Lenivosť ako skutočná ľudskosť

Malevičov text z roku 1921 vyšiel v anglickom preklade pri príležitosti uvedenia projektu WORKafFAIR (apríl 2007 – júl 2008), ktorý kurátorovali a organizovali kurátorka Anja Raithel s umelkyňou Grete Aagaard z dánskeho kolektívu rum46. Súčasťou projektu boli prednášky, premietania, výstava, workshop, seminár a rezidencie. WORKafFAIRF si dal za úlohu mapovať a prediskutovať súčasné podmienky práce, jej štatút v rámci sociálnych a politických koncepcií a globálne problematiky s ňou spojené. Malevičov text zaradili medzi odporúčané čítanie pre verejnosť, my prinášame preklad anglickej verzie.

Keď som počul alebo čítal, ako sa nejaký rodinný príslušník alebo úradník pohŕdavo vyjadruje o lenivosti, vždy som prežíval zvláštne pocity. Lenivosť je matkou všetkých nerestí: tak označila kolektívna múdrosť ľudstva a všetkých národov tento konkrétny druh ľudskej činnosti. Sám som však vždy zastával názor, že takéto odsudzovanie lenivosti je nespravodlivé. Prečo je práca taká skvelá? Prečo ju vyzdvihujú na piedestál chvály a slávy, zatiaľ čo lenivosť musí stáť na pranieri? Prečo musia lenivci znášať potupu a niesť si so sebou biľag skazenosti, ale pracovitých oslavujú, obdarúvajú a hostia? Vždy som sa domnieval, že by to malo byť presne naopak. Práca musí byť zavrhnutá, tak ako sa nám to dochovalo v legende o raji, a tým, o čo sa má celé ľudstvo snažiť, by mala byť lenivosť. No v reálnom živote sa všetko vyvinulo akosi inak. Práve na tento vývoj sa chcem sústrediť. A keďže vždy, keď chceme čosi objasniť, musíme využívať znaky a argumenty, a všetky rozhodnutia a logické závery z týchto znakov vychádzajú, budem sa nimi v eseji zaoberať a osvetlím ich vzájomnú súvislosť, v záujme dosiahnutia cieľa, ktorý sa v skutočnosti ukrýva v slove lenivosť.

Keď je slov príliš veľa, pravda je nimi zavalená a nedá sa vykopať. Mám pocit, že človek sa pravdou zaoberá len výnimočne a ak to robí, je ako kuchár, ktorý varí mnoho rozličných jedál v mnohých rozličných hrncoch. Istotne platí, že ku každému hrncu patrí jedna správna pokrievka, no kuchár z čírej roztržitosti „rámusí“ hrncami a zakrýva ich náhodne zvolenými pokrievkami, až nakoniec zabudne, čo sa v ktorom hrnci nachádza. Myslím, že niečo podobné sa stalo lenivosti. Mnohé slová a pravdy sú zakrývané pokrievkami, až kým nikto nevie, čo sa pod nimi nachádza. Na jednej je napísané: lenivosť je matkou neresti. Ľudia zoberú túto pokrievku, zakryjú ňou náhodne vybraný hrniec a domnievajú sa, že v ňom zavreli škandál a neresť.

Ak slovom „Faulheit“ (lenivosť, odvodené z „faul“, t. j. skazený, odporný) označíme nejaký ľudský osud, je, samozrejme, evidentné, že je neprípustný. Ale čo je to, čo je v ňom nebezpečné pre ľudí na celom svete? Človek musí nadobudnúť presvedčenie, že lenivosť znamená koniec bytia – teda ľudí, ktorých spása spočíva výlučne vo výrobe a práci. Ak človek prestane byť aktívny, celé krajiny umrú a smrť bude hroziť celým národom. Je jasné, že takéto pomery, ktoré znamenajú skazu, treba postihovať. A tak, aby sa človek vyhol smrti, objavil úžasnú formu života, v ktorej musia všetci pracovať, nik sa nesmie len tak potĺkať.

Preto socialistický systém, ktorý vedie ku komunizmu a bojuje proti všetkým predchádzajúcim systémom, privádza celé ľudstvo na jedinú cestu práce a zanecháva za sebou všetkých povaľačov. To je význam najneľútostnejšieho zo všetkých zákonov v najhumánnejšom systéme zo všetkých: kto nepracuje, nech neje. A z tohto dôvodu komunistický systém bojuje aj proti kapitalizmu: pretože kapitalista podporuje povaľačstvo a rubeľ bezpochyby vedie k lenivosti. Takže v socialistickom systéme Božia kliatba, t. j. práca, získava najvyššie požehnanie. S požehnaním komunizmu každý človek dostane prácu. Inak bude hladovať.

Systém lopoty ukrýva aj túto pointu: ľudia v žiadnom inom systéme nikdy nepocítia blízkosť všeobjímajúcej smrti a nikdy nepochopia, že dobro vo všeobecnosti, ale aj konkrétne dobro, spočíva vo výrobe. V kolektívnom systéme práce stojí smrť pred každým a každý má len jednu úlohu: zachrániť sa pomocou práce a jej produktov. Inak, ako už bolo povedané, hrozí hlad. Prirodzené, nevedomé procesy tohto socialistického pracovného systému majú za cieľ priviesť celé ľudstvo do práce, aby sa zvýšila produktivita, zachovala bezpečnosť a posilnila ľudskosť a aby sa pomocou zvýšenej úrovne produktivity zaistila ľudská existencia. Tento systém, ktorý sa nestará len o konkrétnych jednotlivcov, ale o celé ľudstvo, má, samozrejme, úplnú pravdu.

Práve tak ako kapitalistický systém garantuje právo a slobodu pracovať, čoho dôsledkom by malo byť viac peňazí v banke, aby sme si mohli užiť lenivosť v bližšie nedefinovanej budúcnosti. To znamená, že rubeľ je jeden zo znakov, ktoré nás zvádzajú. Sľubuje nám to, o čom všetci snívame: šťastie lenivosti. V skutočnosti rubeľ znamená práve toto: sám osebe nie je ničím iným než kúsočkom lenivosti. Človek, ktorý nazbiera najviac kúsočkov, si bude užívať luxus lenivosti dlhšie.

Ideológovia, ktorým záleží na všetkých ľuďoch, si túto príčinu a následok veľmi dobre uvedomujú, a preto sú vždy zajedno v tom, že lenivosť je matkou všetkých nerestí. No v ich nevedomí jestvuje Druhý, ktorý túži, aby sa všetci stali rovnými v práci, alebo inak povedané, aby boli všetci rovnako leniví. Takže to, čo nie je možné docieliť v kapitalistickom systéme, sa dá docieliť v komunistickom. Kapitalistov aj komunistov však trápi to isté: chcú dosiahnuť stav skutočnej ľudskosti, ktorou je lenivosť. V hlbokom nevedomí systému sa ukrýva práve táto pravda. Z nejakého dôvodu ju však nikto naozaj nepochopil. Nikdy sme nemali systém práce, ktorý by popisoval riešenie problémov ľudstva takto: vaše úsilie je v skutočnosti cesta k lenivosti. Miesto toho všade narážame na bezútešné vyjadrenia, ktoré nám pripomínajú hodnotu práce a závery, podľa ktorých je práca nevyhnutná a nie je ju možné odložiť. A v skutočnosti je zámerom socialistického systému dosiahnuť tento cieľ pomocou práce: sňať toto bremeno neresti, jednu pracovnú hodinu za druhou, z pliec celého ľudstva. Čím viac ľudí bude pracovať, tým kratšia bude pracovná doba. A tak nám zostane viac voľného času.

Z angličtiny preložil Peter Vittek