Takmer presne po sto rokoch od pôvodného vydania je v češtine dostupná ďalšia časť diela Györgya Lukácsa. Jeho prácu o Leninovi a súvislostiach jeho myšlienok, ako znie jej podtitul, pripravil na vydanie v Československu už v roku 1970 Lubomír Sochor. Vzhľadom na zmenenú politickú situáciu po auguste 1968 však bola jej sadzba rozmetaná a preklad tak ostal na ďalšie vyše polstoročie verejnosti nedostupný. V nadväznosti na ťažiskové Dějiny a třídní vědomí, ktoré v edícii Emancipace a kritika (a preklade rovnakého autora) vyšli v roku 2020, tak ide o dôležitý krok k systematizácii dosiaľ skôr fragmentárne vydaného Lukácsovho diela pre české a slovenské čitateľstvo.
Odpoveď na pochopiteľnú otázku, prečo bolo v čase nastupujúcej normalizácie zrušené vydanie štúdie práve o Leninovi, zároveň vystihuje, čím je Lukácsov Lenin špecifický oproti tomu, ktorého poznáme z oficiálnej hagiografie pred rokom 1989. Petr Kužel v predslove, v ktorom mimochodom aktualizačne pripomína Leninovu kritiku veľkoruského šovinizmu voči Ukrajine, vystihuje tento rozdiel tým, že Lukácsovho Lenina charakterizuje ako mysliteľa praxe, ktorému nie je nič cudzejšie než dogmatizmus, príznačný pre formalistickú leninistickú doktrínu. V šiestich kapitolách Lukács demonštruje, že Leninova filozoficko-teoretická (ale vlastne z podstaty veci aj politicky-praktická) osobitosť spočíva v jeho dôraze na kategórie totality (vo význame celku) a konkrétna (jednotlivosti), no predovšetkým v ich pozorne poznávanej a originálne chápanej dialektickej spätosti.
Nuž napríklad organizačné princípy revolučnej strany, ktoré po Leninovej smrti uľahčili Stalinov vzostup a monopolizáciu moci, Lukács prostredníctvom Leninových vlastných slov odhaľuje ako podmienené konkrétnou historickou situáciou – teda vonkoncom nie ako všeobecne záväzný spôsob, ako musí byť usporiadané a riadené hnutie usilujúce sa o prekonanie kapitalizmu. Lukács v tejto práci vyzýva „studovat Lenina tak, jak Lenin studoval Marxe“, rozpoznávať v jeho teoretickom myslení ďalšiu fázu vo vývoji materialistickej dialektiky. To znamená aj nanajvýš náročne a kriticky, okrem iného s vedomím toho, že kompromisy a zmysel pre „reálpolitiku“, ktoré Lukács na Leninovi oceňuje, nadobúdajú hodnotu práve až v celku dejinného vývoja. A ten môže dať histórii taký význam, v ktorom sa ako jasnozrivosť spätne vyjavia aj náhoda, zaváhanie či omyl.
György Lukács: Lenin. Praha, Filosofia 2023. Preložil Lubomír Sochor.
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.
