Kdo neskáče, není Čech… aneb Tužme se!

Zuzana Botiková11. marca 20191282

Šport a otázky identity sú medzi sebou previazané na viacerých úrovniach. Od symbolických, ako klubové vlajky či maskoty, až po reálne prejavy spolupatričnosti fanúšikov na tribúnach štadiónov. Zaujímavým príkladom prepojenia telesnej výchovy a národnej identity je hnutie Sokol, ktorého členovia sa „zlietajú“ na veľkých podujatiach už viac ako stopäťdesiat rokov.

O pár týždňov sa začnú na Slovensku majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. Najviditeľnejšie sa to prejaví v uliciach slovenských miest, kde pribudnú vlajky, ponožky na spätných zrkadlách a najmä národné dresy. Na štadiónoch sa bude spievať: „My sme tu doma!“ Oficiálny maskot slovenských majstrovstiev, Macejko, tiež v sebe spája všetky nevyhnutné národné charakteristiky – od populárnej ľudovej odrhovačky cez vybíjaný opasok až po samotné majestátne zviera, kráľa hôr, o ktorom sa často hovorí ako o hrozbe pre nezamknuté kontajnery.

Macejko je pritom v poriadku. Maskoty sú už pomerne neodmysliteľnou súčasťou akéhokoľvek väčšieho športového podujatia. Majú stelesňovať priateľského ducha hosťujúceho národa a baviť divákov v tých momentoch, keď ich práve nebavia športovci. Taký bol lev Willie na futbalových majstrovstvách v roku 1966, taký bol aj slziaci medveď Míša na moskovskej olympiáde v roku 1980 a taký bude aj Macejko v roku 2019. Stelesnením a aj akýmsi zjemnením či zatraktívnením čŕt národa, ktorý nielenže víta medzi sebou športovcov z celého sveta, ale najmä povzbudzuje tých svojich. Maskot je akoby jedným z totemových zvierat znepriatelených klanov, ktoré síce proti sebe bojujú, ale len naoko, len tak športovo.

Zvieratá ako symboly sa však v športe objavujú aj v iných, povedzme dôležitejších pozíciách – a to v oficiálnych (aj neoficiálnych) názvoch a logách športových klubov či federácií. V československom prostredí azda najznámejším býval, a aj ostal, Sokol. Popri Iskrách, Slovanoch, Spartách (či Spartakoch) sa mnoho telovýchovných jednôt odvolávalo práve na tohto lietajúceho dravca. Dokladom, že akýsi sokolský sentiment u nás prežíva doteraz, je aj to, že prednedávnom sokola zužitkovalo aj marketingové oddelenie Slovenského futbalového zväzu pri tvorbe novej identity národnej reprezentácie. Akoby mimovoľne napĺňali definíciu od historika nacionalizmu Erica Hobsbawma o „vymyslených tradíciách“. Tie sú síce nové, ale vďaka ich príbehu a neustálemu opakovaniu vytvárajú pocit, že tu sú už odnepamäti. Rovnako aj futbaloví sokoli sa odvolávajú až na štúrovcov, ktorí tohto vtáka vo svojich národnobuditeľských textoch tiež radi spomínali. Ale znalec literatúry pripomenie, že štúrovci radi spomínali aj orly. A športový historik podotkne, že gymnastický spolok, ktorý na Slovensku viedli katolíci začiatkom dvadsiateho storočia, sa tiež volal Orol. Ale to nevadí, stále sa na marketingovom oddelení našlo viac než dosť dobrých dôvodov na vypúšťanie sokola, aby si zalietal nad trnavským štadiónom predtým, ako sa začne hrať medzinárodný zápas.

Znak jednoty jest sokol v letu

Taká je doba, povzdychneme si. Všetko je marketing. Ale taká bola doba aj v devätnástom storočí, v období romantizmu a národného obrodenia. Áno, aj vtedy lietali sokoli nad športovcami a ich sympatizantmi. Teda ak by sme zobrali do úvahy dobový kontext a terminologickú presnosť, o modernom športe a športovcoch vtedy ešte hovoriť nemôžeme, určite však môžeme hovoriť o znovuobjavenej kultúre tela, zdravého pohybu, fyzickej pripravenosti… a národnej hrdosti. Je to obdobie, keď Nemecko ešte pred Bismarckom začína spájať „Turnvater“ (teda „otec telocviku“) Friedrich Ludwig Jahn a jeho gymnastické hnutie turnerovcov. Iba o pár rokov neskôr a de facto o pár desiatok kilometrov na východ podporujú podobný národnotelovýchovný program Miroslav Tyrš s Jindřichom Fügnerom. Tí v roku 1862 zakladajú v Prahe telovýchovný spolok a neskôr dokonca celé telovýchovné hnutie Sokol.

Potreba zápasu za národnú hrdosť, ak to zjednodušíme, sa objavila v Sokole najmä ako reakcia na prozaické nezrovnalosti, keď sa českí cvičenci s nemeckými v pražských telocvičniach nevedeli dohodnúť na tom, ktorý jazyk sa bude pri cvičení používať. Nedohodli sa – rozdelili sa. Tyrš dokonca vytvoril v češtine vlastné telovýchovné názvoslovie. No a v priebehu pomerne krátkeho času začal „sokol v letu“ (znak hnutia, takto definovaný v stanovách) zosobňovať ideál zdravého, rozumného a národne cítiaceho Čecha.

Keď sa dnes možno s úškrnom pozeráme na tvorbu vymyslených tradícií v súvislosti so slovenskými futbalistami, ktorí sa odvolávajú na devätnáste storočie, akoby sme zabúdali, že ani v samotnom devätnástom storočí toto vytváranie tradícií nebolo výrazne odlišnejšie. Valné porady hlasovali o sokolských krojoch, inšpirovaných rôznymi súčasťami tradičných krojov, ženy a dievky slávnostne odovzdávali cvičencom vlajky, skladali sa piesne:

Lví silou vzletem sokolím kupředu kráčejme

a drahé vlasti v oběti své síly snášejme,

a byť i cesta daleká, ta Sokolíka neleká.

Alebo ešte buditeľskejšie:

Jdou sokolské šiky jdou, prapor vlá jim nad hlavou,

prapore náš rudo-bílý, znaku naší české síly, vlaj a duj,

doneseme svorně k cíli prapor svůj.

Práve táto militarizmom šmrncnutá oddanosť k zdravému telu a oslave národa dnes vyvoláva rozpaky. Mávanie zástavami nad presne zoradenými cvičencami, ktorí pokrývajú rozlohu niekoľko futbalových ihrísk strahovského štadióna, síce pôsobí veľkolepo, ale aj trochu hrozivo. Táto veľkoleposť mala demonštratívne (čo sa nevylučuje s výrazom „hrozivo“) posilňovať vedomie, že všetci títo ľudia patria k jednej veľkej, slávnej a fyzicky zdatnej národnej skupine. Opäť sa odvolajúc na Erica Hobsbawma, ktorý v jednom zo svojich textov o nacionalizme použil úsmevné prirovnanie, že nič nevyjadrí imaginárne spoločenstvo miliónov lepšie ako jedenásť chlapov v rovnakých dresoch, môžeme toto tvrdenie trochu poopraviť. Imaginárne spoločenstvo miliónov najlepšie vyjadria stovky či až tisícky ľudí v rovnakých dresoch, precízne rozostavených do efektných formácií a obrazcov.

Pôsobivé obrazce z ľudských tiel, armádna disciplína a duch kolektivity sú prvky, ktoré si z gymnastických hnutí prevzali a do dokonalosti doviedli totalitné režimy dvadsiateho storočia. Áno, existujú polemiky, či napríklad práve nemecké hnutie turnerovcov neslúžilo ako predobraz národného socializmu. Nielen svojou snahou o fyzickú zdatnosť a príkladnú disciplínu, ale najmä svojím demonštratívnym vylučovaním tých, ktorí sa na spoločných cvičeniach podieľať nemohli. „Poliaci, Francúzi, kňazi, aristokrati a židia sú nemeckým nešťastím,“ napísal vraj začiatkom devätnásteho storočia Turnvater Jahn. Ani Sokoli nebrali medzi seba každého. Mali posilňovať „češstvo“, a tak prijímali skoro výlučne Čechov… No ku cti im slúži, že pomerne skoro začali medzi seba brať aj Češky.

Paradox sociálnej exklúzie pri masovom športe, resp. „športe pre všetkých“, však pretrváva dodnes, aj keď už spravidla menej demonštratívne. Kto sa môže, resp. nemôže venovať športu, u nás väčšinou určuje sociálno-ekonomický status nádejného športovca. Etnická príslušnosť tiež ešte zvykne hrať dôležitú úlohu. Takéto pravidlo nemusí byť explicitne vypísané v stanovách športových organizácií či hnutí, ale je internalizované tými, ktorí sa športu (ne)venujú.

Zápisky z pražského Edenu

Prenesme sa teraz do roku 2018, do Prahy, ktorá po obnovení sokolského hnutia každých šesť rokov hostí Všesokolský slet. Zlety boli na viac ako štyridsať rokov z ideologických príčin zakázané, no zároveň nahradené spartakiádami. Všesokolský slet je to najväčšie a najoslavnejšie podujatie, na ktorom sa stretnú Sokoli nielen z celej republiky, ale aj z celého sveta. Ani ja si to nechcem nechať ujsť a do Prahy cestujem nočným spojom z Nemecka, kde som v tom čase na pracovno-študijnom pobyte.

Už v rannom metre stretávam ľudí v tričkách s motívmi zletu, ktorí pomaly smerujú do epicentra osláv, a teda do Vršovíc na štadión Eden. Ja sa na ceste na Eden pridružím k skupine dievčat oblečených v ružovo-fialových cvičebných úboroch. Jedna z nich je totiž moja sestra a ostatné sú jej kamarátky zo Sokola v Brne. Nie všetky sú „tradičné Sokolky“, väčšina z nich sa zapojila do nácvikov asi rok-dva pred zletom, aby vypomohli klubu, ktorému chýbajú práve cvičenky a cvičenci mladšej strednej generácie.

Pred vstupom na štadión sa dievčatá odo mňa odpoja, idú sa zaradiť k ostatným ružovo-fialovým „sestrám“, s ktorými budú cvičiť na trávniku futbalovej arény skladbu Siluety. Tá je určená pre dorastenky a mladšie ženy. Ako sa však dozvedám smiechom sprevádzané kuloárne informácie z nácvikov, cvičia tam s nimi aj dvaja-traja muži. Jeden má dokonca už aj šedivú bradu, takže sa s ním všetci chcú fotiť. Áno, lebo vyzerá smiešne v tom obtiahnutom ružovo-fialovom. Ozajstný dôvod, prečo je pán v dievčenskom úbore, je pritom celkom prozaický – nemajú na všetky skladby dostatok cvičeniek a on má asi celkom dobrú pamäť na kroky a zostavy. Tie sa už neskladajú na burcujúce slová a melódie tradičných sokolských piesní, ale na piesne Čechomoru či No Name. Pán so šedivou bradou bude o pár minút cvičiť s hula-hupom na slová pesničky Hledá se žena od Mandrage. Nepomýli sa.

Všesokolský slet, ktorý trvá týždeň a jeho program je vyskladaný najmä z nácvikov a príprav, končí veľkým sobotným vystúpením. V roku osláv stého výročia vzniku Československej republiky sa celé podujatie nesie aj v tomto duchu. Vyvrcholením je skladba Princezna republika, ktorej jemné kroky dôstojne odcvičia seniori. Veľa z nich si určite pamätá Sokol a sokolské hnutie ešte z čias, keď stelesňovalo národnú uvedomelosť a tiež národný odboj, najmä počas druhej svetovej vojny a v prvých rokoch po nástupe komunistov k moci. Teraz sa mierny sokolský odboj prejaví, keď publikum na Edene vypíska českého premiéra Babiša pri jeho slávnostnom príhovore. Ale naspäť na trávnik a na značky!

Medzi postarších cvičencov prichádzajú postavy v historických kostýmoch, niektoré sa nesú na koňoch. Je tam Libuše, Karol IV., Mária Terézia, Tomáš G. Masaryk a dokonca na jednom koni prichádza aj Milan Rastislav Štefánik. Sú tam všetci. Akoby maskoti národa (či národov?), ktorý im tlieska na tribúnach štadióna alebo ich sleduje doma pri obrazovkách v priamom prenose Českej televízie. Tlieskam aj ja, ale nie maskotom. Dojatie vo mne vyvolávajú hrdí a dôstojní seniori.

Zápisky z kanadského Masaryktownu

Je rok 2016, som v kanadskom Toronte a kolegom z Centra športovej politiky pomáham v pilotných fázach nového výskumného projektu. Ten sa volá GTActivity a ide v ňom o určité mapovanie rôznych pohybových aktivít, ktorým sa venujú ľudia žijúci v GTA, teda Greater Toronto Area, alebo aj Toronto a okolie. Táto oblasť je údajne jedným z najmultikultúrnejších regiónov Severnej Ameriky, ak nie rovno celého sveta. Nielen témou, ale aj metodológiou zberu dát je výskumný projekt mapovania sám osebe zaujímavý. Hneď od začiatku opúšťa pracovne profesorov a ich odborných asistentov a vychádza do ulíc kanadskej metropoly. Mapujú sa vlastne sami respondenti a respondentky tým, že nahlasujú a lokalizujú svoje aktivity do interaktívnej mapy. Výskumný tím potom dáta systematizuje na základe určitých národných, etnických alebo kultúrnych charakteristík.

Ja zisťujem, čomu sa venuje slovenská a česká komunita. Kým Slovákov, z ktorých väčšina je už treťou-štvrtou generáciou vysťahovalcov, spája folklórny súbor fungujúci v priestoroch slovenského katolíckeho kostola, Česi majú Sokola. Pôsobí tam už od roku 1911 a tiež spája rôzne generácie vysťahovalcov. A vlastne spája aj Čechov a Slovákov… a s nimi vraj aj jednu španielsku rodinu. Stretávajú sa v kultúrnom centre Masaryktown.

Chcem byť pri tom. Milly a Ivo, starší manželský pár, ma preto vezmú na sokolské cvičenie detí v jednej z okrajových štvrtí Toronta. Najprv musíme vyzdvihnúť ich vnučku, ktorá tiež chodí cvičiť a dokonca už pomáha aj s tréningami menších detí. Toronto je obrovské, mestskými diaľnicami sa presúvame viac ako hodinu a Ivo pokračuje v rozprávaní príbehov, ktoré načal pri káve u nich doma. Jeho rodina emigrovala z Československa v roku 1948 práve preto, že všetci jeho strýkovia boli Sokoli a nový režim ich začal označovať za verejných nepriateľov. No keďže jeden zo strýkov bojoval v odboji a mal kontakty v armáde, stihli si „požičať“ lietadlo, ktorým celá rodina odletela pred represiami na Západ.

V Toronte sa jednoducho pridali do existujúceho spolku Sokol, kde si okrem spoločných cvičení vďaka komunite uchovávali aj kultúrne zvyky svojej rodnej krajiny. Nedá sa povedať, že sa vzájomne vyhľadávali iba kvôli športovaniu. Ostali by spolu aj vďaka spevokolu, kostolu či iným kultúrnym združeniam. Ale ako potvrdzujú aj prvotné zistenia výskumného projektu GTActivity, pohyb a spoločné fyzické aktivity ostávajú významným prvkom národnej identity v takom multietnickom prostredí, akým je Toronto. Ľudia sa spolu stretávajú v rovnakých cvičebných úboroch, tradičných krojoch či s inými symbolmi, ktoré aspoň vizuálne prepájajú komunitu existujúcu najmä v ich vlastných predstavách.

Zuzana Botiková

Autorka je doktorandkou na Katedre sociológie Masarykovej univerzity v Brne, kde sa zaoberá sociálnym rozmerom športu. Pracuje tiež ako redaktorka zahraničného vysielania RTVS – Radio Slovakia International.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: