Mazen Maarouf: Západ roky predával svetu ilúzie o ľudských právach. Situácia na Blízkom východe je aj výsledkom jeho finančných a politických záujmov

Palestínsky spisovateľ Mazen Maarouf, ktorý sa narodil v roku 1978 v Bejrúte, má na konte viacero  diel a množstvo prekladov z islandčiny do arabčiny. Jeho zbierku poviedok Vtipy pre ozbrojencov zaradili v roku 2019 do užšieho výberu Man Booker International Prize. Marroufova tvorba bola preložená do mnohých svetových jazykov, vrátane angličtiny, francúzštiny, taliančiny a španielčiny. V stredu 23. júla vystúpi v rámci Mesiaca autorského čítania v Bratislave.

Vaše príbehy často rozmazávajú hranicu medzi absurdným a tragickým. Čo vás priťahuje k tomuto naratívnemu priestoru a ako podľa vás odráža psychológiu ľudí zasiahnutých konfliktom?

Nepremýšľam o tom dopredu. Pri písaní ma vedie hybnosť postáv, myšlienok a občas aj úvodná veta príbehu. Zvyčajne nemám predstavu, čo sa stane ďalej, ako sa príbeh vyvinie, kam sa uberú postavy alebo koľko vnútorných vrstiev postupne odhalia. Myslím si však, že realita vojny, ktorú som zažil ako dieťa v Bejrúte, je miesto, z ktorého čerpám inšpiráciu pre vlastnosti svojich postáv. Uvedomujem si, že sú často zdeformované, zlomené, ale to, na čom záleží, je ich úprimnosť v rámci bizarnej fiktívnej krajiny.

Ste pôvodom Palestínčan, ktorý vyrastal v Libanone a neskôr žil na Islande. Ako presídlenie a migrácia ovplyvnili váš hlas a perspektívu pri písaní?

Ešte viac som sa priblížil k vlastným osobným skúsenostiam. Presťahovanie sa na Island bolo pre mňa oproti tomu, čo som poznal z Bejrútu ako pristáť na opačnom konci spektra. Reykjavík je veľmi odlišný od libanonskej metropoly – má inú históriu, kultúru, inú sociálnu a politickú dynamiku, čelí iným výzvam. Veci sa môžu zdať menej intenzívne, no pod povrchom ležia tie isté základné ľudské otázky.

Zbierka poviedok Vtipy pre ozbrojencov spája detskú logiku so surrealistickým násilím. Akú úlohu zohráva humor pri konfrontácii s traumou vo vašich dielach?

Túto otázku som už dostal. Vždy sa usilujem nájsť na ňu odpoveď – a nakoniec zlyhám. Humor môže byť ten zlomový moment, ktorý rozbije realitu a snaží sa nájsť svetlo v temnote traumy. Fascinuje ma, že keď sme boli v krytoch, tým jediným spôsobom, akým ľudia vyjadrovali strach, paniku, frustráciu či beznádej, bol zakaždým humor. Pritom išlo o obyvateľov z mojej bytovky, kde rodiny žili natlačené v úzkom priestore. Vznikali tak malé, neraz brutálne a špinavé príbehy – ako keby sa chceli smiať jeden na druhom, zatiaľ čo umierali.

Začali ste ako básnik, až neskôr ste upriamili svoju pozornosť na prózu. Čo vám ako prozaikovi dáva básnické cítenie?

Poéziu som už opustil, ale nemyslím si, že poézia niekedy opustila mňa. Predtým, než som sa začal venovať próze, publikoval som tri básnické zbierky. Cestu básnika som ukončil až po tom, ako mi v Štokholme ukradli zápisník so štvrtou zbierkou veršov. Teraz mám v sebe básnický rozmer, ktorý určuje moje idey pre prózu a niekedy aj správanie postáv. Ústredná téma, okolo ktorej sa príbeh točí, musí niesť poetický potenciál. Ak tam nie je iskra, pulz, hrejivosť, nepúšťa ma to k písaniu.

Môžete nám viac prezradiť o výzvach a príležitostiach písania z exilu? Pomáha vám odstup vidieť veci jasnejšie alebo pohľad skôr skresľuje?

Istá miera dištancu je potrebná – nielen fyzicky, ale aj metaforicky. Ako starnem, spomienky vnímam inak. Viac sa sústredím na maličkosti, drobné okamihy zo svojho detstva?. Pokojný život na Islande ponúka alternatívu ku každodennej emocionálnosti, ktorú som zažíval v Bejrúte. Tam som písal pod vplyvom silných sociálnych tlakov a emocionálnych reakcií ľudí na každodenné udalosti. Toto všetko sa po príchode na Island stratilo. K spomienkam z Bejrútu som sa začal vracať spôsobom, ktorý ma nútil pýtať sa – prečo, ako, v akom poradí. Napokon sa to stalo surovinou pre fikciu.

V mnohých vašich dielach figurujú ako rozprávači deti alebo dospievajúci. Prečo vás priťahuje táto perspektíva pri skúmaní násilia a nestability?

Keď spomínam na minulosť, spomínam si ako dieťa. Ale deti ponúkajú aj netradičný pohľad na život a tiež podnecujú kladenie veľkých otázok. Vedia sa pozerať na to, čo má byť skutočné, a vytvárať to iným spôsobom.

Čo si slovenský čitateľ – možno menej oboznámený s blízkovýchodným kontextom – podľa vás odnesie z vašich príbehov? Zdôrazňujete nejaké univerzálne motívy?

Myslím si, že je na čitateľovi, aby z mojich príbehov vyčítal, čo je relevantné. Situácia v Gaze a všeobecne na Blízkom východe otriasla svetom. Je to historický moment, kedy sa svet navždy mení. Západ mu roky predával ilúzie o ľudských právach, no zároveň zasahoval do diania na Blízkom východe – a táto situácia je výsledkom nie len tyranie tamojších režimov, ale aj finančných a politických záujmov Západu. Moje príbehy sledujú vnútorné dôsledky týchto vojen. Nechcem však, aby sa čitateľ stotožňoval iba s históriou Blízkeho východu. Dúfam, že prostredníctvom príbehov pocíti realitu, v ktorej ľudia napriek mizérii nasledujú svoje sny, ambície a úprimnosť. To je to, čo sa snažím vo svojich dielach vytvoriť.

Svet sa čoraz viac fragmentuje. Akú úlohu zohráva prekladová literatúra – najmä z konfliktných zón – pri podpore empatie a porozumenia?

Literatúra poskytuje spoločnú pôdu pre univerzálne ľudské hodnoty. Každý z nás sa zamiluje, čelíme smrti, stratám, snažíme sa byť lepšími – a aj keď je to možno klišé, práve tieto momenty nás spájajú v mieri aj vo vojne. Empatia a podpora sú tým, čo by sme si mali navzájom ponúkať tvárou v tvár fašizmu a odcudzeniu. Literatúra nám umožňuje spomaliť a vnímať základné ľudské hodnoty. Nejde iba o jednotlivca, ale o to, čo nás robí ľuďmi. Nepriateľmi sa stávame len vtedy, keď nás k tomu niečo dotlačí – a často sú to privilégiá tých, čo majú v rukách moc.

Rozhovor viedol Marek Brieška