23. januára 2019 umrel vo veku deväťdesiatšesť rokov Jonas Mekas, americký experimentálny filmár pôvodom z Litvy. Radikálne poznačil umenie filmu.
Chcem písať o jednej budove v New Yorku, teraz pred ňou leží záplava kvetov. Je na rohu Second Avenue a Second Street v East Village, má iba dve poschodia, hoci by ich uniesla ďalších desať, ako aj bolo v pôvodnom pláne z roku 1914. Jonas Mekas prišiel do New Yorku 29. októbra 1941 – dátum si pamätá presne, povedal si „toto je miesto, kde chcem byť“ a odvtedy ním plával s kamerou, najskôr so 16-milimetrovou Bolex, neskôr s videokamerou Sony, a keby sa mu pokazila, nakrúcal by na iPhone.
Mekas tú budovu za posledné štyri dekády neúnavne transformoval v hmotnú poctu kinematografii. Anthology Film Archives je metafora s vchodovými dverami, metre štvorcové zasvätené poézii>filmu. Sú tu poklady, dokončené aj nedokončené filmové materiály Hansa Richtera, Tarkovského, Maye Deren, Man Raya, Warhola, originál scenára Občana Kanea s Wellesovými poznámkami, časopisy a knihy, z ktorých vystrihoval Joseph Cornell obrázky do svojich koláží. V roku 2017 začala inštitúcia zbierku na ambicióznu dostavbu, na ktorej vízii Mekas spolupracoval až do 23. januára tohto roka. Ako chcel, raz tu bude kaviareň, reminiscencia Café Voltaire a Café de Flore, prídeme si sem čítať Williama Carlosa Williamsa, Kennetha Kocha. Knižnica a študovňa zaberie celé nové poschodie. Bude to katedrála filmu.
Mekasovo mesto je nekonečná filmová lokácia paralelných dejov. Pozerať sa na New York jeho očami, každý deň päť minút, cez Projekt 365 dní. V roku 2007 v denných intervaloch pridával na svoj web krátke audiovizuálne haiku, denníky, ktoré sú dodnes voľne prístupné. Podľa vzoru Petrarcu to trvalo celý rok. Deň 60: „Som na koncerte Madonny.“ Deň 66: „V kaviarni Cremecaffe, v dolnej časti Manhattanu, Ben a ja sa rozprávame o ženských očiach.“ Deň 87: „Requiem za zlomený strom na Sutton Street blízko Driggs Street v Brooklyne. Strom čakal na jar – .“ Deň 109: „S Petrom Kubelkom, dávam si Bloody Mary v Rainbow Room.“ Home video, to je pre tvorbu Jonasa Mekasa spojenie dvoch neoddeliteľných impulzov, dvoch najdôležitejších slov.
Alexandra Gabrižová, redaktorka Kinečka
Mekasove taktilné svety
Filmové denníky Jonasa Mekasa nás vystavujú voľným umeleckým gestom zachytenej pamäti jedného z najväčších zjavov amerického nezávislého filmu a avantgardnej kinematografie druhej polovice 20. storočia. Jeho kompilačné home video sa od found footage vo forme rodinných archívov, ako ich poznáme z filmov Gustava Deutscha či Pétera Forgácsa, líši práve svojou autoreferenciou, ktorú však Mekas vo forme voice-overu či poetických fragmentárnych titulkov bizarne popiera. Mekasova pamäť sa nám javí esenciálne antinostalgicky, a práve preto sú jej reprezentácie také sugestívne – pretože ich vieme autenticky zvnútorniť. S pomocou špekulatívnej montážnej metódy flash and freeze, ktorú Mekas využíval a zdokonaľoval, sa do nás môže mikrofragment vložený medzi dva dlhšie zábery doslova vryť. Mekas s ňou spontánne prekonáva priestorové aj časové bariéry: v sekunde preklenie filmový prúd z leta do zimy, z New Yorku do Ríma. Je to voľný terén asociatívnych juxtapozícií – často instantne, priamo v kamere štruktúrovanej reality. Flash and freeze môže fungovať aj ako metafora – exemplifikuje otvorený systém samotného pamätania si.
Mekasove svety sa nás môžu za predpokladu špecifickej naladenosti a citlivosti nesmierne dotknúť, sú to neobyčajne taktilné non-fiction obrazy, v ktorých vidíme naše svety, tečúci prúd života, zvláštny, melancholický idealizmus preferujúci a hľadajúci krásu, humor a lásku. Tieto svety nás vystavujú samotnej životnej fluidnosti a v neposlednom rade aj našej konečnosti. Poetické myslenie o Mekasových filmoch môže byť aj myslením o nej.
Matej Sotník, filmový kritik
Od denníka po nové médiá
Slovné spojenie „osobný vzťah“ je pri autorovi, akým bol Jonas Mekas, trochu obligátnym výrazom. Aký iný než „osobný“ môže byť divácky vzťah k autorovi a jeho filmografii, ktorá je na osobnom postavená, priznáva prítomnosť filmára objavujúceho sa v obraze, výrazne subjektivizuje, narába so sebe vlastným a rodinným, delí sa s publikom o súkromné spomienky, a to prvé, čo nám pri jej sledovaní prichádza na myseľ, je druhá časť Barthesovej Svetlej komory? Dôležité je však to, ako Mekasovo osobné ovplyvňuje, kultivuje alebo rozvíja naše osobné. Mekasa nie je možné zredukovať len na historickú postavu, kľúčovú persónu americkej experimentálnej scény, ktorá nás automaticky prepája s ďalšími dôležitými menami, či už je to Stan Brakhage, Kenneth Anger alebo Jack Smith. Priamy kontakt s jeho dielom jasne presahuje nahliadanie s odstupom. Na pásoch 16-milimetrového filmu automaticky nachádzame veľmi aktuálne odkazy.
Moje prvé výraznejšie alebo dlhodobejšie stretnutie s Mekasom prebehlo v prvom ročníku na vysokej škole počas písania práce vychádzajúcej z americkej experimentálnej scény konca päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, keď Mekas nepôsobil iba ako filmár, ale tiež ako organizátor akcií a filmový publicista. V porovnaní s podvratnosťou, surovosťou či transgresívnosťou filmov väčšiny svojich kolegov vyniká Mekas civilnosťou, pripomínajúcou série denníkových zápiskov, predstavujúcich pre diváka otvorené impresie – podnety, ktoré s neobmedzenou slobodou narábajú so zachytenou predkamerovou realitou. Jej jednotlivé prvky sa vo forme zbiehavých a rozbiehavých vizuálnych a zvukových vrstiev transformujú do abstraktnej lyriky. Mekas nás ako audiovizuálny básnik môže podnecovať a inšpirovať v narábaní s vlastným spomínaním či mentálnym „nazbieraným materiálom“. A to hlavne v dobe, keď delenie sa o svoje osobné a súkromné prostredníctvom videa či fotografie a vytváranie (audio)vizuálnych denníkov tvorí neodmysliteľnú súčasť nášho každodenného života.
Michael Papcun, študent filmovej vedy
Miesto, osobná, kolektívna identita
Diela poeta a filmára Jonasa Mekasa tvorí realita jeho osobných obrazov. V asociatívnych fragmentoch filmového sveta sa odráža celistvosť. Mekas prilieha k všednosti bez falošných póz, unášaný impulzom. Fascinovaný rozkošou z nachádzania detailov, opiera sa o bujné, neustále sa meniace nálady a odtiene. Jeho tvorba podnecuje k osobnej, emocionálnej introspekcii aj k racionálnej úvahe o tom, čím všetkým kinematografické umenie môže byť. Toto nie je film. Je to život tečúci vo filme. Mekas archivuje poetické útržky celkom obyčajných dní. Tie sa už v sekunde ich zachytenia nostalgicky strácajú v minulosti. Tekavé okamihy, črty, zrkadlenie úsmevov, gest. Mesto je v jeho filmoch plné života, a predsa ho pohlcuje nostalgická osamelosť. Napriek Mekasovmu optimizmu, akoby bola jeho nezabudnuteľnou, chronickou bolesťou, dávno zakorenenou. Počas druhej svetovej vojny totiž utiekol z rodnej Litvy a ako dvadsaťsedemročný sa po dramatickej ceste vedúcej cez koncentračný tábor dostal do New Yorku, aby sa stal vedúcou osobnosťou avantgardného filmu. Mekas vedie dialóg s každodenným splývaním s miestom, ktoré určuje našu osobnú i kolektívnu identitu. V jeho bolestiach, snoch, obavách a náruživom dialógu s dňom i nocou sa nachádzam a rozplývam.
Svet nás obmýva zo všetkých strán. V jeho filmoch prekypuje láska a zavše i smutný povzdych nad strateným. Nad Mekasovými tichými obrázkami kontemplujem s pôžitkom, vstrebávam a kradnem jeho nenásytné priliehanie k životu a utešujem sa jeho povznesením nad smútok. Nechávam sa dojímať bez výčitiek, že sa zahráva s pátosom. Duchovno u neho vystupuje z dotýkania sa a komentovania detailov zavše neviditeľných.
Jonas Mekas spieva o svete pokorne, s úctou ku každodennej kráse, podobne ako poet Walt Whitman. Jeho filmové básnenie vyviera z povrchu všednosti, vyzdvihuje jej krehkosť. Nachádza neviditeľné trhliny, aby z nich abstrahoval a sprostredkoval vnútornú silu obyčajnej krásy. Zoznámila som sa s ním v smutnom rozpoložení a netušila som, ako dokonale mi bude rozumieť. Láskavý muž ma vyzval vstať z melanchólie. Najprv ma pohladil a potom elegantne, s jemnou iróniou postrčil spievať. Hoci aj o tom, že som si kúpila pomaranč.
Roberta Tóthová, filmová kritička
