2018 05 MarxReligionistický KapitálMarx a náboženstvo – čím nás omamuje?

Michal Puchovský9. mája 2018822

„Náboženstvo je ópiom ľudstva.“ Tento slávny Marxov výrok pozná skoro každý. Bohužiaľ, vo väčšine prípadov sa vo verejnom priestore stretávame s jeho – mierne povedané – voľnou interpretáciou, hlavne z úst kritikov náboženstva, ktorí ho často využívajú ako argument proti tradičným náboženstvám, akým je napríklad kresťanstvo. Čo sa ale skrýva za týmto výrokom? Čo Marx svojimi názormi o náboženstve myslel naozaj? A možno tá najdôležitejšia otázka – aký je Marxov prínos pre porozumenie úlohe náboženstva v modernej spoločnosti?

Hneď na úvod sa patrí konštatovať, že každý záujemca o hlbšie porozumenie úlohy náboženstva v Marxovej filozofii narazí na jednu zvláštnosť. Karl Marx sa nevenoval náboženstvu systematicky v žiadnom spise ani v žiadnej štúdii či článku. Preto je nutné takpovediac „vyzobávať“ Marxove názory na náboženstvo, ktoré sa objavujú hlavne v jeho raných filozofických a spoločenských spisoch.

… pretože tak riekol Pán Boh!

Pre hlbšie pochopenie Marxovho vysvetlenia náboženstva je potrebné stručne zhrnúť jeho výklad ekonomickej podstaty kapitalistickej moderny – to jest nášho „západného“ sveta, ekonomicky založeného na systéme voľného trhu za účelom vytvárania finančného zisku. Ekonomické vzťahy tvoria základ ľudskej spoločnosti od vzniku súkromného vlastníctva, pretože pomocou nich ľudia pokrývajú svoje základné ľudské potreby ako jedlo a bývanie. Všetko ostatné vrátane kultúry či politiky patrí do zóny spoločenskej nadstavby. Kapitalistický ekonomický systém je podľa Marxa celý postavený na využívaní práce ľudí, ktorých vykorisťujú majitelia veľkých firiem a nadnárodných koncernov, keď svojim zamestnancom nevyplácajú reálnu hodnotu ich práce a hromadia pre seba ich nadhodnotu práce. Náboženstvo vstupuje do príbehu Marxovho vysvetlenia fungovania kapitalistickej spoločnosti až vtedy, keď začne rozprávať o kontrolných nástrojoch dominujúcej ekonomickej triedy, pomocou ktorých udržiava pracujúcich v „ilúzii“, že toto spoločenské ekonomické usporiadanie je jediné správne a ich postavenie v ňom je nemenné.

Náboženstvo v kapitalistickej spoločnosti treba chápať v kontexte Marxovej filozofie ako druh štruktúry, úzko prepojenej s dominantnou ekonomickou silou daného priestoru, ktorej úlohou je krotiť, respektíve kontrolovane uvoľňovať emócie ľudí, ich pocity bezmocnosti, hnevu a únavy z boja s vládnucou ekonomickou triedou, ktorá svojím kapitálom drží osud pracujúcich vo svojich metaforických rukách. Preto dochádza v dejinách tak často k prepojeniu medzi náboženskými inštitúciami a štátnym aparátom. Náboženstvo ako autorita legitimizuje aktuálnu svetskú moc „posvätnou“ autoritou a za odmenu má monopolné postavenie na náboženskom „trhu“ štátu, monarchie či iného územného usporiadania. Pekným dejinným vzorom pre podobné teórie je napríklad dôraz stredovekého kresťanstva na myšlienku posmrtného života a koncept posmrtného raja, v ktorom sa ocitnú všetci veriaci bez ohľadu na ich biedu a utrpenie v hmotnom svete. Inými slovami, utrpenie stredovekých nevoľníkov bolo ventilované cez vieru v ideálny posmrtný život, ktorý bol teoreticky prístupný všetkým len na základe viery. Ešte aj tie hriechy mohli byť zmazané strávením určitého času v očistci, po ktorom nasledoval presun do vysnívaného beztriedneho raja.

Možnosti využitia ópia

A práve v nadväznosti na predchádzajúcu pasáž sa hodí citovať priamo z Marxovho spisu Úvod ku kritike Hegelovej filozofie práva, v ktorom sa objavuje slávny výrok o ópiu a náboženstve: „Náboženská bieda je jednak výrazom skutočnej [ekonomickej] biedy a na druhej strane protestom voči skutočnej biede. Náboženstvo je povzdych utlačovaného tvora, cit bezcitného sveta, duch bezduchých pomerov. Je to ópium ľudu. Zrušiť náboženstvo ako iluzórne šťastie ľudu znamená žiadať jeho skutočné šťastie. Požiadavka vzdania sa ilúzií o svojom postavení je požiadavka vzdania sa postavenia, v ktorom je nutné žiť v ilúzii.“

Ako je vidieť, Marx nevidí náboženstvo ako drogu, ktorá ľudí „ohlupuje“ svojím učením a robí z nich mentálne zaostalých fanatikov. Náboženstvo chápe ako druh anestetika, ktoré ľuďom navodzuje určitý stav mysle, v ktorom lepšie znášajú svoj údel utláčaného. Podobne ako keď trpiaci a umierajúci pacient dostáva dávky morfia. Ópium bolo za čias života Marxa známe aj ako anestetikum.

Marx je v prípade náboženstva vo svojej kritike veľmi priamy, dalo by sa povedať až drsný. Môžeme sa len sporiť, či jeho názory na náboženstvo viac ovplyvnilo pohŕdanie otcovou formálnou konverziou ku kresťanstvu z judaizmu alebo dobový duch kritiky náboženstva formulovaný v legendárnom spise nemeckého filozofa Ludwiga Feuerbacha Podstata kresťanstva. Náboženstvo je pre Marxa len ilúziou, ktorá udržiava spoločnosť takú, akú si ju prajú jej utláčatelia. Obsah náboženstva a jeho rituálna forma je určovaná dominantne ekonomickou triedou. Náboženstvo by podľa Marxa malo byť zavrhnuté, pretože viera v bohov je vedľajší produkt triedneho boja medzi utláčanými a utláčateľmi. Preto komunistické režimy, ktoré sú založené na ideológii marxistickej filozofie, odmietali cirkevné organizácie na svojom území a potláčali ich vplyv na občanov.     

Náboženstvo nie je len spoločenská nadstavba

Hlavným dejinným prínosom Marxovho vysvetlenia úlohy náboženstva je jeho zdôraznenie ukotvenia náboženských štruktúr v materiálnych a spoločenských zložkách spoločnosti. Náboženstvo nie je iba viera v nadprirodzené bytosti, ale má svoju funkciu, ktorú plní v spoločnosti a životoch občanov. V tom smere bol Marxov vplyv užitočný pri vysvetľovaní udalostí, akými boli napríklad Veľká francúzska revolúcia, reformácia či anglická občianska vojna. Netreba ani chodiť ďaleko pre názorný príklad prepojenia náboženských štruktúr so štátom. Kresťanstvo je na Slovensku so štátom úzko prepojené nielen prostredníctvom medzinárodnej zmluvy s Vatikánom, ale na jemnejšej úrovni aj ako tradícia, ktorá legitimizuje slovenskú štátnosť a od roku 1993 aj jej súčasnú kapitalistickú podobu. Už štúrovci vzývali Cyrila a Metoda ako patrónov Slovenska, dnes máme viacero štátnych sviatkov zhodných s cirkevnými, nehovoriac o veľkom množstve kresťanských motívov na minciach a na poštových známkach v minulosti aj v súčasnosti.    

Drsný charakter Marxovho vysvetlenia úlohy náboženstva patrí k jeho najväčším slabinám. Marxov prístup bol značne reduktívny a obmedzoval sa len na vysvetlenie ekonomického a materiálneho rozmeru náboženstva. Problémom sa stáva, že v kontexte marxistickej filozofie všetkému najprv predchádzajú ekonomické potreby a až na základe nich sa vytvára ideologická nadstavba. To je ale veľké zjednodušenie, ktoré ignoruje jemné súvislosti a prepojenia všetkého so všetkým a spletité siete reakcií a následkov.

Rovnako treba dodať, že Marx považoval za modelový vzor náboženstva (a technicky vzaté aj za jeho najvyššiu formu) kresťanstvo. V tomto smere je Marx dobovo veľmi zameraný na dejinnú náboženskú skúsenosť Európy, keď do svojej analýzy nezahŕňa iné veľké náboženské systémy napríklad z Ázie či náboženstvá malých kmeňov z Afriky, Južnej Ameriky alebo Austrálie, ktoré nekladú taký dôraz na vieru v jedného veľkého Boha alebo v lepší život po smrti.

Autor študuje religionistiku na FF MU v Brne

 

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *