Reflexia knihy Čepiec (2019) od Kataríny Kucbelovej 

Vydanie knihy Čepiec v slovenskom literárnom svete znamenalo neobvyklý moment. Nielenže poetka Katarína Kucbelová po piatich rokoch od oceňovanej zbierky Vie, čo urobí vydala nový titul, ale dokonca titul prozaický. Očakávania boli vysoké a navyše téma folklóru (nie národného či baletného, ale takého, ktorý sa vzťahuje k hodnotám lokálnosti a pôvodnosti foriem) v ostatnom období rezonuje okrem iného aj vďaka televíznej show Zem spieva či inovatívnym hudobným projektom Kataríny Málikovej. Čím ďalej však knihu Čepiec čítame a rozkrývame, tým viac je zrejmé, že  nie je len literárnou udalosťou. Čepiec je dielo, ktoré má komplexný prínos v rozkrývaní medzigeneračných ženských vzťahov, rôznych prístupov ku kultúrnemu dedičstvu a krehkosti pamäte a ktoré je napriek striedmosti v dávkovaní emócií citovo, obrazne a v neposlednom rade tiež politicky nabité.

Katarína Kucbelová strávila dva roky v obci Šumiac, aby sa od jej obyvateľky, ktorú v knihe nazvala Iľka, naučila remeslo šitia tradičného čepca. Kniha, ktorá na základe týchto stretnutí vznikla, sleduje vzťah autorky – výskumníčky a jej informátorky, sprostredkovaný cez objekt čepca. Ten v knihe značí a umožňuje mnohé veci. Medzitým, ako vzniká čepiec, sa postupne ponárame do života informátorky. Jediným (a azda aj nepodstatným) problémom knihy je to, že po dočítaní nevieme presne pomenovať jej žáner a komplikovaný účinok.

Kucbelová sa pri zachytávaní týchto stretnutí spoliehala iba na zápis, čo značí v zásade dve veci: autorka ponecháva tajomnosť, intimitu (aj určitú anonymitu) téme a jej prostrediu. A táto voľba označuje aj Kucbelovej spoľahnutie sa na nástroj, ktorý jej je vlastný: na jazyk a schopnosť písaného slova tvoriť záznam, ktorý je dôveryhodný a úplný (a nepotrebuje audiozáznam). V konečnom dôsledku sa autorka spoľahla na schopnosť písaného jazyka plnohodnotne tvoriť kultúrnu pamäť (takú, ktorá nemusí byť doložená fotografiami či samotným objektom čepca). Knihe je totiž potrebné priznať aj tento rozmer – to, že Kucbelovej záznam nezahŕňa fotografické či zvukové doklady, vyjadruje neobvyklý postoj k spracovaniu folklórnej látky a možno tiež vymedzenie sa voči takému prezentovaniu folklóru, ktoré kladie dôraz na vizualitu, príkru farebnosť a exotickú pôsobivosť vzhľadu jeho nositeľov.

Rozhodnutie spoľahnúť sa na jazyk si Kucbelová svojím spisovateľským výkonom dokáže obhájiť. Jej rozprávanie je psychologicky vrstevnaté a fotograficky dôsledné, rovnako ako aj opisy asociácií, ktoré práca na čepci vyvoláva. („Babie leto, pepermintová, ružová, oranžová, pomedzi to brizolit a drevenice. Chcem urobiť čepiec z týchto farieb.) Kucbelová pritom nie je impresionistka ani dekoratérka. Naopak, jej písaniu je vlastný civilný, vecný štýl. Dokonca aj výdatné opisy najrôznejších materiálov na čepiec nie sú nikdy nepatrične vzletné, a to napriek tomu, že si ich autorka užíva. (Priznáva to úvahou: „Možnože to celé robím len preto, lebo sa mi páči tá krajčírska lexika v texte.”) Kucbelová tak ukazuje, že ostrozrakosť a literárna kompetencia sú, v tomto prípade, plnohodnotnou technológiou záznamu jej etnografie.

Krása v nízkych teplotách

Kucbelová štruktúruje rozprávanie Čepca do osemdesiatich siedmych dielov rozličnej dĺžky, v ktorých jednotlivé pasáže oddeľuje vetami zvýraznenými tučným písmom. Pozorovania, dojmy, prehlásenia, mottá a myšlienkové záblesky Kucbelová traktuje spôsobom, ktorý upozorňuje na štýl (objavuje sa napríklad heslo Beauty at low temperatures is beauty či zvýraznená veta citujúca informátorku Iľku: Povedali mi, choď do piči.). Formálna stránka knihy tak často vystupuje do popredia a rúca možné tendencie k väčšej epickosti diela.

V pasážach, ktoré sú viac prozaické než etnografické, nastupuje literárna gymnastika, ktorá tvaruje metaroviny folklórnej predstavivosti a prepája surové folklórne prvky s trópmi, ktoré používajú slovenské spisovateľky a spisovatelia viacerých generácií: „Rôzne kvetinové vence na čepcoch, vence z kvietia, ktoré vyrástli zo zeme skropenej slzami materí, doplnila by Maša Haľamová, rozvíjal by Buzássy, vyprahnutú zem pokropia ženy slzami a prinavrátia jej plodnosť. Hlboko zakorenené koncepty.” Kucbelová veľmi premyslene pracuje aj s dnes nefunkčným folklórnym pátosom, ktorý rozoberá na drobné tak, aby ho zvýraznila, izolovala, a tým oddelila od skutočných emócií, ktoré v jej knihe nájdeme na iných miestach a zakotvené v inom jazykovom móde: „Zasnežená Kráľova hoľa nad nami, povedzme, že sa týči […] a vrch má naklonený, vrch má naklonený a je to koncentrovaná romantika, […] ciga, sekera, smartfón, taliansky popík, […]  pizza a halušky, do každej dediny.”

S ohľadom na túto techniku izolácie a zneškodnenia folklórneho klišé je možné knihu určitým spôsobom situovať v kontexte aktuálneho boomu lokálneho folklorizmu a prijatia folklóru ako nového zdroja súčasného umenia (spomínaná Katarína Máliková a jej mimoriadne úspešný hudobný album Pustvopol), ale aj zdroja konzumerizmu a apropriácie prvkov ľudovej kultúry pre komerčné účely. Kucbelová si tento kontext, v ktorom kniha vznikla, uvedomuje a otvorene sa voči nemu v úvodnej časti knihy vymedzuje:

„Chcem, aby mi [folklór] prešiel rukami, karikatúra mi nestačí, nechcem mobil s folklórnym krytom, mikinu so strojovou výšivkou, tašku z modrotlače, nevyšívam odkazy tretiemu tisícročiu krížikovým stehom, nechcem precedený univerzálny folklór, folklór na tri kliky, instafolklór. Chcela som ísť za tie nánosy. Dotknúť sa toho, a potom uvidieť.“

Námet na diskusiu, ktorý v tomto postoji môžeme nájsť, spočíva v predpoklade, že je vždy možné „autentický” folklór a „instafolklór” nejakým spôsobom oddeliť. V prostredí folklórnych zoskupení, kde sa pestuje lokálny folklorizmus, takzvaný instafolklór totiž často bez problémov existuje vedľa revivalistických myšlienok folklórnej čistoty. Mladí folkloristi a folkloristky striedajú kroje s priemyselne vyrobenými tričkami s folklórnym motívom a nechýbajú ani smartfóny s folklórnymi krytmi. Život folklorizmu a ani prežívajúceho „autentického” folklóru na Slovensku sa tak nedá jednoducho rozdeliť na akési rýdze jadro folklóru a umelé nánosy a komodifikácie. Kucbelovej cieľ ísť „na dreň folklóru” ustanovený v úvode knihy je však pochopiteľný. Navyše je pre ňu ako bádateľku užitočné, že na začiatku spoznávania folklóru cez čepiec a postavu Iľky pomenovala svoje túžby. Na snahy o hľadanie folklórnej „pôvodnosti” je ale potrebné vždy nazerať kriticky a pýtať sa, či cez vnímanú dualitu autentického folklóru a instafolklóru neprojektujeme do folklórnych objektov (čepcov aj smartfónových krytov) a subjektov svoje vlastné „nefolklórne” a výsostne súčasné predstavy o tom, čím by folklór mal byť.

Ani próza, ani reportáž

Štýlová svojráznosť rozprávania a rezignácia na reportážnu deskripciu, ktorá robí knihu Čepiec zvláštne žánrovo rozkročenou, môže budiť dojem, že Kucbelová ako poetka nedokáže sformovať takzvane plnohodnotnú prózu (tento termín používa vo svojej kritike Z domova a zo seba Viliam Nádaskay, ktorý trvá na akejsi „celistvosti” žánrovej formy – buď prózy, alebo reportáže, pričom Kucbelová v Čepci podľa neho nedokáže dosiahnuť ani jednu z nich). To, že Kucbelovej kniha nie je žánrovo jednoznačná, ale neznamená, že je nemotorným žánrovým hybridom. Presnejšie povedané, Kucbelová vo svojom diele mieša postupy, ktoré štandardne vnímame ako charakteristiky dvoch rôznych žánrov. Výsledkom je autonómny útvar, ktorého hodnotu by sme minimalizovali, ak by sme sa ho snažili skrotiť do štandardizovanej žánrovej sekcie.

Ak teda chceme Čepiec hodnotiť, záleží na kategóriách, do ktorých ho umiestnime. Zároveň však Čepiec nie je ani simulakrum, ktoré by sa ľahko prispôsobovalo rozličným typom čítania. Naopak – kniha sa úsiliu o lokalizovanie jej žánru aj účinku vzpiera, čo potvrdzuje aj to, že sa literárnej kritike zdá neuchopiteľná (tento termín používa napríklad Gabriela Magová na Literárnom kvociente #28). Táto neuchopiteľnosť pritom neohrozuje jadrnosť, jazykovú brilantnosť a dôležitosť knihy v zachytení tém vidieka a kultúrnej pamäti zo ženskej perspektívy, čo je nepochybne výnimočné nielen v slovenskej literatúre, ale aj v kontexte odbornej reflexie folklóru.

Okrem jasnej smernice spôsobu čítania v dualite prózy či reportáže nedáva autorka ani morálne normatívne návody na čítanie (dokonca ani pri citlivej téme anticiganizmu, ktorá počas knihy cyklicky vyviera v rozličných situáciách). Nesladí ani nebagatelizuje, ponecháva svetu svojho rozprávania jeho zložitosť: zložitosť čepca, ktorý nikdy nie je definitívne hotový, vždy sa dá ďalej rozširovať a zdobiť. Predsa však nie je tekutý, nejasný ani náhodný – ale „zošitý a pevný”.

Autorka je doktorandka hudobnej vedy, študuje súčasnú kultúru slovenského folklóru

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2021 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia