Saša Uhlová sa rozhodla uskutočniť ambiciózny projekt – jej novinárske skúsenosti podľa jej slov ukazovali, že ľudia na finančne slabo ohodnotených pozíciách nechcú vypovedať o svojich nevyhovujúcich pracovných podmienkach inak ako anonymne, a tak sa vydala niekoľko takýchto zamestnaní vyskúšať, aby mohla vypovedať za nich.
Počas šiestich mesiacov takto vyskúšala viacero pracovísk: práčovňu pražskej nemocnice Motol, hydinárne vo Vodňanoch, továreň na žiletky, istý čas strávila pri pokladni v obchodnom reťazci Albert či pri triedení odpadu. Cieľ bol jasný – podať správu o pracovných a životných podmienkach ľudí, ktorí tieto pre fungovanie spoločnosti nevyhnutné zamestnania vykonávajú, a upozorniť na porušovanie zákonníka práce. Výstupom bola séria obsiahlych reportáží popisujúcich pracovné prostredie aj životné príbehy jej kolegov, publikoval ich český nezávislý internetový denník a2larm.cz. Reportáže vzbudili rozsiahlu odozvu, okrem iného i priamo od Andreja Babiša, majiteľa spomínaných hydinární, a záujem vyvolal aj súvisiaci dokument Hranice práce – Uhlovú počas týchto šiestich mesiacov sledovala a zozbieraný materiál následne spracovala režisérka Apolena Rychlíková. Počas premiéry na festivale dokumentárnych filmov v Jihlave diváci obsadili nielen všetky miesta na sedenie, ale aj podlahu v sále. Dokument napokon vyhral Cenu divákov a cenu Česká radost za najlepší český dokument.
Než som si Rychlíkovej dokument pozrel, kládol som si dve skeptické otázky – zvládne byť niečím viac než len filmovou podobou predchádzajúcej reportážnej série? A dokáže vypovedať o vplyve projektu na Uhlovej súkromný život bez toho, aby skĺzol do emočnej exploatácie, a zároveň si udržať naliehavosť, s ktorou Uhlová popisuje nevyhovujúce pracovné podmienky?
Rychlíková skladá film z dvoch typov záberov – tie, ktoré Uhlová získala pomocou skrytej kamery priamo na pracoviskách, a zábery z jej súkromného života nakrútené počas trvania projektu. Sekvencie zo skrytej kamery, zachytávajúce prostredie pracovných hál či priestoru pokladne, sprevádza Uhlová čítaním úryvkov zo svojich reportáží a zápiskov. Uhlová mala kameru pripevnenú prevažne priamo na sebe a zábery sa tak vyznačujú prudkými švenkami, spôsobenými jej pohybom, ale aj slabším rozlíšením. Táto kombinácia sama osebe pôsobí skľučujúco a chaoticky, čím sa ešte umocňujú dojmy z prostredia výrobných hál či triediarne odpadu. Zábery zo skrytej kamery nefungujú len ako nutný vizuálny podklad Uhlovej čítania z jej reportáží, ale zdôrazňujú aj niektoré aspekty výrobného procesu, ako napríklad hluk alebo neschopnosť vôbec zistiť náplň vlastnej práce.
Časti dokumentu, ktoré sa zameriavajú na Uhlovej súkromný život, si všímajú prevažne vplyv Uhlovej práce na jej vzťah s deťmi. Problém pracovného času, ktorý je často nezákonne dlhý, a nedostatok času na rodinu otvárali už spomínané reportáže, no v Rychlíkovej dokumente vystupujú do popredia s oveľa väčšou razanciou. Práve odlúčenie od detí, či už kvôli nevhodným smenám v supermarkete alebo kvôli vzdialenosti od domova, sa v dokumente na Uhlovej podpisovalo najvýraznejšie. Rychlíková pritom nevyužíva emočne exploatačné zábery, ale len decentne naznačuje Uhlovej citové rozpoloženie, napríklad pri náročnom lúčení sa so synom. Dokument tak okrem upozorňovania na nevhodné alebo nezákonné pracovné podmienky (či už chýbajúce prestávky, nerovnomerné odmeňovanie kmeňových a agentúrnych zamestnancov alebo spomínaná dĺžka pracovného času) kladie prostredníctvom Uhlovej príbehu dôraz na vplyv týchto podmienok na osobné životy zamestnancov. Otvára tak ďalšiu vrstvu otázok a problémov – ako sa zamestnanci vyrovnávajú s odlúčením od rodín a ako zvládajú výchovu detí, navyše s minimálnymi prostriedkami? V porovnaní s Uhlovej reportážami sa tak dokument výrazne menej venuje detailnému popisu konkrétnych zamestnaní, a naopak viac priestoru dostáva negatívne pôsobenie niektorých aspektov zamestnania na kvalitu života zamestnancov.
Apolene Rychlíkovej sa podarilo jednak zdokumentovať vznik ambicióznej a dôležitej série reportáží, jednak tieto reportáže zároveň zvládla využiť v dokumente bez toho, aby to pôsobilo jednoducho ako ich recyklácia. Zdôraznila niektoré témy, ktoré boli v textoch potlačené do úzadia, a to predovšetkým problematiku odcudzovania sa od rodiny, ale narazila napríklad aj na rasovú diskrimináciu pri zamestnávaní. Popritom zručne a zrozumiteľne reprodukuje kritiku Saše Uhlovej a jej argumenty proti využívaniu zamestnancov, nedôstojným pracovným podmienkam a hlavne častému porušovaniu zákona. Zároveň dokázala citlivo spracovať intímny materiál a neskĺznuť pritom k emocionálnemu vydieraniu. Hlavne však prostredníctvom tohto dokumentu upozorňuje na dôležitý a rozšírený problém, na ktorý sa často zabúda.
Autor je študent, redaktor, básnik
