Maskulinita a feminita v metale

Michal Puchovský8. júla 201811671

V modernej spoločnosti sa stále môžeme stretnúť so stereotypnými predstavami o výzore, intelekte a pohlaví poslucháča metalovej hudby. Metalová subkultúra býva často vnímaná ako výsostne mužská záležitosť, v ktorej sú ženy odsúdené do polôh zamilovaných fanúšičiek, objektov mužskej túžby alebo éterických gotických princezien. Prečo vznikli tieto predstavy? Akým spôsobom sa v metalovej hudbe a subkultúre vytvára ženskosť, mužskosť a následne spoločenské roly s tým spojené?

Metalová hudba a jej subžánre (thrash, power, speed, black, death…) majú korene v hudobnom kvase sedemdesiatych rokov na území Veľkej Británie. Množstvo hudobníkov zo známych kapiel (Black Sabbath, Judas Priest) pochádzalo z robotníckych rodín, v ktorých muži pracovali od rána do večera vo fabrikách a ženy sa starali o rodiny a privyrábali si kde mohli. Rock´n´roll a neskôr metal sa stal možnosťou pre deti z chudobných rodín bez vyššieho vzdelania ako dosiahnuť slávu, uznanie a vymotať sa z bludného kruhu zamestnaní bez perspektívy zlepšenia sociálneho postavenia. Práve preto býva heavy metal prezývaný aj ako „blues belochov“.

Zo začiatku metal produkovali prevažne muži. Jednou z mála výnimiek bola čisto ženská kapela Girlschool, ktorú až v druhej polovici osemdesiatych rokov začali dopĺňať hudobníčky ako Doro, Lita Ford či kapela Vixen. Dnes nie je problém nájsť v metale hudobníčku, stále je však citeľný vplyv toho, akou spoločenskou vrstvou a prečo bol metalový žáner formovaný.

Metal je sexi(st)

Na úvod si treba priznať, že metal vie byť riadne sexistický. Muži – metaloví hudobníci sú vo videoklipoch a textoch piesní často zobrazení ako siláci, virtuózne ovládajúci hudobné nástroje a techniky spevu, ktorí navyše poľahky dobývajú srdcia žien. Opačné pohlavie býva zas objektom túžby zo strany mužov – v tomto je expertom kapela Whitesnake, ktorej názov je metaforou pre spevákov penis. Ďalej sa ženy zvyknú zobrazovať ako hrozba pre mužskú bratskú jednotu či ako zvodkyne bez citov. Prečo?  

Metal môžeme z rodovej perspektívy považovať aj za nástroj, pomocou ktorého si muži potvrdzujú svoju predstavu mužnosti v procese jeho opakovaného počúvania a pravidelnej účasti na metalových koncertoch. To, čo je mužské a čo je ženské nie je podmienené len biologicky, ale je aj sociálne konštruované. V modernej spoločnosti máme lepšie povedomie o rodových stereotypoch, čo vedie k nižšej tolerancii maskulínnych prejavov. To, čo sa v minulosti v istom čase a istom priestore trpelo ako prejav mužnosti, napríklad nevyžiadané plesknutie po zadku, moderná spoločnosť odsudzuje ako grobianske správanie. Predovšetkým v prípade black alebo death metalu sa však stretávame s predstavou, že metal udržiava tradíciu,  a preto odmieta hry s miešaním maskulínneho metalu s vizuálnymi prvkami, ktoré prežívajú v istých predstavách ženskosti (rúže, mejkap, trvalá), a sú známe z glam metalu. Tzv. corpse painting, rozšírený medzi blackmetalistami zase súvisí skôr s inšpiráciou v hororovej estetike, ktorú prebrali od Kiss či Alice Coopera. Inými slovami, v metale sú muži s ”guľami na správnom mieste” – silní, výkonní, príťažliví. Aspoň podľa seba.

Za mačistickým zobrazením mužov v metalovej subkultúre stoja predovšetkým mužské úzkosti a neurózy spojené s vývojom vo vnímaní mužskosti v modernej spoločnosti. Ženy sú podľa metalistov odmenou – ich moc v podobe hudobnej virtuozity im dala slobodu, pocit mužnosti a veria tomu, že sú vďaka nej neodolateľní. Preto môžeme v metalovej hudbe podľa amerického sociológa Roberta Walsera vidieť hudobníkov vo videoklipoch zobrazených ako slobodných mužov – motorkárov, uháňajúcich diaľnicou, v spoločnosti ďalších podobne naladených bratov – metalistov. Ženy sú z takéhoto mužského spolku vylúčené, sú zobrazené len ako objekt vášne. Tento druh zobrazenia môže ale paradoxne priťahovať gejov, ktorí v ňom nájdu odraz svojich erotických fantázii. Nie je úplne bez irónie, že jeden z najlepších heavy metalových spevákov všetkých čias, Rob Halford, prezývaný „Metalový boh“, je homosexuál. Podľa legiend to bol práve on, kto priniesol módu z londýnskych sexshopov medzi metalistov. Kožené doplnky a latex sa mohli v metalovej hudbe dobre ujať aj vďaka vrodenej vlastnosti žánru, ktorý prekonáva zaužívané hranice spoločnosti. Tak prečo potom nespojiť typické BDSM doplnky s ultimatívnym mužstvom?

Sú metalisti mizogýnni?

Ďalšou citlivou témou spájanou s metalistami a rodom je mizogýnia. Na tomto mieste sa treba metalistov zastať a konštatovať, že nie sú o nič viac mizogýnni ako speváci a speváčky v hlavnom prúde populárnej hudby. Stačí si pozrieť videoklip Michaela Jacksona k piesni „Dirty Diana“. V prípade metalového žánru sa skôr stretávame s určitým dominantným ideologickým zobrazením žien, ktoré vo svojich začiatkoch definovali muži s krízou vlastnej mužskosti a s pocitom menejcennosti. Americká glam metalová kapela Dokken bola v minulosti špecializovaná na zobrazenie mužov ako obetí zvodov žien. Najzaujímavejšie na tom celom je, že keď si človek pozrie videoklipy glam metalových kapiel z 80.rokov, tak ženy v nich často nerobia nič nevhodné. Oni škodia mužom zo svojej podstaty, svojou existenciou ohrozujú ich mužnosť. Určitým spôsobom ide o dobovú reakciu na feministické hnutie zo sedemdesiatych rokov, ktoré bolo vtedy veľmi výrazné, avšak v  osemdesiatych rokoch došlo minimálne v USA k rovnako silnej protifeministickej vlne zo strany konzervatívnych síl napojených na kresťanských fundamentalistov.

Prečo potom existujú metalistky?

Metal býva často sexistický a mizogýnny. Prečo by ho mali prebohov počúvať ženy? Čo z toho majú? Fascinujúcou odpoveďou môže byť príklad masového úspechu rôznych popmetalových kapiel u žien, ktoré čerpajú inšpiráciu u známych melodických rockových kapiel z prelomu 70. a 80. rokov ako napríklad Boston, Journey, Foreigner či Toto. Na rozdiel od svojich metalových kolegov, ktorí spievajú  o bitkách, motorkách, slobode a temných okultných fantáziách sa tieto kapely vo svojich textoch zameriavali na pozitívne príbehy o naplnených láskach. Práve zmena textov pri zachovaní metalového zvuku urobila z Bona Jovi, Paľa Haberu a Petra Nagya cez noc superhviezdy, ktoré aj v súčasnosti skladajú piesne ako kombinácie súčasného rockového, respektíve metalového zvuku s popom. Týmto spôsobom dokázali určité metalové kapely v priebehu 80.rokov k svojej hudbe pritiahnuť určité skupiny žien aj keď samotné texty často neprekonávali tradičný vzorec muža ako patriarchálneho vzoru zodpovednosti a ženy ako nežnej bytosti, o ktorú sa treba postarať. Hegemonický rozmer metalového žánru, ktorí muži vytvorili, aby prekonali svoju neistotu z modernej doby, ostáva zachovaný aj v „romantickom“ pop metale. Bolo by ale zjednodušujúce konštatovať, že toto je jediná motivácia popularity metalu medzi ženami. To nás vedie k potrebe ďalšieho výskumu, ktorý by vysvetlil fakt, že naďalej vznikajú metalové kapely s mizogýnnymi prvkami a ženskými fanúšičkami.

Ženy ako metalové hudobníčky?

Ako už môže byť jasné z článku, zobrazenia mužských a ženských rodových rolí v metalovom žánri súvisia s otázkou moci. Preto by sa dalo z rodovej perspektívy konštatovať, že hudobníčky často paradoxne využívajú hegemonický metalový diskurz vytvorený mužmi, aby získali slobodu a moc. Preto preberajú metalový imidž mužov – čierne tričká mužských strihov, spôsob vyjadrovania a gestá. Dochádza k transformácii typicky ženských fyzických atribútov na ekvivalenty fyzických symbolov mužskej sily, pričom v metale sa zdá byť neutrálne len istým spôsobom maskulínne. To je jeden z dôvodov, prečo sa v metalovom žánri stretávame aj v súčasnosti so speváčkami či hudobníčkami, ktoré sa neboja zvýrazniť svoje ženské atribúty počas koncertov či na promofotkách. Rovnako aj speváčky metalových kapiel s gotickým imidžom znova len potvrdzujú metalový diskurz o ženách zvodkyniach. Výrazným príkladom práce žien s metalovým diskurzom, ktorým by som rád uzavrel článok, je speváčka mimoriadne populárnej death/trashovej kapely Arch Enemy Alissa White-Gluzová. Spieva technikou typickou pre mužov (growl), oblieka sa sexi (je silná “ženským” spôsobom), metalová komunita ju považuje za mimoriadne dobrú speváčku a jej modré vlasy posúvajú tradičné predstavy o výzore metalovej speváčky. Moc a autoritu, ktorú svojím vystupovaním získava, využíva na propagáciu vegánstva, zdravého životného štýlu a ochrany prírody. Alissa White-Gluzová prijala rolu, ktorú jej “vytvoril” metalový diskurz pre dobro veci, ale na druhú stranu je príkladom akceptácie miesta žien v metalovej subkultúre. Existuje spôsob, ako skutočne vyvážiť postavenie žien a mužov v metale v budúcnosti?  

Autor je doktorandom religionistiky na FF MUNI v Brne

metalový kapitál

 

Jeden komentár

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: