Dňa 24. júla 1979 som si potriasla rukou s prvým zo všetkých 8 500 pracovníkov a úradníkov sanitačných služieb mesta New York; „smetiarov“ – tých, ktorí sa starajú o celé mesto a pracujú v jednom z najväčších systémov verejnej údržby na svete. Nazvala som túto performanciu Sanitácia dotykom – išlo o rituál údržby , ktorý oslavoval každodenné prežitie. Každému jednému som povedala: „Ďakujem Vám, že New York držíte nažive.“
Triasla som a triasla a triasla toľkými rukami, aby som ako umelkyňa vypálila do očí verejnosti fakt, že systém, ktorý udržiava New York nad vodou, je systém ľudský – že ak niečo vyhodíte, nie je žiadne „vonku“, kam by to dopadlo. Naopak – tam vonku je ľudská bytosť, ktorá to zdvihne, odvezie, zraní sa pri tom (najvyšší podiel úrazov zo všetkých zamestnaní v Amerike), zbaví sa 20 000 ton odpadu každý deň. Nášho odpadu, nie ich.
Ako ženská umelkyňa, ktorá sa vtesnala do „mužského sveta“ ,som reprezentovala možnú víziu zahojenia – nepredstierala som, že som smetiarka, ani oficiálna výskumníčka, ani voyer z médií či bádateľka v oblasti spoločenských vied. Bola som skôr „účastníčkou“ v ekologickej vízii účinného fungovania urbánnej spoločnosti.
Najbližších jedenásť mesiacov, počas všetkých štyroch ročných období, som chodila v ich stopách. Čas mojej umeleckej performancie som utvárala podľa osemhodinových zmien smetiarov, ktorí začínali o šiestej ráno, o štvrtej poobede či o polnoci. Aby som sa dostala do všetkých 59 sanitačných obvodov New Yorku, rozdelila som performanciu na desať „čistiek“, na desať mestských okruhov. Vytvorila som celomestskú špirálu, v ktorej nasledovala ruka ruku.
Odpracovala som zmeny, pri ktorých vás povolajú späť do práce po iba ôsmich hodinách voľna, niekoľko dní za sebou, až sa vám oči prevrátia naruby a vy už nerozoznávate čas. So smetiarmi som jedla často na obrubníku, keď ich v reštauráciách odmietli obslúžiť. Vtedy som ich nahrávala na diktafón a nakrúcala na video. Väčšinou som, tak ako oni, stála na zadnej časti smetiarskeho auta – tam sa nevyhnete hroznému vetru, lejaku, pražiacemu slnku, tam sa boríte v snehu, vnútri pod pršiplášťom ste prepotení a zvonku ste, samozrejme, premočení tiež, pritom musíte neustále čeliť smradu a tej bezmedznej džungli, ktorú tvorí odpad.
Rozprestrel sa predo mnou celý tento svet, práca vykonávaná priamo pred očami verejnosti, svet, v ktorom sa smetiari cítia takí izolovaní, akoby kráčali po mesiaci. O tomto svete väčšina ľudí vôbec nič nevie. Videla som pokrytectvo našej spoločnosti, ktorá si každý deň vyžiada plných osem hodín produktivity (znie to rozumne, keď je rozpočet New Yorku v extrémne zúfalom stave), ale zároveň sanitačným pracovníkom poskytuje ponižujúce pracovné podmienky a prostriedky – často len jednu toaletu pre dvadsať ľudí, žiadne sprchy!, zamrznuté trúbky, byzantské zmeny, nesprávne zabalený odpad – pretekajúci, primrznutý k zemi, rozmazaný od jedného obrubníku po druhý – celý ten obrovský nadbytok odpadu nášho nehorázneho konzumerizmu. Vytvorilo sa vo mne reflexné vyhýbanie sa bežnému postoju verejnosti, ktorý zlučuje pracovníka s odpadom, ktorý vytvárame my, nie oni, a ktorý napriek tomu stigmatizuje práve ich. Hovorili mi, ako ich ľudia považujú za súčasť odpadu, za tých najnižších z najnižších.
„Dúfam, že si si umývala ruky,“ hovorili mi ľudia po celý rok, akoby smetiari nenosili rukavice alebo si ich nesťahovali, keď nenarábali s odpadom, panebože. Hovoria to isté po stretnutí s chirurgom?
Bola som deprimovaná a nesmierne nahnevaná. Mnohí smetiari – tisíce smetiarov – mi povedali: „Ste jediný človek na svete, ktorému nie sme úplne ukradnutí.“ Nie je to absurdné? Mala by takto fungovať slušná spoločnosť?
Naučila som sa technike udržiavania rovnováhy, spoznala som 20-30 ročné obdobia, v ktorých sa prejavila veľká sila a tímová práca na hranici života a smrti, pod takým tlakom, že by sa vám postavili všetky chlpy na tele, ale najviac som zistila, že guráž je i tam , kde je nulová morálka, a videla som úžasnú vytrvalosť, oddanosť a schopnosť prekonať všetko, čo vám príde do cesty.
Skončila som 26. júla 1980. Ale oni neskončili. Rozčuľuje vás hluk smetiarskych áut? Ten znamená, že sme to dotiahli do ďalšieho dňa.
Preklad: Tomáš Hučko
Mierle Laderman Ukeles
Americká umelkyňa, ktorá celý život pôsobila v New Yorku. Jej umelecká tvorba sa zameriava najmä na feministickú a konceptuálnu reflexiu domácej i verejnej starostlivosti a údržby. Medzi jej najznámejšie diela patrí manifest Maintenance Art Manifesto z výstavy CARE (1969), Hartford Wash (1973), Touch Sanitation (1978 – 1980) či The Work Ballets (prerušovane od 1983 – 2013). Svojimi dielami sa snaží priviesť pozornosť napr. k neadekvátnemu oceňovaniu väčšinou ženských domácich prác či k postoju k nízko (sociálne i finančne) hodnoteným prácam, ako je to práve v prípade Sanitácie dotykom. Od roku 1977 bola neplatenou umelkyňou v rezidencii na Oddelení sanitácie mesta New York. V roku 2017 uviedlo Múzeum v Queens veľkú retrospektívu jej diela.
