Popularita ideologického produktu dvadsiateho storočia, anarchokapitalistických utópií, sa dnes znásobuje vďaka digitálnym výdobytkom dvadsiateho prvého storočia, ktoré mu dodávajú nádych uskutočniteľnosti. Účelom týchto anarchokapitalistických utópií však nie je ich naplnenie, skôr posúvanie stredu debatného poľa smerom k pravému extrému.
Keď v roku 2015 vyhlásil český marketér a finančný analytik Vít Jedlička riečny ostrov medzi Srbskom a Chorvátskom, podobnej veľkosti ako Gibraltár, za Slobodnú republiku Liberland, väčšina sveta to brala ako recesiu. Predstava odčlenenia kusu územia a samovyhlásenie štátu bez akýchkoľvek historických či politických dôvodov, ešte k tomu na Balkáne, pôsobila tak absurdne, že nikomu nenapadlo venovať tomu serióznu pozornosť. Hovorca chorvátskeho ministerstva zahraničia nazval Liberland „virtuálnym vtipom“.
No Liberland stále existuje, teda vo svojej digitálno-ideovej forme, a viac než štyristotisíc ľudí z celého sveta požiadalo o občianstvo v ňom, pričom približne stopäťdesiattisíc žiadateľom a žiadateľkám bolo udelené (občianstvo stojí približne desaťtisíc dolárov, ktoré sa dajú aj odpracovať). Jedlička je prvým prezidentom a na stránke liberland.org nájdete kompletnú ústavu s mottom „Ži a nechaj žiť“, ktorá by, pravdepodobne, bola snom veľkej časti anarchokapitalistov či minarchistov (zástancov štátu obmedzeného na najnutnejšie funkcie), ako aj jediný šestnásťčlánkový zákon republiky. A menou je, samozrejme, kryptomena „merit“ (teda v preklade: zásluha).
Tento virtuálno-fiktívny štát však poukazuje na intenzívnejšiu snahu o izolovanie sa od štruktúr štátu v digitálnej dobe, ktorá dáva podobným iniciatívam nové možnosti. Kým Liberland je extrémnou, no skôr recesistickou formou takýchto snáh, vo svete a aj na Slovensku máme viaceré iniciatívy, ktoré sa snažia o dosiahnutie čo najväčšej „slobody“ bez vplyvov „škrtiacich pazúrov“ štátu.
Hudba dvadsiateho storočia
Záujem o život mimo štruktúr štátu, ktoré sú istou skupinou ľudí považované za škodlivé, nemorálne či ubližujúce, nie je produktom dvadsiateho storočia. Dejiny Spojených štátov ako samostatne sa spravujúcej kolónie, či Haiti alebo Libérie ako štátov oslobodených otrokov, sú podobnými príkladmi snáh o vytvorenie nového poriadku a zákonov rešpektujúcich ľudovú vôľu volajúcu po istom druhu slobody.
No tieto formy nezávislosti alebo autonómie nebývali založené na princípoch slobody ekonomickej výmeny – historicky bola existencia istej formy centrálnejšej silovej autority do veľkej miery logickým vyústením ekonomickej reality. Ako dokázali opakovane viaceré štúdie ekonomických dejín, formy štátnych útvarov a s nimi spojených daní boli formou poistenia pred násilím či neistotou v oblastiach s jednou alebo dvoma sezónami úrody. Vznik štátnych útvarov síce nebol samozrejmý, ako vidno na prípadoch mnohých oblastí, v ktorých si to druhy poľnohospodárstva nevyžadovali, no vo väčšine geografických oblastí tento vývoj vychádzal z jednoduchých kalkulácií rizika.
Anarchokapitalistické diela sa síce odvolávajú na klasických liberálov, ako Adama Smitha či Frédérica Bastiata, no ani títo osvietenskí autori neodporovali existencii štátu a nepopierali jeho rolu v spoločnosti. Dalo by sa povedať, že akékoľvek formy slobodnej ekonomickej výmeny u týchto klasických autorov vychádzali z predpokladov etických pravidiel v spoločnosti a jej štruktúrach – čo je fakt, ktorý v dobe po Darwinovi z diel liberálnych a libertariánskych ekonómov veľmi elegantne vypadol.
Otec anarchokapitalizmu Murray Rothbard si predstavoval politické zriadenie postavené na „dobrovoľných zmluvách medzi ľuďmi“, ktoré by neboli obmedzované ani vynucované žiadnou centrálnou autoritou. Kým jeho knihy alebo podobné, i keď minarchistické diela od Roberta Nozicka sú skôr filozofickými pohľadmi, majú aj jasnú politickú funkciu – obhajovať znižovanie regulácií a vplyvu štátu na vzťahy medzi ľuďmi či firmami. Vznikali totiž v čase, keď organizované hnutia pracujúcich začali mocensky kontrovať vlastníkom kapitálu. Anarchokapitalistické utópie boli ideologickou odpoveďou na toto mocenské vyvažovanie.
Keď presvedčíte samých seba, že „najlepší štát je minimálny alebo žiadny štát“, akékoľvek zásahy štátu sa vám zrazu budú zdať excesívne. Rola štátu je pritom postavená na vyvažovaní moci vo vzťahoch, a keď takýto štát chýba, víťazí ten silnejší – napríklad zamestnávatelia nízkopríjmových skupín zamestnancov. Zo spoločenského vplyvu diel anarchokapitalistov potom profitujú veľké a mocné súkromné spoločnosti.
V tomto sa líšia anarchokapitalistické utópie od ľavicového anarchizmu. Kým anarchokapitalisti považujú kapitalistické formy spoločenských vzťahov a výmen za žiaduce, ľavicové ich chcú prekonať a spoločenské vzťahy usporiadať spravodlivejším spôsobom.
Navyše, Rothbardove názory na hnutie za ľudské práva v Spojených štátoch či otázky chudoby a kriminality ukazujú, aký nesmierne odtrhnutý bol od reality spoločenských otázok a aj výskumov.
Digitálny anarchokapitalizmus
V čom sa líši dvadsiate prvé storočie od dvadsiateho, sú hlavne prostriedky na izolovanie sa od štruktúr štátu, ktorým umožnil vzniknúť digitálny svet.
Veľká časť pôvodného internetu vznikla ako priestor, v ktorom neplatilo veľa pravidiel, a i keď jeho vznik financovalo Európske stredisko pre výskum častíc (CERN) a americká agentúra pre vojenský výskum (DARPA), mnohým pionierom jeho rozvoja sa zdalo, že v ňom pokrok prichádzal absolútne nezávisle od štátu a jeho centrálnych úradov. Internet sa rozvíjal s vlastnými pravidlami a štandardmi a táto sloboda raného internetu do veľkej miery ovplyvnila, ako ho dodnes mnohí lídri digitálneho sveta vnímajú.
Slovenský internet vznikal podobne. Pri pohľade na dnes už archivované blogy (či už denníka SME alebo Trendu) dobre vidno, že slovenskému internetu dominovali ľudia, ktorí k nemu jednoducho mali prístup – v rýchlorastúcich firmách či na univerzitách. Tento rozvoj digitálnej ekonomiky na Slovensku prebiehal paralelne s úspechmi neoliberálneho spôsobu vedenia štátu a morálnou diskreditáciou sociálnej demokracie v nultých rokoch.
Spoločnosti digitálnej ekonomiky po celom svete majú relatívne nízke náklady na fungovanie – oproti tradičným priemyselným odvetviam, vyžadujúcim si fyzické materiály na spracovanie, majú nízke prevádzkové náklady a možnosti fungovať s väčšími maržami a väčšou slobodou manažérskych rozhodnutí. Elementárne roly štátu, ako bezpečnosť či sociálne a zdravotné zabezpečenie, sa pri nadštandardných platoch u mnohých softvérových firiem a možnosti pracovať odkiaľkoľvek stávajú naozaj vzdialenými.
Sklamania z fungovania štátom regulovanej ekonomiky, ako pri kríze v roku 2008 (i keď jedným z dôvodov jej vzniku bola bezpochyby chýbajúca regulácia finančného sektora), určite prispievajú k vzniku potreby skupiny ľudí vytvoriť alternatívu k existujúcemu finančnému systému s vplyvom štátu. Takouto snahou bol napríklad aj bitcoin, ktorý vznikol na začiatku roka 2009, len pol roka po začiatku krízy.
Mnohí programátori sú navyše samoukovia a nepovažujú formálny, štátom organizovaný a financovaný vzdelávací systém za taký potrebný ako ľudia v tradičnejších odvetviach. Pri programovaní býva často formálne vzdelávanie skôr bariérou v rozvíjaní zručností, čo zvádza k extrapolácii rovnakého prístupu k ostatným oblastiam.
Na Slovensku existujú viaceré formy libertariánskych skupín a komunít; od naozaj cynických a spoločensko-darwinovských, ako napríklad stránka Menej štátu, ktorá publikovala aj články spochybňujúce existenciu ľudských práv, až po idealistickejšie, ako napríklad organizácie a komunity Paralelnej Polis. Táto organizácia prevádzkuje aj kaviareň v Bratislave a organizuje rôzne prednášky, ako aj alternatívy formálnych ľudských vzťahov bez potreby štátu – napríklad libertariánske svadby a závety.
Niektoré súčasti týchto snáh o paralelný systém sú však skôr pokrytecké. Napríklad iniciatíva „Nespolupracujeme so štátom“, ktorá medzičasom už zanikla, mala na zozname spoločností „odmietajúcich spoluprácu so štátom“ a snažiacich sa o čo najväčšiu mieru existencie izolovanej od štátu dlho aj spoločnosť Eyerim, predajcu okuliarov, ktorá viackrát dostala granty od štátneho fondu Slovak Investment Holding.
Otázka politická, nie ekonomická
Tak ako v prípade klasickej rakúskej ekonomickej školy, aj anarchokapitalizmus a ním ovplyvnené snahy o izolovanie sa od štátu alebo jeho minimalizovanie sa tvária ako ekonomické otázky a ich proponenti sa radi štylizujú do pozícií ekonómov, ktorí jednoducho lepšie rozumejú istej vednej disciplíne. No máločo v ekonómii je také nevedecké ako rakúska škola, a rothbardovský anarchokapitalizmus posúva toto odporovanie empirickému poznaniu ešte ďalej.
Je absolútne akceptovateľné, ak sa niekoľko programátorov rozhodne žiť v rámci komunity, v ktorej propagujú vzájomné platby kryptomenami či spoliehanie sa na dobrovoľné zmluvy medzi osobami. Problematickými sa tieto libertariánske autonómie stávajú, keď sa snažia v krízových časoch, ako sú tie dnešné, podsúvať v médiách hlavného prúdu myšlienky o škodlivosti štátnej intervencie do ekonomiky.
Autor je ekonomický antropológ a vládny analytik, text predstavuje výlučne súkromný názor
