Gramofón

Mazen Maarouf je palestínsko-islandský spisovateľ, básnik, prekladateľ a novinár. Narodil sa v Bejrúte a v súčasnosti žije v Reykjavíku a Bejrúte. Predtým, ako sa v roku 2001 začal naplno venovať literárnej a novinárskej činnosti, niekoľko rokov pracoval ako učiteľ chémie a fyziky. V roku 2015 získal v Taliansku cenu LiteratureLana za poéziu a o rok neskôr cenu Al-Multaqa za zbierku poviedok Nikat lilmusalahin (Vtipy pre ozbrojencov). Táto zbierka sa dostala aj do užšieho výberu Man Bookerovej ceny 2019, Edinburgh Booker Festival Award a ceny Saif Ghobash Banipal. 23. júla sa predstaví v Bratislave na festivale Mesiac autorského čítania.

Keď obliehali Bejrút, najlacnejší drink v meste sa dal zohnať v bare u Abú Eliáša. Podnik bol v podzemí – dlhý, úzky, tvarom pripomínajúci piškótu. Povrávalo sa, že poskytuje aspoň aké‑také útočisko; steny vraj obsahovali vystužený betón, no nik si nedal námahu túto legendu overiť.

K vchodu do baru Abú Eliáš postavil stojan s pohľadnicami. Občas – v noci alebo uprostred besniaceho ostreľovania – si nejaký cudzinec jednu vzal, bezstarostne na ňu načmáral pár viet akoby bol na pikniku, a zastrčil ju späť. Na druhý deň sa Abú Eliáš postaral, aby skončila na pošte.

Otec mal na starosti gramofón. Hodiny stál za pultom a krútil kľukou Berlinera z roku 1900. Elektrina neustále vypadávala, bar osvetľovali iba sviece. Niekedy otáčal kľukou pomaly – bol unavený –, inokedy, keď v blízkosti vybuchla raketa, sa zľakol a roztočil ju prirýchlo, takže hudba znela skreslene. Nik si to však nevšímal; zvuk mal taký slabý, že ho bolo sotva počuť. Hostí viac zaujímalo, aký starý prístroj to je a že sa poháňa ručne. Ak si chcel niekto vypočuť pesničku poriadne, musel prísť až k pultu.

Gramofón patril otcovi – zdedil ho po dedovi. Za mlada na ňom púšťal platne a v škole sa spriatelil s Abú Eliášom. Otec potom navrhol, aby ho preniesli do baru. Žil ako DJ: nadránom sa vracal domov a pokiaľ som bol ešte hore, požiadal ma, nech mu pomasírujem ruky. Bavilo ma to – hnietol som jeho silné ramená, pokým nezaspal.

Bar, ktorý patril Abú Eliášovi, zasiahli len raz – vákuovou bombou, ktorá trafila celú budovu. Prepadla cez tri poschodia, kým explodovala, a rozmliaždila dom ako prezretú hrušku. Samozrejme, môj otec bol jednou z obetí. Z miesta na konci baru, kde stál pri gramofóne, sa nedalo utiecť. Keď bomba vybuchla, vysala všetok vzduch – a otec ďalej krútil kľukou, v ohromení, že zvuk zrazu zmizol. Úplne ho to zmiatlo. Nebol si istý, či sa jeho ruka ešte hýbe. Na sekundu mu preblesklo hlavou, že som ráno nepomasíroval jeho ramená tak, ako sa patrí, a v duchu mi vynadal. Potom sa začal dusiť a steny so stropom ho privalili.

No otec nezomrel. Bombardovanie ako zázrakom prežil. Nikto nečakal, že on – alebo vôbec niekto v budove – prežije. Otec bol jediný. Zachránil ho gramofón, z ktorého, pochopiteľne, zostala len rozmliaždená placka.

Neskôr mi vyrozprával, že len sekundu predtým, než sa dom zrútil, sa okolo neho zhŕklo pár hostí. Prezerali si prístroj a načúvali jemnému zvuku, ktorý z neho vychádzal. Skôr než zahynuli, popíjali pivo a uťahovali si z otca a jeho gramofónu.

Fakt, že v bare zvyčajne neboli stoličky, spôsobil, že smrť nastala okamžite. Podnik bol známy aj tým, že pančoval päť z ôsmich druhov piva, ktoré tam čapovali.

Keď som dorazil k budove, netušil som, či je otec ešte nažive. Na mieste boli štyria či piati dobrovoľní záchranári. Jeden sa ma spýtal, či by som vedel identifikovať otcovo telo.

„Určite,“ odvetil som bez zaváhania.

„Prejdi pomedzi trosky. Keď natrafíš na telo, ukáž mi ho,“ povedal jeden z nich.

Vošiel som dnu. Vo vzduchu sa miešal mŕtvolný zápach s puchom piva. Telá boli premočené. Výbuch neprežili dokonca ani potkany – udusili sa, oči mali podliate krvou. Pivná pena bola ešte čerstvá a presakovala pomedzi kamenné bloky.

Podľa záchranárov to nebol práve „dobrý“ typ mŕtvoly. Ľudia zomreli pri pití alkoholu a nebude jednoduché ich vyslobodiť z trosiek.

Otca som identifikoval podľa ruky, ktorú som zvykol masírovať. Prstami stále zvieral kľuku od gramofónu. Usmial som sa – otec bol tvrdohlavý ako mulica, napriek inak miernej povahe. Ukázal som záchranárovi, kde leží.

Rýchlo sme ho vytiahli z trosiek. Nekládol žiadny odpor. Záchranár s bielym rúškom povedal:

„Máš šťastie, chlapče. Niektoré telá sa nám nepodarí vytiahnuť skôr, než dorazia večer buldozéry.“

Otca som nechal v sanitke. Záchranár však odmietol vziať kľuku od gramofónu. Otcove ramená boli zmáčané krvou – pripomínali prasknuté trubky.

Išiel som to oznámiť matke. Mal som vtedy šestnásť.

Cestou domov som dvakrát prehltol vlastné zvratky. Keď som dorazil, od bolesti mi krútilo črevá. Zavrel som sa v kúpeľni a vyvracal. Zvratky boli kyslé a museli mi nejako poraniť hrdlo alebo
hltan – napokon som vyvrátil aj krv.

Pomyslel som si, akú bolesť asi zažíval otec, keď z jeho rúk vytiekla všetka tá krv, ktorú som videl.

V nemocnici nám oznámili, že je nažive, no prišiel o obe ruky. Ležal v posteli a s tými svojimi širokými plecami pripomínal robota-superhrdinu, ktorý v brutálnej bitke so zloduchmi stratil končatiny.

Len čo sa prebral z anestézie, slabým hlasom sa ma opýtal:
„Kde je gramofón?“
„Výbuch ho rozmliaždil, ocko. Nezostalo z neho nič,“ hlesol som.

Zadíval sa na svoje amputované ramená, akoby mu myšlienka na gramofón pripomenula, že katastrofa sa neobmedzila len na predmety.

„Veď ich aj tak nepotrebujem,“ poznamenal s pokusom o žart.

Matka si utierala slzy a mňa si medzičasom zavolali na recepciu. Oproti podpisu mi odovzdali kľuku od gramofónu – to jediné, čo sa z neho zachovalo.

Keď sa otec vrátil z nemocnice, akoby sa v ňom niečo zlomilo. Bol ako vymenený. Kľuku som pred ním schoval a viac som ju nespomínal.

Odvtedy sa nám prestal pozerať do tváre. Namiesto toho sa upieral na naše ruky – moje aj matkine – a hovoril s nami výhradne prostredníctvom nich.

Jeho pohľad bol taký silný, až sme si začali pripadať, akoby naše ruky boli špinavé, poškvrnené, alebo s nimi niečo nebolo v poriadku. Pod jeho pohľadom sme si ich reflexívne schovávali – do vreciek, pod rukávy svetra, ktoré nám viseli ako handrové končatiny, keď sme sa ako deti na schodoch hrali na žobrákov.

Z času na čas nás prekvapil otázkou: „Čo cítiš, keď sa na mňa pozrieš? Povedz mi úprimne, ako sa cítiš? Či nie je privilegovaný človek, ktorý má obe ruky? Čo tvoja matka? Musí sa cítiť rovnako, nie?“

Niekedy ma požiadal, aby som hýbal rukami špecifickým spôsobom. „Vzpaž a potom ruky uvoľni akoby boli mŕtve.“ prikázal. Ja som mu na to vždy len odvrkol: „Prestaň s tým, otec.“ Alebo som si mal za neho stať a spustiť ramená popri jeho trupe tak, aby vyzerali, že sú jeho. Takto prilepení k sebe sme sa zvykli pobrať k zrkadlu a on dlho študoval svoj vlastný odraz s mojimi rukami. „Padnú mi ako uliate, čo myslíš? Niet divu, veď sme otec a syn,“ hovorieval. Jeho slová ma vždy zaboleli. Musel som ho poslúchať, akoby som bol stále malé dieťa. Vedeli ho rozčúliť úplné maličkosti. Matka mala pocit, že si odpykáva nejaký trest, pretože otec s ňou prestal spávať, no nemohla ho opustiť. „Čo by povedali ľudia? Určite by ma ohovárali, že som zlá žena.“ obávala sa. Otec sa začal pomočovať a kadiť v posteli a tak nakúpila plienky a prinútila ho, aby ich nosil. Umývala mu gule a riť, holila tvár elektrickým strojčekom, lebo jej neveril s britvou v ruke. Darmo som sa snažil ho presvedčiť, aby jej dôveroval. Márne. „Kým som pracoval v bare, tvoja matka mala milenca.“ tvrdil. „Nič nevieš.“

S otcom sme sa postupne odcudzili a od istého dňa celkom prestali komunikovať. Raz uvidel v televízii program o transplantovaní končatín. Zavolal ma k sebe do izby, z ktorej nikdy nevychádzal. Keď som vošiel, pokorne mi oznámil: „Požiadam ťa o niečo, čo žiadny otec doteraz od žiadneho syna nechcel. Ak budeš súhlasiť, získaš si rešpekt každého – príbuzných, priateľov a susedov. Každý v susedstve si ťa bude ctiť, ak to pre mňa urobíš.“ „Samozrejme oco.“ odvetil som. „Čokoľvek.“ Po tom výbuchu, ktorý otca pripravil o obe ruky, som prestal chodiť do školy a vyučil sa za tesára. Teraz som bol s dvoma ďalšími priateľmi spoločníkom v továrni na nábytok, pripravený urobiť všetko, čo bolo v mojich silách, aby som vyhovel otcovu prianiu. „Chcem, aby si mi daroval jednu ruku.“ Povedal. „V televízii vraveli, že z lekárskeho hľadiska je to možné.“ Neveril som vlastným ušiam. Môj vlastný otec si želá, aby som mu daroval ruku. Nič som nepovedal. V mysli sa mi zjavila tá vákuová bomba a gramofón. Kiež by som ja prišiel o ramená namiesto neho, napadlo mi. A práve v tej chvíli, akoby mi čítal myšlienky, otec povedal: „Ak by si ty prišiel o ruky, bez zaváhania by som ti daroval svoje. Veď čo tam po jednej ruke, ak budeš znovu šťastný alebo uvidíš mňa, aký som šťastný?“

„Musím súhlasiť s tým, že žiadny otec o niečo podobné svojho syna nikdy nepožiadal,“ vytlačil som zo seba. „Je to totálne orižinááálne,“ dodal som, pričom slovo originálne vyšlo z mojich úst s akcentom, ktorý bol smutný a sarkastický zároveň. „No čo ak sa operácia nepodarí? Prídem o rameno?“

Zlostne mi vybuchol priamo do ksichtu. Označil ma za sebca a vraj keby aj nastal najhorší scenár, stále mi zostane jedna ruka. „Jedna ruka je lepšia ako nič,“ odtušil.

Vyšiel som z izby a premýšľal nad jeho slovami. Bolo mi otca ľúto. Necítil som zlosť či sklamanie. Premkol ma smútok a všetko som vyrozprával matke. Bol som pripravený otcovej požiadavke vyhovieť, lebo v továrni na nábytok sa už ruky javili ako zbytočné. Len som tam dozeral na plány a občas navrhol nejaké úpravy. Mohol som si najať pomocníka. Moji spoločníci by nemali žiadne námietky. No matka ma zaprisahávala: „Nepočúvaj ho. Prosím, nepočúvaj ho. Som odhodlaná stráviť zvyšok života vymieňaním jeho posratých plienok, holiť ho a znášať jeho zlé zaobchádzanie, no v žiadnom prípade nechcem, aby si prišiel o ruku.“

Preložil Marek Brieška

Zo zbierky poviedok Vtipy pre ozbrojencov