Hudobné kolektívy, ktoré nie sú len vydavateľstvami alebo promotérmi, ale majú aj angažovaný presah vo svojich aktivitách, sú na vzostupe. Zoskupenia ako NON Worldwide, Discwoman, Female:pressure, Objects Ltd. sa okrem vydávania vynikajúcej hudby zároveň snažia o spoločenskú zmenu. Nefetišizujú na veľkých menách, ale chcú zviditeľniť tie, ktorým hudobný priemysel nedáva dostatočný priestor. Jedným z najpodstatnejších hýbateľov undergroundu je dnes aktivizmus takýchto labelov, ktorý podporuje slabo platené DJ-ky alebo vydáva hudbu umelcov s malou možnosťou preraziť.
O tom, ako sa v takomto vydavateľstve pracuje nám spolu s Andrejom Chudým v junový večer v londýnskom Café Oto porozprával zakladateľ labelu Chinabot, Saphy Vong.
Nie sú to len vydavateľstvá, ide tu najmä o komunity, ktoré nepoháňa hype a prestíž, ale skôr úsilie odstrániť homogénne tendencie v elektronickej hudbe. Jedným z nich je aj label Chinabot: platforma predstavujúca súčasnú ázijskú hudbu v jej plnej komplexite, špeciálne tú z juhovýchodných regiónov. Zakladateľ Saphy Vong sa na scéne pohybuje od roku 2008 a Chinabot založil v roku 2017 ako vydavateľstvo a kolektív zameraný na propagáciu a šírenie experimentálnej ázijskej hudby. V jadre ich aktivít je narúšanie stereotypov o ázijskej kultúre, ale aj práca s kultúrnym dedičstvom a zachovanie mnohokrát ohrozených či takmer zabudnutých etnických archívov.
Vong sa narodil v utečeneckom tábore v Thajsku, vyrástol vo Francúzsku, ale jeho domovom je Kambodža. Momentálne pôsobí v Londýne, a keďže Chinabot existuje ako digitálna diaspóra, členovia sú roztrúsení po svete. Počas dvoch rokov existencie vydali pätnásť nahrávok, zástupcovia a zástupkyne labelu vystupovali na rôznych festivaloch a spolupracovali s viacerými inštitúciami ako Múzeum ázijskej kultúry v Paríži či BBC. Okrem sólových nahrávok vydali aj dve prehľadové kompilácie – Phantom Force a Mental Maps – predstavujúce šírku záberu vydavateľstva.
Chinabot ma v jeho začiatkoch uchvátil absolútnou nezávislosťou od trendov, úprimným a odovzdaným prístupom k tradičnej hudbe, ktorú predstavuje v experimentálnych polohách a zároveň ju nijako neochudobňuje o prístupnosť. Úprimne by mi nenapadlo, že sa v priebehu dvoch rokov z neho stane samostatný a etablovaný vesmír plný čerstvých a originálnych počinov na míle vzdialený továrňam na diskotékové tracky, akých tu máme mraky. Stereotypy o ázijskej kultúre sú vo všeobecnosti tolerované, alebo dokonca poháňané mainstreamovými médiami, a hoci sa i ja radím k ľuďom, ktorí híkajú takmer nad čímkoľvek, čo má ázijský pôvod, je znepokojujúce ako si bežne neuvedomujeme diverzitu a esenciálne rozdiely medzi jednotlivými krajinami. Západné veľké mená sú aj v ázijských krajinách naďalej na piedestáli a dekolonizačné snahy sú často potlačované či trestané. Práve umelecké komunity, ktoré si navzájom pomáhajú a podporujú sa, by mohli takýmto tendenciám aspoň čiastočne zabrániť.
Úder do duše
V dalstonskej štvrti je tok ľudí priamo úmerný premávke a oboje sú spolu s hojne roztrúsenými parkmi hypnotizujúce a neustále príjemne živé. V malých uličkách možno stretnúť líšku, pribratého Mac DeMarca či majestátnu chlpatú mačku, čo stráži dom ako nehybný bôžik šťastia. Pre Londýn bežnú diverzitu ľudí dopĺňa vytrvalý diskotékový šum zo strechy, kde sa koná párty ostro strážená bodyguardmi. Výročná akcia labelu prebieha v komornom duchu, so sviečkami a možnosťou voľného pohybu v publiku, v ktorom ma prekvapuje značné zastúpenie vyznávačov gotickej subkultúry. Neexistujúce pódium nahrádza betónová podlaha s čiernou polevou, na ktorej sa zjavujú tri postavy vzájomne spojené špagátom. Úvodná performance multidisciplinárnej umelkyne Dog Wash (Wenzhe Li) odetej v tradičných drevákoch a červenom brokáte predstavuje Wenzhe ako hlavnú tanečníčku, podľa ktorej zvyšní dvaja umelci kopírujú pohyby. So svojimi dlhými nechtami a čiernou parochňou vstáva a padá, trasie sa, ťahaná raz jedným, raz druhým smerom. Na prvý pohľad jednoduchý koncept závislosti jednotlivých kultúr (tanečník a tanečníčka sú Európania) trýzne či zneužívania čínskej kultúry zosobnenej v excentrickej tanečnici nemá jednoznačný záver: kto ovláda koho?
Počas improvizovanej choreografie sa jej pohybom nedá uprieť akési nenútené sebavedomie, miestami prýštiace až komicky dramatickými gestami umocňujúcimi stále pretrvávajúcu snahu byť svoja, byť pani vlastných pohybov. Po tom, čo ju tanečníci obmotajú do klbka, ktoré sa neustále šklbe, ju odstrihnú a je konečne slobodná. Do vibrujúcej noiseovej steny vyšle závan poletujúcich rúk módneho „vogueingu” a preoblečená do bielej sa poskladá na malý stolček a obradne popíja červené víno. Priebeh jej znovuzrodenia načrtáva stále pulzujúcu otázku postavenia minorít, aj tých hudobných, ktorú zakladateľ labelu vníma ako kľúčovú: „Vyrastal som v Európe, no každý týždeň mi niekto na ulici povie „Jackie Chan“. O ázijskej hudbe sa nevie veľa, obzvlášť o tej juhovýchodnej, popularitu má len world music, ktorú predstavujú terénne nahrávky Európanov na ceste po Ázii. Existuje veľa vydavateľstiev pre ázijskú hudbu, ale mňa viac zaujíma menšinová a experimentálna hudba, avantgarda, ktorá nie je veľmi populárna. Mohol by som vytvoriť k-pop vydavateľstvo, niečo ako americký label 88rising, ktorý vydáva Richa Briana (mainstremová hviezda trapu), ale nechcem to robiť, pretože by to len vytváralo viac stereotypov o ázijských „kúleroch”. Sme všetci kurva iní.“ Chvalabohu sme, aj preto je nesmierne osviežujúce si len tak sadnúť pred londýnskym klubom na obrubník a sledovať dynamický tep ľudskej masy.
Bezprostredný pocit slobody sebavyjadrenia sa Londýnu nedá uprieť, no pre začínajúci label to nie je precedens na úspech. Vong, ktorý sa tam so svojou anglickou priateľkou presťahoval v roku 2016, vníma aj náročnejšie stránky mesta: „Začiatky Chinabotu boli založené na DIY koncepte, ktorý vo fungovaní labelu pretrváva, avšak možno práve v Londýne sa mi podarilo veci lepšie zorganizovať, vyniesť na svetlo aj v spolupráci s priestormi pre experimentálnu hudbu, akým je Café Oto. Je niečo, čo vás tu stále núti robiť viac, nezastaviť, nestagnovať. Spočiatku nik nemal záujem o naše aktivity, všetko si človek musel vybojovať sám. V Londýne sú pre hudobníkov podmienky tvrdšie ako vo zvyšku Európy. Keď som hral v Bratislave, bolo normálne mať promo a podporu akcie, hostel či honorár. Aj vďaka Chinabotu existuje komunita, v ktorej sa poznáme a pomáhame si. Hoci tu nie je úplne bežné dostať za hranie zaplatené, a preto sa niektoré z akcií veľakrát dejú v ilegalite, vieme si tak pritiahnuť nových ľudí a nadšencov. Spájame sa aj s inými kolektívmi ako napríklad Eastern Margins, ktorí síce pochádzajú z iného, klubového podhubia východnej Ázie, no vieme spolu vytvoriť akciu, akou je napríklad druhé výročie Chinabotu, a tak spojiť náš experimentálny, performatívny prístup s ich tanečným.“
Prevahu ženských mien na výročnej akcii podporila aj Sabiwa, mladá producentka z Taiwanu. Aktuálny pobyt v Berlíne sa značne podpísal na jej tvorbe a do kaviarne vnáša bass heavy rhytm a prepracovanú projekciu s veľkou dávkou sebairónie. Umelkyňa má pred tvárou pripevnený telefón a pomocou zrkadla pracuje s vlastným odrazom. Vizuál, do ktorého sa potom jej vystrihnutý obraz premieta, nás zabáva absurdným príbehom odohrávajúcim sa v akváriu, kde bojujú plastové postavičky potápača a delfína s vibrátorom. Pestrá kompozícia pozostávajúca z rôznych afektovaných polôh hlasu autorky, field recordings a šťavnatých zvukov pripomínajúcich mäkký pohyb medúz je jednoznačne z celého večera najviac osobitá a svieža.
Napriek tomu, že atmosféra pred kaviarňou i na mojom obľúbenom, postupne sa plniacom obrubníku je počas prestávok družná a uvoľnená, nemožno povedať, že by sa dala označiť za ľahkovážnu. Komunita okolo Chinabotu na prvý pohľad nemá prevahu ázijských členov, podporuje ju mnoho miestnych i zahraničných nadšencov s vedomím, že jej primárnym cieľom je hovoriť o témach, ktoré sa pre tých, ktorých sa to týka, otvárajú a uzatvárajú veľmi ťažko a práve rôzne experimentálne prístupy k hudobnej tvorbe im to umožňujú.
Vong sa k tejto téme sám vyjadruje skôr opatrne: „Veľmi by som si prial, ale niekedy skrátka nechcem byť až taký politický. Napríklad Pisitakun (umelec kolektívu tvoriaci v Thajsku) má neustály problém s vládou a kvôli svojim vizuálom musel ujsť do Japonska. My často nevieme, ako máme vlastne o tom všetkom hovoriť, preto si veľa ľudí necháva veci pre seba. V krajinách Južnej Ázie stále vládne istá diktatúra, nedávno napríklad zatkli mladého kambodžského rapera Dymeyho Camboa a prinútili ho stiahnuť jeden zo svojich trackov o kritike súčasnej tamojšej spoločnosti. Vyjadrovať sa o tom, čo sa deje, môže byť pre nás niekedy príliš intenzívne.“
Organizátori eventu poslednou performance zvýraznili potrebu otázky, aké je to pochádzať z Ázie v súčasnom západnom svete, čo všetko si do neho prinášajú a chtiac či nechtiac odnášajú. Vongov Chinabot neustále narúša otrepanú naratívnosť okolo tradičných kultúr a politických konfliktov a práve performance kórejskej umelkyne Soojin Chang mi pomohla pochopiť, čo to vlastne znamená. V čipkovanom hidžábe sa performerka predstavuje v úlohe akejsi prevádzačky, po pasáži tradičných spevov si na celtovú plachtu privádza mladé sporo odeté dievča. Európanku uloží do vodorovnej polohy a začína podivný rituál: masáž a zdanlivé údery do jej tela, ktoré vždy tlmí zem. Dievča pokrýva červeným korením, sype ho do každého záhybu jej tela a kladie naň želatínové priesvitné koláčiky, ktoré následne konzumuje. Napriek tomu, že je uvoľnené, telo dievčaťa reaguje na každý dotyk, vidno, keď ju korenie zasiahne do nosa i očí, postupne k nej preniká chlad z betónovej podlahy. Rituál sprevádzajú ceremoniálne úkony Chang a dá sa povedať, že mnohí z prítomných, vrátane mňa, ani nedýchajú. Posvätná atmosféra vrcholí očistným oblievaním dievčenského tela čistou vodou. V závere performerka svojpomocne dievča zdvihne a objíme. Chang fyzicky pracuje s individuálnou i politickou traumou a prehodnocuje mechanizmy pudu sebazáchovy v cudzom prostredí. Napriek dramatickému vyzneniu cítim nutkanie byť na mieste dievčiny, nechať sa ponoriť do schémy pokojnej a systematickej telesnej očisty. Napriek tomu, že jej stopy na tele sú markantné, účinkuje v úplne iných dimenziách. To, čo sa navonok prejavuje ako tradičné, je v skutočnosti neodmysliteľná súčasť každej individuálnej bytosti a presnejší popis tohto prejavu skutočného bytia pri tom vôbec nie je podstatný. Chang tak uzavrela koherentnú trojicu vystúpení, ktoré každé zvlášť a iným spôsobom hovoria o nevyhnutnej potrebe akceptácie vlastného priestoru a existencie.
Are you a Juventus cheerleader?
Po náročnejšej časti večera sa mnohí presúvame do hangáru, kde sa koná afterpárty so spriateleným, tanečnejším kolektívom Eastern Margins. Spojenie experimentálno- noiseových projektov s klubovými je koncept, ktorý sa v tejto komunite vyskytuje dosť často a naživo je toto preklenutie úplne prirodzené. Pred hangárom nás vítajú gigantické vrecia cibule s mrkvou, v potemnelom kúte mi vyhadzovač kreslí záhadný znak na ruku, avšak celkový dojem ilegálnej súkromnej akcie narúša jej otvorená atmosféra.
V predsieni divadla sa na stenách projektujú internetové mémy, v kruhu tancujúcich sa maskovaný muž kŕmi bližšie nešpecifikovaným jedlom a núka okolostojacich. Fascinuje ma, že jedlo a myšlienku jeho ritualizácie a zdieľania často v rôznych projektoch komunity využívajú. Napriek vyvýšenému pódiu neexistujte prakticky žiadna hranica medzi dj-om a dj-kami a účastníkmi. Tancuje sa do kríža, do kruhu, kdekoľvek a akokoľvek. V pastelovej hmle sa blýskajú korálkové štekle, ružové chvosty a kimoná či iné kostýmové outfity (obskúrnosť je nová čierna) a nikoho netrápia biedne prechody medzi jednotlivými trackmi. Prívetivé prostredie mi adresuje zažité „Are you French?“ i nezvyčajné „Are you a Juventus cheerleader?“ otázky a punkový DIY odér rozmanitej spoločnosti na počkanie rozpúšťa akékoľvek rozdiely. V undergroundových kruhoch sa ani tak úzko špecifikovaná diaspóra pre mňa nejavila ako elitárska, či nepreniknuteľná, práve naopak. Saphy Vong sa s kolektívom Chinabotu snaží o zachovanie jednotlivých špecifík kultúr juhovýchodných krajín Ázie vo vzájomnom rešpekte spolupatričnosti, a práve posledná menovaná kvalita tak často absentuje v mnohých iných zoskupeniach.
Jej krásnym príkladom sú Dângrêk Mountain, kazetové kolaborácie hudobníkov zo susediacich krajín tejto oblasti, ktorých pozadie mi Vong priblížil: „Nápad vznikol spojením dvoch umelcov: Pisitakuna, tvoriaceho v Taiwane a Aynkokoa, ktorý pochádza z Laosu. Na hraniciach Laosu, Taiwanu a Kambodže leží hora Dângrêk, podľa ktorej sme kolaboráciu pomenovali. Okolo nej vznikalo a stále vzniká veľa diskusií. Sám som toto miesto navštívil niekoľkokrát a vládne tam zvláštny pokoj, hoci je v neustálom obklopení vojenského dohľadu. Na hore sa nachádza starobylý palác Preah Vihear, kde spolu taiwanskí a kambodžskí vojaci večerajú, aj mňa ponúkali akýmsi drinkom. Kvôli pretrvávajúcemu hlúpemu sporu nemôžu hranicu opustiť a ani na nej nič stavať, a tak ju príroda prehlušila. Je to naozaj krásne miesto a zároveň symbolizuje aj našu snahu ísť proti núteným vládnym konfliktom a poukázať na to, ako sa traja (na kazete spolupracoval aj Vong ako Kambodžan) umelci z rôznych krajín vedia spojiť a vytvoriť tak vlastný, mierový, hudobný priestor.
Každá komunita má svoj vlastný pohon, na základe ktorého funguje. Či už ju poháňa rozhorčenie nad nespravodlivosťou, láska ku obskúrnejším zákutiam hudby, či potreba zviditeľniť nedostatočne medializovaných a kvalitných umelcov a umelkyne, jej fungovanie určujú oveľa základnejšie pojmy.
Americká violončelistka Jessica Moss, ktorá zámerne vystupuje v zapadnutých a menej známych miestach, prevádzkovaných zanietenými malými kolektívmi ľudí, vplieta do svojich zamotaných slučiek zvuky vyjúcich vlkov. Ako sa sama na koncerte v Café Oto vyjadrila, fascinuje ju, že hoci sú vlci samotárske tvory, keď zavyjú, je to znak potreby spájať sa do pevne zomknutých svoriek. Je prirodzené, že aj ľudia vedia k sebe nájsť cestu cez isté preferencie, či názory a potreby. Základom by však stále mali byť podporné elementy, akými sú otvorenosť a prístupnosť bez rozdielu tak, ako to ukázali nadšenci okolo Chinabotu. Dávajú hlas hudobným talentom z krajín, v ktorých síce nie je problém si hocikedy na ulici spraviť párty trvajúcu niekoľko dní, ale zároveň sa tam trestá a odsudzuje odlišnosť. Spája ich silná potreba vzájomne sa podporovať a otvárať dvere všetkým, ktorí chcú pomôcť, či participovať. Základné pojmy, ktoré si zo stretnutia s nimi odnášam sú spolunažívanie, ničím nespútaná sloboda vyjadrenia, ktorá si nevoľká v pohodlnosti, ale je vážená a celebrovaná za každých okolností a najmä, nikomu nie je ani odopieraná. Spomínaná Moss sa o tom, ako by mala zdravá a fungujúca komunita fungovať vyjadrila celkom jasne: „Just don´t be a fucking racist. Or a dick.“
Autorka je hudobná publicistka
Reportáž vychádza v rámci projektu Angažovaný Kapitál, ktorý je podporovaný z projektu ACF – Slovakia a financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
