Na polici: Absurdity Ivana Štěpána

Ján Kralovič7. januára 2018847

Pravidelná rubrika Na polici má za cieľ každý mesiac predstavovať zaujímavé a často pozabudnuté osobnosti z oblasti grafického, resp. knižného dizajnu a ilustrácie. Zohľadňujem predovšetkým slovenské prostredie, s prirodzeným presahom k autorkám a autorom československej proveniencie. Ostatne, knihy alebo časopisy v slovenských vydaniach často upravovali české výtvarníčky a výtvarníci a naopak. Výber konkrétnych diel je subjektívny. Nemôže a nechce byť iný. Zároveň si uvedomujem svoj deficit – nie som grafický dizajnér ani teoretik zameraný výsostne na oblasť užitej grafiky a ilustrácie. Nápad vzišiel z nadšenia. Bol motivovaný prehýbajúcimi sa policami vlastnej knižnice a knihami nakopenými v úzkych uličkách antikvariátov.

Od spodného okraja papierového prebalu vystreľujú šípky, ktoré roztancujú jednotlivé písmená názvu. Ponad mená autorov sa dvíha zvláštna hlava tvorená z koreňovej sústavy stromu, v ktorého výhonkoch sú zasadené okuliare. Surrealistická asociatívnosť, v spojení s grafickými prvkami a fontom zvoleným k názvu knihy, vytvára podobu obálky, ktorá  zodpovedá hravo-absurdnému vyzneniu textov, ktoré sú jej obsahom. Do čiernobielej fotomontáže navyše nenásilne vstupujú žlté plochy zdôrazňujúce vybrané písmená a „účes“ imaginárnej hlavy. Na zadnej strane prebalu sa farebná plocha osamostatňuje a zdôrazňuje znaky šípok s levitujúcimi číslicami. Koreň tu stráca svoju asociatívnu antropomorfnosť a vyvára skôr organický pendant (typo)grafickému prevedeniu vrchnej polovice plochy.

Predošlý popis sa snaží priblížiť vizuálnu stránku prebalu knihy Absurdity od Słavomira Mrożeka a Tadeusza Różewicza, ktorá je výberom jednoaktoviek týchto dvoch výrazných poľských predstaviteľov absurdného divadla. Drobná publikácia vyšla v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry v edícii Divadelné hry v roku 1965. Autorom obálky a väzby je slovenský výtvarník, grafik a scénograf Ivan Štěpán.

Štěpán bol univerzálnym umelcom. Narodil sa v roku 1937 v Bratislave a po absolvovaní Strednej školy umeleckého priemyslu sa venoval úžitkovej grafike, kreslenému humoru, scénickým návrhom ako aj voľnej umeleckej tvorbe. Z tohto pohľadu rezonovali najmä jeho samostatné výstavy Objekty v Galérií mladých v Bratislave (1966) a výstava Hmatové štúdio (Psychoštúdio) v Galérii C. Majerníka (1970). Štěpán sa aktívne zúčastnil aj I. Otvoreného ateliéru (1970) v dome Rudolfa Sikoru, ktorý je možné považovať za dôležité medzigeneračné stretnutie neoficiálnej výtvarnej scény. Jeho vtedajšia tvorba zodpovedala záujmu o intermediálne presahy, experimentovanie s materiálom, technikami (asambláž, akumulácia) a využívanie reálnych predmetov v umeleckej tvorbe, predovšetkým v tvorbe objektov. Jeho grafická práca v sebe nesie zmysel pre rytmus, kompozíciu, vyvážený pomer typografie a výtvarného riešenia plochy. Často pracuje s monotypiou alebo fotografiou a fotomontážou. V úžitkovej grafickej tvorbe, okrem návrhov plagátov k vlastným výstavám, dominuje najmä plagát – divadelný (plagáty Divadla na Korze, plagát k hre S. Mrożeka: Strip-tease ai.) aj filmový (Sladký čas Kalimagdory, Siedmy kontinent, Odhalenie Alžbety Bátoryčky). Plastický, reliéfny plagát-objekt vytvoril pre podujatie Bienále mladého umenia Danuvius 1968. Kým v prípade plagátu na Danuvius vychádza skôr z redukcie, z konštruktivistických tendencií, na viacerých knižných obálkach sa prejavuje predovšetkým jeho zmysel pre nadsádzku a humor.

Na príklade v úvode spomínanej obálky je zrejmý Štěpánov vzťah k asociatívnosti, ku groteske. Ak roztvoríme plochu papierového prebalu, vidíme rozhovor dvoch „postáv“, dvoch drevených hláv. V medzere tohto rozhovoru, v priestore chrbta knihy, je jeho podstata: názov diela a mená autorov. Vybrané divadelné texty navyše hovoria predovšetkým o neporozumení či o tom, ako často slová k vzájomnému porozumeniu nedostačujú. Okrem tejto vizuálnej polohy bol silným impulzom v ďalšej tvorbe predovšetkým pop-art, presnejšie oboznámenie sa s jeho estetikou, ktorú umožňovali vtedajšie podmienky socialistického Československa. Pop-artovo svieža obálka hier Leopolda Laholu Škvrny na slnku, ktorú v roku 1968 vydal bratislavský Tatran, vnáša do grafického dizajnu psychedelický účinok. Kombinácia fotografie a mäkkého tvaru vznášajúcich sa farebných škvŕn sa uplatnila na prebale knihy dramatických textov dvojice Lasica – Satinský Nečakanie na Godota, ktorá vyšla o rok neskôr.

So Štěpánovými obálkami sa nestretávajú iba záujemci o divadelné hry, ale aj čitatelia klasiky (Jane Austenová: Pýcha a predsudok, Bratislava: Tatran 1968), fanúšikovia džezu (I. Wasserberg: Jazzový slovník, Bratislava: Štátne hudobné vydavateľstvo 1966), čitatelia detektívok (obálky edície Labyrint vydavateľstva Smena) alebo vášniví geodeti a kartografi (Atlas Slovenskej socialistickej republiky, 1980).

Ak opäť siahnem po spomínaných Absurditách a pozbieram odvahu knihu pomaly vyzliecť z prebalu, zobrazí sa na väzbe iba minimalistická úprava: čierny štvorec a do plátna väzby jemne vtlačený kruh – strohá geometria, prazáklad, odkaz na Malevičove „nulté“ formy umenia, ktoré boli odeté v graficky sviežom „neodadaistickom“ odeve. Napokon, práve to je princíp, ktorý je pre tvorbu Ivana Štěpána charakteristický.

Autor je historik umenia

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *