„Okolnosti masochizmu nepochybne patria k najzaujímavejším v oblasti psychopatológie.“ Týmito slovami sa Richard von Krafft-Ebing po prvýkrát pokúsil objasniť jav, ktorý označil za poruchu ľudského sexuálneho správania a neskôr ho pomenoval „masochizmus“. Hoci hyperbolizácia bežne pridá textu na okázalosti, zdá sa, že von Krafft-Ebing radil masochizmus „k najzaujímavejším“ fenoménom svojho výskumu naozaj úprimne.
Osemdesiat zo šesťstopäťdesiatich strán amerického vydania jeho najslávnejšej práce zvanej Psychopathia Sexualis tvorí opis a analýza masochizmu. O niečo väčší priestor v tomto mohutnom zväzku zaberá už len to, čo nazval „sexuálna inverzia“, t. j. sexuálna túžba zameraná na rovnaké pohlavie. Téma masochizmu vzbudzovala vo von Krafftovi-Ebingovi jasný záujem a istým spôsobom sa stala i rozhodujúcou súčasťou jeho odkazu. Ak sa v dnešnej dobe vôbec stretneme so zmienkou o tomto vedcovi, zväčša ide o texty týkajúce sa sadizmu a masochizmu.
Keďže von Krafft-Ebing ako prvý masochizmus pomenoval, často sa pokladá za zakladajúcu osobnosť v oblasti výskumu tejto praktiky. Keď ale túto spojitosť ponecháme bokom, zistíme, že dnes sa jeho pôvodné vymedzenie masochizmu vo veľkej miere prehliada. Vzhľadom na celkovú nejasnosť jeho odkazu by nás to nemalo prekvapiť, avšak nič to nemení na skutočnosti, že mu vďačíme za toto pomenovanie. Von Krafftova-Ebingova prvá definícia masochizmu odhaľuje nielen jeho politické stanovisko v otázkach sexuality, ale aj celkový kultúrny postoj voči nenormatívnym sexuálnym praktikám.
Predovšetkým je nutné uviesť zopár základných faktov. Von Krafft-Ebing sa po prvýkrát zaoberal témou masochizmu v práci s názvom Neue Forschungen auf dem Gebiet der Psychopathia sexualis z roku 1890 a o rok neskôr ju zaradil do šiesteho vydania už spomínanej práce Psychopathia Sexualis. Túto „perverziu“ pomenoval podľa priemerného haličského autora Leopolda von Sachera-Masocha, ktorého knihy hraničili s pornografiou a hmýrili sa dominantnými ženami odetými do kožušín a pokornými servilnými mužmi. Von Krafftov-Ebingov opis tohto fenoménu vychádzal z jeho poznatkov a skúseností, ktoré nadobudol počas dlhej osobnej praxe ako klinický psychiater, ako aj z anamnéz, ktoré mu poskytli kolegovia v odbore – napríklad ďalší známy nemecký psychopatológ Albert Moll. V neskorších vydaniach práce Psychopathia Sexualis zahrnul tiež materiály získané od viacerých anonymných osôb, ktoré sa rozhodli publikovať svoje skúsenosti v mene vedy. Von Krafft-Ebing klasifikoval masochizmus ako parestéziu. Podľa jeho definície ide o „perverziu pohlavného pudu, t. j. vzrušenie sexuálnych funkcií nevhodnými stimulmi“. Vo vedeckej obci vtedy totiž existovali jasné predstavy o tom, čo je vhodné a čo nie. Z tridsiatich siedmich poskytnutých anamnéz boli všetky okrem jednej prípadmi masochizmu u mužov, zatiaľ čo masochizmus u žien sa pokladal za okrajový jav. Hoci von Krafft-Ebing označoval masochizmus za „perverziu“, vtedajšie používanie tohto termínu sa značne líšilo od jeho dnešného ponímania. Medzi termínmi perverzia (choroba) a perverzita (nemravnosť) existoval vo svete von Kraffta-Ebinga zásadný rozdiel.
„Perverzia pohlavného pudu, ako sa neskôr presvedčíme, by sa nemala zamieňať s perverzitou pri pohlavnom styku, pretože tú môžu vzbudiť aj iné než len podmienky psychopatologického charakteru. Konkrétny perverzný čin, hoci by bol akokoľvek obludný, je klinicky mimovoľný.“
Vyššie uvedený úryvok nielenže vyjadruje von Krafftov-Ebingov všeobecný pohľad na perverziu, ale odhaľuje i jeden zo základných predpokladov o povahe masochizmu, ktorý nachádzame aj v práci Psychopathia Sexualis.
Delenie na perverzitu a perverziu redukuje „perverzného“ človeka (ako aj masochistu) na objekt klinického stavu, ktorý tohto jedinca ničí. Takýto prístup slúži dvojakému účelu. Nielenže odosobňuje (a teda do istej miery aj zbavuje zodpovednosti) tých, ktorých von Krafft-Ebing vnímal ako trpiacich rôznymi sexuálnymi patológiami, ale tiež posilňuje ďalší kľúčový predpoklad pre klasifikačný systém „perverzie“. V rámci binárnej štruktúry uplatňovanej v práci Psychopathia Sexualis perverzia nie je vlastnosť, ktorú by jedinec postupom času nadobudol, zvyčajne totiž pramení z istého druhu vrodenej poruchy. Hoci sa zdá, akoby tomu niektoré pasáže práce Psychopathia Sexualis odporovali (napríklad keď von Krafft-Ebing zdôrazňuje nervovú povahu sadizmu a masochizmu), treba pripomenúť, že autor písal v domnienke, že neurológia patrí medzi pododbory psychiatrie, a tak vnímal len malý kvantifikovateľný rozdiel medzi somatickým a psychickým procesom. Prvú uvedenú anamnézu masochizmu začína opisom hysterických a psychopatických podmienok panujúcich v rodine pacienta – a práve v tejto situácii von Krafft-Ebing vidí príčinu daného stavu.
Masochizmus bol teda pre neho dedičnou chorobou, ktorá chorého zmení na perverzného človeka – t. j. na človeka trpiaceho perverziou. Ide o nutkanie konať činy, ktoré sú mimovoľné a odohrávajú sa mimo slobodnej vôle a dôstojnosti chorej osoby. Túto základnú charakteristiku môžeme aplikovať na akýkoľvek druh „perverzie“, ktorý von Krafft-Ebing opisuje. Čo však masochizmus odlišuje od ostatných pomenovaných druhov?
Často citovaná definícia z práce Psychopathia Sexualis znie nasledovne: „Pod masochizmom rozumiem osobitú perverziu psychického vita sexualis, pri ktorej sexuálne túžby a myšlienky postihnutého jedinca podliehajú predstave úplne a bezpodmienečne sa podriadiť vôli osoby opačného pohlavia, pričom táto osoba má s postihnutým jedincom zaobchádzať, akoby bola jeho pánom, ponižovať a zneužívať ho.“
Zaujímavé je, že napriek značným posunom v tejto vednej oblasti sa uvedená definícia príliš nelíši od jej dnešných čítaní, najmä od tých, ktoré sa snažia dištancovať od hovorového využívania výrazu „masochizmus“ v zmysle „pociťovania rozkoše z bolesti“. Von Krafft-Ebing masochizmus vymedzuje predovšetkým ako psychologickú skúsenosť, ako túžbu podriadiť sa a zbaviť sa možnosti slobodne konať. Pre tých, čo poznajú dnešné predstavy v rámci rôznych BDSM komunít, je táto definícia dobre známa. Predstavivosť („predstavu“) navyše pokladá za kľúčový prvok masochistickej túžby, čo môže súvisieť s všadeprítomnou praktikou hrania rolí na súčasnej scéne dominancie a submisie. Predstava a potreba jej prežitia sú jadrom von Krafftovej-Ebingovej definície. Dalo by sa teda povedať, že odhliadnuc od kontextu masochizmu ako „dedičnej choroby“ prevládajú podobné predstavy o masochizme a táto definícia ešte aj dnes? Aby sme zodpovedali túto otázku, musíme sa pozrieť i na zopár ďalších, na prvý pohľad nie celkom zjavných prvkov von Krafftovej-Ebingovej teórie.
Ako som už spomínal, väčšina prípadov masochizmu, ktoré von Krafft-Ebing opísal, sa týka mužov. A nie náhodou. Vo svojich prácach totiž vychádzal zo svojho ďalšieho základného predpokladu, že masochizmus je patológia, ktorou trpia najmä muži. Za týmto tvrdením sa skrýva jednoduchá logika – považujúc všeobecné vymedzenie sexuality za fyziologicky podmienené, von Krafft-Ebing predpokladal, že túžba po podriadenosti je prirodzená skôr ženám a ženskej sexualite. Potom je nielen pochopiteľné, ale zároveň i prirodzené, že ženy pociťujú rozkoš z podriadenia sa mužom a vnímajú podriadenie ako niečo žiaduce. Predovšetkým v menej rozvinutých spoločnostiach (ktoré sú bližšie prirodzenému stavu človeka) bol podľa neho tento inherentný ženský masochizmus explicitný. Opäť sa natíska citát z Psychopathia Sexualis: „Maďarský úradník mi oznamuje, že kým sedliačky z komitátu Soinogyer na znak lásky nedostanú prvú facku, necítia sa byť svojimi mužmi milované.“
Ďalej predpokladal, že pokrok civilizácie obmedzil alebo aspoň zjemnil tento impulz u žien na Západe, no i tak ostal neoddeliteľnou súčasťou ich sexuality, rovnako ako je inherentnou súčasťou mužskej prirodzenosti túžba dobyť, vládnuť a vziať si násilím. Masochizmus u žien, vždy do určitej miery prirodzene prítomný, bolo preto možné diagnostikovať len v jeho najextrémnejších formách, keď táto prirodzená tendencia nadobudla gargantuovské rozmery. Naproti tomu masochizmus u mužov nebol len omnoho ľahšie rozpoznateľný, bol aj oveľa nebezpečnejší. Ak bol muž masochista, netrpel iba perverzným sexuálnym impulzom. Prejavoval sa uňho patologický ženský sexuálny impulz a jeho sexualitu nezvratne ovládla túžba vlastná opačnému pohlaviu (von Krafft-Ebing v prácach nerozlišuje pohlavie a rod). Masochizmus bol viac než len obyčajná patológia – mohol viesť, ba často aj viedol k úplnému zničeniu povahy daného jedinca. Postihnutí muži prišli o neoddeliteľnú súčasť, ktorá bola prisudzovaná ich pohlaviu, namiesto toho v sebe nosili čosi ženské. Prejavilo sa to aj mimo ich erotického života – vedecké oko u nich často zámerne hľadalo ženské osobnostné charakteristiky či v niektorých prípadoch dokonca androgýnne telesné črty. Masochistický – submisívny? – muž bol vlastne, teda aspoň sexuálne vo vedeckom diskurze, žena. V niektorých prácach, ktoré vo veľkej miere vychádzali z diela Psychopathia Sexualis, táto teória zachádza do extrémov. Napríklad v eseji o masochizme z roku 1907 Jean de Villot uvažuje o tom, že masochista je človek s mužským telom, ale ženským mozgom. Je zábavné, že táto esej bola publikovaná ako predslov k anonymnému dielu o používaní bičíkov na sexuálnu stimuláciu.
Muž masochista bol dvojnásobne prekliaty. Nielenže trpel vrodenou chorobou, ktorá mu spôsobovala neznesiteľnú a obludnú sexuálnu túžbu, no tá istá choroba mu tiež podkopala a ohrozila spoločenské postavenie muža. Napokon bol ponechaný napospas svojej smutnej a biednej existencii, ktorá mu neumožňovala ani len naplno sa radiť k svojmu vlastnému pohlaviu. Nemôže nás teda prekvapiť, že anamnézy uvedené v práci von Kraffta-Ebinga často končia znepokojivo – ako napríklad prípad masochistického muža, ktorý priznáva, že „svoju súčasnú existenciu pokladá za trápenie a život za bremeno“. Strasti masochizmu nemali konca – ten nielenže podkopal maskulinitu, ale zároveň uzavrel aj cestu k intimite.
Von Krafft-Ebing nepokladal každú túžbu po podriadení sa za inherentne masochistickú. Po tom, čo opísal mnohé prípady masochizmu, postavil ich do protikladu k fenoménu, ktorý pomenoval „sexuálne zväzovanie“. Nešlo o žiadne laná či putá. V jeho ponímaní tento termín označoval nezdravé pripútanie sa muža k svojej ženskej partnerke. Takýto muž sa k partnerke správa submisívne a nevýrazne, pričom preberá starú známu rolu „manžela pod papučou“. Podľa tejto anamnézy išlo o nešťastnú a odsúdeniahodnú situáciu, nie však o klinický stav. Podľa autora to bol napokon prirodzený, hoci nechutný dôkaz zlyhania mužskej vôle. Základom tohto problému bola nesprávne aplikovaná láska a naviazanosť – manžel skončil pod papučou pre svoju posadnutosť vyhovieť manželke. Naproti tomu masochistovi bol takýto stav cudzí – ten totiž nebol naviazaný na osobu, ale na podrobenie a poddanie sa. Masochista bažil po „samotnej tyranii“. Akákoľvek emócia či intimita bola len vedľajším produktom daného impulzu, ktorý jedinca zotročil.
Obraz masochistu, ako ho vykreslil von Krafft-Ebing, nebol práve šťastný – bol to dedične poznačený človek so ženskou sexuálnou povahou, ktorého priťahuje predstava podrobenia a poníženia sa, nedokáže si vytvoriť intímny vzťah k iným ľuďom. Táto obeť sa podľa neho nachádzala v žalostnom stave a trpela mukami.
Na prvý pohľad sa dá jednoznačne prikloniť k názoru, že uvedená definícia je už prekonaná. Dokonca ani v moderných vedeckých opisoch masochizmu, ktoré z neho (úmyselne či neúmyselne) robia patologický stav, nedochádza k takému ostrému odsudzovaniu. Zo zdrojov von Kraffta-Ebinga však vychádza i naše súčasné používanie daného termínu. Písal som už aj o tom, ako von Krafftovo-Ebingovo vymedzenie perverzie a sexuality umožnilo ďalšej generácii psychiatrov a sexuológov odkloniť sa od jeho inherentne patologického chápania nenormatívnych sexuálnych praktík. Na druhej strane faktom zostáva, že naše chápanie týchto praktík začalo tým, že sme ich považovali za poľutovaniahodný patologický stav. Termíny, ktorými ich dnes označujeme, pôvodne slúžili na odsudzovanie a prenasledovanie. A toto dedičstvo dosiaľ cítiť.
Autor je výskumníkom v oblasti BDSM praktík a komunít
Z anglického originálu preložila Anna Ďurišíková
Prvotná verzia tohto textu vyšla na blogu The Whores of Yore
