Ľavica, pracujúci a autonómia

Karmína9. novembra 20202148

Trieda pracujúcich je dnes v absolútnom aj relatívnom zmysle početnejšia než kedykoľvek predtým. Pandémia koronavírusu zároveň ukázala, že mnohé jej časti majú strategickú pozíciu „kľúčových zamestnancov“, bez ktorých sa žiadna spoločnosť nezaobíde. Pre dnešnú ľavicu však táto trieda buď neexistuje, alebo sa považuje za pasívny, politicky inertný objekt. Je načase vzkriesiť perspektívu autonómie pracujúcich, ktorá v triede vidí subjekt.

Posledných pár rokov sme zažívali obdobie ekonomického rozkvetu, ktoré prinieslo rekordne nízku nezamestnanosť a stúpajúce platy. Už v roku 2019 sa však začali objavovať signály, že táto fáza ekonomického cyklu sa chýli ku koncu. Pandémia koronavírusu, ktorá udrela začiatkom tohto roka, nielen urýchlila príchod recesie, ale aj znásobila jej účinky. Rast miezd sa zastavil a nezamestnanosť sa zvýšila. Firmy navrhujú úsporné opatrenia a zmrazovanie platov, vláda spomalila valorizáciu minimálnej mzdy a príplatkov, vo verejnom sektore sa bude šetriť. Niektoré odvetvia, napríklad autopriemysel, sa zároveň usilujú dobehnúť straty spôsobené výpadkami vo výrobe. Pribúda v nich práce nadčas a zväčšuje sa tlak na výkon.

Tento vývoj zatiaľ zostáva bez výraznejšej reakcie zo strany pracujúcich. Niet divu: ani počas konjunktúry sa im príliš nedarilo presadzovať svoje záujmy voči firmám či štátu. Vtedy sa táto pasivita mohla zdať neškodná. O akoby automatické zvyšovanie životnej úrovne sa staral rastúci dopyt po pracovnej sile, ktorý zároveň poskytoval akú-takú istotu zamestnania. Dnes sa znova ukazuje, že pozície, ktoré sa nepodarí vybojovať a opevniť v dobrých časoch, chýbajú pri obrane v tých horších časoch.

Mohlo by sa to zdať paradoxné. Posledných osem rokov predsa boli pri moci sociálni demokrati, ktorí sa pasujú do roly ochrancov záujmov pracujúcich. Aj odbory v nich vidia – alebo donedávna videli – prirodzených partnerov. Paradox je však iba zdanlivý. Odhliadnime teraz od toho, že kroky a vyhlásenia Smeru-SD sú často v rozpore s jeho údajnou ľavicovou orientáciou. Na Slovensku i vo svete sa postoj oficiálnej ľavice k pracujúcim zväčša redukuje na blahosklonný paternalizmus. Triedu pracujúcich vidí ako masu chudákov, ktorí si sami nedokážu pomôcť. Preto im treba prostredníctvom prerozdeľovania a kompromisov so zamestnávateľmi zabezpečiť konzum a istoty. Keď teda niektorí ľavičiari zdôrazňujú, že iba takzvané chlebové témy, ako minimálna mzda či dôchodkový strop sú autenticky ľavicové, pretože „pomáhajú najslabším“, nedávajú tým najavo len to, že rodový alebo rasový útlak nepokladajú za prioritu. Priznávajú tiež, že ich nezaujíma budovanie akcieschopnosti pracujúcich a ich vlastnej moci ako kolektívneho politického aktéra. Podstatné je, aby odovzdali svoj hlas tým, ktorí im zaistia materiálny komfort.

„Sama robotnícka trieda“

V ľavici však existuje aj iná politická tradícia. Siaha od Medzinárodného robotníckeho združenia v devätnástom storočí cez amerických Priemyselných robotníkov sveta (IWW), anarchosyndikalizmus a krajne ľavicové zoskupenia na okraji III. Internacionály v prvej polovici dvadsiateho storočia až po rôzne hnutia a skupiny po druhej svetovej vojne. Tieto prúdy opierali svoju politickú prax o štyri tézy. Po prvé, záujmy triedy pracujúcich podľa nich vyplývajú z jej rozporného postavenia v procese reprodukcie spoločnosti. Na jednej strane táto trieda produkuje všetko bohatstvo, ktorého je čoraz viac. Na druhej strane je podriadená kapitálu, takže nemá pod kontrolou svoje pracovné podmienky ani produkty svojej práce. Rozsah potrieb, ktoré pracujúci môžu uspokojovať, je určený výškou mzdy. Jej zvyšovanie naráža na limity, ktoré sú dané cieľom kapitálu dosahovať čo najväčší zisk. Je teda v záujme pracujúcich prevziať kontrolu nad vlastnou činnosťou a kolektívne ju riadiť tak, aby rastúce bohatstvo slúžilo na uspokojovanie potrieb všetkých a aby sa práca vďaka zvyšovaniu produktivity zredukovala na nevyhnutné minimum.

Po druhé, spomenuté hnutia videli v špecifickej pozícii pracujúcich potenciálny zdroj moci. Keďže trieda pracujúcich zabezpečuje uspokojovanie potrieb celej spoločnosti, od tých základných až po luxusné, má strategickú polohu, napriek tomu, že je v podriadenom postavení. Ak sa vzoprie, môže si nielen vynútiť významné ústupky a zlepšenia, ale aj vyvolať ďalekosiahlu transformáciu spoločnosti. Aby to dokázala, musí sa organizovať.

Základný impulz k zjednocovaniu pritom nedávajú aktivisti, ani osveta zvonka, ale sám kapitál. Masová výroba zhromaždila zástupy pracujúcich, ktorí predtým fungovali ako samostatní remeselníci, pod jednou strechou, kde ich podriadila disciplíne a prinútila spolupracovať. Rozvoj deľby práce zase vytvoril nové spojenia medzi profesiami, odvetviami a kontinentmi, takže práca manchesterského tkáča zrazu závisela od práce otroka na plantáži v Louisiane. Tretia zo základných téz tejto politickej tradície teda hovorí, že prvým organizátorom triedy pracujúcich je kapitalistický proces výroby. Znalosti, kooperácia a vzájomné kontakty, ktoré od pracujúcich vyžaduje, vytvárajú predpoklady pre vznik budúcej spoločnosti bez nadvlády kapitálu.

Spomínané politické tendencie sa líšili nielen historickým obdobím, v ktorom pôsobili, ale aj v tom, aké formy organizovania presadzovali: budovanie robotníckych politických strán, formovanie odborových zväzov, zakladanie rád na pracoviskách, alebo rôzne kombinácie a hybridy týchto postupov. Všetky však zdôrazňovali, že cieľom je vytvoriť organizácie, ktoré budú presadzovať špecifické záujmy pracujúcich a udržiavať si nezávislosť od iných politických síl. Stanovy I. Internacionály z roku 1864 vyjadrili tento postoj tézou, ktorá uzatvára štvoricu: „oslobodenie robotníckej triedy musí vybojovať sama robotnícka trieda“. Po druhej svetovej vojne sa tento princíp, aplikovaný na aktuálne podmienky, začal nazývať politickou autonómiou pracujúcich.

Nezávisle od štátu a kapitálu

Tento termín sa rozšíril v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch najmä zásluhou hnutia v Taliansku, ktoré sa vymedzovalo voči kolaborácii ľavice so štátom a zamestnávateľmi. Marxistickí teoretici a aktivisti, ktorí boli spočiatku zoskupení okolo časopisu Quaderni Rossi („Červené zošity“) a ktorých pre ich fixáciu na triedu posmešne nazývali operaistami (z tal. operaio – robotník), si všimli, že revolúcie a krízy naučili kapitalizmus dvadsiateho storočia lepšie sa vyrovnať s konfliktom medzi pracujúcimi a kapitálom. Áno, dynamika tohto konfliktu má výbušný potenciál: prvý z pólov antagonizmu sa môže odtrhnúť a rozmetať existujúci poriadok. Ak sa však hnutie pracujúcich podarí vtesnať do vhodného rámca, jeho požiadavky možno zladiť s cieľmi štátu a podnikov. Z hrozby sa, naopak, stane hybná sila rozvoja.

Počas rýchlej industrializácie povojnového Talianska hrala úlohu spomínaného rámca keynesovská hospodárska politika. Štát ako akýsi „plánovač“ hospodárskeho rozvoja počítal s požiadavkami pracujúcich, ktoré smerovali k zvyšovaniu miezd, a do istej miery ich pokladal za vítané. V raste domácej spotreby videl motor ekonomického rastu a záruku stability. Jeho pôsobenie neváhal presadzovať ani proti odporu zamestnávateľov, ktorí sa inštinktívne bránili každému zvyšovaniu nákladov. Na druhej strane, štát si uvedomoval, že na zachovanie rovnováhy treba zabezpečiť, aby rast miezd nepresiahol medze určené rastom produktivity práce. Úlohu udržať mzdové nároky na uzde delegoval na odborové organizácie, ktoré prijali stabilný ekonomický rozvoj za svoj cieľ.

To v praxi znamenalo akceptovať despotizmus manažmentu na pracovisku, úkolovú mzdu, bezohľadnosť voči environmentálnym a zdravotným účinkom výroby či prísnu hierarchiu medzi profesiami a tarifnými triedami, ktorá spôsobovala, že materiálny prospech z pokroku sa rozdeľoval veľmi nerovnomerne. Talianska oficiálna ľavica pristúpila na tento konsenzus. Ľavicové strany, vrátane PCI (Komunistická strana Talianska), si osvojili dôraz na povojnovú obnovu krajiny a potrebu zdokonaľovať „výrobné sily“, ktoré považovali za základ budúcej spoločnosti, kdesi v hmlistej diaľke. Preto keď začiatkom šesťdesiatych rokov v továrňach vzkypela nespokojnosť, ľavica sa postavila proti nej. Kritizovala ju ako prejav živelného extrémizmu, ktorý ohrozuje sociálny zmier, narúša jej dlhodobú stratégiu a nechápe zložité politické súvislosti. Naopak, operaisti videli v napohľad spontánnych demonštráciách a štrajkoch výraz politickej vyspelosti pracujúcich. Zápasy v továrňach, ktoré žiadali prudké a plošné zvýšenie miezd pri zachovaní alebo znížení tempa práce, chápali ako útok na základné piliere povojnovej dohody. Namiesto stabilného rastu miezd zviazaného s rastom produktivity žiadali viac peňazí za menej práce; namiesto udržiavania hierarchií sa usilovali o rovnaké zlepšenia pre všetkých, bez ohľadu na pracovné zaradenie.

Sledovanie vývoja v Taliansku priviedlo operaistov k záveru, že tradičné robotnícke hnutie sa stalo príveskom štátu a kapitálu. Vo svojej rétorike síce zdôrazňovalo význam pracujúcich ako jediných „tvorcov hodnôt“, no zároveň sa aktívne podieľalo na manažovaní ich podriadenia. Pracovná etika, ktorú presadzovala inštitucionálna ľavica, videla v námezdnej práci zdroj hrdosti, nie niečo, od čoho sa treba oslobodiť. Delegovať svoje záujmy na takýchto zástupcov znamenalo podľa operaistov pevnejšie sa priviazať ku kapitálu. Namiesto toho presadzovali a pomáhali budovať organizácie ako Potere Operaio (Robotnícka moc) či Lotta Continua (Boj pokračuje), ktoré fungovali nezávisle od odborov a politických strán. Autonómne výbory na pracoviskách kládli dôraz na masovú iniciatívu a odmietali platených funkcionárov, ktorí by základni vnucovali „správny“ postup. Samy organizovali štrajky a demonštrácie, ktorými firmy nútili k ústupkom v oblasti miezd a pracovných podmienok. Tým zároveň vyvíjali tlak na odbory, ktoré si chtiac-nechtiac museli osvojiť ostrejšie vystupovanie, ak si chceli udržať legitimitu. „Politická autonómia pracujúcich“ pre operaistov znamenala nekompromisné presadzovanie vlastných potrieb, bez kolaborácie so štátom a kapitálom, a bez spoliehania sa na pomoc či vedenie osobitnej vrstvy expertov.

Operaistická stratégia zaznamenala nemalé úspechy, ktoré možno považovať za jeden z vrcholov hnutia pracujúcich v dvadsiatom storočí. Horúci rok 1968 v Taliansku trval vyše desaťročia, až do roku 1980. V niektorých podnikoch fakticky vznikla situácia dvojvládia. Pracujúci úspešne spochybňovali najrôznejšie aspekty organizácie práce, ktoré sú bežne výhradnou doménou manažmentu, ako sú výška mzdy, dĺžka prestávok, kontrola dochádzky či právomoc prepúšťať zamestnancov. Moc získaná na pracovisku sa prelievala aj do iných oblastí života, kde nadobúdala podoby masového neplatenia nájomného, cestovného alebo účtov za energie, bojov za dostupnejšie verejné služby či organizovanie ich poskytovania zdola, vo vlastnej réžii. Dôležitou súčasťou hnutia bol aj zápas za oslobodenie žien: od práva na rozvod cez reprodukčnú slobodu až po odpor voči tradičnej deľbe neplatenej práce. V nasledujúcich desaťročiach sa aj v iných krajinách začalo hovoriť o „autonómii“ – v prenesenom zmysle – v súvislosti s nezávislými aktivitami, ktoré nie sú priamo spojené s triednym konfliktom, ako je napríklad organizovanie sociálnych a kultúrnych centier. Pátranie po pôvode tohto označenia nás zavedie práve k experimentom talianskeho hnutia na sídliskách v sedemdesiatych rokoch.

Autonómia v exportnej ekonomike

Naša súčasná situácia sa vo viacerých ohľadoch líši od tej v povojnovom Taliansku. Po ofenzíve kapitálu, ktorá sa na Západe začala na konci sedemdesiatych rokov a do bývalého východného bloku dorazila o čosi neskôr, zostali z odborov a niekdajších robotníckych strán zväčša iba torzá. Bez ohľadu na všetky krízy a konjunktúry, vo väčšine vyspelých krajín je tiež – v porovnaní s obdobím spred päťdesiatich rokov – skôr núdza o masové akcie pracujúcich. Nad štátnymi zásahmi do ekonomiky bdie rozpočtová zodpovednosť, ktorá sa v eurozóne opiera o maastrichtské kritériá, hoci pre potreby kapitálu sa v čase kríz interpretujú čoraz voľnejšie. Pomer síl, ale aj spôsob, akým sa kapitalizmus vyrovnáva s konfliktom, dnes očividne vyzerajú inak. To však neznamená, že optika autonómie nemôže byť užitočná pri pohľade na dnešné podmienky, napríklad na Slovensku.

Namiesto zastaraného príbehu o budovaní národného hospodárstva, ktoré by ťahala domáca spotreba, sú pracujúci na Slovensku súčasťou naratívu o úspechu na svetovom trhu. Cieľom, ktorý posledných vyše dvadsať rokov sledujú štátne politiky a o ktorý ide aj firmám, je udržať konkurencieschopnosť a príťažlivosť krajiny pre zahraničných investorov. Pracujúci v exportných odvetviach, predovšetkým v autopriemysle, sú na tom materiálne zainteresovaní jednak nadpriemernými mzdami (v domácom porovnaní), jednak vidinou, že raz dobehnú svojich kolegov v Nemecku či Francúzsku. Akokoľvek sa môže zdať lákavá, táto perspektíva je rozporuplná. Jedným z pilierov exportu sú stále – bez ohľadu na všetku propagandu o vedomostnej spoločnosti – nízke mzdy pri pomerne vysokej produktivite práce. Príliš rýchly rast príjmov by podkopal konkurencieschopnosť. Navyše, pracujúci v rovnakých odvetviach v západnej Európe už niekoľko desaťročí čelia postupnej erózii svojej životnej úrovne. V dôsledku outsourcingu a neustálych reštrukturalizácií sa kedysi bežný štandard týka čoraz užšieho okruhu ľudí, reálne mzdy prevažne stagnujú. Slovenskí pracujúci sú teda účastníkmi súťaže, v ktorej nateraz ešte majú čo získať, no nesmie to byť priveľa. Zároveň sa k nim cieľ neustále približuje, a to bez ohľadu na to, ako rýchlo sami idú – pre ich kolegov zo Západu totiž ide o preteky ku dnu.

Potrebu udržania konkurencieschopnosti akcentujú aj odbory, ktoré síce čo do počtu členov dlhodobo slabnú, no najmä vďaka legislatíve si formálne zachovávajú svoje postavenie. Odborová organizácia v závode Jaguar Land Rover sa vo vlastných propagačných materiáloch otvorene hlási k „zlepšovaniu konkurencieschopnosti“. Odbory v košickej US Steel sa nedávno pripojili k zápasu za výhodnejšie podmienky pre európskych oceliarov, ktorí čelia tlaku čínskych rivalov. Vo Volkswagene zase odborári pristúpili na firemnú rétoriku, podľa ktorej treba do centrály vo Wolfsburgu „vyslať signál“ o tom, že v Bratislave sa naďalej oplatí vyrábať – a súhlasili s predĺžením nevýhodnej kolektívnej zmluvy. Naprieč celou ekonomikou odbory tolerujú hlboké rozdelenie medzi agentúrnymi a kmeňovými pracovníkmi či medzi domácou pracovnou silou a tou zo Srbska a Ukrajiny, hoci vo svojej rétorike ich občas kritizujú. A napokon, v podmienkach čoraz ostrejšej medzinárodnej konkurencie medzi pracujúcimi, ktoré volajú po cezhraničnej, prinajmenšom európskej solidarite, sa odborové konfederácie v jednotlivých krajinách zaoberajú najmä ochranou „svojich“ pracovných miest.

Na jednej strane teda existujú dôvody na nespokojnosť, rovnako ako priestor na aktivity mimo oficiálneho rámca, v opozícii voči mantre konkurencieschopnosti a ekonomického nacionalizmu. Na druhej strane, tento priestor zostáva nevyužitý, pretože nesúhlas zdola zatiaľ nenachádza vyjadrenie v konfliktoch, ktoré by presahovali hranice individuálneho vzdoru. Jeho príklady sme mohli pozorovať aj počas prvej vlny pandémie, keď sa firmy usilovali udržať výrobu, no zamestnanci, ktorí sa obávali o svoje zdravie, jednotlivo odchádzali na PN. Nikde nepodnikli kolektívnu akciu, ktorou by si vynútili odstávku – ako to urobili v mnohých podnikoch na severe Talianska, v regiónoch najviac postihnutých vírusom.

Bolo by chybou, ak by sme podobné prípady mikroodporu podceňovali. Operaisti dospeli k záveru, že boje, ktoré prepukali začiatkom šesťdesiatych rokov ako nečakané výbuchy, v skutočnosti tleli niekoľko rokov. Išlo o paradoxnú, „organizovanú spontánnosť“. Na jej začiatku stála politicky demobilizovaná pracovná sila, ktorá svoj negatívny postoj k pracovným podmienkam dávala najavo nanajvýš absentérstvom, kazením noriem či drobnými sabotážami. V tejto atmosfére však postupne vznikali neformálne siete odbojných kolegov a kolegýň, ktoré hľadali spôsoby, ako bojovať účinnejšie. Boli zárodkom neskorších autonómnych organizácií. Dôležitou prísadou v tomto vývoji boli malé, no aktívne skupiny takzvaných externistov. Išlo o radikálov z akademického a aktivistického prostredia, ktorí síce nepracovali v dotknutých firmách, no solidarizovali sa s bojmi, ktoré sa v nich odohrávali. Usilovali sa ich prepájať, šíriť o nich informácie a poskytovať im hlas v letákoch či periodikách, ako aj rôzny organizačný servis.

Po krachu alebo porážke všetkých emancipačných projektov dvadsiateho storočia nemáme žiadne záruky, že by súčasná situácia priala rozvoju autonómie pracujúcich. Nemáme istotu ani v tom, že na Slovensku by uzlovým bodom mohli byť práve exportné odvetvia ekonomiky. Isté však je, že chýba jedna z podmienok, ktoré v Taliansku zohrali dôležitú úlohu. Parlamentnú i mimoparlamentnú ľavicu na Slovensku dnes totiž pracujúci zaujímajú iba ako potenciálni voliči, objekty politickej charity alebo abstraktný predmet heroizácie. Ak boje zajtrajška už tlejú, chýbajú tí, ktorí by mohli priložiť.

Karmína je kolektívny blog o triede pracujúcich a jej zápasoch

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: