Čo pre vás a vašu krajinu symbolizuje súčasná kríza vyvolaná koronou?
Tvárou v tvár pandémii koronavírusu v Hongkongu, kde som vyrástol a dodnes bývam, v meste, ku ktorému ma viaže silné puto, mi za uplynulé tri mesiace prichádzajú na um tri výrazné symboly a obrazy:
- tajfúny, ktorým v meste neustále čelíme;
- dôverné historické vzťahy Hongkongu s pandémiami už od roku 1841, keď sa stal britskou kolóniou;
- nevyhnutná premena politických protestov, ktorých som sa intenzívne zúčastňoval od júna 2019.
Pandémia si vyžaduje širšie a hlbšie zamyslenie nad mnohostrannými vzťahmi dnešných miest s prírodou a životným prostredím. Korona mi pripomenula, ako som trčal doma, keď metropolou fučal tajfún (označenie búrky s rýchlosťou vetra nad 119 km/h nad západnou časťou Tichomoria). V Hongkongu sa sila tajfúnov klasifikuje systémom „signálov“ a číslo 10 predstavuje najsilnejší vietor. Od začiatku 21. storočia sa vyskytli iba tri hurikány tohto typu. V septembri 2018 zabil tajfún Mangkhut v Ázii 133 osôb. Odborná komisia dokonca jeho názov odstránila zo zoznamu tajfúnov pre mimoriadne traumatickú skúsenosť, ktorú si s ním spoločnosť spája. Mangkhut dorazil aj do Hongkongu, ale mesto sa naň vopred dobre pripravilo, lebo v predchádzajúcom roku spôsobil tajfún Hato obrovskú katastrofu v Macau, čo nás varovalo. Zostal som doma tri dni a zažil som prvý lockdown – kolektívny boj s prírodným živlom uprostred mesta. Často som v uplynulých dňoch spomínal na symbolické čakanie na ničivú búrku na jeseň roku 2018, ktorá sa napokon prehnala mestom a všade pováľala stromy.
Pamätám si aj na druhú výraznú situáciu, na Hongkong roku 2003 počas epidémie SARS. Dôležitou súčasťou histórie môjho mesta sú epidémie a obavy o verejné zdravie. Hoci sa SARS medzičasom považuje za prvú vážnu krízu 21. storočia spôsobenú infekčnou chorobou, v iných častiach sveta ho vnímali okrajovo. Hongkong sa vtedy stal epicentrom epidémie. Mal som sedemnásť rokov a premýšľal som, na aký odbor na univerzite sa prihlásim. Skúsenosť s lockdownom sa pre mňa stala dôležitou súčasťou spomienok na dospievanie, keď sa formovali moje predstavy a ambície. Viacerí kultúrni kritici a teoretici tvrdia, že éra „postkoloniálneho“ Hongkongu sa začala po epidémii SARS, keď sa občianska spoločnosť prebudila a začala skúmať jeho stav po roku 1997.
Keď som dokončoval bakalárske štúdium politológie, naskytla sa mi príležitosť pozrieť sa na udalosti roku 2003 analytickejšie. Rozhodol som sa hongkonskú sociálno-kultúrnu históriu epidémií preskúmať podrobnejšie. Zaujali ma príbehy o dobytčom more v roku 1894, ktorý vnímam ako začiatok koloniálnej etapy mesta, keď vláda musela vzťah štátu a spoločnosti nanovo prehodnotiť. Neskôr som sa pustil do štúdia kultúrnych a politických aspektov vtáčej chrípky v metropole a rozvíjal som svoje presvedčenie, že „príbeh Hongkongu“ sa nedá vyrozprávať bez zmienky o infekciách a nákazách.
Koronavírus zasiahol Hongkong vo výnimočnom historickom okamihu. Politické hnutie, aké v dejinách mesta nemalo obdobu, už trvalo viac ako sedem mesiacov, od júna 2019, a dostalo sa do úzkych. Ľudia ako ja, ktorí venovali protestom všetku svoju energiu, si koronu navždy zapamätajú ako dôvod dočasného zastavenia hnutia. V tom predstavuje kontext hongkonskej „politiky pandémie“ svetový precedens. Od polovice januára 2020 mnohí prepadáme zúfalstvu, pretože protesty sa povinne zastavili. Pandémia roku 2020 zostane v Hongkongu navždy spojená najmä s prestávkou v násilných bojoch medzi políciou (a vládou) a občanmi.
Ako zmení pandémia svet? Čo považujete za dlhodobé následky krízy?
V porovnaní s mnohými, ktorí teraz predpovedajú, že po kríze nevyhnutne prídu systémové zmeny, zostávam relatívne pesimistický. Skôr verím v existenciu síl, ktoré sa všemožne usilujú obnoviť „normálnosť“, a preto sa zrejme charakteristickou črtou našej éry stane trvalá kríza. Ľudia si zvyknú na neustále zlomy, ale nebudú mať motiváciu na pretvorenie toho, čo sa teraz považuje za „normálne“. „Zvyknite si na sústavné zmeny“ bude pravdepodobne dominantný prvok verejného diskurzu po kríze, keď sa bude uvažovať o tom, čo ďalej.
Moje úvahy o dlhodobých následkoch pandémie sa rozvíjajú v dvoch základných smeroch. V prvom rade sa pred našimi očami dlho rozkladá vysokoškolský vzdelávací systém a jeho reformy sú neisté. V uplynulom desaťročí mnoho univerzít začalo s elektronickou výučbou, preto teraz prehodnocujeme dôležitosť prezenčného vzdelávania. Dúfam, že sa po pandémii vrátime k učeniu v skutočných triedach a pripomenieme si jeho nenahraditeľnú hodnotu.
Po druhé, hegemónia autoritárskeho čínskeho režimu, ktorý celé desaťročie neustále posilňoval svoju moc, sa konečne konfrontuje s veľkým odporom. Ľudia po celom svete si zapamätajú, že práve klamanie a cenzúra čínskej vlády spôsobili globálnu pandémiu. Neoimperialistickú Hodvábnu cestu, projekt, ktorý rozvíja obchodné trasy a infraštruktúru medzi Čínskou ľudovou republikou a viac ako šesťdesiatimi štátmi, treba po kríze konečne prehodnotiť.
Čo vám dáva nádej?
Od začiatku roku 2020 mi veľkú nádej dodával Taiwan. Taiwanská vláda pod vedením prezidentky Tsai Ing-Wen, ktorú občania v januári znovu zvolili do funkcie, spolu s občianskou spoločnosťou ukazujú svetu, ako môže vyzerať humanistická a civilizovaná komunita v krízových časoch. Občania bojujú s koronavírusom pokojne, s veľkým citom pre spoločenstvo a neustále nám pripomínajú víziu dôstojnosti pre všetkých ľudí bez rozdielu.
Podobne ma inšpiruje novozélandská premiérka Jacinda Ardernová, jej výnimočná charizma a jasná predstava o opatreniach na ochranu verejného zdravia v krajine, aj stratégia vyrovnávania sa s minuloročným incidentom masovej teroristickej vraždy.
Obe komunity ukazujú obdivuhodné líderstvo a spoločné občianske hodnoty, a posilňujú vo mne nádej, že solidarita a jednota sú možné aj v kríze.
Autor je súčasný umelec a urbanista z Hongkongu. Vo svojich projektoch sa zameriava na fenomény verejnosti a verejného priestoru, na kritické myslenie a kreativitu. Pomáhal zakladať Hongkonské urbánne laboratórium, EmptyScape a umelecký kolektív Add Oil Team. Od júna 2019 sa v Hongkongu zúčastňoval na politických protestoch a písal o nich.
Text preložil Michal Hvorecký
Publikované v spolupráci s Goetheho inštitútom v Bratislave
