Sander van Bussel je umelec a iniciátor projektu Human rights tattoo, ktorý vznikol v roku 2012. Jeho cieľom je vytetovať celý text Všeobecnej deklarácie ľudských práv prostredníctvom 6773 jednotlivých písmen rôznym ľuďom na celom svete. Ľudia si pritom svoje písmeno nevyberajú, text je tetovaný v poradí písmen a slov deklarácie. Sander van Bussel sa vo svojej práci venuje komunitnému umeniu, spájaniu ľudí, sociálnej interakcii a experimentálnemu umeniu. Žije a pracuje v Holandsku.
Ako vznikol projekt Human rights tattoo?
Bolo to pred deviatimi rokmi a bol to jeden z tých nápadov, ktoré sa vám zjavia pred očami, ako keď blikne žiarovka. Celé to spustili emócie: hnev, smútok a žiaľ. V tom čase totiž v Keni zastrelili môjho dobrého priateľa, umelca Stevena Nyasha.
Jeho vraždu do dnešného dňa polícia neprešetrila. Vieme len to, že bol zastrelený v slume – pravdepodobne bol príliš zainteresovaný v aférach politikov, ktorí územie slumu vlastnili. Lenže určiť presné okolnosti je bez investigatívy takmer nemožné. Steven bol hlasom svojej komunity, viedol rozličné projekty a prispieval k spoločenskej zmene. Keď som sa dozvedel o jeho smrti, práve som sa z Kene vrátil do Holandska. Bol som šokovaný, obzvlášť preto, lebo obaja sme umelci. Steven robil prácu ako ja, narodil sa však v úplne inom prostredí.
Práve emócia často naštartuje prácu umelca: ak ste spevákom alebo speváčkou a máte silnú emóciu, vyspievate ju; ak ste performerom, budete verejne vystupovať. Ja som človek konceptu – a tak som vytvoril koncept. Koncept tetovania pre ľudské práva.
Ako sa tá jedna emócia, myslím smútenie nad stratou vášho priateľa, pretavila až sem? Práve sme obaja v tetovacom štúdiu vo Viedni, a spolu s desiatkami ďalších ľudí sme si pred chvíľou dali vytetovať jedno písmeno deklarácie.
Pomyslel som si: nikto nemôže odňať život inej ľudskej bytosti. To predsa nie je možné. Je to ako vymazať písmeno z textu, a zmeniť celý jeho význam. V tom spočíval nápad vytvoriť komunitu ľudí a spolu vytvoriť text, z ktorého každý ponesie jedno písmeno. Možno by sme si to písmeno mali dať aj vytetovať. A ten text by v sebe mal niesť ideu ľudských práv.
Toto všetko mi napadlo asi v priebehu dvoch sekúnd. Nebol to zlý nápad, a tak som si začal o ňom robiť rešerš. Ak mám byť úprimný, dovtedy som Všeobecnú deklaráciu ľudských práv nečítal, aspoň nie v plnom znení. Ani ma ju neučili v škole. Učili nás veľa vecí, ale ľudské práva nie. Takže som začal čítaním deklarácie. A tiež som si kládol rôzne otázky. Je deklarácia stále platná? Bola napísaná v roku 1948. Nezmenilo sa odvtedy niečo?
Potom nasledovali rešerše o samotnom tetovaní. Ani o tom som nič nevedel. Išiel som do tetovacieho salóna a opýtal sa ich, čo mi vedia povedať o tetovaní malých písmen. Muž v salóne sa ma spýtal, prečo ma to zaujíma. Tak som mu vysvetlil celý príbeh a on mi na to povedal, že je to výborné a chcel sa do projektu pridať. Rýchlo som našiel aj dizajnéra, ktorý mi chcel pomôcť vytvoriť web. A to isté sa stalo s fotografom, s marketérom a všetkými ostatnými. Všetkým sa to páčilo a chceli sa pridať. Takže medzi nápadom a samotným tetovaním ubehli možno len dva mesiace. Zomlelo sa to veľmi rýchlo.
Pokračuje to dodnes: eventy tetovania za ľudské práva sú organizované po celom svete, v spolupráci s múzeami, univerzitami, organizáciami, festivalmi, tetovacími salónmi. Tisíce ľudí si už dali vytetovať písmeno. Nie je to práca jedného umelca, ale celej komunity ľudí, doposiaľ zo sedemdesiatich šiestich krajín.
Znie to ako jeden z tých projektov, ktoré ľudí chytia a alchýmia ľahko zafunguje. Máte aj vy vytetované písmeno?
Áno.
Je to prvé písmeno deklarácie?
Nie, štyridsiate šieste.
Kto má prvé?
Náhodný človek, ktorý ako prvý prišiel na podujatie. V celom projekte, samozrejme, nie je žiadna hierarchia.
Slová deklarácie sú veľmi silné, ale samotné slová nezmenia svet. Prvým krokom je to, aby ľudia niečo urobili vo svojom živote, stotožnili sa s ľudskými právami, riadili sa nimi a vyzývali k tomu aj svoje okolie. Ak sa stretnete s násilím či zneužívaním moci, treba niečo urobiť, nebyť ľahostajný.
Tetovanie je tiež záväzkom na celý život. Ľudia ho zvyčajne neberú naľahko. Má pre ľudí aj hlbší zmysel, často napríklad otvára rozhovory s inými. Mnoho ľudí si dá vytetovať svoje písmeno na ruku, aby ho mohli ľahko ukazovať druhým a povedať im svoj príbeh, rozprávať o ľudských právach. A pre mnohých je to aj ich prvé tetovanie. Takže keď projekt dokončíme, stačí, že 6773 ľudí porozpráva niekomu ďalšiemu o svojom tetovaní raz za týždeň, a vzniknú tak tisíce konverzácii o ľudských právach, ktoré budú trvať tak dlho, ako tí ľudia budú žiť.
Tetovanie je i osobnou pripomienkou: motivuje vás každý deň žiť podľa princípov ľudských práv, pričom viete, že v tom nie ste sám, ale ste súčasťou siete 6773 ľudí po celom svete.
Každý človek, ktorý si príde dať vytetovať jedno písmeno, má pravdepodobne svoj vlastný príbeh a históriu. Tetovanie nespája len ľudí naprieč jednotlivými krajinami, ale aj ľudí z krajín s odlišnou históriou. Ja som sa narodila ešte v Československu a často premýšľam o príbehu Jana Palacha. Po Palachovej smrti sa v jeho osobných veciach na internáte našiel i text Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Možno by sa tento projekt páčil i jemu alebo ďalším historickým osobnostiam.
Máte pravdu, nie je to len o priestore, ale aj o čase. Je to o univerzálnej platnosti deklarácie – hoci stále existuje debata, či tento starší text v sebe neobsahuje aj koloniálne dedičstvo. Podpísalo ho množstvo krajín, no viaceré boli v tom čase kolóniami, takže ho vlastne nepodpísali z vlastnej vôle.
Ale esencia a význam textu ostávajú nezmenené. V tomto zmysle bola druhá svetová vojna určitým spôsobom potrebná, pretože nás primäla na niečom sa zhodnúť, povedať si, že toto už nechceme, že si ako ľudstvo musíme počínať lepšie. Myslím si, že dnes by už bolo veľmi ťažké – ak nie úplne nemožné – aby také množstvo krajín podpísalo podobný dokument. Takže sa ho musíme držať tak dlho, ako len môžeme.
Zaujímavé je aj to, že máme všetci podobný úmysel, ale zároveň sem prichádzame so svojimi individuálnymi príbehmi. Ja som sa napríklad rozhodla symbolicky „venovať” svoje tetovanie všetkým tým, ktorí sa utopili v Stredozemnom mori v snahe dostať sa do Európy. Bolo aj toto konceptom projektu? Že každý si doň dosadí vlastný príbeh?
Samozrejme, v tom spočíva komunitné umenie. Každý má svoj vlastný dôvod, svoje vlastné výzvy.
Premýšľate nad tým, že keď sa projekt dokončí, vznikne z neho niečo ako mozaika?
Ono to už mozaika je. Dúfam, že reflektuje, čo to znamená byť ľudskou bytosťou a čo je to dôstojnosť. Práve tá je pre mňa kľúčovým slovom, pre ktoré potrebujeme ľudské práva. Aby sme zachovali ľudskú dôstojnosť.
Koľko písmen máte už vytetovaných?
V tejto chvíli 4519 zo 6773.
Práve teraz vyrážate do Mexika, kde budete tetovať ďalších ľudí. Privádza ma to k otázke privilégia. Nerobíte to len v Európe, ale naozaj po celom svete. A sám ste povedali, že kým vášho priateľa v Keni zavraždili, vám by sa v Holandsku pravdepodobne nikdy nič také nestalo.
Je to omnoho menej pravdepodobné. A ak by sa aj niečo také v Holandsku stalo, prípad by bol dôkladne prešetrený. A v tom je veľký rozdiel.
Mojím privilégiom je, že som sa narodil v Holandsku. Som muž, mám dobré vzdelanie, mám milujúcich rodičov. To je obrovské privilégium a ja som si toho vedomý. Takže sa to snažím využiť, pozitívnym spôsobom. Snažím sa nehanbiť za svoje privilégium, ale byť si ho vedomý.
Nedávno som ako novinárka bola na palube lode Sea-Eye 4, ktorá zachraňuje utečencov v Stredozemnom mori. Jedna z lekárok na palube mi raz povedala, že pre Európu sú ľudia, ktorí sa tam utopia, menej než číslo. Myslela tým, že často ani nevieme, kto sa tam utopil a za akých okolností. A to je pre mňa pravým opakom privilégia. Čo si o tom myslíte?
Európske noviny môžu o týchto ľuďoch písať len ako o štatistikách, alebo v rámci politického kontextu. Alebo o nich vôbec nenapísať. Lenže tí ľudia sú niekoho rodinnými príbuznými, niekoho milovanými. A to je počiatok ľudských práv: začínajú sa u jedinca, a nie hostilným národným protekcionizmom. Ten utečencov akurát dehumanizuje a robí z nich čísla, alebo ešte menej ako čísla. Môžeme byť vďační doktorom a novinárom, ktorí sa o nich starajú a ktorí rozprávajú o ich príbehoch.
S privilégiom prichádza istá zodpovednosť, a môže sa stať, že človek sa cíti zahanbený vlastným privilégiom. Jedno z našich tetovacích podujatí sme organizovali v LGBT podniku v Moskve, ďalšie v Ugande. Keď na týchto miestach na naše podujatia dorazila polícia, všetci sme vedeli, že nás, cudzincov, sa neodvážia zatknúť; domácich však áno.
Tak isto je to s novinármi. Sú krajiny, kde vás maximálne vyhostia, pritom domácich môžu zatknúť či mučiť. Lenže aj tieto veci sa menia. Poviem príklad: narodila som sa na Slovensku v roku 1990, tesne po Nežnej revolúcii. V tom období sme boli my, ľudia z východnej Európy, na tej opačnej, menej privilegovanej strane dejín. Dnes však privilégium mám, pretože som biela, mám vzdelanie a podobne. Lenže to privilégium som si ničím nezaslúžila, len som sa narodila v „správnom čase”.
Áno, a mnohí ľudia sa ma pýtajú podobné otázky. Pýtajú sa napríklad: Keď raz tento projekt dokončíme, zorganizujeme veľké stretnutie všetkých ľudí s tetovaním? Lenže skutočná otázka znie: Kde? Existuje dnes na svete miesto, kde sú ľudia všetkých národností vítaní? A ak áno, kde? V medzinárodných vodách? Fyzické stretnutie by bolo veľmi ťažké zorganizovať.
Práve si uvedomujem, že neexistuje miesto na zemi, kde by bol každý človek vítaný a v bezpečí.
Je to smutné, ale máte pravdu. Môžeme len dúfať, že naše tetovacie podujatia sú kúskom bezpečného priestoru, kde je ktokoľvek vítaný, hoci len na mikroskopickej škále. A máme aj takú skúsenosť, že kdekoľvek naše podujatia realizujeme, pocit spojenia a inkluzivity je všade rovnaký, či je to v Holandsku, v Barme, vo Švajčiarsku alebo v Rusku.
V ruskej LGBT komunite sme však museli zorganizovať súkromné podujatie; prihlásenie nebolo otvorené verejne. V Petrohrade to bolo podobné. Točili sme tam dokument o nebinárnej osobe, a išli sme s ňou aj do klubu, ktorý bol queer-friendly. V tú noc však policajti urobili raziu: prišli v maskách, ozbrojení a zakamuflovaní. Donútili každého postaviť sa čelom k stene, potom na ľudí kričali a nakoniec odišli. Ja som bol veľmi šokovaný, ale miestni to, žiaľ, brali ako normálnu vec.
Mali ste pre podujatia problémy aj v iných krajinách?
Ani nie. V Ugande sme to tiež museli naplánovať v tajnosti, na queer filmovom festivale, na tajnom mieste. Ale niekto to polícii vyzradil, takže polícia urobila raziu a podujatie zrušila. Tak sme šli na iné miesto a v tetovaní sme pokračovali. Nebolo to také strašné.
Robiť ľudskoprávne podujatia podľa mňa nie je aktivizmom. Je to o oslave našich práv, o zdieľaní. Môže to byť aktivistické, ale nemusí. Na svete síce existujú vlády, ktoré popierajú existenciu a hodnotu ľudských práv, ale ľudské práva patria všetkým. A tak to má byť.
Rozhovor pripravila reportérka Sára Činčurová
