Kniha Mateja Cíbika Liberáli a tí druhí predstavuje ambiciózny pokus o sprostredkovanie liberalizmu laickej verejnosti, pričom v ňom nechýbajú priebežné odkazy na základné piliere teoretického rámca liberálneho myslenia.
Nasledovná recenzia chce byť najmä feministickým čítaním textu – nie všeobecným zhodnotením, ale skôr špecifickou úvahou nad vybranými aspektmi Cíbikovej analýzy. Ak totiž akceptujeme rod ako primárnu kategóriu organizácie politického spoločenstva, ktorá pretína všetky vrstvy našich životov a formuje mocenské vzťahy, lokalizuje sa naprieč triedami, ideológiami, ba aj režimami, potom musí byť jasne formulovaný a integrovaný rodovo citlivý prístup aj v akejkoľvek analýze politických ideológií.
Liberalizmus do vrecka
Hneď v úvode sa autor venuje liberalizmu ako spôsobu usporiadania spoločnosti (liberálna demokracia alebo „liberalizmus v širšom slova zmysle“) a liberalizmu v užšom slova zmysle, teda ako súhrnu odpovedí na konkrétne politické a spoločenské otázky. Prvá časť obsahuje tri krátke kapitoly, ktoré majú byť stručnou genézou liberalizmu ako politickej filozofie vrátane „základných východísk súčasnej politiky“. Argumenty v prospech liberálneho svetonáhľadu sú pevnou súčasťou textu a priebežne nadväzujú na stručný filozofický rámec, ktorý autor vymedzil v prvej časti knihy.
V časti „liberalizmus v praxi“ sa autor venuje niekoľkým otázkam, ktoré sú na Slovensku citlivé a veľmi aktuálne. Zameriava sa na témy ako utečenci a multikulturalizmus, homosexuáli a konzervativizmus, feminizmus, prerozdeľovanie bohatstva a sociálne vylúčenie, „rómsky problém“ a liberálny nacionalizmus.
Už pri čítaní obsahu sa človek neubráni dojmu, že dialóg sa vedie medzi autorom a konzervatívnou väčšinou na Slovensku. Jazyk autora je ústretový a prijateľný pre väčšinu, no zároveň aj vylučujúci pre všetky a všetkých ostatných – škoda.
Cíbikov text sa prihovára vnútornému nastaveniu väčšinového čitateľstva na Slovensku. Táto zmierlivosť si však pýta cenu, ktorou je opomenutie niekoľkých otázok. Na zamyslenie je napríklad autorovo rámcovanie „systémových a nesystémových alternatív“ a aj mnohé segmenty z kapitol o „homosexuáloch“ a o „feminizme“.
Medzi základnými východiskami súčasnej politiky nájdeme aj krátky prehľad o aktuálnych nesystémových alternatívach liberálnej demokracie a ich rôznych podobách. Ako príklady najbližšie slovenskému kontextu Cíbik uvádza Maďarsko a Poľsko – obe krajiny v súčasnosti smerujú od liberálnej k riadenej, neliberálnej demokracii „putinovského typu“. Cíbik napríklad vymedzuje rámec systémového (pre liberálnu demokraciu akceptovateľného) konzervativizmu v slovenskom prostredí nasledovne: medzi konzervatívnymi silami propagované agendy patrí podľa neho aj „neuznávanie manželstiev osôb rovnakého pohlavia“ alebo „zákaz potratov pre posvätnosť života od počatia“.
Akoby reprodukčné práva neexistovali
Analýza si nevšíma rodovo podfarbený modus operandi transformácie politiky z liberálnej na neliberálnu demokraciu. Súčasťou stratégie neliberálnych politických systémov je napríklad snaha o kultúrnu a politickú dominanciu zo strany konzervatívnych politických aktérov a aktérok pri rámcovaní ľudských práv. To znamená, že redefinujú ľudské práva na vlastný obraz – tak, ako sa im to hodí. Bojiskom tohto rámcovania sa v takýchto chvíľach stáva najmä žena a jej autonómia rozhodovania o vlastnom tele. Rovnako vznikajú antigenderové politické nálady a pokusy o presadenie „family mainstreamingu“ – teda politických rozhodnutí, ktorým ide o legislatívne posilňovanie rodiny ako zväzku muža a ženy v príkrom rozpore s princípmi rodovej rovnosti.
Takéto politické manévre u nás nedávno spôsobili napríklad aj zamedzenie ratifikácie Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a boja proti nemu (v médiách známy ako Istanbulský dohovor). Mal viesť k posilneniu legislatívy a k vytvoreniu systematických, právne záväzných mechanizmov na ochranu žien proti násiliu. Bez takéhoto záväzku voči Únii môže vláda kedykoľvek existujúcu legislatívu voči obetiam domáceho násilia pozmeniť, nechávajúc ľudskoprávne organizácie bez prostriedkov a v neustálej existenčnej neistote. Obete rodovo podmieneného a domáceho násilia sú v takýchto legislatívnych podmienkach zraniteľné a bez záruky právnej ochrany zo strany štátu.
Miera banalizácie vplyvu konzervatívnych politických aktérov a aktérok (rímskokatolícka cirkev, jednotlivci alebo občianske iniciatívy, ako sú napríklad Fórum života alebo Zväz kresťanských lekárov a zdravotníkov) na reprodukčné politiky môže byť citlivému čitateľovi alebo čitateľke okamžitým tŕňom v oku. Bolo by zmysluplné a hodnotné, keby autor v texte obsiahol alarmujúcu realitu politickej situácie v Poľsku. Markantnou súčasťou ohrozenia liberálnej demokracie v Poľsku je práve dosah vládnej strany Právo a spravodlivosť (PiS) na reprodukčné práva žien. Nedávne sprísnenie podmienok prístupu k potratom je kulmináciou vyše dvadsať rokov trvajúcej konzervatívnej biopolitiky – už v roku 1997 v Poľsku ústavný súd potvrdil právny status nedonosenému plodu a udelil mu dokonca občianstvo. V januári prešla hlasovaním parlamentu vo Varšave do druhého kola novela zákona, ktorá by de facto znamenala úplnú kriminalizáciu interrupcií v Poľsku. Pre ženy predstavuje odňatie reprodukčných práv nielen ohrozenie zdravia, ale aj zásah do ich osobnej slobody a telesnej integrity.
Problémom teda nie sú len útoky na tretí sektor a cenzúra tlače, ale aj útoky na telesnú a duševnú autonómiu žien, ktoré logicky spolu súvisia a (väčšinou) vychádzajú z rovnakého ideologického zdroja – politického konzervativizmu. Hrozba, ktorú súčasná inkarnácia stredoeurópskeho konzervativizmu predstavuje pre ženy aj na Slovensku, v texte akoby neexistovala. Vyzerá to tak, že podľa autora prístup k interrupcii nebol kľúčovou témou druhej vlny feminizmu v západnej Európe – v kapitole o feminizme sú reprodukčné práva žien úplne opomenuté.
Zákon a hnus
Cíbik poukazuje na praktickú politickú neriešiteľnosť „rozkladu rodín“, ktorú konzervatívci využívajú ako zámienku útokov na „homosexuálov“. Presadzovaním politiky, ktorá homosexuálov vylučuje zo spoločnosti, môžu demonštrovať konzervatívny vplyv na vnímanú morálku spoločnosti. Presúvaním zodpovednosti za údajnú morálnu degeneráciu spoločnosti na menšinu môžu konzervatívci sami seba naďalej stavať do pozície nadradených nositeľov „kresťanských hodnôt“ bez toho, aby si spytovali svedomie.
Kapitoly o neheterosexuálnych subjektoch („homosexuáloch“) a o feminizme sú zaujímavé hneď z niekoľkých dôvodov. Napriek obhajobe liberalizmu, pri ktorej sa v ostatných kapitolách odvoláva na logiku filozofie liberalizmu, pri obhajobe práv „homosexuálov“ Cíbik zvolil bizarnú kombináciu apelu na empatiu, ktorý dopĺňa argumentmi Marthy Nussbaum a citátmi z Nového zákona. Martha Nussbaum vo svojej knihe Political Emotions poukazuje na politický význam pocitu hnusu a na jeho využívanie ako politického nástroja, ktorý ospravedlňuje osočovanie a šikanu určitých skupín ľudí v spoločnosti.
Cíbik sa čitateľovi prihovára aj osobnou spoveďou. V mladosti aj on pociťoval pri pohľade na dvoch bozkávajúcich sa mužov „intenzívnu nepohodu“ a „hnus“. Podobné pocity vraj prežíval aj pri pohľade na niektoré „excentrickejšie dúhové pochody“, pričom dodáva, že „tie v strednej Európe sú vlastne veľmi civilné“. Nakoniec si uvedomil, že hnus je len „našou reakciou na javy, ktoré si nevieme zaradiť, lebo sú mimo kategórií, pomocou ktorých rozumieme svetu“, a preto je hnus „spojený s morálnym odsúdením“. Záver kapitoly však bočí smerom ku kresťanskému konzervativizmu – predstavuje argumenty, ktoré majú potvrdzovať, že vylúčenie homosexuálov je proti samotnej podstate kresťanskej viery. Niekoľko epizód z Nového zákona má totiž spoločnú tému prekonávania „nečistoty a hnusu“. Napokon to bol Ježiš Kristus, ktorý sa opakovane stretával s malomocnými, hriešnikmi alebo prostitútkami – s ľuďmi, ktorých okolie ostrakizovalo a považovalo za nečistých alebo hnusných.
Apel na Sväté písmo
Ak sa Cíbikovi naozaj podarí presvedčiť konzervatívne čitateľstvo o tom, že inakosť potrebujeme prijať napriek možnému „pocitu hnusu“ alebo strachu, musíme sa opýtať, čo to o slovenskom konzervativizme vypovedá. Je vôbec možné pri apele na kresťansko-konzervatívne myslenie uvádzať aj iné zdroje, než sú príbehy a evanjeliá Nového zákona? Predstavu, že Biblia je právoplatnou autoritou v otázkach občianskych práv a slobôd, by sme mali spochybňovať a podrobiť otázkam, nie legitimizovať a normalizovať ju. A nakoniec ju využívať v odbornom texte. Možno by však práve takáto stratégia mohla byť úspešná. Ak však ozaj zafunguje, pýtam sa, či je toto skutočné meradlo úspechu a či by mal v tomto prípade účel svätiť prostriedky. Voľba tejto taktiky zo strany Cíbika zároveň zrkadlí jeho ústupok žalostne nízkej úrovni konzervatívneho myslenia na Slovensku.
Je to dobré
V konečnom dôsledku kniha Liberáli a tí druhí svoje meno obháji. Sprostredkúva androcentrický náhľad do politického liberalizmu. Knižka sa môže zapáčiť širokej verejnosti, ktorej predstaviteľky a predstavitelia tvoria skôr liberálne pravicové alebo konzervatívnejšie čitateľstvo. Text však zlyháva v tzv. mainstreamizovaní feminizmu (gender mainstreaming), teda v implicitnom uplatňovaní rodovej perspektívy ako stratégie na zviditeľnenie rodových aspektov s cieľom dosiahnuť scitlivenie verejnosti voči nej.
Toto mnou vnímané zlyhanie zároveň chápem ako zmierlivý pokus o dialóg s čitateľskou väčšinou. Snaha je chvályhodná a nesmierne dôležitá. Práve preto môže byť knižka prínosom. Cíbik píše zrozumiteľne a presvedčivo. A bohužiaľ je Slovensko v roku 2018 ešte stále prostredím, v ktorom musíme väčšinu obyvateľov presviedčať, že liberálne zmýšľajúci jednotlivci nepredstavujú hrozbu pre slovenskú spoločnosť a že liberálna demokracia je predsa len najlepšou možnou alternatívou pre naše spolunažívanie. Knižku Liberáli a tí druhí teda môžete kúpiť svojim centristickým a pravicovejším príbuzným na Vianoce bez obavy, že sa s vami prestanú rozprávať. Radikálna feministka cieľovkou nie je. Ale ja si ešte počkám.
Autorka učí spoločenské vedy a kritické myslenie
