Migrant, expat, človek
Oxford Dictionary definuje slovo domov ako miesto, kde človek žije trvalo, najmä ako súčasť rodiny alebo domácnosti. Pre niekoho je domov samozrejmosťou – štyri steny, kuchyňa, posteľ, teplá voda a kúrenie. Pre veľa ľudí však mať domov znamená neustály boj o strechu nad hlavou, bezpečie. Pre niekoho, ako ja, svet poskladaný z miest, ktoré mi poskytujú potrebný základ, pracovné príležitosti, kultúru a rovnako zmýšľajúcu komunitu ľudí. Domov môže znamenať aj abstraktnú a neuchopiteľnú ideu o báze, z ktorej si človek buduje pozíciu v rámci sveta, v ktorom chce žiť a rásť.
Ako umelkyňa na voľnej nohe s prácou v malom dizajnovom obchode, na polovičný úväzok a za minimálnu mzdu, občasnými malými zákazkami, a zároveň dobrovoľníčka v neziskovej organizácii nemám príjem 3- až 4,5-násobku hodnoty mesačného nájmu za domov, aký by som pre seba potrebovala. A nemyslím si, že niekedy budem mať.
Som expatka, ktorá nepracuje v korporáte. Ale som expatka bielej pokožky s dosiahnutým vyšším vzdelaním v Holandsku, s dostatočným anglickým prízvukom, ktorý iba s občasným zlyhaním odkryje moje slovanské pozadie. Z môjho výzoru nedokáže nikto okamžite usúdiť, odkiaľ pochádzam.
Momentálne bývam v študentskom sociálnom bývaní (bývanie pre ľudí s nižším príjmom), ku ktorému som sa dostala vďaka dlhoročným priateľstvám a vzájomnej starostlivosti. Náhodou. A možno celý amsterdamský život je o náhode. Či privilégiu? A aj privilégium samo osebe prináša problémy rôznych foriem, a ja si denne pripomínam, že čo ku mne príde ľahko, nemusí prísť ľahko k iným.
Holandský sen
Holandsko je známe svojou otvorenosťou. Pýši sa celkovou spokojnosťou a bezpečím obyvateľstva. Ekonomikou. Ľudskými právami, ktoré sa z našej slovenskej perspektívy zdajú progresívne. Hrdí sa multikultúrou, ktorá sa na Slovensku taktiež javí neuchopiteľná.
Avšak ako obyvateľka, žijúca štyri roky v Osdorpe, prevažne turecko-marockej časti mesta, vidím rozdelenie na „nás“ a „nich“. Pri pohľade na mapu Amsterdamu je vidieť kanále obkolesujúce centrum mesta, jeden blízko druhého. Len čo sa od seba začnú vzďaľovať, prichádza obchvat A10, diaľnica, ktorá oddeľuje centrum od okrajových častí. Centrum mesta je až okato odrezané od ostatných častí, a toto rozdelenie kopíruje rozdelenie podľa národnosti, kultúry či etnicity ich obyvateľstva.
Okrajové časti mesta sa považujú za pestré. Každá jedna je špecifická svojimi trhmi, obchodmi, reštauráciami a ľuďmi samými. Môže sa zdať, že mix kultúr typický pre Amsterdam spočíva práve v tejto neprehliadnuteľnej rozmanitosti jedla a ľudí, a automaticky sa považuje za rozmanitosť holandskú.
Táto obsesia „cudzou kuchyňou“ môže byť dvojsečná. Niekedy sa zdá, akoby hodnota kultúry, ktorá prišla s nezávislosťou bývalých kolónií a presunom mnohých ľudí z nich do Holandska, spočívala najmä v jedle.
Holandská kuchyňa je známa nedostatkom národných jedál a chutí, v domácnostiach sa varí minimálne, čo sa ukazuje i vo veľkosti bežnej kuchynskej linky či ošúpanej a nakrájanej cibuli v plastovom obale, dostupnej v každom supermarkete.
Ani ostatné dôsledky multikultúry v krajine však nemôžu ostať nepovšimnuté. Nepochybne veľa prisťahovalcov a prisťahovalkýň prišlo do Holandska za lepším životom – a aj ho našli. Napriek môjmu európskemu občianstvu, ja sama som sem prišla za lepším životom.
Ťarchy minulosti
Vyrovnali, či vyrovnávajú sa Holanďania so svojou koloniálnou minulosťou naozaj dôkladne? Pracujú aktívne na tom, aby vedome či nevedome nereprodukovali koloniálne spôsoby zaobchádzania s ľuďmi s postkoloniálnym či prisťahovaleckým pozadím?
Zwarte Piet, pomocník so začiernenou tvárou, ktorý prichádza každý rok v decembri so Sinterklaasom, holandským Mikulášom, môže byť naoko „kicked-out“ (referencia na aktivistickú organizáciu Kick Out Zwarte Piet); Gouden Koets, kráľovský zlatý koč s vyobrazením polonahých otrokov klaňajúcich sa kráľovskej rodine, sa už nepoužíva, iba vystavuje; umenie a kultúra sú pripravené na ďalšie sympóziá kritizujúce holandský zlatý vek, hoci klenoty z tejto doby sa ešte stále vystavujú v holandských múzeách. Je to však dostatočné?
Súčasné problémy ľudí s prisťahovaleckým pozadím sú nespochybniteľne i výsledkom či vedľajším produktom kapitalizmu. Aj v minulom storočí Holandsko potrebovalo viac (lacnejšej) pracovnej sily na množstvo nepopulárnej práce, a tak povolilo prisťahovalectvo z rôznych končín sveta. Nešlo pritom len o ľudí z bývalých kolónií, vo vlnách prichádzali napríklad aj z Balkánu. Myšlienka odísť z politicky či ekonomicky nestabilnej krajiny a zakúsiť „život na Západe“ nie je cudzia ani nám.
Neočakávaným dôsledkom prvej vlny pandémie bolo, keď sezónni pracovníci nemohli zostať v krajine pre dočasné (či neexistujúce) pracovné zmluvy či stratu bývania (často už tak problematického a na hrane životného štandardu). Keďže oficiálny zákaz vstupu do krajiny pretrvával týždne, holandské zemiaky a kapusta zatiaľ hnili na poliach.
Ďalším škandálom, ktorý odhalil systémový rasizmus, otriasol krajinou a priniesol kolaps vlády tesne pred parlamentnými voľbami v roku 2021, bola aféra „Toeslagenaffaire“. Toeslagen je názov štátnej podpory vo forme finančných príspevkov na bývanie, zdravotné poistenie či starostlivosť o dieťa. V tomto prípade sa ukázalo, že daňové úrady chybne obvinili 26-tisíc rodičov z podvodu a vyžadovali od nich splatenie neexistujúcich dlhov. Zvrat prinieslo zistenie, že väčšina obvinených boli ľudia dvojitej národnosti a s priezviskami, ktoré neznejú holandsky – poväčšine šlo o ľudí pôvodom z Bulharska a Rumunska. Toto profilovanie na základe priezvisk, obzvlášť v čase, keď veľa holandských korporácií dostalo daňové úľavy, upozorňuje na hlbšie problémy v systémoch krajiny, ktorá sa považuje za progresívnu.
Voľba občianstva – voľba identity?
Ako prisťahovalkyňa z členského štátu EÚ sa teším viacerým slobodám a širším možnostiam. V prvom rade som nepotrebovala legalizovať svoj pobyt zložitým získavaním povolenia, vďaka svojej plynulej angličtine (a následne holandčine) som bola schopná všetko si vybaviť svojpomocne a počas celého trvania štúdia som bola finančne krytá (vďaka ekonomickej situácii mojej rodiny). Na prenajatie domu som ako študentka potrebovala „len“ dostatočný kapitál na zaplatenie mesačného nájmu a zálohy či podpísaný dokument od rodičov, že budú mojimi garantmi. Po príchode do Holandska som si po doložení potvrdenia o štúdiu okamžite mohla otvoriť holandský bankový účet. Neposlednou výhodou občianstva EÚ je skutočnosť, že nepotrebujem pracovné povolenie. Môj pobyt v Holandsku tak nie je obmedzený ani časovo, ani z hľadiska mojich možností.
Na druhej strane moji blízki priatelia a priateľky bez občianstva EÚ bojujú dodnes o povolenie na pobyt, a tým pádom aj o pracovné povolenie, a väčšina z nich sa musí vzdať svojho pôvodného pasu na úkor toho holandského. Na porovnanie, ja som po piatich rokoch získala nárok na holandský pas, pričom počas mojich šiestich rokov štúdia sa každý jeden rátal ako pol roka – to znamená, že od jesene 2021 mám na holandský pas nárok. Slovensko ani Holandsko mi neumožňujú dvojité občianstvo, ale mám možnosť vzdať sa slovenského pasu a stať sa Holanďankou.
V prípade, že mi nezáleží na slovenskej štátnej príslušnosti, je pre mňa jednoduchšie „zabudnúť“ na to, odkiaľ som prišla a prijať novú štátnu príslušnosť, a s ňou možno aj novú identitu. Mnohí to urobiť museli a musia. Existuje možnosť naučiť sa po holandsky či získať tu vyššie vzdelanie, no rozhodne nie každý na to má možnosti, čas či prostriedky.
Nemalo by však byť hlavnou ideou multikultúrneho mesta zachovanie kultúry každej jednej osoby, ktorá sa v ňom ocitne? Presvedčenie, že každá osoba, ktorá býva v tejto krajine, si zaslúži rovnaké možnosti, šance a bezpečie – či už legálne, ekonomické, alebo sociálne – by sa predsa nemalo považovať za utopické.
Niekedy mám pocit, že hodnota môjho kultúrneho pozadia je docenená len v takých situáciách, keď sa to hodí. Keď sa ľudia zaujímajú o kultúru, z ktorej pochádzam, môj jazyk či schopnosti, ktoré sa snažím preukázať. A čo by na to povedali sezónni pracujúci a pracujúce z Balkánu a iných častí východnej Európy, ktorých pracovná sila má cenu len dočasne, ale takú vysokú, že bez nich exportná produkcia hnije na poliach?
Nekončiace úsilie
Neustále zemepisné lekcie, že Slovinsko je „to pri mori“ a Slovensko je „to druhé“, či tlmenie vtipkovania založeného na stereotypoch o Rusoch a Ruskách, ktoré sú v mojom prípade aj geograficky nesprávne, odo mňa vyžadujú nadbytočnú emočnú prácu. Denne sa pohybujem medzi národnou hrdosťou a zakrývaním svojho pôvodu, len aby som zo situácie vyšla ako vzdelaná a kultúrna.
Faktom však stále zostáva, že môj život v Holandsku – či už dočasný, alebo trvalý – prichádza s možnosťou výberu. A tá je privilégiom. To isté privilégium mi zaručuje, že môžem odísť, kedykoľvek budem chcieť, a zostať, pokým si to budem môcť dovoliť.
Napriek tomu, že som nútená svoj život v Holandsku neustále Holanďanom a Holanďankám odôvodňovať a pravdepodobne u nich nikdy nestratím nálepku expatky, musím tejto krajine priznať, že mi poskytuje istý základný štandard, aký na Slovensku chýba. Reprodukčná spravodlivosť vo forme bezplatnej a dostupnej interrupcie, dostupná antikoncepcia hradená zo zdravotného poistenia, rešpekt k právam kvír a nebinárnych ľudí, právo transrodových ľudí na zmenu rodu v rodnom liste bez povinnej sterilizácie a zmeny pohlavia, legalizované manželstvo a možnosť adopcie pre páry rovnakého pohlavia, eutanázia a mnoho ďalšieho tvorí zoznam, ktorý mi pomáha odôvodňovať moje rozhodnutie žiť v Holandsku.
Som si vedomá, že zoznam zákonov, ktoré treba navrhnúť a prijať, systémových dier, ktoré treba zaplniť, či neprávostí a bojov veľkých skupín obyvateľstva je ešte dlhší. Avšak jedno je isté – či v Holandsku alebo na Slovensku – musíme silnejšie tlačiť na vlády a zastupiteľstvá, ktoré profilujú a diskriminujú ľudí na základe ich národnosti, etnicity, farby pokožky, sexuálnej orientácie, pohlavia či náboženstva, a vytvárať komunity, ktoré budú bojovať spolu. Pretože veľa bojov je len na svojom úplnom začiatku.
Autorka je vizuálna umelkyňa a dobrovoľníčka organizácie Neighborhood Feminists. Žije a pracuje v Amsterdame.