NezaradenéTematický KapitálKdo neskáče, není Čech… aneb Tužme se!

Zuzana Botiková11. marca 2019145

Šport a otázky identity sú medzi sebou previazané na viacerých úrovniach. Od symbolických, ako klubové vlajky či maskoty, až po reálne prejavy spolupatričnosti fanúšikov na tribúnach štadiónov. Zaujímavým príkladom prepojenia telesnej výchovy a národnej identity je hnutie Sokol, ktorého členovia sa „zlietajú“ na veľkých podujatiach už viac ako stopäťdesiat rokov.

 

O pár týždňov sa začnú na Slovensku majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. Najviditeľnejšie sa to prejaví v uliciach slovenských miest, kde pribudnú vlajky, ponožky na spätných zrkadlách a najmä národné dresy. Na štadiónoch sa bude spievať: „My sme tu doma!“ Oficiálny maskot slovenských majstrovstiev, Macejko, tiež v sebe spája všetky nevyhnutné národné charakteristiky – od populárnej ľudovej odrhovačky cez vybíjaný opasok až po samotné majestátne zviera, kráľa hôr, o ktorom sa často hovorí ako o hrozbe pre nezamknuté kontajnery.

 

Macejko je pritom v poriadku. Maskoty sú už pomerne neodmysliteľnou súčasťou akéhokoľvek väčšieho športového podujatia. Majú stelesňovať priateľského ducha hosťujúceho národa a baviť divákov v tých momentoch, keď ich práve nebavia športovci. Taký bol lev Willie na futbalových majstrovstvách v roku 1966, taký bol aj slziaci medveď Míša na moskovskej olympiáde v roku 1980 a taký bude aj Macejko v roku 2019. Stelesnením a aj akýmsi zjemnením či zatraktívnením čŕt národa, ktorý nielenže víta medzi sebou športovcov z celého sveta, ale najmä povzbudzuje tých svojich. Maskot je akoby jedným z totemových zvierat znepriatelených klanov, ktoré síce proti sebe bojujú, ale len naoko, len tak športovo.

 

Zvieratá ako symboly sa však v športe objavujú aj v iných, povedzme dôležitejších pozíciách – a to v oficiálnych (aj neoficiálnych) názvoch a logách športových klubov či federácií. V československom prostredí azda najznámejším býval, a aj ostal, Sokol. Popri Iskrách, Slovanoch, Spartách (či Spartakoch) sa mnoho telovýchovných jednôt odvolávalo práve na tohto lietajúceho dravca. Dokladom, že akýsi sokolský sentiment u nás prežíva doteraz, je aj to, že prednedávnom sokola zužitkovalo aj marketingové oddelenie Slovenského futbalového zväzu pri tvorbe novej identity národnej reprezentácie. Akoby mimovoľne napĺňali definíciu od historika nacionalizmu Erica Hobsbawma o „vymyslených tradíciách“. Tie sú síce nové, ale vďaka ich príbehu a neustálemu opakovaniu vytvárajú pocit, že tu sú už odnepamäti. Rovnako aj futbaloví sokoli sa odvolávajú až na štúrovcov, ktorí tohto vtáka vo svojich národnobuditeľských textoch tiež radi spomínali. Ale znalec literatúry pripomenie, že štúrovci radi spomínali aj orly. A športový historik podotkne, že gymnastický spolok, ktorý na Slovensku viedli katolíci začiatkom dvadsiateho storočia, sa tiež volal Orol. Ale to nevadí, stále sa na marketingovom oddelení našlo viac než dosť dobrých dôvodov na vypúšťanie sokola, aby si zalietal nad trnavským štadiónom predtým, ako sa začne hrať medzinárodný zápas.

 

Znak jednoty jest sokol v letu

 

Taká je doba, povzdychneme si. Všetko je marketing. Ale taká bola doba aj v devätnástom storočí, v období romantizmu a národného obrodenia. Áno, aj vtedy lietali sokoli nad športovcami a ich sympatizantmi.

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *