Jeden z najpoužívanejších argumentov proti priznaniu statusu osôb zvieratám je, že nie sú schopné morálneho konania. Túto schopnosť pripisujeme jedincom, ktorí sú spôsobilí tvoriť morálne úsudky založené na koncepcii toho, čo je správne a nesprávne, a ktorí sú za svoje rozhodnutia a správanie zodpovední. Vo verejnom diskurze sa na otázku pôvodu schopnosti morálneho správania pozerá buď z evolučnej, alebo z náboženskej perspektívy. Ateisti a ateistky väčšinou argumentujú, že ľudská schopnosť zamýšľať sa nad morálkou a morálne konať je zakorenená v evolúcii. Duchovne založení ľudia spravidla naopak hlásajú, že sme túto schopnosť dostali od nášho Stvoriteľa. Predstava, že skúmanie primátov a ich správania môže poskytnúť akési indície evolučného pôvodu ľudskej morálky a navyše nám pomôcť porozumieť náboženstvu samotnému, dostáva stále viac a viac pozornosti. Holandský primatológ Frans de Waal vo svojej knihe The Bonobo and the Atheist v roku 2013 predstavil jeden z prístupov k dokazovaniu evolučného pôvodu ľudských morálnych tendencií.
V novembri 2011 sa stalo virálnym video s experimentom sledujúcim prítomnosť morálky u primátov po tom, ako ho de Waal použil vo svojej prednáške na TEDxPeachtree. Tento experiment bol navrhnutý na testovanie citu pre rovnocenné zaobchádzanie u kapucínskych opíc. Výsledky výskumu zverejnili Sarah F. Brosnan a Frans de Waal v roku 2003. Experiment prebiehal nasledovne: dve kapucínske opice splnia rovnakú úlohu a dostanú za to rovnakú odmenu. Takto motivované sú schopné úlohu zopakovať aj dvadsaťkrát po sebe. Spočiatku im je odmenou kúsok uhorky, jednu opicu však zrazu výskumník odmení hroznom. Druhú opicu to okamžite znepokojí a začne hádzať kúsky uhorky naspäť na výskumníka cez otvory v kabíne z plexiskla. Podľa de Waala tento experiment naznačuje, že niektoré druhy zvierat sú schopné rozpoznať neférovosť a rýchlo proti nej protestovať.
Veľkorysé závery
Závery z de Waalovej štúdie otestoval o viac ako desať rokov neskôr Jan Engelmann a kolektív. Štúdia z roku 2017 predstavuje „hypotézu sociálneho sklamania“: odmietanie jedla po tom, ako jedna opica dostane lepšiu odmenu, nie je zapríčinené pocitom nespravodlivosti, ale sklamaním, ktoré opica pociťuje voči človeku – výskumníkovi. Novší experiment totiž medzi faktory zakomponoval aj výskumný personál a prístroje na distribúciu odmien po vykonaní úlohy. Výsledky poukazujú na to, že keď opice dostali lepšie odmeny od ľudí, odmietali tie horšie oveľa častejšie ako vtedy, keď ich dostali od strojov. Keď im odmenu ponúkli prostredníctvom stroja, počet odmietnutí podstatne klesol. Podľa záverov z tohto výskumu prítomnosť partnera (druhej opice) nemala na odmietnutie alebo prijatie odmeny žiaden vplyv, čo znamená, že cit pre spravodlivosť nemusí hrať v týchto simulovaných situáciách žiadnu úlohu. Engelmann prichádza s hypotézou, že opice pociťujú sklamanie voči výskumníkom vyvolané vedomosťou, že mohli dostať lepšiu odmenu, súdiac na základe predošlých skúseností z experimentov či iných úloh. V závere štúdie Engelmann píše, že kapacita pre sociálne očakávania, odpozorovaná týmto experimentom, je „potrebným krokom na ceste k plnohodnotnému morálnemu citu“, no odmieta de Waalovu interpretáciu správania opíc ako dôkaz o kapacite pre chápanie spravodlivosti.
Evolučný pôvod morálky, evolučný pôvod náboženstva?
Niet pochýb o tom, že jedným z hlavných cieľov de Waalovej knihy je prepojiť ateistov a teistov v debate o morálke. Pýta sa: „čo dobré môže vzísť z urážania ľudí, ktorí nachádzajú hodnotu v náboženstve?“ De Waal u šimpanzov pozoruje náznaky komunitného záujmu a starostlivosti, považujúc tieto prejavy za dôkaz, že základy morálky sú „staršie ako ľudstvo“, a konštatuje, že nepotrebujeme Boha na vysvetlenie pôvodu morálneho správania. No zároveň je skeptický vo veci úplného popretia úlohy náboženstva v spoločnosti. Varuje pred naturalistickým omylom, ktorý tvrdí, že všetko sa dá vysvetliť vedou.
De Waal nás vyzýva na to, aby sme k náboženstvu pristupovali s vedeckým pragmatizmom. Stopy po pôvode morálky nachádza v schopnosti zvierat prejavovať emócie. Empatia a reciprocita ako prosociálne správanie majú hlbšie korene ako náboženské cítenie. Ak pôvod náboženstva nájdeme v poverčivosti, pôvod morálky nájdeme v tendenciách k citovým prejavom. De Waal napríklad načrtáva, ako sa náboženstvo stalo kľúčovým na udržanie morálneho poriadku v spoločnosti. Hovorí, že v časoch, keď ľudské spoločenstvo tvorili rodiny a menšie komunity, náboženstvo nebolo na účel dodržiavania morálnych princípov potrebné. Potreba náboženskej štruktúry vzniká až vtedy, keď rastie počet morálnych činiteľov, ktorí nie sú schopní vzájomného dohľadu, no potrebujú spolu existovať udržateľným spôsobom.
Sebecký gén
De Waal odmieta darwinovský fundamentalizmus – teóriu, že všetky naše skutky sú motivované tzv. sebeckým génom. Do verejného povedomia ju v sedemdesiatych rokoch priniesol Richard Dawkins vo svojej knihe The Selfish Gene. Pojem sebecký gén má vyjadriť poňatie evolúcie sústrediace sa na gény (gene-centered view of evolution). Podľa neho dáva zmysel správať sa k sebe altruisticky skôr pre dvoch geneticky príbuzných jedincov, než pre jedincov bez príbuzenského vzťahu. Koreňom neporozumenia sa pri tejto teórii stáva psychologizovanie genetiky. Prídavné meno „sebecký“ je pritom antropomorfné pomenovanie tautologického fenoménu, pri ktorom je najviac reprodukovaným génom ten, ktorý bude najviac reprezentovaný budúcimi generáciami.
S takýmto nepochopením potom na základe toho, že jedinci sú produktom prirodzeného výberu riadeného „sebeckým“ génom, im pripisuje rovnaké psychologické sklony. De Waal usudzuje, že ľudská morálka môže byť limitovaná spôsobom, ktorým sa vyvinula – ako nástroj na vytváranie komunít na účel obrany proti nepriateľom, takže morálne zásady boli uplatňované len na členov istej komunity. „Najväčšou iróniou je, že náš najvznesenejší výtvor – morálka – sa evolučne viaže k jednej z našich najzákladnejších foriem správania – bojovaniu. Zmysel pre komunitu, potrebný pre morálku, sa vyvinul práve pri bojovaní,“ píše.
Mutualizmus a altruizmus
Dobrým príkladom prejavu sebeckého génu je príbuzenský altruizmus. Vo všeobecnosti ľudia radšej pomáhajú príbuzným ako ľuďom mimo svojej rodiny. Predstava, že sme vedome psychologicky motivovaní uprednostňovať rodinu pred ostatnými, je však mylná. Väčšinu sociálnych interakcií v prírode predstavujú mutualistické interakcie, ako napríklad medzi kľuváčmi a zebrami. Kľuváč sa udržuje nažive tým, že konzumuje všetok hmyz a parazity, ktoré nájde na tele zebry, zebra vďaka tomuto vtákovi zostáva bez parazitov a obe zvieratá z tohto mechanizmu ťažia. Primáty nie sú výnimkou. Niektoré interakcie v ich komunitách sú riskantné, ako napríklad stráženie hraníc. Aj keď riziko pre strážiaceho jedinca narastá, udržanie mieru v komunite je pre neho výhodné a jeho správanie teda sčasti vychádza zo sebeckosti. Toto nazývame by-product altruizmus – altruizmus ako vedľajší produkt. Frans de Waal vo svojej knihe opisuje viacero príkladov mutualistických a altruistických foriem správania primátov, podobajúcich sa na tie ľudské a ukazuje diverzné spôsoby, ktoré prispievajú k udržiavaniu komunít.
Podobnosti a rozdiely
Morálka, ktorú vnímame ako jedinečne ľudskú, je podstatne iná ako tendencie a sentimenty, ktoré pozorujeme u iných sociálnych cicavcov. No keď sa pozrieme na mechanizmy fungovania zvieracích komunít, najmä tých, ktoré tvoria primáty, začneme vidieť podobnosti v našom správaní. Z biologického hľadiska dnes skoro nikto, okrem kreacionistov, náš evolučný vzťah k ľudoopom nepopiera. No nie všetci si uvedomujeme, že sme po nich mohli zdediť viac ako len vzpriamený postoj či tvar častí tela. Napríklad ich spoločenskosť a spôsob, akým riadia svoje komunity.
Kde sú dôkazy? Podľa najnovších štúdií je genóm šimpanzov identický s tým ľudským na 96 %. Toto číslo sa v rôznych výskumoch hýbe na škále od 95 % do 98 %, pričom rozdiely v našich genetických kódoch stoja napríklad za vývinom ľudskej reči. De Waal uvádza ľudskú reč ako jeden z najväčších rozdielov medzi nami a inými zvieratami, keďže jej komplexia je doposiaľ neprekonaná. Primáty majú systém volaní, ktoré sa líšia medzidruhovo a situačne. Aj keď je ich diverzita obmedzená, predstavujú paralelnú formu správania medzi ľuďmi a primátmi.
Pre mnohých z nás je nepredstaviteľné, že morálka je súčasťou genetického kódu, vyjadrená niekoľkými sekvenciami nukleotidov. Môžeme sa teda venovať širšiemu obrazu – štruktúre mozgu. Pre každú časť ľudského mozgu existuje ekvivalent v mozgu primátov. Tieto štruktúry sa môžu líšiť napríklad veľkosťou, no podľa de Waala je dôležité, že existujú, pretože môžeme predpokladať, že primátom umožňujú osvojiť si formy správania korešpondujúce s tými ľudskými. Čo okrem iného znamená aj to, že niektoré druhy a komunity primátov si vyvinuli vlastné jedinečné formy správania, ktoré ostatné jedince rovnakého druhu žijúce na inom mieste nemusia byť schopné replikovať. Každá skupina primátov, žijúca v určitej oblasti, využila svoju biologickú výbavu trochu inak.
De Waal tvrdí, že ľudská morálka je akási vyššia forma spoločenského správania primátov. Rozdiely, ktoré dodávajú nášmu správaniu komplexnosť, nachádzame napríklad v empatii a sympatii. De Waal usudzuje, že empatia je schopnosť cítiť to, čo pociťuje druhý, sčasti vďaka tzv. zrkadlovým neurónom, prítomným v tele ľudí aj primátov. Zrkadlové neuróny sú zodpovedné za rôzne prejavy – od nákazlivého zívania až po smiech, ktorý sa často rozšíri od jedinca k jedincovi, aj keď je jeho príčina neznáma. Sympatia je o niečo komplikovanejšia. Je to schopnosť určiť potreby iných v špecifickej situácii, tvrdí de Waal. Kým ľudia sú do rôznej miery schopní oboch, u opíc a primátov pozorujeme najmä empatiu. Sympatia je u primátov ojedinelá, aj keď de Waal podotýka, že ju u niektorých jedincov z pozorovania identifikoval.
Teória pozlátka
Skoro v každom svojom texte Frans de Waal tvrdí, že moderná biológia sa pozerá príliš negatívne na správanie, ktoré považuje za prirodzené. Keď sa ľudia správajú zle, hovoríme, že je to zapríčinené „zvieracím pudom v nás“, kým prijateľné správanie považujeme za „ľudské“. Toto samo o sebe dokazuje, že morálku vnímame ako jedinečne ľudskú charakteristiku, akú zvieratá nedosahujú. Podľa de Waala sú ľudia vo svojej podstate dobrí. Jeho pozícia je presným opakom Thomasa Hobbsa, ktorý tvrdí, že život človeka v prirodzenom stave, odzrkadľujúcom ľudskú podstatu, je „škaredý, zvierací a krátky“. De Waal však ľudské správanie vykresľuje na spektre a hovorí, že máme prirodzenú kapacitu byť dobrí aj zlí, ktorá nám dovoľuje rozlíšiť medzi tým, čo je správne a tým, čo je nesprávne. Odmieta teóriu, že ľudská morálka je pozlátko, ktoré sme si vytvorili, aby sme skryli našu pravú (sebeckú a zvieraciu) podstatu.
Presadenie tohto konceptu pripisujeme síce najmä Thomasovi Hobbsovi, no de Waal menovite spomína biológa a antropológa Thomasa Henryho Huxleyho, ktorý veril, že naše morálne tendencie sú výsledkom vedomého rozhodnutia našich predkov, nie výsledkom procesu evolúcie. De Waal kritizuje Huxleyho, darwinistu, za zradu Darwinovho konceptu prirodzenej morálky – morálky, ktorá sa vyvinula zo sklonov k empatii prítomných u sociálnych cicavcov. Vo svojich esejach sa de Waal často obracia na Darwina samotného, zdôrazňujúc časti jeho teórie, ako napríklad koncept prirodzenej morálky, ktoré ignorujú – s cieľom jasne oddeliť animalizmus a humanizmus – aj tvrdí darwinisti ako Huxley.
Záver
Predstava, že nás niečo zásadne rozdeľuje a robí nadradenými zvyšku prírodného sveta, má pôvod v mýte o stvorení. V sekulárnom svete sa udržuje pridlho. Správanie, ktoré označujeme za jedinečne ľudské, je menej osobité ako si myslíme a sústavné sústredenie sa na našu unikátnosť ovplyvňuje nielen náš postoj k iným druhom, ale aj k celej planéte. Je čas prestať nad ľudstvom rozmýšľať ako nad vrcholom existencie a považovať zvyšné druhy a celý prírodný svet za nahraditeľný.
The Bonobo and the Atheist je príkladom toho, ako vedecké perspektívy obohacujú a pozdvihujú diskurz aj v oblastiach, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať mimo dosahu vedy. De Waal v zásade hovorí jednoduchú vec: ľudská morálka je komplexný mechanizmus, ktorý dovoľuje miliardám ľudí koexistovať udržateľným spôsobom. Otázka jej pôvodu inšpirovala mnohé teórie a vysvetlenia, z ktorých najznámejší je kresťanský príbeh stvorenia. No najnovšie výskumy naznačujú, že ľudská morálka môže byť produktom evolúcie, prameniacim z empatických a prosociálnych sklonov cicavcov, ktoré nám predchádzali. De Waal sa vo svojej knihe pokúša prepojiť diskusiu medzi ateistami a teistami prezentovaním poznatkov, ktoré sme získali pozorovaním primátov a uznaním zásluhy náboženstva tam, kde je to primerané.
Frans de Waal: The Bonobo and the Atheist. New York: W. W. Norton & Company, 2013.
Autorka je študentka psychológie a kognitívnych vied
