” a „tradícií jeho ľudu”. Napríklad v „Natural Law” (2001), keď Chakotay a Seven stroskotajú na neznámej planéte a stretnú sa s domorodým obyvateľstvom lovcov a zberačov Ventu, si Chakotay s dôverou nechá od nich liečivými bylinkami ošetriť ranu. Podobne v „Tattoo” (1995) Chakotay narazí na predkov pôvodného obyvateľstva Ameriky. Ako sa ukáže, miestni posádke Voyageru nedôverujú a boja sa ich deštrukčného správania. Kontakt sa nakoniec podarí nadviazať iba Chakotayovi, ktorý má na tvári rovnaké tetovanie ako miestni. Chakotay je na akýchkoľvek misiách väčšinou ten, kto ako prvý nadviaže kontakt s prototypne domorodým obyvateľstvom, pričom jeho „komunikácia s duchmi prírody” pôsobí často gýčovo a mystifikujúco. Reprodukuje stereotyp o ľuďoch s istým kultúrnym a rasovým dedičstvom ako o jediných, ktorí dokážu nadviazať zmysluplný vzťah s prírodou.

 

Ďalší problém vidí George A. Gonzales v tom, že hoci sa človekom spôsobené globálne otepľovanie už pred niekoľkými dekádami  stalo konsenzným faktom, Trek sa tejto skutočnosti ostentatívnejšie nevenoval. Medzinárodný panel o zmene klímy IPCC bol založený v roku 1988, odkedy generuje opätovné varovania o hrozbe globálneho otepľovania – hrozbe, ktorú Trek nijako jednoznačne nereflektuje. Kriticky sa Gonzales dokonca vyjadruje aj o ikonickej epizóde „The Measure of Man”, v ktorej musí Picard pred súdom dokázať, že jeho kolega android Data je cítiaca bytosť. Musí to dokázať, aby Data získal práva a aby ho skupina zvedavých vedcov nerozobrala na súčiastky. Podľa Gonzalesa z toho vyplýva, že ak práva vo Federácii môže získať len cítiaca bytosť, ktorá si uvedomuje samu seba , je inteligentná a má vedomie, príroda ako taká nemôže mať žiadne. Tento záver nemusí byť implicitne správny, už len vzhľadom na vyššie spomenutý záväzok chrániť akýkoľvek nešpecifikovaný život a udržiavať harmóniu vo vesmíre, i keď je pravda, že konkrétne právam prírodných monumentov sa Trek (pokiaľ viem) nevenuje nikde. Ako však uvidíme, vo svete Star Treku to nie je vždy také zlé.

 

Zachráňme veľryby!

 

James Kirk v celovečernom filme Star Trek IV: The Voyage Home (1986) cituje úryvok z básne autora anglickej moderny D. H. Lawrenca: „Vravia, že more je studené, no prúdi v ňom tá najhorúcejšia krv.” Báseň Whales Weep Not (Veľryby neplačú) sa nesie v duchu romantickej kritiky dehumanizácie moderných technológií a lovu veľrýb, pričom v deji filmu recitál sprevádza jeden z posledných krokov nevyhnutných na splnenie misie – transport niekoľkých veľrýb z dvadsiateho storočia a ich následná repopulácia v dvadsiatom treťom storočí, ktorá má zabrániť devastácii planéty Zem mimozemskou entitou. Tá chce so Zemou komunikovať echolokáciou – jedine veľryby, ktoré v dvadsiatom prvom storočí v dôsledku lovu vymreli, to dokážu. Nie ojedinele vystupuje cestovanie v čase v Treku ako deus ex machina riešenia ľudskej environmentálnej devastácie.

 

Renegátskej posádke na ukradnutej klingonskej lodi sa záchrana napokon podarí. Podľa stránky www.trekmovie.com film „poukazuje na prepojenosť všetkých druhov života” a je jedným z „najsilnejších momentov Treku”. Scéna v réžii Leonarda Nimoya je dojemná, predstavuje však skôr eskapistickú historickú kritiku než moment zmysluplnej reflexie súdobých environmentálnych politík osemdesiatych rokov. Ďalší problém je účelovosť misie – životy veľrýb sú touto cestou síce zachránené, no sú opäť len prostriedkom na prežitie ľudstva. Posádky flotily Federácie takto často intervenujú do minulosti, aby napravili civilizačné omyly dvadsiateho storočia, i keď pomoc planéte nie je vždy ich primárnym cieľom.

 

Nechať vymrieť druh nie je logické

 

„Rozhodnutie loviť veľryby až na pokraj vyhynutia nie je logické,” reaguje na prednášku počas prehliadky akvária Spock. „Kto kedy povedal, že ľudské pokolenie koná logicky?” odpovedá morská biologička a sprievodkyňa Dr. Gillian Taylor. Problém vyhynutia druhov sa objavuje v Treku opakovane. Spracovaniu témy vymieranie druhov v Treku sa v Star Trek and History (2013) venuje profesorka Dolly Jørgensen. Tvrdí, že Star Trek systematicky reflektuje zmeny v environmentálnom hnutí naprieč jeho vývojom v druhej polovici dvadsiateho storočia. Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov podľa nej environmentálne hnutie na Západe napríklad presunulo svoju pozornosť na vymieranie „charizmatických druhov”, ktoré sa ľuďom páčia, aby ich dokázalo „motivovať k členstvu v ich organizácii a k záujmu o ochranu prírody. Takýmto sympatickým druhom boli napríklad  spomínané veľryby. Jednou zo stratégií sa čoraz častejšie stáva aj relokácia zvierat, podobne ako sa udeje aj vo Voyage Home.

 

Vôbec prvýkrát sa Star Trek s vymieraním druhov zaoberal v „The Man Trap” (1966; Star Trek: The Original Series). Predmetom sporu je mimozemská bytosť, ktorá prežíva extrahovaním soli z iných organizmov, v tomto prípade z ľudí, čím ich zabíja. Bytosť je na planéte posledným jedincom svojho druhu, zúfalo sa snaží prežiť, až kým ju Kirk v dramatickom súboji napokon zabije. Prednosť má v tomto prípade opäť ochrana ľudských životov.

 

Epizóda „Devil in the Dark” (1967) zase prezentuje konflikt medzi priemyselným rozvojom a rešpektovaním životného prostredia. Posádka lode Enterprise sa v ňom stretne s neznámym mimozemským druhom Horta, ktorý v baniach na planéte Janus VI zabíja miestnych baníkov. Ukáže sa, že toto vraždenie bolo len odpoveďou na to, že baníci nevedome zabili hortovské vajíčka nakladené v múroch. Kirk konanie Hortov ospravedlňuje tým, že sa iba bránili – kompromis a spolupráca napokon vedú k spokojnosti oboch strán (nakoniec ešte podotkne, že takto sa baníkom dokonca zvýšili zisky). Star Trek sa vymieraním druhov ďalej zaoberá aj v niekoľkých epizódach Star Trek: Voyager alebo aj Star Trek: Deep Space Nine. 

 

Na adresu zvierat ešte stojí za to spomenúť, že používanie replikátorov na prípravu jedla naznačuje prevažne vegánsku kuchyňu na palubách lodí Treku, aj keď ani toto nie je pravidlom (napríklad Worfove lovecké exkurzie počas pobytov na rôznych planétach).

 

Čas napraviť škodu?

 

Vráťme sa k výčitke ignorovania globálneho otepľovania a využívania priemyselného fosílneho paliva, ktorý je v Treku záležitosťou minulosti.  Warpový pohon prvýkrát úspešne využil v roku 2063 jeho vynálezca inžinier Zefram Cochrane, koncept sa objavuje však už aj v diele Isaaca Asimova. Warp v Treku predstavuje spôsob dopravy vesmírom, ktorý mal nahradiť spiatočnícke používanie toxických palív. Jeho neškodnosť však predsa nie je samozrejmá. Keď sa Picardova posádka vo „Force of Nature” (1993) vydá preskúmať náhle zmiznutie lode USS Fleming v sektore Hakaras, kapitán vo svojom dennom zázname uvádza, že „unikátne vlastnosti tejto časti vesmíru ich misiu značne komplikujú”. Oblasť sa vyznačuje vysokými úrovňami tetryonového žiarenia, pohyb v sektore je nebezpečný pre vesmírne lode a ich posádky.

 

Zakrátko sa ukáže, že za zmiznutím Flemingu stoja dvaja súrodenci – Rabal a Serova – vedci, ktorí tvrdia, že warpový pohon v sektore poškodzuje štruktúru vesmíru a ak okamžite lode cez sektor neprestanú lietať, warpový pohon zničí aj ich planétu. Sabotovali preto dopravu v regióne mínami, aby prilákali pozornosť vedeckého konzília Federácie. Keď sa táto skutočnosť ozrejmí, časť posádky Rabalovi a Serove nedôveruje a vníma ich ako ekoteroristov. Situácia mohla byť analógiou na škodu spôsobenú fosílnymi palivami – ukáže sa však, že problém je endemický len pre daný sektor, dopad warpového pohonu sa tým pádom v iných dieloch neproblematizuje. Mimochodom, warpový pohon je závislý od dilítiových kryštálov, príroda je tak napriek postkapitalisticky situovanej Federácii ďalej inštrumentalizovaná na vývoj nových technológii. Materiálne potreby všetkých obyvateľov Federácie sú naplnené bez prílišnej politickej (alebo environmentálnej) frikcie.

 

Len čo sa ukáže, že výskum Rabala a Serovy má opodstatnenie, kapitán Picard sľúbi, že prípad posunie vedeckému konzíliu Federácie na ďalší výskum. „To je vaša odpoveď? Ďalší výskum? Ďalšie zdržiavanie?” ohradí sa Serova. Serova napokon obetuje vlastný život, aby dokázala definitívne potvrdiť predpovede svojich teoretických astrofyzických výpočtov. Warpové jadro vlastnej lode privedie k sebadeštrukcii, čo spôsobí trhlinu a tetryonové žiarenie na mieste činu. Napriek tomu, že táto brilantná vedkyňa obetuje svoj život, aby preukázala validitu svojho výskumu o deštrukcii ich sektoru a planéty, výsledkom celej udalosti sú napokon iba reštrikcie (zníženie rýchlosti) pohybu vesmírnych lodí v sektore.

 

Serovina smrť otrasie morálkou posádky a prinúti ju zamyslieť sa nad ich pochybovačnými postojmi k nekompromisnej Serove a jej dátam. „Väčšiu časť svojho života som strávil skúmaním vesmíru. Zmapoval som nové svety, stretol sa s tuctom nových civilizácií a druhov a verím, že toto boli hodnotné ciele. No teraz sa zdá, že som celý čas napomáhal poškodzovaniu toho, čo si najviac cením,” zamýšľa sa Picard. „Nedopadne to tak,” uisťuje kapitána hlavný lodný inžinier Geordi La Forge. „Ešte stále máme čas napraviť škodu.”

 

Ak aj pripustíme, že vzhľadom na výnimočnosť situácie sektoru Hakaras nie je tento príbeh dobrou analógiou na environmentálnu devastáciu fosílnymi palivami, vágna podobnosť situácií a naivita odkazu z dvadsiateho tretieho storočia o dostatku času na napravenie škôd môže vyznieť prinajmenšom alarmujúco. Príbeh je však zároveň afirmáciou existujúceho vedeckého poznania o globálnom otepľovaní a klimatickej zmene a kritikou inštitúcií, ktoré sa rozhodnú tieto dáta nebrať vážne. Serova zas stelesňuje vedúce osobnosti klimavedy, ako je napríklad James Hansen. Je však škoda, že Serova musí napokon zomrieť, aby preukázala platnosť svojich teórií.

 

Myceliálny pohon

 

Sen o alternatívnych pohonných hmotách sa tematizuje aj v najnovšom Star Trek: Discovery (2018-2020), kde mladý vedec, inžinier a astromykológ Paul Stamets (postava napísaná podľa skutočne žijúceho mykológa Dr. Paula Stametsa), nájde spôsob, ako využiť sieť myceliálnych spórov ako organický dopravný prostriedok vo vesmíre. Myceliálna sieť sa nachádza v podpriestore vesmíru (subspace), možno ju teda využiť všade. Spórový skok je navyše okamžitý – je teda rýchlejší, než warp. Premiestni vesmírnu loď na naprogramovanú destináciu v priebehu sekundy. Celý koncept je akoby vedecko-fantastickou projekciou práce antropologičky Anny Tsing, ktorá v The Mushroom at the End of the World: On the Possibility of Life in Capitalist Ruins (2015) analyzuje možnosti využitia plesní (konkrétne huby matsuke), ktoré „prežijú aj v ruinách, ktoré po sebe zanechávame”. V tomto prípade prežijú aj v samotnej všadeprítomnej substancii kozmu. Vďaka ich unikátnej odolnosti sú spóry schopné metabolizovať v spolupráci s inými organizmami a prežiť aj v podmienkach, ktoré sú pre ostatné organizmy smrtiace. Myceliálna sieť je nekonečným, intergalaktickým ekosystémom.

 

Pôvodný Trek s ikonickým triom Kirka, Spocka a McCoya zo šesťdesiatych rokov, kde dominuje warpový pohon, sa na časovej osi odohráva o desať rokov neskôr než  Discovery – publiku je teda vopred jasné, že technológia myceliálneho pohonu nebude úspešná. Ambiciózny projekt stroskotá na náročnosti spórových skokov pre humanoidné organizmy, no najmä na vedomí, že každý skok závisí od organizmu zvaného tardigráda, ktorý je zajatý v laboratóriu lode Discovery a je na myceliálnu sieť napojený. Práve on tieto skoky generuje. Objavenie spórového pohonu môže evokovať súčasné debaty o tranzícii k zeleným pohonným hmotám. Jeho zlyhanie je vzhľadom na dejiny vesmíru Treku logické (ako by možno podotkol Spock), no v konečnom dôsledku pesimistické. Namiesto nádeje tak v istom zmysle komunikuje bezmocnosť a premrhanú príležitosť napraviť škodu.

 

Ži dlho a tematizuj

 

Star Trek vždy reflektoval súdobé problémy: či už rasizmus, sexizmus, chudobu, vojnu vo Vietname, studenú vojnu či pád Sovietskeho zväzu. Globálne oteplenie a environmentálna kríza predstavujú najväčšiu politickú a etickú výzvu súčasnosti. Akýkoľvek bude náš rozsudok nad environmentálnou etikou Star Treku, platí, že ak chceme skutočne dlho žiť a prosperovať, je v otázke popkultúrnych naratívov o človekom spôsobenom globálnom otepľovaní a o environmentálnej devastácii kapitalizmom rozhodne čo zlepšovať.

 

Autorka je fanúšička

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *