Pozn. redakcie: Premiér Irakli Kobachidze koncom novembra oznámil, že Gruzínsko prerušuje rokovania o vstupe do Európskej únie do roku 2028 a odmieta aj takzvanú predvstupovú finančnú pomoc Únie. V reakcii na to vypukli v krajine masové protesty prirovnávané k ukrajinskému Majdanu. Polícia nasadzuje proti účastníčkam a účastníkom slzotvorný plyn a vodné delá, denne hlásia desiatky zranených aj zadržaných. Nasledujúcu reportáž napísala Salome Berdzenišvili pre Kapitál tesne pred vypuknutím aktuálnych protestov.
Zatiaľ čo v Amsterdame píšem tento komentár, v Tbilisi, hlavnom meste Gruzínska, sa stále konajú masívne protesty. Demonštranti zablokovali hlavné ulice a požadujú spravodlivé voľby. Postavili stany a plánujú zostať aj cez noc. Moja kamarátka mi práve napísala: „Prichádzajú ťažkoodenci.“ Tento pocit dobre poznám, nakoľko som ho zažila za posledné tri roky už niekoľkokrát, väčšinou počas mojich pobytov mimo Gruzínska. Striedajú sa vo vás zúfalstvo, pochybnosti, či má ešte zmysel bojovať – a eufória, presvedčenie, že tieto protesty môžu byť najdôležitejšie, aké som kedy zažila. Pravdou je, že tam nie som. A čo je ešte dôležitejšie, cítim sa byť bezmocná, pretože neviem urobiť absolútne nič hmatateľné. Najmenej, čo môžem momentálne urobiť, je písať.
Gruzínsko má dlhú históriu politických kríz so susedným Ruskom, ktoré neustále podkopáva jeho snahy o plnú nezávislosť a prijatie demokratických hodnôt. Parlamentné voľby, ktoré sa konali 26. októbra 2024, boli považované za jedny z najdôležitejších v novodobej gruzínskej histórii. Predstavovali rozhodujúcu voľbu medzi snahou o integráciu do Európskej únie alebo zotrvaním pod vplyvom Ruska. Proruská strana Gruzínsky sen vyhrala vďaka osvedčeným korupčným praktikám, ktoré sú často spájané s ruským vplyvom. Voľby boli zmanipulované už pred ich samotným konaním.
Gvantsa Danelia, jedna z právničiek dohliadajúcich na volebné dianie v Gruzínsku, poznamenala, že prítomnosť pozorovateľov bola výrazná a mala zaistiť pokojný a nenásilný priebeh hlasovania. „Mali sme pripravenú aplikáciu, ktorá nám umožňovala rýchlo kategorizovať, popisovať a hlásiť akýkoľvek incident priamo na mieste, čo nám umožnilo zasielať porušenia priamo nášmu právnemu tímu.“
Napriek dôsledným prípravám sa deň volieb rýchlo zmenil na deň chaosu a paniky. „Dostávali sme viac ako osemnásť notifikácií za minútu, z ktorých každá podrobne opisovala incidenty v rôznych volebných okrskoch. A vždy, keď som zavolala pozorovateľovi, aby som si overila situáciu, počas nášho hovoru naskočilo ďalších desať správ.“
Gvantsa upozornila na opakujúce sa vzorce porušovania pravidiel v rôznych volebných okrskoch. Týkalo sa to napríklad inštalácie kamier vo volebných miestnostiach či pri hlasovacích zariadeniach, čo už pred voľbami vyvolávalo obavy o tajnosť hlasovania. Hoci vo všeobecnosti sú povolené, existujú jasné predpisy týkajúce sa ich umiestnenia: mali by byť vzdialené aspoň tri metre od elektronických hlasovacích prístrojov (v Gruzínsku boli použité po prvý raz, registrácia prebiehala prostredníctvom občianskeho preukazu alebo pasu, ktorý sa vkladal do zariadenia, pozn. redakcie). V menších volebných miestnostiach však platila výnimka, na základe ktorej mohli byť kamery umiestnené bližšie k hlasovacích prístrojom. „Členovia centrálnej volebnej komisie zneužívali túto výnimku ako príležitosť na umiestnenie kamier bližšie k volebnej technike, bez ohľadu na veľkosť miestnosti. To vytváralo napätú atmosféru medzi voličstvom, ktoré už aj bez kamier pociťovalo tlak zo strany štátu. Keď videlo kamery tak blízko, ešte viac ho to desilo,“ vysvetlila Gvantsa. Hoci na niektorých miestach sa podarilo presunúť kamery tak, aby bolo chránené súkromie voličiek a voličov, v mnohých okrskoch trvali členovia komisie na ich inštalácii blízko hlasovacích zariadení.
Ďalším príkladom porušenia pravidiel, ktorý počas volieb Gvantsa a jej kolegovia zaznamenali, bola „zámerná zábudlivosť registrovať voličov, ktorí už odvolili“. Ľudia najatí stranou Gruzínsky sen tak mohli hlasovať viackrát. „Okrem toho sa neraz voličom rozdávalo viac hlasovacích lístkov súčasne, čo členovia komisie ‚ospravedlňovali‘ tým, že lístky boli príliš tenké a niekedy sa o seba prilepili.“
Časté bolo už spomínané porušovanie súkromia voličov, avšak nielen prostredníctvom kamier. „Niektoré miestnosti boli usporiadané tak, že za volebnými kabínami bol veľký otvorený priestor, čo znamenalo, že každý, kto stál za dotyčným voličom, mohol vidieť, akú politickú stranu krúžkoval. Toto bolo ešte problematickejšie vo vidieckych oblastiach, kde dohliadajúci pozorovatelia často nemali povolené ani pristupovať k registračným stolom alebo overovať občianske preukazy voličov a podobne,“ konkretizovala Gvantsa prípady z praxe.
Pochybnosti vzbudzovala tiež skutočnosť, že ľudia spojení so stranou Gruzínsky sen hlasovali s pasmi, v ktorých boli uvedené rodné čísla iných občanov. Tie získali ešte pred voľbami vďaka hromadnému nákupu občianskych preukazov – rodné čísla pôvodných majiteľov si jednoducho zapísali do pasu. Výsledkom bolo, že jedenkrát mohli voliť na občiansky preukaz a druhý raz na pas. Opäť išlo o situácie, ktoré sa diali najmä na vidieku. Pozorovatelia počas volieb pritom nemali možnosť kontroverznú prax zaznamenať, lebo akýkoľvek pokus o zdokumentovanie porušení by mohol viesť k ich vylúčeniu z daného volebného okrsku, čo by ešte viac posilnilo kontrolu členov komisie nad volebným procesom. Gvantsa poznamenala, že tím právnikov a pozorovateľov čelil dileme: buď riskovať vylúčenie z okrsku zdokumentovaním porušení, alebo zostať na mieste a získavať iné formy dôkazov.
A tým sa zoznam porušení pravidiel ani zďaleka nekončí.
Pod dohľadom
Gvantsa Gelovani bola pozorovateľkou na vidieku, kde sa očakávala najvyššia miera korupcie. „Členovia volebnej komisie boli väčšinou učitelia, susedia, príbuzní alebo známi. Všetci sa poznali a ja som sa cítila trochu mimo kontext. Mala som pocit, že som neustále pod ich dohľadom, najmä keď si všimli, že pasívne nesedím, ale chodím po miestnosti, aby som si všimla nezrovnalosti,“ opísala svoje pôsobisko. Čoskoro začali zvolávať ľudí dovnútra, vraj preto, že „vonku je príliš zima“. Keď už boli dnu, často im ani neskontrolovali doklady, a už vôbec neriešili, či náhodou nehlasujú po druhý raz.
„Na jednej strane to vyzeralo tak, akoby chceli byť ohľaduplní a nenechali voličov čakať vonku v zime. Na druhej strane však svojím konaním vytvárali chaos. Keď som na to upozornila členov komisie, zámerne to ignorovali. Všetko som dokumentovala, neskôr to bolo predložené na súde ako dôkaz, ale ten to, samozrejme, zamietol,“ priblížila tristnú skutočnosť. Vzhľadom na obrovský zmätok v danej volebnej miestnosti bolo pre Gvantsu nemožné overovať, či voliči prechádzajú riadnou kontrolou, aby sa zabránilo protizákonnému hlasovaniu. Po čase však zaregistrovala určité podobnosti: častými návštevníkmi volebnej miestnosti boli napríklad muži v čiapkach, ktorí používali pasy namiesto občianskych preukazov. Všetko sa snažila natočiť na video, hoci riskovala, že ju bez vysvetlenia vylúčia z okrsku.
Niekoľkokrát za deň sa tiež stalo, že do volebných kabín vstúpili spoločne dvaja alebo traja ľudia. Existujú výnimky, ktoré to umožňujú, napríklad keď starší ľudia potrebujú pri hlasovaní pomoc rodinných príslušníkov. Gvantsa však spozorovala, že v daných prípadoch nešlo o príbuzných. „Získané dôkazy potvrdzujú, že osoby, ktoré vstupovali do kabín s voličmi, boli cudzí ľudia. Keď som to natočila a upozornila členov komisie, tvárili sa, že si to predtým nevšimli. Muži, ktorí sprevádzali voličov, rýchlo vybehli z miestnosti, akoby sa nič nestalo.“ Vo svojom okrsku zdokumentovala štyri takéto prípady.
Stávalo sa tiež, že sa do volebnej miestnosti opakovane vracali rovnakí muži v čiapkach a s pasmi. Keď sa Gvantsa opýtala, či ich niekto skontroloval, člen komisie jej obavy zmietol zo stola s tým, že jednoducho zabudli svoje pasy. Tieto incidenty zapadli do premyslenej korupčnej schémy, pričom členovia komisie obhajovali každú situáciu slovami, že osobne poznajú voličov ako svojich susedov, príbuzných a podobne.
Obzvlášť desivé bolo podľa Gvantsy sledovať istú ženu z Azerbajdžanu, sediacu vedľa kamery, ktorú tam umiestnila strana Gruzínsky sen. Kamera smerovala na volebnú kabínu. „Členovia komisie si o nej šuškali, hovorili, že je podporovateľkou strany Gruzínsky sen a že má brata bohatého podnikateľa. Kamera bola podobná GoPro zariadeniu a nebolo možné, aby obsiahla celý priestor, keďže v jej zornom poli stál spravidla dav ľudí. Skôr to vyzeralo ako prostriedok, ktorý má vyvolať dojem kontroly, než skutočný nástroj zabezpečujúci dohľad nad zákonným priebehom volieb. Úloha dotyčnej ženy bola strategická: vítala niektorých prichádzajúcich voličov a šepkala si s nimi. Tí po vhodení hlasu do urny súhlasne prikývli hlavou, čo prispievalo k atmosfére zastrašovania a kontroly. Zistila som, že všetko sa dialo podľa scenára, ktorý bol napísaný dávno pred konaním volieb,“ opísala Gvantsa.
V druhej polovici dňa začali byť členky a členovia komisie otvorene drzí. Zavolali si k sebe pozorovateľov Gruzínskeho sna, aby im nahlásili počet voličov vrátane ich mien a priezvisk. Členovia komisie tiež diskutovali o svojich finančných bonusoch, ktoré záviseli od toho, koľko ľudí sa im podarilo priviesť k voľbám. Výsledkom ich snaženia bolo, že strana Gruzínsky sen vyhrala v danom okrsku voľby so ziskom 70 percent.
Gvantsa zdieľala svoje skúsenosti z volebného dňa na viacerých televíznych kanáloch, čo vyvolalo nepriame útoky zo strany víťaza volieb Gruzínsky sen. Televízna stanica Imedi podporujúca vládnu stranu dokonca zverejnila upravený klip, v ktorom sa snažila Gvantsu zdiskreditovať. Po tom, čo jej príbeh začal kolovať po internete, ju vyššie spomínaná žena z Azerbajdžanu našla na Facebooku a vyhrážala sa jej žalobou.
Pri spätnom pohľade na prežité udalosti Gvantsa opísala svoju skúsenosť ako veľmi znepokojivú. „Chápem, že tieto hrozby sú len zastrašovacou taktikou, ale cítim bezmocnosť voči ľuďom, ktorí žijú v izolovaných vidieckych oblastiach a nemajú nikoho, kto by im poskytol pocit istoty. S nátlakom sa musia vyrovnať sami.“ Zároveň pripustila, že si nie je istá, či bude pozorovateľkou aj v nasledujúcich voľbách. „Keby Gruzínsky sen voľby prehral, myslím si, že by som sa cez tento traumatizujúci zážitok ľahko preniesla.“ Avšak, proruská vládna strana vyhral a Gvantsa na internete videla, že u iných pozorovateľov to bolo ešte oveľa horšie. „V takých chvíľach veľmi rýchlo prepadnete zúfalstvu a beznádeji,“ priznala.
Vysnívaná gruzínska budúcnosť
Výsledky exit pollov objednaných opozičnými stranami naznačovali, že strana Gruzínsky sen získa približne 40 až 42 percent hlasov. Tesne pred voľbami naznačovali prieskumy ešte nižšiu podporu pre stranu Gruzínsky sen, a to na úrovni 34 až 36 percent, pričom opozičné strany mali šancu vyhrať voľby. Napokon však strana Gruzínsky sen zvíťazila vo voľbách so ziskom 54 percent hlasov, čo jej v parlamente zabezpečilo 89 mandátov zo 150, teda pohodlnú väčšinu.
Hlavná predvolebná stratégia strany Gruzínsky sen sa zvyčajne opierala o vágne pojmy ako „gruzínska budúcnosť“, čo si každý mohol vyložiť po svojom. Zároveň využívala nenávistné prejavy a nacionalistické nálady. Pred voľbami stála jej masívna kampaň na rozhodnutí, ktoré ešte len malo padnúť – na voľbe medzi vojnou a mierom. V uliciach sa objavovali billboardy s vojnovými zábermi z Ukrajiny, pričom na mnohých z nich boli kostoly, ktoré sa prelínali s fotografiami gruzínskych kostolov. Slogan znel: „Zvoľte mier“. Emotívne asociácie na vojnu a ničenie spolu s politickým zneužitím sakrálnych symbolov, akými sú práve starobylé chrámy a kostoly (v Gruzínsku existoval v minulosti silný vzťah medzi vierovyznaním, cirkvou, národnou identitou a bojom za slobodu a nezávislosť, pozn. redakcie), sa strana Gruzínsky sen snažila vykresliť voľby ako naliehavú národnú potrebu. Manipulovaním s národnou traumou spojenou s náboženskou neslobodou a plienením chrámov počas ruskej a neskôr sovietskej anexie a riešením imaginárnej a fiktívnej „gruzínskej budúcnosti“ prispela proruská vláda k politickej kríze v krajine. Fráza „gruzínska budúcnosť“ je v tomto kontexte obzvlášť nejasná.
Oligarcha a líder strany Gruzínsky sen Bidzina Ivanišvili (suverénne najbohatší Gruzínec s miliardovým majetkom, ktorý zarobil najmä v Rusku, a jeho odhadovaná výška zodpovedá približne tretine HDP tohto kaukazského štátu, pozn. redakcie) už krátko po sporných voľbách zdôraznil, že budúcnosť bude „výrazne gruzínska“, a že súčasná ekonomická situácia, najmä problém chudoby, je pochopiteľná (v tomto bode sa stretávajú protichodné naratívy, pretože vládne médiá pravidelne informujú o údajne pozitívnych ekonomických výsledkoch, ktoré však bývajú často falošné). Dodal, že v nasledujúcich 10 až 15 rokoch musia Gruzínci pracovať tvrdšie a musia byť trpezliví, aby dosiahli „vytúženú gruzínsku budúcnosť“. Jeho populistická rétorika vytvára ilúziu neustáleho očakávania lepšej budúcnosti, ktorá však nikdy nepríde, a posilňuje závislosť od neustále nenapĺňaných sľuboch o pokroku. Tento prístup umožňuje udržiavať status quo, pretože budúcnosť ostáva nejasná. Aktuálne problémy sa ignorujú a ľudia, najmä v regiónoch, sa stávajú závislí od vládnych sľubov o konečnom, aj keď v skutočnosti nedosiahnuteľnom, úspechu.
Používanie kostolov v propagande Gruzínskeho sna nie je náhodné; ide o dlhodobú a osvedčenú súčasť populistickej rétoriky strany. Gruzínsky sen vytvára naratív, v ktorom sa voľba „mieru“ stáva synonymom ochrany konkrétnej vízie Gruzínska, jeho ľudu a tradičného spôsobu života, pričom tvrdí, že hrozba prichádza z Európy. Ide o rétoriku, ktorú bežne používa Rusko. Súčasná gruzínska vláda, ktorá vystupuje proti európskej integrácii a používa morálne „argumenty“ ako „Európa je gej“ či „nedovoľte deťom vstúpiť do Sodomy a Gomory“, sa sústreďuje na diskreditáciu európskej cesty. Konkrétnym príkladom je schválenie diskriminačného zákona „o rodinných hodnotách a ochrane maloletých“ namiereného proti LGBTIQ+ ľuďom, ktorý mal nadobudnúť účinnosť začiatkom decembra. Okrem iného zasahuje všetky nezávislé kultúrne sektory – film, umenie a literatúru, pričom obmedzuje slobodu prejavu a umožňuje nekontrolovateľné šírenie ruskej propagandy.
Strana Gruzínsky sen využila v predvolebnej kampani aj ďalší osvedčený slogan,: „Na ceste do Európy, s dôstojnosťou“. Termín „dôstojnosť“ má teritoriálny a kontextuálny význam, ktorý odkazuje na hlboké gruzínske korene a národnú hrdosť. Jazyk, ktorý sa sústreďuje na vykreslenie pôsobivého obrazu dôstojnej krajiny, ide ruka v ruke s politickým postavením a uznaním Gruzínska, pričom sa usiluje o vládou riadenú „gruzínsku budúcnosť“. Ide o ideologický prvok, ktorý sa v rámci populistického nacionalizmu v Gruzínsku stáva kľúčovým – najmä vzhľadom na proruský postoj strany Gruzínsky sen.
Už krátko po voľbách sa objavila jasná schéma korupcie. Zároveň sa konali protesty (proti zmanipulovaným voľbám spojeným s kupovaním hlasov, zastrašovaním voličstva či duplicitným hlasovaním, pozn. red.) a kľúčovou otázkou zostáva, či sa občianska spoločnosť Gruzínska dokáže vymaniť spod ruského vplyvu a znovu sa vydať na demokratickú cestu, alebo či bude naďalej zotročená v cykle strachu a závislosti od režimu, ktorý funguje na základe korupcie a chudoby.
Po rozhovoroch s priateľkami som musela konštatovať, že budúcnosť je neistá. Dokonale to vystihla Gocha: „V spoločnosti sú rozličné názory a ľudia nevedia poriadne určiť, akým smerom ísť. Kroky, ktoré treba podniknúť, nie sú zatiaľ jasné. Žijeme v chaose. Máme pocit, že čakáme na pomoc zvonku. Avizované sankcie voči oligarchom a členom parlamentu, vytvorili dojem, že sme dosiahli, čo sme chceli. Sme však ďaleko od cieľovej čiary, mali by sme aj naďalej tlačiť na jednofarebnú vládu, a to dokonca ešte oveľa viac.“
Autorka je kultúrna antropologička
Preložila Nina Kotlebová.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
