Kým sa lesníci a ochranári sporia, víťazia developeri. Komu patria slovenské národné parky?

Národné parky tvoria vyše šesť percent rozlohy Slovenska. Na týchto územiach sa stretávajú záujmy politikov, lesníkov, súkromných vlastníkov, developerov, turistov i ochranárov. Každá skupina vidí budúcnosť parkov podľa svojich predstáv. Do akej miery bude národné parky v čase klimatickej zmeny ovplyvňovať ľudská činnosť alebo nečinnosť, zatiaľ nie je jasné. Strávili sme týždeň s ochranármi a aktivistami z miestnych komunít, ktorí sa spojili, aby bojovali o záchranu prírody. Navštívili sme s nimi špecifické doliny v Tatranskom národnom parku (TANAP) a Národnom parku Nízke Tatry (NAPANT), ktoré sú významné či už masívnou ťažbou, jedinečnosťou biotopov alebo premrštenou výstavbou.

Z lesníka ochranár

„Vyrastal som s názorom, že do lesa sa chodí pracovať. Preto mi dlho neprišlo zvláštne, že sa aj v národnom parku rúbe drevo a odváža sa preč,“ povie na parkovisku aktivista a ochranár Ondrej Kameniar z iniciatívy My sme les. Spoločne sa vydáme na prechádzku do Jaloveckej doliny v TANAP‑e.

Záujem o prírodu uňho už v detstve budoval otec, ktorý bol vyštudovaný lesník. „Náš pohľad bol tradično‑lesnícky. Les potrebuje, aby sa oň človek staral, pretože inak neprežije. Myslel som si, že kalamity lykožrútov treba spracovať, inak to tam všetko zničí a lesy uschnú,“ hovorí. Spomína, že medzi lesníkmi bolo slovo „ochranár“ nadávka. To, že sa o pár rokov stane jedným z nich, vtedy ešte netušil. Jeho prístup k prírode sa začal meniť postupne. „Vyrastal som vo Veľkej Fatre, kde sa nachádza rezervácia Jánošíkova kolkáreň s kúskom pralesa. Od otca som počúval, že ju ochranári „zničili“, lebo lesníkom nedovolili spracovať kalamitu. Keď som sa tam však raz išiel pozrieť, zistil som pravý opak. Les sa nádherne obnovoval, z popadaných stromov rástli nové a v mŕtvom dreve som našiel množstvo vzácneho hmyzu, aký v hospodárskych lesoch nebol.“

Zmena postoja sa u Kameniara formovala roky. Ovplyvnili ho aj osobné stretnutia s ochranármi. Definitívne rozlúčenie s lesníckym prístupom prišlo, keď išiel študovať biológiu, zoológiu, neskôr aj ekológiu lesa. „Stále viac som narážal na to, že odborné poznatky sú jednoznačne na strane ochrany prírody. Našiel som množstvo prác už spred 70 rokov, ktoré poukazovali na zmenu klímy a potrebu prispôsobenia prístupov v ochrane lesov, no ostali nepovšimnuté. Nezatracujem lesníctvo ako celok, aj to potrebujeme. Zaráža ma však neschopnosť prijať nové poznatky a adaptovať ich do praxe,“ hovorí Kameniar.

Z poľnej cesty prichádzame postupne na začiatok lesa. Ondrej ukáže na okolostojace stromy a povie: „Takto by to tu nemalo vyzerať.“ Naráža na hustú výsadbu smreka, nesprávne hospodárenie z minulosti. Smrek bol vysádzaný na miestach, kde prirodzene nemal rásť, často o 600 či 700 metrov nižšie, než kam patrí. „Z ekologického hľadiska sem patrí úplne iný typ lesa. Dnešné kalamity a výskyt lykožrúta sú len dôsledkom toho, že smrekové plantáže vznikli na nevhodných miestach. Kým bola klíma stabilná, systém fungoval, no s klimatickou zmenou sa prakticky rozpadol,“ hovorí.

Ponárame sa hlbšie do lesa a smrekovú monokultúru postupne nahradzuje zmiešaný les. Jalovecká dolina je výnimočná tým, že ide o najväčšiu dolinu bez cesty na Slovensku. Už takmer 70 rokov sa tam nehospodári a podľa Kameniara tak môžeme sledovať, ako sa človekom umelo vytvorené lesy menia na prírodné. Jalovecká dolina je dôležitým útočiskom pre vzácne druhy, ako je hlucháň hôrny a mnohé ďalšie organizmy viazané na staré, mŕtve drevo. Práve preto má obrovský význam pre ochranu biodiverzity.

Otvorený konflikt so štátom

Táto dolina je dodnes jednou z tých, o záchranu ktorej aktivisti bojujú so štátom. V pripravovanej zonácii TANAP-u, strategickom dokumente, ktorý rozdeľuje parcely národného parku do jednotlivých zón ochrany, bola táto dolina zaradená do najnižšieho stupňa ochrany. Z pôvodne bezzásahovej zóny, v akej je aktuálne, by dolina prešla do zóny s najnižším stupňom ochrany, čo by umožnovalo rozsiahle zásahy, ako ťažbu dreva či výstavbu. Po hlasnej kritike odborníkov i aktivistov návrh zonácie stiahli. Nový návrh je aktuálne v procese pripomienkovania a schvaľovania. Jalovecká dolina by mala byť zaradená do zóny C.

Ak medzi ochranármi a lesníkmi niekedy panuje nezhoda, v prípade štát versus ochranári je to otvorený boj. Keď v máji vypukol požiar v hornej časti doliny, štátny tajomník envirorezortu Filip Kuffa obviňoval ochranárov z toho, že do bezzásahovej zóny sa nedá rýchlo dostať. „Akonáhle sa niečo stane niekde v bezzásahovom území, či už je to požiar, zosuv skál, alebo útok medveďa, je to pre politikov náboj na šírenie ďalšej nenávisti voči ochrane prírody a ochranárom,“ hovorí Kameniar. Podľa ochranárov existujú opodstatnené obavy, že požiar bol založený úmyselne. Dodnes prebieha vyšetrovanie. „Označujú nás za ekoteroristov a pijavice. Nie je to príjemné, najmä, keď to robí politik s veľkým mediálnym dosahom a dosahom na sociálnych sieťach. Potom tento naratív preberajú jeho sledovatelia, ktorí nás zahlcujú hejtom.“ Jeho motiváciu ochraňovať prírodu to však neovplyvňuje. Vníma ju ako druhý domov. „Nechcem žiť v krajine, kde budeme trpieť následkami zlých rozhodnutí, ktoré sa už nebudú dať vrátiť späť. Mojou motiváciou je, aby sme tu mohli žiť všetci čo najlepšie a nepílili si konár sami pod sebou,“ uzatvára.

Bielovodská dolina s Bielou vranou

Zo Západných Tatier sa presúvame do Bielovodskej doliny za ochranárom Milanom Olekšákom. Rodák zo Ždiaru nám ukazuje potenciál doliny na hranici s Poľskom. Na slovenskej strane vidíme obchody so suvenírmi v poľštine, parkovné vieme zaplatiť aj poľskými zlotými. Skupinka turistov nasadá do auta, ktoré organizuje zo slovenskej strany zájazdy k Morskému oku, mimoriadne atraktívnej turistickej atrakcii v poľských Tatrách. Zatiaľ čo kráčame zhruba tri kilometre Bielovodskou dolinou, stretneme len hŕstku ľudí. „Nehodnotím, či je to dobré, alebo zlé, ale vidíme, že Poliaci vedeli využiť turistický potenciál tejto lokality viac než my,“ hovorí Olekšák.

Pozná to tu veľmi dobre, kedysi tu ako študent lesníckej školy praxoval. „Označoval som stromy, ktoré išli na výrub. Keď som sa však pozrel na poľskú stranu, nič také som nevidel. Začal som si uvedomovať, že masívne ťažby v národnom parku nie sú v poriadku,“ hovorí. Na konci vysokej školy mu bolo jasné, že v praktickom lesníctve byť nechce. Jeho kroky viedli k ochrane prírody a postupom času sa vypracoval na riaditeľa správy Národného parku Slovenský kras, až kým ho minulý rok súčasné vedenie ministerstva životného prostredia pod vedením Tomáša Tarabu (SNS) neodvolalo. Dôvodom boli podľa rezortu zlé manažérske rozhodnutia.

Ochranári i odborníci v téme hovoria o čistkách na vedúcich pozíciách v kľúčových inštitúciách. Minister doposiaľ odvolal sedem riaditeľov národných parkov – Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Malá Fatra, Veľká Fatra, Muránska planina, Poloniny a Slovenský kras. Odvolaní boli niektorí riaditelia chránených krajinných oblastí či riaditeľ Štátnej ochrany prírody.

„Bol som v teréne v močiaroch na monitoringu vtákov, keď mi prišli správy, že ma zháňa nejaký úradník z ministerstva. Odvolací dekrét mi odovzdal na obecnom úrade. Nevedel, či je moje odvolanie okamžité a nedokázal ani odpovedať na to, či budem pracovať ako rádový zamestnanec, alebo nie. Prebehlo to veľmi zvláštne.“ Olekšák získal minulý rok ocenenie Biela vrana za „vzorový proces zonácie Slovenského krasu“ aj za to, že sa postavil za svojich zamestnancov, keď prišiel Tarabov príkaz prepustiť šiestich z nich. Ministrovi odkázal, nech začne šetriť na štátnych tajomníkoch. Následne prišiel o funkciu. Príbeh Milana Olekšáka nie je výnimkou, ale obrazom toho, ako sa správa národných parkov dostáva do rúk politiky namiesto odborníkov.

Kde sa dvaja bijú, developer vyhráva

Postupujeme hlbšie lesnou cestou v Bielovodskej doline a porovnávame politickú situáciu na envirorezorte a ministerstve kultúry, ktoré pod ministrami z SNS čelia masívnemu odvolávaniu ľudí v kľúčových inštitúciách. Od nástupu nového vedenia na ministerstve životného prostredia sleduje Olekšák dva fenomény: „Prvým bolo prepúšťanie veľkého počtu ľudí, nielen z vedúcich pozícií, ale aj z radových zamestnancov, v rozsahu, aký sme tu po roku 1989 ešte nezažili. Druhým fenoménom je, že noví riaditelia národných parkov úplne prestali komunikovať s médiami. Chýba im aj odborná diskusia s vedúcimi pracovníkmi o manažmente a ochrane prírody.“

Vzťah k prírode sa u neho formoval od malička a po Nežnej revolúcii začal cestovať po národných parkoch v Česku, Maďarsku či Poľsku a porovnávať. „Bolo mi jasné, že na Slovensku niečo nefunguje. V ochrane prírody sme si už dlhšie uvedomovali, že strácame kontakt so susedmi, kde je správa chránených území na inej úrovni.“

V Bielovodskej doline je tento rozdiel jasne viditeľný. Na poľskej strane rastie husto zalesnený les, odumreté smreky nie sú vyťažené. Prírodu nechali na samovývoj, mladé smreky sa uchytili na spadnutom mŕtvom dreve. Podľa Olekšáka je takýto prístup bežný v národných parkoch inde na svete, podstatná časť územia zostáva ponechaná na prirodzený vývoj a reguluje sa najmä návštevnosť. Ak sa však človek otočí na slovenskú stranu, scenéria sa razom zmení. Vznikli tu holiny po masívnej ťažbe. Hospodári navyše museli použiť ťažkú techniku, ktorými poškodili okolie lesa a následne sa musia vynaložiť nielen ľudské, ale aj finančné zdroje na opätovné zalesňovanie.

„Tatranský národný park je typickou ukážkou stretu dvoch prístupov, starého lesníckeho, kde je cieľom zachrániť každý strom pred lykožrútom, a moderného, ktorý necháva prírodu v niektorých častiach na samovývoj. Kým sa tieto dva prístupy bijú, v Tatrách víťazia developeri,“ poznamenal Olekšák.

Disproporcia v návštevnosti a v manažmente národných parkov na oboch stranách sa tu nedá prehliadnuť.

Demänovská dolina ako hracie pole investorov

Po príchode do Jasnej v Demänovskej doline sa dá na prvý pohľad povedať, že tu už developer vyhral. Najvychytenejšie lyžiarske stredisko v Nízkych Tatrách je v letných mesiacoch viac-menej prázdne. Sem-tam sa mihnú nejakí turisti, ktorí si na vrcholku z jedného z početných hotelov užívajú výhľad z vonkajšieho bazéna.

Demänovská dolina patrí do najvyššieho stupňa ochrany, ide o jednu z najstarších prírodných rezervácií na Slovensku s najdlhším jaskynným systémom s dĺžkou takmer osemdesiat kilometrov. Stretávame sa s jaskyniarom a ochranárom zo združenia Pre dolinu Pavlom Herichom, ktorý dlhodobo bojuje za záchranu doliny. Za najväčší problém považuje premrštenú výstavbu a dopravu, ktorá zásadne zmenila ráz krajiny.

Kým územné plány z 90. rokov rátali s maximálne 3 450 lôžkami, aktuálne ich v doline existuje viac než 5 300 a po dokončení rozostavaných projektov by sa ich počet mohol priblížiť k 8 000. Podľa štúdie Hericha ide o dvojnásobné prekročenie únosnosti územia. Dolina, ktorá patrí do najvyššieho stupňa ochrany, sa tak z pohľadu urbanizácie a dopadov na životné prostredie dostala za hranu únosnosti.

Veľkou záťažou je aj doprava. Počas zimnej sezóny, ale čoraz častejšie aj v lete, prejde Demänovskou dolinou denne až 7 000 vozidiel. Jedna z ciest pritom prechádza priamo cez územie s piatym stupňom ochrany a nad zónou, kde sa nachádzajú hlavné krasové vodné zdroje. „Keď som bol v jaskyni, počul som nad sebou hluk áut, zem sa triasla. Tak vyťažená cesta to je.“ Doprava spôsobuje nielen hluk a znečistenie ovzdušia, ale aj úniky technických kvapalín, mikroplastov či posypových látok, ktoré sa môžu dostať do podzemného systému jaskýň a vodných tokov.

„Demänovská dolina sa stala hracím poľom investičných záujmov, ktoré nedbali na verejný záujem, budovanie komunity a lokálnej ekonomiky a stredisko cestovného ruchu sa nevyvíjalo dlhodobo udržateľným spôsobom. Z najzávažnejších problémov je z hľadiska komunity práve monopolizácia cestovného ruchu. TMR (Tatry Mountain Resort) je veľmi silný hráč so všetkými kladmi aj zápormi, no de facto tu nemá žiadnu konkurenciu,“ hovorí.

Herich však o doline nehovorí len ako o probléme, ale aj ako o priestore, kde sa dá zmeniť spôsob, akým pristupujeme k prírode.

V roku 2020 spustil rozsiahlu petíciu za záchranu doliny, ktorú podpísalo viac ako 100 000 ľudí. Pre Hericha je to znak, že nielen miestnej komunite, ale aj ostatným záleží na budúcnosti doliny. Podľa neho je dôležité, aby sa spojila miestna komunita ľudí na Liptove, ktorí žijú z cestovného ruchu. Od spustenia petície sa v Demänovskej doline nepodarilo povoliť žiadny nový developerský projekt. „Všetko stojí. Niektoré staršie projekty sa ešte doťahujú, o niektoré sa stále bojuje, ale žiadny nový nedostal zelenú. Neprešli cez proces posudzovania vplyvov na životné prostredie. To je dobré znamenie,“ dodáva.

Lesníci versus ochranári: Konflikt, ktorý sa dá riešiť

Dôležitými aktérmi v otázke budúcnosti doliny sú samotní vlastníci lesov, predovšetkým urbáre. Aj medzi ochranármi a súkromnými vlastníkmi dochádza často k názorovým sporom o to, ako sa starať o lesy aj ďalšie pozemky, a to nielen v Demänovskej doline. Majitelia pozemkov a lesníci majú často záujem o ťažbu dreva, keďže tá im prináša zisky. Ochranári a aktivisti sa však zameriavajú skôr na budúcnosť prírody a unikátnosť biotopov v čase klimatickej zmeny. Práve tieto dva prístupy na seba výrazne narážajú.

Výnimkou je urbár Vrbica, ktorý obhospodaruje značnú časť lesov v Demänovskej doline. Viesť konštruktívny dialóg a spolupracovať s ochranármi je podľa jeho predsedu Jána Mikuláša absolútne nevyhnutné. „OZ Pre dolinu sú skutočným partnerom nášho pozemkového spoločenstva, ale aj iných vlastníkov lesa v Demänovskej doline. Majú dobrý prehľad o stave ekosystémov v doline,“ tvrdí. Zhodujú sa aj na potrebe zastavenia ďalšej výstavby. „Potenciál územia už bol vyčerpaný s výnimkou jaskýň, ktoré by po modernizácii mohli zvýšiť návštevnosť a tým podporiť aj prínosy turizmu pre regióny. Na ďalšie vleky, lanovky a ubytovacie možnosti v doline už nie je kapacita. Nezávisí to však len od nášho pozemkového spoločenstva, ale aj od iných vlastníkov,“ uviedol Mikuláš. Tvrdí, že tlaky od developerov dokážu ustáť.

Vízia speleoparku

„Môj sen je, aby sme svoj voľný čas začali tráviť bližšie k svojmu bydlisku a mali sme krajinu, ktorá uspokojí naše cestovateľské túžby. Vrátiť krajine kultúrny rozmer a vrátiť do nej človeka.“ Okolie v Demänovskej doline by si podľa jaskyniara a ochranára Hericha zaslúžilo nový prístup. Pracovne ho nazýva speleopark. Jeho predstava je jednoduchá, vrátiť dolinu ľuďom, nie autám. „Keby sa nám podarilo zastaviť dopravu, mohlo by to fungovať ako v alpských strediskách.“ Ako príklad uvádza švajčiarsky Zermatt, kam sa autom nedá dostať. V blízkom meste sa dá zaparkovať a ďalej sa pokračuje vlakom.

Demänovská dolina je podľa neho jedinečná, na Slovensku nemá obdobu. „Zastavme dopravu a využime ten priestor inak,“ hovorí Herich. Navrhuje premeniť cesty a ich okolie na kultúrno-prírodný priestor s desiatkami miest – výhľadmi, jaskyňami, potokmi či prameňmi. V jeho vízii sa Demänovská dolina opäť stáva miestom, ktoré ľudia zažívajú, nie ním len prechádzajú.

Neisté zonácie

Budúcnosť národných parkov zostáva otázna. Kým v Slovenskom krase už prebehla zonácia, ktorá skutočne určila správe parku kompetencie a zodpovednosť, v prípade TANAP‑u a NAPANT‑u sa momentálne deje presný opak. Návrhy sú predkladané, kritizované, stiahnuté a opäť prerobené.

Pred letom súčasné vedenie predložilo návrh zonácie Tatranského národného parku, ktorý vyvolal rozhorčenie ochranárov. Namietali, že návrh znižuje stupeň ochrany, chýba návrh programu starostlivosti, ktorý je podľa zákona neoddeliteľnou súčasťou zonácie. Po podnete na prokuratúru bol stiahnutý. V lete envirorezort predložil nové návrhy zonácie TANAP‑u a NAPANT‑u. Ako uviedlo ministerstvo v tlačovej správe, návrh zonácií bol podľa rezortu odborne prediskutovaný so samosprávami, neštátnymi vlastníkmi i ďalšími kľúčovými subjektmi. Ochranári z My sme les však opäť upozornili na nedostatky v návrhu. Malo ísť o chýbajúce parcely s rozlohou vyše 28 000 hektárov. Majitelia, správcovia či nájomcovia tak nevedia zistiť, či sa na ich pozemkoch bude meniť stupeň ochrany.

Správa TANAP‑u sa však bráni a výhrady ochranárov označujú za tendenčné: „My sme les opäť šíri hystériu. Problémy nemá zonácia najstaršieho národného parku na Slovensku, ale iniciatíva, ktorá vytrvalo ignoruje fakt, že proces schvaľovania tohto kľúčového dokumentu pre ďalšie fungovanie TANAP‑u zatiaľ nie je ukončený. Zoznam parciel nachádzajúcich sa v ochrannom pásme TANAP-u bude súčasťou nariadenia vlády po prerokovaní pripomienok a ich následnom zapracovaní,“ uviedla Jarmila Hlaváčová zo správy TANAP‑u. Ako uvádza, potrebné dokumenty sú zverejnené na webstránke TANAP‑u. „Grafické vymedzenie je dostatočné na to, aby každý vlastník, správca či nájomca bez problémov dokázal identifikovať hranicu, či už vlastného územia TANAP-u, alebo jeho ochranného pásma,“ uzavrela.

Pri návrhu zonácie NAPANT‑u zas ochranári upozorňujú, že navrhovaná prísne chránená zóna A má zaberať iba 29 % územia, čo znamená, že na vyše 70‑tich % rozlohy národného parku by bola možná ťažba dreva. Obrátili sme sa na správu NAPANT‑u, tá odmietla odpovedať na zaslané otázky. „Vzhľadom na prebiehajúce konanie na príslušnom okresnom úrade vo veci návrhu nových zón NAPANT, ktoré nebolo k dnešnému dňu právoplatne ukončené, považujeme za predčasné poskytnúť vyjadrenie k vašim otázkam,“ uviedla Jessica Kostková zo správy NAPANT‑u.

Studienec: Vyhodené rodinné striebro

Ukážkovým príkladom necitlivého výrubu lesa a masívnej ťažby je lokalita Studienec v NAPANT‑e blízko Banskej Bystrice. Stretávame sa s ochranárom Jurajom Vysokým zo združenia Prales. Vchádzame úzkou lesnou cestou, čoraz hlbšie do krajiny, až kým neprídeme na rázcestie. Škodu, akú tu po sebe zanechali štátne lesy, je vidno hneď na prvý pohľad. „Toto je ničenie toho najcennejšieho, čo máme,“ hnevá sa Vysoký a ukazuje na holorub.

Studienec a vedľajšia Marková sú jedna z top entomologických lokalít na Slovensku. Našli sa tu aj mnohé vzácne druhy hmyzov a lokalita bola zaradená do kategórie lesov s veľkým spoločenským významom. „Tieto miesta sú ako rodinné striebro, takýchto lesov nemáme veľa. Niektoré stromy mali aj 300 rokov a aj tak ich vyrúbali,“ hovorí Vysoký.

Štátne lesy tvrdili, že lokalitu je potrebné vyrúbať kvôli lykožrútovi. Lenže lesníci tu vyťažili nielen smreky, ale aj jedle a buky, ktoré lykožrút bežne nenapáda. „Aj keby všetky smreky naraz vyschli, ekosystém by si s tým poradil,“ tvrdí Vysoký a pokračuje: „Došlo by len k väčšiemu presvetleniu a prirodzenej obnove lesa.“

S Jurajom Vysokým strávime ešte niekoľko hodín v lese. Stúpame strmým brehom a míňame pováľané konáre, postupujeme po lesnej ceste, ktorú pre nás „vyšľapali“ autá, ktoré odvážali vyrúbané stromy. Terén okolo nás sa dá prirovnať k tomu, akoby prišiel niekto ku vám domov, porozhadzoval všetko naokolo a pri odchode to nechal tak.

Smerom nadol sa viac-menej kĺžeme než kráčame, tu už nie je žiadna lesná cestička. Strmé lesy v lokalite nemali len spoločenský význam, ale aj ochranný – stabilizovali svahy a bránili erózii. Počas potkýnania a šmýkania sa nám vyštudovaný lesník Vysoký hovorí, že na významnosť tejto lokality upozorňovali viackrát. Lesníci však tieto argumenty očividne nepočúvali. „Mám pocit, že sa nám celkovo do spoločnosti vracia akási hulvátnosť a vytráca sa priestor pre odbornosť a vecnú diskusiu.“

Studeniec ani Marková v návrhu zonácie NAPANT‑u nie sú zaradené do najprísnejšej ochrany. Ani na otázku, či tieto dve lokality predsa len národný park nezaradí do zóny A, správa neodpovedala. Aj tu sa dialóg s lesníkmi, konkrétne štátnymi, pretavil do otvoreného konfliktu. „Nechceme, aby lesníci už nikde v živote nerúbali. O to nám nejde. Ale nesmie sa ťažiť na vzácnych lokalitách s vysokou ochranou,“ krúti hlavou a vyberie sa späť k autu s povzdychom: „A taký pekný les to bol.“

(O vyjadrenie sme požiadali aj Ministerstvo životného prostredia SR, odpoveď sme však nedostali.)

Text: Anna Jacková

Foto: Michaela Nagyidaiová