Spisovateľ si predstavuje, ako by mohol vyzerať jeho coming-out zosnulej matke.
(stratená kapitola z knihy Raz o tomto mieste napíšem)
Takto udalosti neprebehli.
Ahoj, mami.
Opieram si hlavu o jej plece, v to posledné popoludnie, predtým, ako zomrela. Ležala v posteli v nemocnici Kenyatta. JIS-ka. Jednotka intenzívnej starostlivosti. Tam. Tentokrát totiž nie som preč v Južnej Afrike, nič neskurvím spôsobom sebe vlastným. Dorazím načas a budem tam, keď zomrie. Aj moje srdce príde načas. Držím svoju zomierajúcu matku za ruku. Zdvíham jej ruku. Je opuchnutá z cukrovky. Zlyhávajú jej orgány. Ahoj, mami. Aaach. Moja myseľ si odfúkne. Moje srdce! Šepkám jej do ucha. Je pri vedomí, počúva láskavým a upokojujúcim spôsobom, na hlave cítim jej dych. Je taká veľká – moja matka, na tomto svete, na dosah druhého sveta, dýcha pomaly, no isto, ako sa patrí. Nádych. Ona znesie čokoľvek. Šepkám čoraz hlasnejšie, akoby mi dychčala myseľ. Priamo jej. Počúva, i keď nepočuje. Dokáže to?
Mami. Poviem. Mamí? Poviem. Tak hladko splynú, môj výdych, zvuk vychádzajúci z mojich úst, miešajúci sa s jej výdychom. Ostro mi vzlykne srdce, razom mi vzlykne myseľ, tiež ostro, toľká, toľká bolesť, toľký, toľký hnev.
„Nikdy som ti neotvoril celé svoje srdce, mami. Nikdy si ma o to nepožiadala.“
To zaznie iba v mojej mysli. Nie z mojich úst. Ale musela si všimnúť trhnutie v mojom dychu a srdci, ktoré sú tak blízko toho jej. Pustí ma dnu?
Ešte nikomu, vôbec nikomu v živote som to nepovedal. Nikdy, mami. Nedôveroval som ti, mami. A. Ja. Zhlboka sa nadýchnem až do brucha a vypúšťam ten dych pomaly a plynulo, úplne hladko, bez jediného zajachtania, prejde jej priamo ponad plece, až do ucha.
„Som homosexuál, mami.“
Júl 2000.
Takto udalosti v skutočnosti prebehli.
Žijem v Juhoafrickej republike a matku som nevidel už päť rokov, aj keď je chorá, pretože sa bojím a hanbím a navyše budem mať tridsať rokov a nemusím dostať víza na návrat, ak by som odtiaľto odišiel. Idem sa pretrhnúť, nech sa môj život pohne a konečne ju uvidím. Ale ona je v Nakuru, kolabuje a pre obličky ju ženú do nemocnice Kenyatta v Nairobi, kde majú prístroj na dialýzu a celú plejádu odborníkov, čo na ňu čakajú.
Naženú sa za ňou príbuzní a zlyhajú jej orgány a prístroje začnú pracovať na plné obrátky. Ponáhľam sa, snažím sa všetko dotiahnuť, aby som mohol odísť z Južnej Afriky. Chýbajú už iba dva dni do odletu, keď mi 11. júla 2000 volá strýko a pýta sa, či sedím.
„Zomrela, Ken.“
Počas tej rodinu zbližujúcej nanosekundy hneď volám Tetuške Grace, lebo sa neviem dovolať Tatovi, ale toho nikto nevie nájsť, lebo vraj plače a hromží a lieta vo svojej 505-ke okolo Nairobi, pretože mu zomrela žena. Pred tromi dňami mi povedal, že už je neskoro prísť ju pozrieť. Povedal mi, nech neriskujem, že sa už nebudem môcť vrátiť do Južnej Afriky, aby som nechodil na pohreb. Nemal by som tak bezhlavo, tak umelecky, lietať bez dokladov. Kenneth! Mračí sa aj cez telefón. Nemôžem riskovať, že ma deportujú a o všetko prídem. Ale tu ide predsa o moju mamu.
Mám dvadsaťdeväť rokov. Je 11. júla 2000. Ja, Binyavanga Wainaina, môžem úprimne prisahať, že o svojej homosexualite viem od piatich rokov. Muža som sa nikdy intímne nedotkol. Sex som mal s tromi ženami. S jednou úspešne. Iba raz. Bolo to neskutočné. Ale na ďalší deň to už znovu nešlo.
Ďalších päť rokov po matkinej smrti mi bude trvať, kým nájdem muža, ktorý mi dopraje masáž a rýchlu lásku za peniaze. Stane sa to v Londýne, v Earl’s Court. A to ma oslobodí a poviem to svojmu najlepšiemu priateľovi, ktorý ma prekvapí tým, že ma pochopí bez toho, aby tomu rozumel. Poviem mu, čo sa stalo, no nepoužijem slovo gej. Slovo gej nedokážem povedať, až dokým nebudem mať tridsaťdeväť rokov, štyri roky po tej rýchlej masáži. Dnes je 18. januára 2013 a ja mám štyridsaťtri rokov.
Vráťme sa k pointe. Nebude to smršť cukrovky, čo mamu zabije na JIS-ke nemocnice Kenyatta skôr, než spravím štyri kroky k lietadlu, ktoré by ma k nej donieslo.
Niekto.
Sestrička?
Nechá na noc otvorenú vetračku, predtým, než mama zomrie v júlovom chlade nemocnice Kenyatta. Dnes mám narodeniny. 18. januára 2013. Pred dvoma rokmi, 11. júla 2011, dostal môj otec mŕtvicu a v priebehu minút prebehla mozgová smrť. Presne o jedenásť rokov, do roka a do dňa po tom, čo zomrela moja mama. Srdce mu bilo ešte štyri dni, no už mu nebolo čo povedať.
Mám päť rokov.
Stál tam, v montérkach, čudný, na hrudi sa mu robili koľajnice potu a vlasy sa mu zlepili do mokrých chuchvalcov. Vznáša sa okolo neho atmosféra plynulosti a pomalosti. Hnedé škvrnky na prasknutom zube a nekončiaci úsmev. Pre mňa je jeho spomalenosť darom, lebo som citlivý na vzorce správania a ľahko sa myknem či zľaknem ľudí s trhavými pohybmi. Dlhý, príjemný úsmev, zdvihne ma do vzduchu a točí mnou. Páchne po nafte a razom sa vyparí svet iných ľudí a ich pohybov. Po prvý raz v živote som preč od všetkých a je to nádherné, potom je to len tunel plný desu. Nič v ňom nevŕzga, je ako traktor, ktorý pomaly, ale isto zdolá každé prevýšenie. Ak by so mnou teraz niekam odišiel, nasledoval by som ho naveky. Viem, že ak ma položí, nohami už nikdy nepohnem. Hanbím sa tak veľmi, že si nedovolím ho objať. Odrazím sa od neho a naveky sa mu vyhýbam. Ďalších dvadsať rokov sa budem pri objatiach s mužmi cítiť trápne.
Zase príde ten pocit. Tentoraz pevnejší a silnejší. Mám asi sedem. V golfovom klube Nakuru mi iný pomalý hráč nenútene potrasie rukou a ja sa preto roztrasiem. Potom plačem osamote na toalete, pretože návrat spomienky vo mne vyvoláva pocit odlúčenia a samoty. Nie je to sexuálny pocit. Je to niečo jasné. Ohromujúce. Chce sa to vo mne zabývať. Vracia sa to každých pár mesiacov a ako po záchvate malárie sa celé dni trasiem a mesiace som zmätený. Nič s tým nerobím.
Mám päť rokov, keď sa uzatváram do stavu nejasného šťastia, ktoré od nikoho takmer nič nežiada. Rojko. Sladučký. Som vďačný za všetku lásku. Často jej viac dávam, než dostávam. Viem byť sebecký. Veľa masturbujem a nedovoľujem si zlomiť sa a otvoriť si srdce. Mužov sa nedotýkam. Čítam knihy. Otca ľúbim z celého srdca, ktoré sa tak učí trochu roztiahnuť.
Som homosexuál.
Africa is a Country. Január 2014.
Kenneth Binyavanga Wainaina (1971 – 2019) bol kenský spisovateľ a novinár. Za svoju poviedku Discovering home získal britskú cenu Caine Prize for African Writing, ktorá mu v roku 2003 umožnila založiť v Keni literárny časopis Kwani?. Niekoľko rokov žil v USA ako hosťujúci spisovateľ. Je autorom memoárov One Day I Will Write About This Place (2011) (Raz o tomto mieste napíšem, Absynt, 2017, preklad Kristína Karabová) a satirických esejí How To Write About Africa (2005), In Gikuyu, for Gikuyu, of Gikuyu (2008), How to Write About Africa II: The Revenge (2010) a ďalších. Bol známy aj vďaka svojim vystúpeniam na TEDx, TEDGlobal a iných podujatiach. Esej Mami, som homosexuál, v ktorej prvýkrát verejne odhalil svoju sexuálnu orientáciu, napísal v roku 2014 ako reakciu na vlnu homofóbnej legislatívy v Afrike.
Preložil Michal Chudý
