Dobrodružstvá sedemnástich krátkych rozprávok v ríši Maďarov
Sedím v Berlíne, na terase neďaleko budovy Umeleckej akadémie. Je október, ale podvečer je príjemný, ani káva na stole ešte nevychladla. Stretla sa tu medzinárodná spoločnosť, sme na konferencii a ešte nevieme, že istý čas zasa nikam nepocestujeme, ja zasa neviem, že za okamih budem opäť v Maďarsku, aspoň sa tak budem cítiť. Jediný telefonát a krátka správa: Dóra Dúró, politička Hnutia naša vlasť, zničila ďalšiu knihu. Je to už druhý prípad. Teraz už naozaj treba konať, musíme čosi povedať. No čo? A prečo? V uplynulom období som si zabudol vážiť čas, ktorý sme strávili bez neustálej prítomnosti maďarskej krajnej pravice v médiách, no teraz sa náhle všetko zmenilo.
V Maďarsku sa totiž kedysi stalo, že dnes už marginálna a zabudnutá politička krajnej pravice menom Dóra Dúró pod vplyvom nejakého nevysvetliteľného a dnes už nevypátrateľného vnuknutia skartovala rozprávkovú knižku. Čoraz polarizovanejšia a už dlho nie za jeden povraz ťahajúca maďarská radikálna a/alebo krajná pravica svorne oslavovala nečakaný návrat svojej dávno zabudnutej hrdinky, domáca nezávislá a/alebo liberálna scéna zasa zborovo kričala o novom nacizme, opätovnom pálení kníh, Fahrenheite 451, biľagu, vylúčení a ktovie o čom všetkom, čo tento čin pripomenul. Žiaľ, nikto si nevšimol, do akej miery je väčšina všetkých prejavov anachronická. Symbolicky skartovať knihu v roku 2020, vo svete cloudov, je súčasne zúfalé i úsmevné, no v čase celosvetového posilňovania nacionálneho populizmu je súčasne zúfalý a úsmevný aj opätovný údiv nad nekonečnou hlúposťou krajnej pravice.
Hriech nešťastnej knihy je z hľadiska politikov krajnej pravice túžiacich po svetle reflektorov jasný, redaktor Boldizsár M. Nagy v predslove výslovne hovorí o intenciách knihy, ako aj o tom, čo jej vydaniu predchádzalo: autorov a súťažiacich požiadali o to, aby vo svojich rozprávkach „reflektovali súčasné skúsenosti a smelo si vybrali hrdinu či hrdinku, s ktorými sa dokáže stotožniť najmä menšina, ľudia žijúci v marginalizovanom postavení…“ Antológiu navyše vydal lesbický spolok Labrisz – a problém bol na svete. Kniha bola síce už istý čas na trhu, no skutočnú slávu jej prinieslo až video o skartovaní, ktoré sa bleskurýchlo šírilo po sociálnej sieti. Dvanásť hodín bohato stačilo na to, aby si celá krajina urobila na vec vlastný názor, nasledoval nekonečný rad postov, vyhlásení a protestov. Chvíľu sme sa azda nádejali, že na túto tému vznikne obsažná spoločenská diskusia, no nádej sa vytratila skôr, než sedemnásť rozprávok prešlo skartovačkou alebo kým sa video nahralo na portál. Z kvantity a rýchlosti reakcií bolo evidentné, že toľko ľudí si za tak krátky čas knihu nemohlo prečítať, ani tí, ktorí nesúhlasia s jej vydaním, ani tí, ktorí ju podporujú, a to sme ešte nehovorili o čítaní s porozumením, teda nediskutovalo sa o kvalite rozprávok, dokonca ani o ich prípadnom vplyve na psychologický vývin detí, ale problém sa, ako dnes v Maďarsku všetko, ihneď zasadil do komunikačného priestoru aktuálnej politiky. Vzniknutá politická hystéria, ktorá sa v skutočnosti, s úctou k slovníkovej definícii slova diskusia, sotva dá označiť za diskusiu, opäť ukázala extrémne rozčesnutie krajiny. Ako vo sfušovanom východo-stredoeurópskom westerne, v ktorom aktéri strieľajú po sebe bez otázok a dobíjania, pália na všetko, čo sa hýbe, a už ani sami nevedia, ako sa konflikt začal. Je poľutovaniahodné, že kniha, ktorá si inak zaslúži lepší osud i dôkladnejšiu analýzu, neupriamila pozornosť na skutočne dôležité otázky, ale zviditeľnila neinformovanosť, habkanie a zaujatosť, ktoré sú často typické pre profesionálnych aj amatérskych rečníkov maďarského politického a spoločenského života. Podružným výsledkom je aj opätovná mediálna prítomnosť strany krajnej pravice, ktorá už inak strácala svoje pozície.
Antológiu Krajina rozprávok patrí všetkým hodnotilo len pár recenzií, ktoré sa zhodli približne na tom, že jej kvalita je pomerne kolísavá: veľmi silné texty, ktoré čitateľa hlboko zasiahnu, sa striedajú so slabšie napísanými neduživými prácami. To ešte nemusí byť bezpodmienečne problém, je to večný neduh literárnych antológií, ktoré nemajú skúseného a kritického redaktora. V prípade antológie Krajina rozprávok patrí všetkým je to sčasti dôsledok toho, že asi polovica jej autorov a autoriek patrí do kategórie takzvaných profesionálnych spisovateľov, tvorkýň, ostatní boli do nej zaradení na základe víťazstva v literárnej súťaži; podľa môjho názoru však kvalitatívne rozdiely medzi textami nie sú spôsobené výberom, ale tým, že aj skúseným autorom a autorkám neraz robí problém fakt, že rodiace sa dielo má sčasti vymedzenú a očakávanú tematiku. Texty, najmä rozprávky, to nemajú rady, bránia sa koncepcii, ktorá je len ozdobou, a nie prirodzeným, emočne-obsahovým prameňom. Tušíme, samozrejme, že redakčným zámerom nebolo výrazne zmeniť spoločenské myslenie, cieľom bolo skôr upriamiť knihou pozornosť na problém, a keď aj zahŕňal vzdialenú a hmlistú túžbu ovplyvniť práve sa rodiaci rebríček hodnôt mládeže, o jej efektivite beztak rozhodne až čas. Nie dnešní mienkotvorcovia, politici, ale ani rozhnevaní komentujúci. Verím, že v hĺbke duše väčšina z nich aspoň tušila, že keď hovoria, ani zďaleka nehovoria o skutočnom probléme. Konkrétne o tom, čo znamená vyrastať v dnešnom Maďarsku ako príslušník či príslušníčka akejkoľvek menšiny. Aké šance na šťastný život majú tí, čo žijú v hlbokej chudobe, tí, ktorých farba pleti sa líši od väčšiny, tí, ktorí zápasia s psychickými či fyzickými hendikepmi, alebo aké šance na plnohodnotný, neskrývaný a akceptovaný citový a rodinný život majú práve členovia a členky LGBTQ komunity, ktorým sa v tom dnes navyše na každom kroku snažia zabrániť aj zákonmi. Nie krajná pravica – vláda takzvaného občianskeho Maďarska. A túto situáciu už skartovanie jednej knihy nezhorší a ani ju nezlepší niekoľko vyhlásení, ktoré tento čin odsúdia.
Takto však problém nestojí. Ak sme si totiž vedomí a vedomé toho, že zopár, ale ani sedemnásť rozprávok nebude mať priamy dopad na pohlavnú identitu nášho dieťaťa, na jeho rebríček hodnôt, na našu spoločnú budúcnosť a blaho, lebo ho má v prvom rade príklad, ktorý im ako dospelí ukazujeme, prečo sa potom namiesto rôznych náhradných aktivít nenaučíme konečne adekvátne správať? A ak si uvedomujeme aj to, že zničenie jednej knihy vonkoncom neznamená, že moc s okamžitou platnosťou prebrali nacisti, prečo je potom v našom záujme o tom týždne či dokonca mesiace jalovo diskutovať? Pričom o skutočných problémoch, prirodzene, nediskutujeme. Odpoveď treba hľadať v nedvižnej, bezradnej a nemohúcej konfrontácii maďarských politických spoločenstiev.
Netreba ľutovať krajnú pravicu, ale musíme si uvedomiť, že to dnes nemá ľahké. Dominantná vládna strana sa za uplynulého pol druha desaťročia stala skutočne masovou stranou a vytvorila takzvaný centrálny silový priestor, navyše v ostatných rokoch sa aj jediná parlamentná strana krajnej pravice v nádeji na možnú zmenu vlády domestikovala, preto radikálom, ktorí sa ocitli mimo parlamentu a záujmu verejnosti, nezostalo takmer nijaké pole pôsobnosti, vlastná téma či mediálny priestor. Dokonca aj ochrana detí a takzvanej tradičnej rodiny, v znamení ktorej sa strhla vlna protestov proti rozprávkovej knihe, je v skutočnosti jednou z najdôležitejších aktuálnych politických tém vládnych strán, teda maďarská krajná pravica v podstate ako agresívny a dotieravý čierny pasažier naskočila na rozbehnutý vlak.
Maďarská opozičná/nezávislá/ľavicovo-liberálna strana si zasa očividne nedokáže priznať, že jej politicko-kultúrna stratégia z uplynulých desaťročí neviedla k takmer nijakému rukolapnému výsledku, a napriek všetkej ich snahe pravicové vládne strany už po druhý raz získali dvojtretinovú parlamentnú väčšinu a rasizmus v bežnom živote tak zovšednel, že ak sa chce niekto zviditeľniť, musí skartovať knihu. Opozičníci, na rozdiel od krajnej pravice, netrpia preto, že nemajú nástroje, ale preto, že ich politické a komunikačné prostriedky, ktoré považujú za osvedčené, sú čoraz zjavnejšie neúčinné. K tomu treba prirátať silu sociálnych sietí, ktoré sa stali skreslenou odnožou moci, vhodnou na okamžité zverejnenie názorov v podstate bez akejkoľvek zodpovednosti. Naše posty však sotva prestúpia hranice širšieho okruhu našich známych, ktorý veľmi pravdepodobne s našimi názormi súhlasí, preto sotva môžeme očakávať iný výsledok než pár priateľských potľapkaní po pleci. Azda si už jasne uvedomujeme, že aj v nekonečnom a otvorenom priestore internetu sa schovávame vo vlastnej bubline, rovnako ako to, čo by sme mali súrne zmeniť. Skončil sa čas solidarity tvorenej z postov, lajkov a bedákania. Ak sa situáciu pokúsime zlepšiť vydaním antológie rozprávok, je to znamenie dobre mienenej nemohúcnosti a jej skartovanie je zasa signálom zúfalej bezmocnosti. Je to konfrontácia dvoch hlbokých, nemohúcich „dourážaností“, ktoré sa nehnú z miesta, kým čas a krajina ich pomaly a znudene nechávajú za sebou.
Kým dotelefonujem, káva na berlínskej terase vychladne. Hoci ju už nedopijem a nie je v nej ani cukor, zamyslene ju pomiešam. Iste si o tom všetkom raz aj ja budem niečo myslieť, čosi o tom poviem či napíšem napriek tomu, že nemám deti a aj sám som bol dieťaťom už dávnejšie a moja identita bieleho, heterosexuálneho európskeho muža je upokojujúco nudná, no fakt, že som Maďar, v sebe nesporne ukrýva nejakú výzvu. A kým sa slnko úplne stratí za domami, uvažujem aj nad tým, že ak sa pokúsime robiť všetko len o kúsok lepšie, ak definitívne nezničíme všetko okolo seba a ak medzi dvomi vhodne vybranými rozprávkami na dobrú noc nepovieme a neurobíme priveľa hlúpostí, tak azda po nás nejako vyrastie generácia, ktorá neničí knihy, rozpráva len vtedy, keď má skutočne čo povedať, a napriek veľkému chvatu sa z času na čas obzrie za seba, či sú všetci v poriadku.
Z maďarčiny preložila Galina Sándorová
