Julian Assange a žurnalistika 21. storočia

Lýdia Kokavcová1. júla 2024169
Foto: Alisdare Hickson

Keď novinár alebo novinárka chce, aby si publikum ľahšie dokázalo predstaviť opisovanú skutočnosť či zložitú situáciu, používa prirovnania. Alebo zjednodušenia. Obsah posolstva sa tak stáva zrozumiteľnejším. Čo však v prípade, keď žiadne porovnanie alebo zjednodušenie neobstojí? Presne taký je prípad väzneného austrálskeho vydavateľa Juliana Assangea, ktorý je od 25. júna na slobode.

Bola to jedna z tých šokujúcich dobrých správ, aké si človek s kritickým myslením najprv dosť dlho overuje. Totiž od momentu, keď Julian Assange v júni 2012 zazvonil pri dverách ekvádorskej ambasády v Londýne a požiadal o azyl, neexistovali dobré správy. Boli len zlé a potom tie o trochu lepšie ako zlé. Z posledných dvanástich rokov strávil vyše päť vo väzení s najvyšším stupňom stráženia, v cele s rozlohou 2 x 3 metre a v izolácii trvajúcej 23 hodín denne. A hoci boli všetci ľudskoprávni aktivisti, rešpektovaní vydavatelia či medzinárodné organizácie a vrcholoví politici rôznych štátov na nohách a žiadali jeho prepustenie, Veľká Británia a Spojené štáty zostávali neoblomné.

V marci tohto roka manželka Stella Assange opisovala, ako britskí sudcovia podľa nej vedú proces v prospech USA. Keď Mestský súd v Londýne zamietol v januári 2021 vydanie Juliana Assangea do Spojených štátov pre dôvodnú hrozbu tamojších neakceptovateľných fyzických a duševných podmienok, veľmoc sa poponáhľala a doručila súbor záruk a ubezpečení. Vraj sa austrálskemu vydavateľovi vo väzení nič nestane. Najvyšší súd záruky akceptoval a vtedajšia britská ministerka vnútra Priti Patel súhlasila v júni 2022 s vydaním do USA.

Assangeovi právnici okamžite požiadali o povolenie odvolať sa. Po prvotnom zamietnutí napokon Najvyšší súd odvolanie umožnil. Aj toto predbežné povolenie na odvolanie však bolo spojené so zárukami USA. „Teraz sa zamyslite nad tým, aký bizarný je tento prípad,“ hovorila Stella Assange. „USA mali nielen dve kolá záruk, ale aj tri rozhodnutia v ich prospech. Zdá sa, že majú nekonečné možnosti meniť priebeh prípadu, aby Juliana dostali.“ Prakticky od 7. decembra 2010, keď ho britská polícia zatkla na základe európskeho zatykača vydaného vo Švédsku, bol každý deň v takej alebo onakej forme zadržania. Stalo sa tak len deväť dní po tom, ako WikiLeaks zverejnili prvé diplomatické depeše.

Voľba medzi životom a smrťou

V utorok 25. júna prepustil britský Najvyšší súd Juliana Assangea na kauciu na slobodu. Odletel na Mariánske ostrovy, americké územie v západnom Pacifiku, kde na federálnom súde USA podpísal dohodu o vine a treste. Predsedajúca sudkyňa uznala Assangeovo „štrnásť rokov trvajúce utrpenie“ a potvrdila stiahnutie žiadosti USA o vydanie. Sudkyňa Manglona ďalej potvrdila, že „vláda (USA) uviedla, že neexistuje žiadna fyzická obeť“. Šírenie informácií prostredníctvom WikiLeaks teda nemalo za následok žiadnu známu fyzickú ujmu.

Julian Assange pred súdom priznal vinu v jedinom prípade obvinenia zo špionáže ako protihodnotu za prepustenie. (Pôvodne čelil obvineniu v 17 bodoch obžaloby podľa zákona o špionáži a v jednom bode obžaloby podľa zákona o počítačových podvodoch a zneužití v súvislosti so zverejňovaním utajovaných materiálov WikiLeaks vrátane záznamov z vojny v Iraku. V prípade vydania do USA mu hrozil trest odňatia slobody na 175 rokov.) Samozrejme, ide o absurdné priznanie, keďže všetci vieme, že špióni – na rozdiel od novinárov a vydavateľov – nedávajú svoje informácie verejne čítať celému svetu. Priznanie treba preto brať ako extrémne vynútené a ako výsledok dlhoročného mučenia, šikanovania a neľudského zaobchádzania počas pobytu vo väznici. Spôsoby perzekúcie a ich dôsledky v prípade Juliana Assangea podrobne opísal a analyzoval ešte v roku 2022 Nils Melzer, osobitný spravodajca OSN pre mučenie a neľudské zaobchádzanie. Craig Murray, bývalý britský veľvyslanec a jeden z najväčších podporovateľov Juliana Assangea, po jeho prepustení uviedol: „Julianovi a Stelle som vždy radil, aby prijali dohodu o priznaní viny, ak im bude ponúknutá, a dostali ho z väzenia. Nepochybujem o tom, že to bola voľba medzi životom a smrťou.“ V neposlednom rade je takéto priznanie dôkazom politickej motivácie celého procesu.

Ohrozenie nezávislej žurnalistiky

Vynútené priznanie špionáže v prípade Juliana Assangea prináša negatívne dôsledky pre novinárov a vydavateľov. Klasifikuje totiž žurnalistiku ako špionáž. Legislatíva USA založená na precedensoch tak premyslene získala nový nástroj na vyrubovanie trestov. „Samozrejme, budeme žiadať o milosť, ale skutočnosť, že došlo k priznaniu viny podľa zákona o špionáži v súvislosti so získavaním a zverejňovaním informácií o národnej obrane, je pre novinárov veľmi vážnym problémom,“ povedala Stella Assange pre tlačovú agentúru Reuters.

Znepokojenie nad pokračujúcou kriminalizáciou žurnalistiky už vyjadrilo Svetové združenie vydavateľov novín (WAN-IFRA) a Svetové fórum vydavateľov. Podľa nich sa právne predpisy v oblasti národnej bezpečnosti často zneužívajú alebo nesprávne interpretujú na umlčanie novinárskej práce a kriminalizáciu novinárov. Zákony, ktoré boli pôvodne navrhnuté na boj proti terorizmu, ochranu národných záujmov a zaistenie verejnej bezpečnosti, sa nesprávne interpretujú a používajú na zastrašovanie. „Vyzývame vlády USA a ostatných krajín, aby nás dôrazne ubezpečili, že žurnalistika vo verejnom záujme bude uznaná a chránená ako celok a že v budúcnosti nebudú novinári a výkon novinárskej činnosti považovaní za hrozbu pre národnú bezpečnosť.“

Skupiny na ochranu ľudských práv a slobody tlače okrem toho žiadajú americkú vládu o vyhlásenie, že Prvý dodatok Ústavy USA chrániaci slobodu prejavu sa bude týkať aj neamerických novinárov. Aj to bol totiž jeden z veľkých paradoxov prípadu Juliana Assangea: Spojené štáty ho chceli na svojom území súdiť podľa svojich zákonov, no ako neamerický občan nemohol požívať ochranu amerického Prvého dodatku.

Všetko, čo ste nechceli vedieť o USA

Dejiny poznajú niekoľko míľnikov, ktoré navždy zmenili podobu svetovej žurnalistiky. Na začiatku 20. storočia to bol tlačový magnát Lord Northcliffe, vlastným menom Alfred Charles William Harmsworth, ktorý začal uprednostňovať správy vyvolávajúce senzácie. „Správy sú niečo, čo chce niekto potlačiť. Všetko ostatné je reklama,“ povedal. Tak vznikli prvé bulvárne periodiká. Neskôr prišli priekopníci investigatívnej žurnalistiky zameranej na hĺbkové skúmanie jediného problému, ako napríklad americká reportérka Nellie Bly (vlastným menom Elizabeth Cochrane Seaman) alebo britský vydavateľ a novinár William Thomas Stead. Mali renomovaných nasledovníkov, medzi nimi napríklad Američana Seymoura Hersha, ktorý odkryl tajné americké bombardovanie Kambodže a program domácej špionáže z dielne CIA, alebo nemeckého reportéra Güntera Wallraffa, pracujúceho v utajení. Vďaka analytikovi americkej armády Danielovi Ellsbergovi mohol svet čítať tajnú štúdiu Pentagónu o vojne vo Vietname. Na anonymné zdroje sa odvolali reportéri Bob Woodward a Carl Bernstein z The Washington Post, keď odhalili politickú špionáž a sabotáž v prospech prezidentského kandidáta Richarda Nixona, známu ako aféra Watergate.

K nim všetkým sa zaraďuje austrálsky vydavateľ Julian Assange. Do roku 2016 zverejnil viac ako dva milióny tajných diplomatických depeší a iných záznamov amerického ministerstva zahraničných vecí. Týkali sa vojnových zločinov, porušovania ľudských práv a korupcie na najvyššej úrovni. Nikdy sme ich nemali čítať, no aj vďaka nim svetová verejnosť pochopila neraz zvrátenú podstatu a fungovanie politiky. Pravdou je, že v minulom storočí by bolo zverejnenie obrovského množstva materiálov takejto povahy nemysliteľné. Vydavateľ na to potrebuje predovšetkým spoľahlivý zdroj, rozvinuté informačné technológie a v neposlednom rade seriózne zabezpečenie proti hekerom. (WikiLeaks sú totiž stále dostupné v pôvodnej podobe.)

Prípad Juliana Assangea poukazuje z hľadiska súčasnej žurnalistiky predovšetkým na potrebu urýchleného prijatia legislatívy odzrkadľujúcej súčasné štandardy. Dnešná dátová žurnalistika totiž vyhodnocuje obrovské množstvo dát nachádzajúcich sa na internete. Bez elektronickej komunikácie, teda e-mailu, si nevieme predstaviť fungovanie v modernom svete. Anonymné zdroje sa ako v minulosti, tak aj dnes rady podelia o získané zákulisné informácie. Nuž a publikovanie skutočností vo verejnom záujme patrí k základným prvkom demokracie, je podstatou novinárskej práce. Ak zašiel náš vývoj tak ďaleko, že používame umelú inteligenciu a platíme kryptomenami, nemôžeme zverejňovanie pôvodných dokumentov vyhlasovať za špionáž. Ľudskoprávny rozmer prípadu austrálskeho vydavateľa nám zasa ukazuje, že pravda a spravodlivosť sú ešte stále našimi hodnotami. Vďaka tejto skutočnosti vzniklo na podporu Juliana Assangea veľké svetové hnutie, bez ktorého by sa jeho prepustenie nikdy neuskutočnilo.

Lýdia Kokavcová
Autorka je novinárka na voľnej nohe

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: