Raoul Peck nakrútil životopisný film o Marxovi, z ktorého sa stal odstrašujúci príklad biografického kina. Film Mladý Karl Marx je kokteilom bez chuti, ktorý nám servírujú v glazúrovaných pohároch lacného nemeckého herectva.
Čínska turistka sa usmieva. Prsty ľavej ruky znázorňujú mier. Pózuje pred pamätnou tabuľou na rodnom dome Karla Marxa v nemeckom Trieri. Národnosť nie je náhodná. Táto destinácia v čínskych cestovných agentúrach žije svojou popularitou. Richard Bernstein napísal o podivnom zvyku v roku 2006 pre The New York Times komplexný článok s názvom Marx’s House Is the Mecca of the Chinese Tourist Class. Pri príležitosti blížiacich sa 200. narodenín Karla Marxa Čína venovala mestu aj kolosálnu sochu. V meste Trier sa na jeho počesť rozsvieti aj silueta Marxa na svetelnej signalizácii semaforov.
Na aký signál treba vykročiť, keď hovoríme o Karlovi Marxovi? Teda aspoň, pokiaľ nie sme z Číny? Nemecký mysliteľ zostáva po rozpade ZSSR tým lepším, neutrálnejším komunistom. Nespájame ho s tortúrami v gulagoch. Je autorom ideologických diel, ktoré sa orientovali na krehké články spoločnosti. Práve tie potrebovali v čase jeho života jednotiaci a burcujúci hlas. Ten Marxov zastával presvedčenie, že k obratu možno dôjsť revolúciou. Marxov myšlienkový model najvýraznejšie adaptoval Ulianov, neskôr známy ako Lenin. Dodnes k nemu chodia zástupy ľudí, aby sa pozreli na jeho zakonzervované telo na Červenom námestí. Turista dostane sériu inštrukcií ohľadom správania. Nulové emócie, žiadny smiech, opatrný plač. Pozrieť sa a kráčať ďalej.
Podobný dojem som mal aj pri sledovaní filmu o Karlovi Marxovi: pozrieť sa a kráčať ďalej.
Klapka pred plagátom
Nemecký herec August Diehl sa – na rozdiel od čínskych turistov – na plagáte so vzletným názvom Le Jeune Karl Marx / Mladý Karl Marx neusmieva. Ak plagát kdesi uvidíte, seriózny výraz si dobre zapamätajte, zmizne totiž v momente, keď sa filmový životopis rozhýbe. Svojím herectvom stvoril optimistického Marxa a nielen to – aj Stefan Konarske je v role Engelsa rovnaký. Akoby ani jeden z nich nerozumel historickému kontextu svojich postáv.
Karl Marx je do seba zahľadený rebelant. Mladý človek, ktorý sa snaží uživiť ako autor i revolucionár. Žena mu to toleruje s blahosklonným úsmevom. Jeho práca je rozprášená v chaotických, tézovitých dialógoch, predovšetkým medzi ním a Engelsom. Ten je, hoci to v scenári popiera, takmer celú minutáž filmu iba zámožným dieťaťom s plochým nadšením pre genialitu rovesníka.
A čo robí Marx? Skúša cigary, premáva sa po meste s rukami vo vreckách a dáva si záležať na svojej nedbalej elegancii. Sedí v študovni, ale pôsobí skôr ako nekoncentrovaný žiak než mysliteľ. Duchom bojuje za robotnícku triedu, ale telom zostáva v štylizovanej bohéme.
Film má ambíciu zaoberať sa všetkým, no nezaoberá sa ničím. Ideológia, ktorá sa má formovať, sa dusí pod tlakom kaviarenského intelektu. Ten majú obaja herci umne naštudovaný, zjavne aj odžitý. Akurát je ich vlastné táranie vymenené za scenár Pascala Bonitzera.
Rastúcu vôľu k revolúcii protagonisti znásilňujú a odhadzujú do kúta cestou domov v podnapitom stave. Nepriestrelné zostáva len ich ego. Vyhýbajú sa žandárom, no v bizarných pouličných naháňačkách im chýba naklonené publikum. Čo by sa stalo, keby ich chytili?
Mehringa by trafil šľak
Nedá sa pochybovať o tom, že autori filmu si uvedomovali existenciu biografie o Karlovi Marxovi z roku 1918. To je však asi maximum, čo pre jej autora, Franza Mehringa, urobili. Nebohý pán by projekciu vnímal pravdepodobne ako lacné vystúpenie ochotníckeho divadla.
Mehring v kapitole s názvom Jenny von Westphalen operuje s patetickým výrazom „mladé srdce“. Keď nastúpil Karl Marx na univerzitu do staručkého mesta Bonn, mal iba 17 rokov. Prežíval mnohé tínedžerské eskapády, zamiloval sa do dievčiny z Vestfálska, ktorá bola o štyri roky staršia. Lásku, ktorá zanechala v „mladom srdci“ Karla Marxa obrovskú stopu, vykresľuje Mehring ako patologickú a deštruktívnu. Po zásnubách sa Marx pod tlakom otca presúva do Berlína, kde mal nadviazať na štúdiá.
Marx sa po smrti otca uchýlil k hnutiu, ktoré sa zaoberalo Hegelovou filozofiou. V tomto prostredí inhaloval témy formujúce jeho filozofickú kariéru. Zároveň si udržiaval rovnocennú pozíciu vo vzťahu s temperamentnou partnerkou Jenny, s ktorou splodil mnoho detí, no prežili len tri.
Práve vnútorný rozpor, aký zažíval Marx v mladom veku, sa mohol stať významotvornou zložkou filmu, ten ho však slepo ignoruje. Jenny je iba usmievavou, tolerantnou ženou a Karl iritujúcim intelektuálom, ktorý má neustále po boku pätolízača Engelsa. Manželstvu Marxa a Jenny pritom predchádzali mnohé dôležité rozhodnutia. Keby sa Marx napríklad nerozhodol presťahovať do Berlína, mohol ostať básnikom so silným estetickým cítením a Jenny mohla byť len jeho vzdialenou múzou.
Ignorovanie zodpovednosti
Film o Karlovi Marxovi mohol byť omnoho surovejší a úprimnejší, nemuseli by sme sa pozerať na neosobnú drámu. Absentuje v ňom fádnosť dňa, ktorú posväcuje napríklad režijné remeslo Alexandra Sokurova. Adolf Hitler v Molochovi z roku 1999 je zruinované dieťa uväznené medzi stenami svojho domu v Alpách, ktorý je alternáciou Hitlerovho Orlieho hniezda. O dva roky starší film Býk zase odkrýva útrapy personálu spojené s poslednými dňami nevládneho Lenina. Obe historické figúry sú v rukách ruského tvorcu deheroizované, ponížené, civilné a telesné. S Marxom sa v réžii Raoula Pecka nestane nič tragické, nič silné, nič úprimné. Film na diváka nenalieha. Ukazuje mu voskovú figurínu, s ktorou sa môžu akurát tak fotiť turisti.
Aby to bolo inak, herec August Diehl sa mal pred každým natáčaním poriadne prebehnúť okolo ihriska, cestou sa s niekým pomlátiť, vyváľať v blate, umyť a možno to celé zopakovať dookola. Až potom by zahral Karla Marxa, ktorého by sme mu verili. Raoul Peck mal mať na krku stopky a pozerať sa pri športe na vonkajšie utrpenie svojho herca, aby ho vo filme vedel spojiť s vnútorným. Nestalo sa.
Ak má ísť divák v 21. storočí na film o Karlovi Marxovi, potrebuje cítiť jeho fetiše, odchýlky, komplikácie v jeho živote. Marx bol rovesníkom mrzákov, ktorých priemysel pripravil o dôstojnosť i voľný čas. Nízke spoločenské triedy mali katastrofálny chrup, problémy s hygienou a trpeli chorobami, na ktoré dávno rezignovali. Napriek tomu boli zásadnými kolieskami v motore mechanizmu priemyslu.
Režisér Raoul Peck premenil Marxa v hereckom prevedení Augusta Diehla na mýtizovaného svetáka, ktorý by v období, v ktorom žil, neobstál. Žiada sa mi konštatovať, že Peckovi o vysoké kino ani nešlo. Tvorca s haitskými koreňmi má pritom za sebou nápadité filmy Lumumba a Vtedy v apríli. Mladý Karl Marx je však odstrašujúcim a boľavým krokom vedľa.
