Václav Janoščík vo svojom Dystopickom realisme nadväzuje na Marka Fishera nielen názvom a venovaním knihy, ale aj výkladom našej súčasnosti prostredníctvom popkultúry a filozofie. Robí tak v rámci svojej koncepcie a rovnomennej edície pop-filozofie, „která systém (populární) kultury nechce jednoduše zavrhnout, ale spíše zabydlet, rozplést jeho obsah“. Na rozdiel od Fishera je Janoščík v tomto úsilí väčšmi politicko-filozofický a menej psychoanalytický. Rozdiel medzi Kapitalistickým realizmom a Dystopickým realismom spočíva tiež v tom, že prvý je výrazne osobnejší, kým druhý systematickejší: badať to nielen vo vnútornej štruktúre knihy, ako ju autor predstavuje v jej úvode, ale aj celkovom projekte pop-filozofie, v rámci ktorého Janoščík v jednotlivých knihách série na spoločnosť nazerá prostredníctvom rozličných popkultúrnych žánrov (okrem dystópie sú to: detektívka, superhrdinské naratívy a klubová, tanečná a párty hudba).
Dystopický realismus je čitateľsky nemenej atraktívny než jeho o dvanásť rokov staršia inšpirácia a obe knihy spája podnetná a zábavná interpretácia popkultúry, no tiež prehľad ich autorov v príslušnom teoretickom kánone. Príťažlivosť Janoščíkovej práce s ním spočíva v tom, že z jednotlivých diel či autorov dokáže vybrať a použiť podstatné aj bez toho, aby čitateľ potreboval preštudovať celú bibliografiu knihy a jej poznámkový aparát. Odvrátenou stránkou tejto relatívnej „jednoduchosti čítania“ (ak si požičiame rámec jazykových kompetencií, text si od čitateľa vyžaduje znalosť teórie na úrovni aspoň B1) je snáď sporadická povrchnosť či ilustratívnosť, keď sa tu napríklad s banálnou vágnosťou odpovedá na otázku, ako obnoviť (a prepojiť) časový a politický horizont (budovanie politiky pamäti, oživenie záujmu o budúcnosť, pochopenie sú-časnosti ako spolu-prítomnosti), či kreslí síce opodstatnená, no nepríliš nápaditá – pritom pre knihu zakladajúca – paralela medzi neskorým kapitalizmom a dystópiou.
S tým súvisí azda aj jediný výrazný a „objektívny“ nedostatok Dystopického realismu v porovnaní s Kapitalistickým realizmom: na konkrétnych príkladoch síce ukazuje, čo sme takto ešte nevideli, ale na abstraktnejšej úrovni neobjavuje, nevymýšľa nové. Samo osebe to však vôbec neprekáža, pretože problémom ľavicovej teórie nie je, že jej je málo, ale že jej je málo v spoločnosti, medzi ľuďmi, uvedomovanej v praxi. Povedané inak, akútnejšou úlohou ľavicovej filozofie nie je jej konceptuálna expanzia, ale sociálna distribúcia – jedno s druhým sa však nevylučuje. „Právě proto potřebujeme (pop) filosofii, aby nám kontinuálně přinášela, individuovala poznání odpovídající podmínkám našeho světa a našich já,“ píše Janoščík. V tomto zmysle je jeho Dystopický realismus nepochybne platný, hoci skôr ako kniha, kriticko-interpretačný sprievodca popkultúrou dystópie, než ako koncept sám o sebe.
Václav Janoščík: Dystopický realismus. Jak se učit skrze kapitalismus a temné budoucnosti. Akademie výtvarných umění v Praze, 2021.
Martin Makara
