V marci vyšiel vo Washington Post článok so silným názvom Prvá demokracia, ktorú zabil koronavírus. V súvislosti s okamžite odhlasovaným zákonom o splnomocnení priblížil cestu, ktorá viedla k súčasnému definitívnemu stavu smrteľne oslabenej demokracie v Maďarsku. Predchodcom zákona bol výnimočný právny poriadok pre núdzový stav platný pre celé územie, ktorý zaviedla maďarská vláda s účinnosťou od 11. marca 2020. Prostredníctvom časovo neobmedzeného zákona o splnomocnení je vláda oprávnená konať vo všetkých záležitostiach (o ktorých by inak rozhodoval parlament, pozn. red.). Nestalo sa to náhodou, a rovnako nie je náhoda, že ešte ani takýto krok nestačil na vyburcovanie ľudí, aby despotov vyhnali. Väčšina tlieska a ostatní sa maximálne ako zarazené deti zlostia medzi sebou. Zvykli si, že do vecí veľkých nemôžu zasahovať.
Nie náhodou naša vláda rada budí dojem, že krajina je jedna veľká rodina. No a kto riadi tradičnú kresťanskú rodinu? Otecko! Ktorý je dobrotivý, chce nám dobre, ale správny je iba ten smer, kade nás vedie on. Nie je to pre nás žiadna novinka, už János Kádár bol milujúcim otcom nás všetkých a takéto správanie občanov je dedičstvom Kádárovho režimu. Väčšina sa už ani nepokúša nehľadieť na vodcov takto. Hoci by bolo efektívnejšie – ak už máme radi metafory – povedzme, predstaviť si krajinu ako obyvateľov v bytovke. Nechali by sme, aby sa domovník do všetkého staral? A ocenili by sme, ak by zo zaplatených spoločných nákladov mulatoval, predvádzal sa, nechal zamurovať kočikáreň a nechal vysťahovať starú pani, ktorá býva v podkrovnom byte a na jej miesto by priviedol svojho kamoša? Obyvatelia, samozrejme, nemôžu nahliadnuť do účtovania, ale kto sa mu zalieča, ten sa nemusí báť. Isteže, byť dieťaťom je oveľa pohodlnejšie. Naša spoločnosť sa nachádza v infantilnom mentálnom stave a dôsledky poklesu do detského stavu sú vážnejšie ako sa na prvý pohľad zdá.
Keď sa opäť staneme dieťaťom, hneď sa zmenia aj pomery okolo nás a slová stratia svoj pôvodný význam. Takto sa zmení okrem iného aj postoj k morálke. Vezmime si napríklad klamstvá. Klamať je hriech, takto sme sa to učili. Ak sú však všetci okolo nás klamári, stane sa z toho norma. Teda aspoň oveľa ľahšie prižmúrime oči nad klamstvami. A toto už nie je len chybou skupiny klamárov, ale aj sebaklamnej, samu seba zavádzajúcej druhej strany, ktorá si napokon klamstvo vsugeruje za pravdu. Druhej strany, ktorá chce veriť. Ktorá sa nechce (znovu) sklamať. Ktorá čaká na to, že ju niekto povedie, pretože už dávno neverí v samu seba, vo vlastný inštinkt. Radšej sa spolieha na (domnele) silného partnera, vodcu, otecka, stranu, silu väčšiny. Ocko mi isto neklame! Ocko sa nemýli! A od tej chvíle je srdce davu otvorené aj tej najprimitívnejšej propagande. V Maďarsku už neexistujú verejnoprávne médiá, všetko je jedna desivá továreň na klamstvá, divákom a poslucháčom nevadí ani to, že po stovkách prehratých mediálnych sporov sa v podstate už aj oficiálne potvrdilo, že ešte aj otázky provládnych reportérov sú klamstvá, prekrúcania, lózungy nasýtené vládnou propagandou. Darmo zahraničnými médiami prebleskla spoveď novinára o tom, akým spôsobom sa u nás vyrábajú (falšujú) správy. A hoci zdanlivo ešte existuje sloboda slova a zdanlivo sa aj správy šíria viacerými kanálmi, v praxi akoby sme celý deň počúvali odkazy Strany z megafónu. (Niekoľko opozičných politikov sa pokúsilo hacknúť systém. Počas kampane v predchádzajúcich parlamentných voľbách „pasivista“ z parodistickej strany Kétfarkú Kutyapárt (Strana dvojchvostého psa) počas piatich povinných minút, ktoré dostala každá strana na prezentáciu vo verejnoprávnej televízii, prišiel do štúdia prezlečený za sliepku a na všetky „otázky“ odpovedal kotkodákaním.) Hoci niekoľko bášt nezávislých médií ešte odoláva, ledva sa držia nad vodou a hrozba zániku je súčasťou ich každodennej práce. Zatiaľ čo vládna strana pridáva ornamenty na vlastné plochy: online aj offline, na videá i plagáty zároveň.
Pridaj sa k víťazovi!
A čo robí dav, ak ho pohltia masmédiá? Americký sociológ Paul Felix Lazarsfeld sa zaoberal silou vplyvu masmédií a ako prvý písal o teórii s názvom efekt prívesu (alebo pod iným menom efekt vlakovej súpravy), ktorého podstata sa dá zhrnúť nasledovne: „pridaj sa k víťazovi!“ Teda (zjednodušene) ak si diváci/poslucháči na základe informácií z médií myslia, že sila a moc sú sústredené v jednej ruke, mnohí sú náchylní samých seba inštinktívne definovať ako prívržencov tejto sily. Dokonca aj vtedy, keď nemajú potuchy, čo reprezentuje daná strana, alebo aj keď ich srdce ťahá iným smerom. Hnacím motorom je v prvom rade túžba patriť k víťazom, k väčšine, o ktorej si myslia, že je zárukou prežitia alebo získania výhod, respektíve majú strach z vylúčenia (hlavne ľudia s nízkym sebahodnotením, ktorí sa nechajú viesť). No rovnako silným dôvodom je túžba po kontakte a túžba patriť k skupine, ktorá dokáže vyvolať a posilniť dobré aj zlé pocity zároveň. Podľa Lazarsfelda to má najväčší vplyv na tých, ktorí sú beztak neistí, ovplyvniteľní, nechajú sa unášať. Oni tvoria Orbánovu základňu. Prevádzkovatelia propagandistickej mašinérie tak môžu ľahko narábať s tými najjednoduchšími frázami.
Jedným z kľúčových atribútov otca je sila. Presne pred rokom sa Orbán pre rakúsky denník Kleine Zeitung vyjadril, že podľa neho „je problémom európskych elít to, že neveria v silu osoby, v silu vedúcej osobnosti. Vedúce osobnosti, ktoré dokážu ľudí oduševniť, považujú za nebezpečné.“ Chytila sa toho aj medzinárodná tlač, keďže táto veta pripomínala dobre známe nebezpečné temné obdobie dejín. Desiatky analytikov sa pokúšali zachytiť esenciu jeho odkazu. Hoci, a toto je ponaučenie mnohých rokov: je úplne zbytočné analyzovať, o čom hovorí. Už by bolo načase, aby sme videli ten mišmaš, čo splieta, presne taký, aký je v skutočnosti: sú to nezmyselné vety. Čo mal na mysli pod týmto silným vedením? Čo z toho vyplýva? Nič. Respektíve to isté, čo aj z ostatných dobre nakombinovaných nezmyslov, ktoré vypustí z úst. Hoci samotné výrazy majú zmysel, ich silný politický odkaz nami často pohne, ale nehovoria nič konkrétne. Sú odkazom pre jeho vlastných voličov, ktorí z tej hromady počujú len heslá, ktoré sú im určené. Napríklad: Orbán – silný vodca. A to im stačí, upokojí ich to. Jeho fanúšikom nevadí ani to, že kým doma je nebojácnym „maďarským šuhajom“, synom ľudu, pre ktorého platí, že čo na srdci, to na jazyku, na rýpavé otázky reportérov odpovie, že darmo, „bruselskí demokrati“ ho nemajú radi. A jeho synovia a dcéry prikyvujú, nikto nemá rád byrokratov, ktorí mu strpčujú život, ktorí maďarského človeka obmedzujú, dosť sme sa natrápili pod jarmom Turkov, Habsburgov, Rusov, stačilo! Deti si z toho celého vezmú toľko, že oco dáva pozor, oco je ostražitý. Oco nás zastupuje.
Pán epidémie
Ale aký je to otec? Čo si myslí o svete? Bolo by ťažké pristupovať k Orbánovi a jeho skupine z hľadiska svetonázoru. Orbán totiž svetonázor nemá, možno ho ani nikdy nemal. Vždy reprezentoval to, čo sa ukázalo ako najužitočnejšie na dosiahnutie jeho cieľa. Pred zmenou režimu a na začiatku deväťdesiatych rokov bol liberálom, slová „na kolená, kňazi, modlite sa!” sa viažu k nemu a jeho priateľom, no dnes je už krotkým bohabojným občanom, zástupcom kresťanských hodnôt, najväčším priateľom katolíckej cirkvi. So svojimi lokajmi sa vždy prešmykne tam, kde vycíti politický priestor. A kde sú zásady? Prečo má napriek tomu úspech? Narába silnými rétorickými nástrojmi aj otvorenými klamstvami a vadí mu, keď z jeho povedačiek klamstvo priam bije do očí. Už v roku 2006 vyhlásil, že je zbytočné dávať pozor na to, čo hovorí, nech sa pozerajú na to, čo robí. Teda: otvorene klamem, nezaujímate ma. Orbánove nezmyselne na seba nahádzané výrazy nie sú zamerané na myseľ, ale na dušu. Pazúry naťahujú do vrstiev inštinktu, takže aj reakcie, ktoré vyvolajú, prichádzajú zvnútra. Majstrovsky sa zameriava na obavy, provokuje divé zviera, ktoré sa v ľuďoch skrýva. Napríklad vie, ako to už vyplýva aj z našich dejín, že Maďari sa v zásade uzatvárajú, boja sa cudzincov. On to využíva a generuje strach. Potom predstúpi ako záchranca. On, veľký a silný chráni tých, ktorí hľadajú útočisko!
Deti, nebojte sa, ochránim vás aj teraz, povedal ešte v marci Orbán. Presnejšie, vyjadril sa takto: „Nie je celkom neopodstatnené, že sa ľudia boja (…) Veď sme na to aj zvyknutí, chápem, v akom stave je psychika,“ čím zdanlivo zdôrazňuje, že je pánom aj epidémie, porazí ju rovnako ako migrantov. A nepriamo aj to, že nástroj generovaného strachu využívajú na kampaňové ciele… Ale naozaj bude stačiť, ak v neho budeme slepo veriť, ako to žiadal na vrchole svojho prejavu? Kým v prípade migrantov (keďže v našej krajine sa migranti prakticky nenachádzajú) bol naozaj zdanlivo pánom situácie, epidémia je preňho priveľkým sústom. Namiesto doterajších paranojí, ktoré ostali v podstate bez skutkov, sa nám koronavírus dostal k telu a v tejto situácii sa starý známy recept na nenávisť neosvedčí. Možno sa dokonca môže táto taktika konečne aj obrátiť. Priaznivci vycvičení na nenávisť, pľuvance a izoláciu sa stali nedisciplinovanými. A kým strach a opatrnosť nám môžu v určitých situáciách zachrániť život, večná hrôza môže viesť k agresii, chorobám zo stresu a nesprávnym reakciám. Napokon sa vyburcovaný človek (alebo dav) stane neovládateľným, teda nebezpečným. Vieme, že človek, ktorý si chráni holý život, je schopný všetkého. Morálka, úcta k druhým, zmysel pre spravodlivosť a uváženie? Tie sa stratia s prvou vlnou vášní. (Samozrejme, nie je to výlučne Orbánova taktika, ako to podčiarkuje aj známy britský dokumentarista Adam Curtis, režisér dokumentárneho seriálu The Power of Nightmares: The Rise of the Politics of Fear: osvedčený spôsob dnešných politikov je, že náš strach najskôr nakŕmia, a potom, keď do sŕdc zasiali hrôzu, nám prisľúbia, že oni – a výlučne oni – nás zachránia.)
Médiami preletela fotka: Orbán stojí v plnom ochrannom odeve vo vstupnej hale jednej veľkej nemocnice. Pred ním sa profesor v úbohom chirurgickom rúšku, ktoré sotva poskytuje ochranu, líška vodcovi, kým v pozadí vidno, že na výťahu je tabuľka s nápisom „mimo prevádzky“, omietka opadáva. Táto fotka sa stala silným symbolom absurdnej situácie, v ktorej sa krajina ocitla. Zdemolované zdravotníctvo nebolo pripravené nielen na epidémiu, ale ani na ošetrenie doterajších pacientov. Najnovšie opatrenie vlády prinieslo na všetky možné otázky odpoveď ešte cynickejšiu, ako sme predpokladali na základe ich neľudskosti. Nemocničnú kapacitu totiž teraz zvyšujú tak, že domov posielajú aj pacientov, ktorí sú pripútaní na lôžko, v poslednom štádiu v hospici či odkázaní na inú nepretržitú starostlivosť. Ak nemajú príbuzných, odvezú ich na adresu uvedenú na ich adresnej karte a nechajú ich napospas osudu.
Nový predmet nenávisti
Zaujímavé je, že Orbánovi veriaci na základe tohto nedospeli k záveru, že milovaný otecko predsa len nie je všemohúci, ale ich odpoveď je presne taká infantilná, ako sa dalo čakať. Neposlúchajú! Just chodia von do ulíc, hmýria sa na brehu Dunaja, v obchode dýchajú jeden druhému na krk a ohmatávajú tovar. Rúška a dezinfekciu (hoci už nie sú nedostatkový tovar) nie sú ochotní používať. Keďže si zvykli, že zodpovednosť nenesú na pleciach oni, respektíve že oco za nich všetko vyrieši (teda aspoň slovami), čakajú, že aj koronavírus zlikviduje rovnako ako opozíciu, slobodné médiá a školstvo. Na oplátku im dá gumenú kosť, nový predmet nenávisti: práve teraz sú to starší a umelci. Si starý? Neužitočný? Dav sa s radosťou vysmeje slabému, neúspešnému. „Staré babky“ sa stali novými migrantmi, „Pozrite, ako sa tie vykopávky vykecávajú a my zomrieme od hladu! Ale im je ľahko, aj teraz nám berú jedlo spred úst, bodaj by všetky zdochli, nemuseli by sme im vyplácať vysoké dôchodky.“ To, že starí a chorí sú považovaní za nepriateľov, nie je nová tendencia, je to už starý trik. Nezaopatrený, zbytočný človek žije v našej domovine už dlhé roky len v ponížení. No táto nová vlna nenávisti teraz prišla vhod a mohla byť osedlaná: ich škoda nie je. Avšak o spoločnosti nič neprezradí viac ako to, ako zaobchádza so slabými. Aj konečná eliminácia tých, ktorí sa venujú intelektuálnej práci, sa deje práve teraz. Kým umelecké organizácie vyštafírované zo štátnych peňazí, pisári, ktorých si vláda prenajíma a iní kumpáni prekvitajú a dostávajú apanáž, pre nezávislých je to posledný klinec do rakvy. Postaviť sa na nohy bude takmer beznádejné. A provládna horda sa len rehoce: teraz sa naši drahí umelci naučia, čo znamená pracovať! Teraz plačte na pokraji hladomoru!
„Na nás sa neoplatí útočiť,“ hovorí inokedy Orbán, čím vyhlasuje, že argumenty sa aj tak odrazia od múru propagandy. V detstve nás posielali do kúta so slovami: „lebo som povedala a hotovo, bodka, šmýkaj do izby!“ A naozaj, iba dieťa sa v takejto chvíli neopováži spochybniť legitímnosť trestu. A už nedúfam ani v to, že v situácii, ktorá vznikla, sa zrodí nejaký odpor. Lebo tým, ktorých oblbli, to ešte ani teraz nedocvakne, ešte stále ich vedie slepá dôvera. Nemusíme sa krčiť či načúvať veky vekov, vedenie vie všetko lepšie, a ak aj náhodou nie, aj vtedy je lepšie mlčať, ešte by sme si privodili niečo zlé. A darmo sa veľká časť krajiny utápa v chudobe a beznádeji, ešte aj na tejto úbohej úrovni, v tejto zraniteľnej dimenzii bytia sa aktivizujú reflexy z Kádárových čias. Naučená nečinnosť, ktorú ľuďom vtĺkli do hláv, a prispôsobovanie sa. A nemyslime si, že je to vlastné len fanúšikom vládnej strany! Po úspechoch budapeštianskej opozície v jesenných komunálnych voľbách bolo až desivé vidieť, že aj ľavica by dokázala spraviť tú istú chybu ako pravica. Teda že aj oni hľadajú postavu otca, takzvaného silného lídra. Už na druhý deň po voľbách sa objavili vyčítavé statusy a pod nimi skľúčené povzdychy, hlasy bláznivo a slepo čakajúce na zázrak. Chcú anti-Orbána. Aj oni sú schopní definovať samých seba len vo vzťahu k Orbánovi. Hoci cieľom by bolo, aby sme raz a navždy zo seba striasli všemohúcich otcov, ktorí o nás rozhodujú bez obmedzení. Tridsať rokov po zmene režimu by už bolo načase konečne dospieť. Možno ešte môžeme niečo spraviť.
Autorka je spisovateľka
Z maďarčiny preložila Lenka Nagyová
