Pravidelná rubrika Na polici má za cieľ každý mesiac predstavovať zaujímavé a často pozabudnuté osobnosti z oblasti grafického, resp. knižného dizajnu a ilustrácie. Zohľadňujem predovšetkým slovenské prostredie, s prirodzeným presahom k autorkám a autorom československej proveniencie. Ostatne, knihy alebo časopisy v slovenských vydaniach často upravovali české výtvarníčky a výtvarníci a naopak. Výber konkrétnych diel je subjektívny. Nemôže a nechce byť iný. Zároveň si uvedomujem svoj deficit – nie som grafický dizajnér ani teoretik zameraný výsostne na oblasť užitej grafiky a ilustrácie. Nápad vzišiel z nadšenia. Bol motivovaný prehýbajúcimi sa policami vlastnej knižnice a knihami nakopenými v úzkych uličkách antikvariátov.
Od spodného okraja papierového prebalu vystreľujú šípky, ktoré roztancujú jednotlivé písmená názvu. Ponad mená autorov sa dvíha zvláštna hlava tvorená z koreňovej sústavy stromu, v ktorého výhonkoch sú zasadené okuliare. Surrealistická asociatívnosť, v spojení s grafickými prvkami a fontom zvoleným k názvu knihy, vytvára podobu obálky, ktorá zodpovedá hravo-absurdnému vyzneniu textov, ktoré sú jej obsahom. Do čiernobielej fotomontáže navyše nenásilne vstupujú žlté plochy zdôrazňujúce vybrané písmená a „účes“ imaginárnej hlavy. Na zadnej strane prebalu sa farebná plocha osamostatňuje a zdôrazňuje znaky šípok s levitujúcimi číslicami. Koreň tu stráca svoju asociatívnu antropomorfnosť a vyvára skôr organický pendant (typo)grafickému prevedeniu vrchnej polovice plochy.
Predošlý popis sa snaží priblížiť vizuálnu stránku prebalu knihy Absurdity od Słavomira Mrożeka a Tadeusza Różewicza, ktorá je výberom jednoaktoviek týchto dvoch výrazných poľských predstaviteľov absurdného divadla. Drobná publikácia vyšla v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry v edícii Divadelné hry v roku 1965. Autorom obálky a väzby je slovenský výtvarník, grafik a scénograf Ivan Štěpán.
Štěpán bol univerzálnym umelcom. Narodil sa v roku 1937 v Bratislave a po absolvovaní Strednej školy umeleckého priemyslu sa venoval úžitkovej grafike, kreslenému humoru, scénickým návrhom ako aj voľnej umeleckej tvorbe. Z tohto pohľadu rezonovali najmä jeho samostatné výstavy Objekty v Galérií mladých v Bratislave (1966) a výstava Hmatové štúdio (Psychoštúdio) v Galérii C. Majerníka (1970). Štěpán sa aktívne zúčastnil aj I. Otvoreného ateliéru (1970) v dome Rudolfa Sikoru, ktorý je možné považovať za dôležité medzigeneračné stretnutie neoficiálnej výtvarnej scény. Jeho vtedajšia tvorba zodpovedala záujmu o intermediálne presahy, experimentovanie s materiálom, technikami (asambláž, akumulácia) a využívanie reálnych predmetov v umeleckej tvorbe, predovšetkým v tvorbe objektov. Jeho grafická práca v sebe nesie zmysel pre rytmus, kompozíciu, vyvážený pomer typografie a výtvarného riešenia plochy. Často pracuje s monotypiou alebo fotografiou a fotomontážou. V úžitkovej grafickej tvorbe, okrem návrhov plagátov k vlastným výstavám, dominuje najmä plagát – divadelný (plagáty Divadla na Korze, plagát k hre S. Mrożeka: Strip-tease ai.) aj filmový (Sladký čas Kalimagdory, Siedmy kontinent, Odhalenie Alžbety Bátoryčky). Plastický, reliéfny plagát-objekt vytvoril pre podujatie Bienále mladého umenia Danuvius 1968. Kým v prípade plagátu na Danuvius vychádza skôr z redukcie, z konštruktivistických tendencií, na viacerých knižných obálkach sa prejavuje predovšetkým jeho zmysel pre nadsádzku a humor.
Na príklade v úvode spomínanej obálky je zrejmý Štěpánov vzťah k asociatívnosti, ku groteske. Ak roztvoríme plochu papierového prebalu, vidíme rozhovor dvoch „postáv“, dvoch drevených hláv. V medzere tohto rozhovoru, v priestore chrbta knihy, je jeho podstata: názov diela a mená autorov. Vybrané divadelné texty navyše hovoria predovšetkým o neporozumení či o tom, ako často slová k vzájomnému porozumeniu nedostačujú. Okrem tejto vizuálnej polohy bol silným impulzom v ďalšej tvorbe predovšetkým pop-art, presnejšie oboznámenie sa s jeho estetikou, ktorú umožňovali vtedajšie podmienky socialistického Československa. Pop-artovo svieža obálka hier Leopolda Laholu Škvrny na slnku, ktorú v roku 1968 vydal bratislavský Tatran, vnáša do grafického dizajnu psychedelický účinok. Kombinácia fotografie a mäkkého tvaru vznášajúcich sa farebných škvŕn sa uplatnila na prebale knihy dramatických textov dvojice Lasica – Satinský Nečakanie na Godota, ktorá vyšla o rok neskôr.
So Štěpánovými obálkami sa nestretávajú iba záujemci o divadelné hry, ale aj čitatelia klasiky (Jane Austenová: Pýcha a predsudok, Bratislava: Tatran 1968), fanúšikovia džezu (I. Wasserberg: Jazzový slovník, Bratislava: Štátne hudobné vydavateľstvo 1966), čitatelia detektívok (obálky edície Labyrint vydavateľstva Smena) alebo vášniví geodeti a kartografi (Atlas Slovenskej socialistickej republiky, 1980).
Ak opäť siahnem po spomínaných Absurditách a pozbieram odvahu knihu pomaly vyzliecť z prebalu, zobrazí sa na väzbe iba minimalistická úprava: čierny štvorec a do plátna väzby jemne vtlačený kruh – strohá geometria, prazáklad, odkaz na Malevičove „nulté“ formy umenia, ktoré boli odeté v graficky sviežom „neodadaistickom“ odeve. Napokon, práve to je princíp, ktorý je pre tvorbu Ivana Štěpána charakteristický.
Autor je historik umenia
