Na počiatku bol akordeón… a nebolo to dobré

Umenie je pre dieťa svetom slobody. Na východe Slovenska pôsobí ZUŠ, ktorá si slobodu vložila do svojich hodnôt. Slobodu autentickosti. Slobodu ísť na perifériu k deťom, ku ktorým nikto ísť nechce. Slobodu prvoplánovo nebažiť po úspechu. Prináša možnosti mestských detí do dedín. Dovoľuje im tvoriť a dokazovať, že umenie je normálnou súčasťou bežných dní. A učitelia a učiteľky deň po dni putujú s plnými kuframi za prácou, ktorá im dáva zmysel.

Spádová obec Havaj mala v osemdesiatych rokoch – okrem senzáciu vyvolávajúceho mena – všetko, čo si dieťa mohlo priať. Mala škôlku. Mala plne funkčnú školu s učiteľkami a učiteľmi, čo si potrpeli na to, aby sme vo svidníckom okrese patrili k najlepším a aby sa žiaci a žiačky aktívne zapájali do súťaží a mimoškolských aktivít. Mala obecnú knižnicu s regálmi plnými kvalitných kníh. Organizovali sa tu obecné festivaly, kino pravidelne premietalo, v kultúrnom dome hosťovalo prešovské divadlo. Roky v škole som si užívala a harddisk vo svojom detskom mozgu som si plnila všeličím, čo by sa mi raz mohlo zísť. Iba otcov akordeón odložený v kufri na chodbe mi pripomínal, že môjmu svetu niečo chýbalo a nebolo to fér. Otec na akordeón hrával. Dobre a často. A ja som po tom túžila tiež. Hudba mi prinášala niečo, čo som už ako dieťa nevedela vyjadriť nijak inak – ani slovom, ani farbami, ani pohybom.

Spádová obec Havaj mala v osemdesiatych rokoch – okrem senzáciu vyvolávajúceho mena – všetko, čo si dieťa mohlo priať. Teda takmer všetko – nemala ľudovú školu umenia. Nebola v nej možnosť absolvovať základné umelecké vzdelanie a naučiť sa vyjadriť umením to, čo inak vyjadriť nejde. Nebola v nej možnosť uchopiť detskú kreativitu a skrotiť ju, aby neušla pred dospelým svetom racionality a pragmatizmu. Nebola v nej možnosť dať detskej kreativite rámec, ponúknuť tvar tisíckam vnemov, ktoré dieťa odpozoruje okolo seba a nevie si samo poradiť s takýmto iným pohľadom na svet.

Najbližšia ľudová škola umenia, ako sa vtedy súčasným zuškám hovorilo, bola v Stropkove. A to by znamenalo dvakrát týždenne cestovať autobusom mimo bezpečia priestoru, v ktorom sme žili. Rodičia pracovali, starí rodičia tiež a z práce niekoľko kilometrov vzdialenej od našej dediny prichádzali domov neskoro. Hodiny hudby boli pre mňa z pragmatických dôvodov nedosiahnuteľné. A akordeón je tak dodnes snom, ktorý si chcem splniť ešte pred dôchodkom.

Útek z akademickej bubliny

O pár rokov neskôr cítim, ako ma akademický svet vťahuje do svojej sklenenej bubliny čoraz viac. Nie je to len práca. Je to životný štýl. Pomaly prestávam vnímať svet tam vonku. V okolí o ňom hovoria. Žijú v ňom. Mne sa vzďaľuje ako mýtická krajina a nahrádza ho realita kníh, textov, prednášok, prekladov, štúdií, konferencií, grantov a päťročných cyklov od „úvodu do vysokoškolského štúdia“ po štátnice a promócie.

Potrebujem ostať v realite. Preto občas sadám do autobusu a cestujem smer Vranov nad Topľou k deťom, ktoré si život vychutnávať vedia. Aj napriek podmienkam, v ktorých žijú. Zapájajú sa do skautingu. Tancujú. Hrajú a spievajú. Zakladajú kapely. A založili aj divadelný klub s názvom Dik, rómsky „aha!“, „pozrite sa!“ – na nás, na naše scénky, na to, že sa to dá! Práca rómskej misie v tomto regióne zaujme deti bez ohľadu na pôvod. Nikto tu nerieši národnosť, farbu pleti, nestará sa o inklúziu a riziká segregácie. Deti sa hrajú. Tvoria. Snívajú o živote – že sa im vydarí, že uspejú, vyštudujú, nájdu si prácu, že budú mať skvelé rodiny. Deti bledej i tmavšej farby pleti – všetky spolu. A mňa tento ich svet baví.

Aj toto je bublina. Ale vyvažuje tú moju akademickú. Aspoň na chvíľu, takto dobrovoľnícky. Obdivujem ľudí, ktorí sa týmto deťom venujú naplno. Ja už idealistka nie som. Viem o cene, ktorú budú pri snahe uspieť platiť za to, že sú rómske. Ale aspoň na chvíľu spolu zabúdame na realitu a hráme sa. Tvoríme autorské texty a hudbu. Cestujeme. Vystupujeme. Točíme klipy. Hľadáme sponzoring. Skúšame granty, lebo veď „dik, aha, tu sme, pozrite sa na nás!“ Roky tečú a z drobných Rómčat sú zrazu študentky a študenti gymnázií, pedagogických škôl či obchodných akadémií. Dávajú si prihlášky na vysoké školy. Štátnicujú a promujú. Zakladajú si rodiny. Nachádzajú si prácu. Na košickej VÚC. Na Prešovskej univerzite. V materských a základných školách. Komunitných centrách. Kamilka točí film.

Nemala som pravdu. Cena za to, aby uspeli, ich neodradila. Tuším, že budem musieť popremýšľať o bublinách, ilúziách, snoch, realite a faktoroch, ktoré podmieňujú to, či dieťa v dospelom svete uspeje.

Skok do diskomfortu

„Potrebujem dýchať! Nadobro odísť z toho akademického skleníka!“ Netuším kam ísť, čo by som chcela robiť. Volám teda známemu z rómskej misie. Chcem dať svojmu životu zmysel a namiesto vedeckých štúdií, ktoré takmer nikto nečíta, chcem radšej písať texty pre deti. Veda mi bude chýbať. To nič. Neviem, ako sa budem živiť. Ani ako túto túžbu ukotviť. Kamarát zo Spiša, ktorý v tom čase pôsobí vo Vranove nad Topľou, mojej ambícii odísť z univerzity a pracovať s deťmi nerozumie. Univerzita je kariérny sen a ja sa chcem vybrať opačným smerom. Ale sľúbi, že bude hľadať spôsob, ako by to šlo. O pár týždňov stretáva v Kežmarku kamaráta, ktorý len tak mimochodom poznamená: „Založil som pri Vranove zušku, hľadám riaditeľku. Nepoznáš niekoho?“

Že za splnenie svojich snov sa platí, som už vedela. Naučili ma to rómske deti. A tak reči o tom, ako kariérne klesám a ako sa po čase budem chcieť vrátiť, šli mimo mňa. Mala som plnú hlavu iných vecí. Čakali ma neznáme územia mimo mojej komfortnej zóny.

Vízie a stratégie

Na začiatku mal zriaďovateľ víziu. Vďaka sentimentu spojenému s akordeónom som sa s ňou stotožnila ľahko. Priniesť možnosti mestských detí všade tam, kde dostupné nie sú. Ísť na perifériu. Ísť tam, kam sa iným nechce. Nevytvárať konkurenciu v existujúcich koncepciách, ale vyplniť prázdne miesto. Neparazitovať na úspešných, aby sme vyzerali úspešne aj my. Naopak. Ísť k tým, pri ktorých úspech nikto nepredpokladá, lebo práve to otvorí cestu k neskutočnej slobode. Necítiť tlak, že „musíš uspieť“. Cítiť slobodu tvoriť, hrať sa, sústrediť sa na umenie, učiť deti krok za krokom, prirodzeným individuálnym tempom. Vytvárať umenie v tom maličkom osobnom svete, v ktorom dieťa žije. Vnímať ten maličký osobný svet ako materiál pre tvorbu. Upokojiť dieťa, že je v poriadku, ak sa pozerá okolo seba a pomocou fantázie vidí nevidené. Ak oživuje neživé, dáva invenciu rutine a postupne s vekom sa od konkrétneho posúva k abstraktnému.

Pôsobenie na periférii prináša okrem slobody aj výhodu v obrovskom množstve prirodzených možností prezentácie detského talentu. Naša ZUŠ nemá budovu. Denne chodíme do škôlok, škôl a komunitných centier za dieťaťom, aby sme ho viedli k umeniu v jeho prirodzenom prostredí. A práve tam je aj prirodzená požiadavka jeho prezentácie. Spočiatku to bolo na obecných a školských akciách, festivaloch či slávnostiach. Neskôr sme začali cielene hľadať možnosti, ako začleniť detskú tvorbu do prirodzeného života miestnej komunity. Po rokoch máme pocit, že nerobíme nič neobvyklé. A to je dobre. Ani deti nemajú pocit, že prítomnosť umenia v každodennom živote je niečím neobvyklým. A tak to má byť. Umenie sa stáva esenciálnou zložkou bežného dňa dieťaťa i miestnej komunity. „Úloha splnená,“ povieme si s úsmevom, keď vidíme, že sa naša činnosť miesi ako prísada v recepte na človečinu so životom obce či školy.

Kto sa o koho stará

To, že nemáme kamennú budovu, kam by deti prišli za nami, je aj symbolické. Neustále máme vďaka tomu na pamäti, že inštitúcia je taká kvalitná, aké kvalitné sú osoby, ktoré ju tvoria. Nie budovy, nie materiál, nie peniaze, ale ľudia sú to najdôležitejšie, čo máme. V začiatkoch som ako riaditeľka mohla sledovať všetky tie drobnosti na elokovaných pracoviskách a ovplyvňovať ich. Nárast detí a rozšírenie geografického územia našej pôsobnosti však spôsobili, že môj dosah sa zmenil. Najväčší dosah mám teraz na svojich učiteľov a učiteľky. Ak ich so zriaďovateľom správne vyberieme a poskytujeme im autentickú starostlivosť, podobným spôsobom sa potom postarajú o deti. Kopírujú nás a je to prirodzené. Vo vzťahu k pedagogickým zamestnankyniam a zamestnancom si hovoríme, že ak sa postaráme o ich spokojnosť – osobnú, materiálnu, finančnú, ak im dáme možnosť realizovať sa, či im poskytneme pocit bezpečia –, prirodzene budú vykonávať dobrú prácu. Rovnaký princíp aplikujú na žiakov a žiačky. Poskytujú im bezpečie, slobodu v tvorbe, v sebarealizácii, ale aj profesionalitu v odbornom i pedagogickom zmysle. A denne sa im to navracia v mnohých netušených podobách.

Vyše päť rokov u nás pôsobil ako učiteľ výtvarného umenia jeden chalan z Prešova. Introvert. Príjemne iný ako zvyšok populácie. Hoci pôsobil odťažito, nezapájal sa do hlučných teambuildingov a nikdy nepovedal žiadne zbytočné slovo, pri deťoch sa menil na úplne iného človeka. Začínal v jednej obci, kde mu na hodiny výtvarného umenia chodilo sotva 10 detí. Rómskych. Po piatich rokoch ich bolo vyše 80. Nerozumeli sme jeho smútkom a radostiam. Vyvolával v nás otázky každým svojím postojom aj svojím správaním. Keď sme organizovali vernisáž prác našich žiačok a žiakov, pozývala som na ňu jeho mamu. „My máme vernisáž každý večer, keď syn dôjde domov, rozloží detské práce v obývačke a celé hodiny ich ešte skúma, prezerá si ich a o čomsi premýšľa,“ komentovala to mama s dávkou irónie, ale aj hrdosti na svojho syna. Jeho pedagogické umenie spočívalo v záujme o dieťa. O jeho svet, ktorý bral neuveriteľne vážne. Mal zásadu, že každému dieťaťu nakreslil obrázok, každému kúpil darček a každé navštívil doma, aby spoznal nielen jeho rodičov, ale aj prostredie, v ktorom žije a ktoré ho formuje. Tieto návštevy robil dobrovoľne počas víkendov. V osade, kde jeho žiactvo väčšinou žilo. Investoval do dieťaťa čas. Tešil sa, ak mnohé z nich pokračovali v štúdiu na stredných školách. Venoval sa im, ak ho prosili o doučovanie a tlačili naňho, že chcú viac ako len jedno stretnutie do týždňa. A smútil, ak mu deti lásku neoplatili rovnakou mierou. Po piatich rokoch za mnou prišiel ustarostene s tým, že v osobnom živote nie je šťastný a potrebuje sa odsťahovať. Vo mne sa miesil smútok zo straty a radosť, akú zažívame, keď mláďa vylieta z hniezda, aby žilo dospelý život. Dnes je v zahraničí. Umelecky aktívny, úspešný a šťastný. A ja som šťastná tiež. Pretože aj toto bol môj cieľ pri vstupe do ZUŠ – umožniť absolventom umeleckých škôl a mladým umelkyniam štart k ich profesionálnej činnosti. Vytvoriť im priestor na rast, učenie sa, tvorbu, vybudovanie sebaistoty, umožniť im, aby aj umelecky skúšali svoje limity, sféry záujmu, aby sa dokázali vymedziť a určiť si, kým sú. Pretože Slovensko takýchto hniezd pre novonarodené umelkyne a pedagógov veľa nemá. Napriek smútku z odchodov je nám cťou byť pri takýchto príbehoch a na chvíľu pre tieto tvorivé duše poslúžiť ako odrazový mostík.

Náš kolega bol pri vstupe do ZUŠ začiatočník. Všetkým nám však svojím prístupom ukázal, ako vyzerá táto práca, ak do jej centra nepostavíte výplatu či vlastné ambície, ale dieťa a jeho svet.

Vzdelávanie verzus voľnočasový krúžok

Pred časom som sedela v prešovskej Viole pri káve s bývalými kolegyňami z univerzity a sťažovala sa na to, ako okolie vníma našu prácu. Že od starostov často počúvam ironickú výčitku, či zo všetkých detí chceme vychovať umelkyne a umelcov. A že od nás rôzne inštitúcie žiadajú štatistiky postupu našich absolventov a absolventiek na stredné umelecké školy. „Ale veď cieľom ZUŠ nie je vychovávať umelkyne a umelcov. Cieľom ZUŠ je sprostredkovať deťom kontakt s umením,“ pridala sa ku mne kolegyňa rozhorčene a ďalej rozvíjala rozhovor o výskumoch, ktoré ukázali, ako nás umenie zušľachťuje, humanizuje. O koľko menej násilia je vo svete len vďaka tomu, že ľudia v detskom veku absolvovali umelecké vzdelanie.

Nie sme ani centrum pre voľnočasové aktivity. Mnohokrát nás hodnotia aj takto a hľadia na našu prácu s dešpektom. Sme základnou umeleckou školou. S kvalifikovaným pedagogickým zborom. So školským vzdelávacím programom, ktorý si nezľahčujeme a nepodliezame ho. Ale naopak. A práve to nás robí inými oproti voľnočasovým krúžkom. Ak by sme do škôl a obcí prinášali len to, čo zvládne učiteľstvo miestnych materských a základných škôl, určite by s nami dlhodobo nespolupracovali. V klasických kamenných ZUŠ si učitelia a učiteľky robia prácu za zavretými dverami. My ju robíme neustále pred zrakmi mnohých. Od rodičov, cez starostky, riaditeľov, učiteľky až po upratovačov priestorov, kde máme elokované pracoviská. Každé lajdáctvo, zlyhanie, polovičný výkon vidno.

Je taký známy príbeh o zajačikovi, ktorý príde prvý deň zo školy natešený, lebo mali súťaž v skákaní a skončil prvý. Na druhý deň je jeho radosť z druhého miesta v bežeckej súťaži menšia, ale zajačik má aj tak skvelý deň. Tretí deň je sklesnutý. Až po čase mame zajačici vysvetlí: „Mali sme súťaž v plávaní a ja som bol posledný“. „Nevadí,“ povzbudí ho múdra mama, „nemôžeš byť dobrý vo všetkom.“ „To je pravda, ale pani učiteľka povedala, že ja už budem do konca roka iba plávať,“ odpovie zajačik, čím vystihuje princíp štandardného vzdelávacieho systému.

Naša škola chce byť priestorom, v ktorom baterkou zasvietime na silné stránky dieťaťa a tie budeme rozvíjať ďalej. V školách, kde sa učiteľky a učitelia orientujú na výkon a naprávanie slabých stránok, chceme vytvoriť miesto, kam si príde dieťa po ťažkom dni vydýchnuť a robiť to, čo mu dáva zmysel, dobiť si vnútorné baterky a nechať sa inšpirovať. V zlé dni možno len pomôžeme tieto zlé dni zvládnuť. V dobré dni inšpirujeme k ambíciám uspieť v živote so cťou.

Poznámka na záver

Hoci som univerzitnú kariéru vedome vzdala, pravda je, že si úprimne vážim všetkých kolegov a kolegyne, čo tam ostávajú a robia skvelú prácu. Vysoké školstvo potrebuje fachmanky, nových profesorov „sabolov, furdíkov, rakúsov“ a im podobných, ktorí nás naučili, akú cenu má poznanie a slovo a aké vzácne je poctivé skúmanie, kladenie otázok a hľadanie odpovedí. Vyučujúce, ktoré nás naučili vidieť v dieťati, žiakovi, študentke partnera, priateľku, ktorú nielen učíme, ale ktorá v mnohom učí aj nás.

Mám obrovský rešpekt pred ľuďmi pracujúcimi s rómskou komunitou naplno. Rómske deti vedia, že za úspech platia väčšiu cenu ako majorita. Chcú ju platiť, ale hľadajú sprievodcov a sprievodkyne. Aby ich cestou k úspechu sprevádzali. Avšak mňa táto skúsenosť posunula k širšiemu konceptu chápania periférie. Nielen k tomu sociálnemu. Naša periféria nie je čierna, je farebná a vždy ma prekvapí, kde všade ju vieme objaviť.

Som vďačná zriaďovateľovi našich ZUŠ za koncept, s ktorým prišiel. Že môžeme aj s kolegyňami a kolegami napĺňať, spolutvoriť jeho víziu. Moja detská skúsenosť a sentiment spojený s akordeónom mi denne pripomína, že periféria môže byť aj miesto, kde navonok nechýba nič. Že periféria nie je len sociálna. Ale aj geografická, keď je obecná škola príliš vzdialení od okresného mesta. Alebo akákoľvek iná. Že núdzu môžeme nájsť uprostred najväčšieho blahobytu, osamelosť uprostred davu, nesplnený sen uprostred záplavy hračiek a krúžkov – a že s naším konceptom chceme zájsť práve tam. Chceme osloviť dieťa, ktoré sa na akejkoľvek periférii ocitlo. Ukázať mu, že má hodnotu. Že nás zaujíma jeho detský svet a že je v poriadku, ak chce o tomto svete poslať okoliu správu cez umenie.

Dáva mi to všetko zmysel. Lebo ak do centra práce v školstve postavíme seba, budujeme mŕtve pamätníky z kameňa. Ak tam však postavíme dieťa, žiaka, študentku, meníme svet – ten detský tu a teraz a ten budúci pre mnohé iné a mnohých iných.

Autorka je riaditeľka širokej siete SZUŠ Jastrabie nad Topľou ktorá pôsobí v mnohých obciach východného Slovenska. Ak sa chcete prísť pozrieť a stráviť s nimi deň, s radosťou vás privítajú.