Jon Stewart: „Kapitalizmus nás vedie k tomu, aby sme sa navzájom vnímali ako konkurenti. To je však v rozpore s naším prirodzeným citom lásky a náklonnosti k druhým.“
Aký zmysel má ľudský život vo svete, v ktorom tradičné odpovede stratili svoju samozrejmosť? Americký filozof Jon Stewart v rozhovore s Petrom Daubnerom približuje korene moderného nihilizmu a uvažuje o napätí medzi kozmickou bezvýznamnosťou človeka a nekonečnou hodnotou jeho života. Venuje sa Marxovej teórii odcudzenia, kritike kapitalizmu a potrebe radikálneho myslenia. Hovorí aj o vzťahu Sørena Kierkegaarda k existencializmu, premenách predstavy o človeku a ekologickej kríze v antropocéne.
V knihe A History of Nihilism in the Nineteenth Century: Confrontations with Nothingness (2023) skúmate korene moderného nihilizmu. Nihilizmus skúmate ako široký kultúrny problém, ktorý zasahuje do filozofie, poézie, drámy a náboženského myslenia, pričom ho zasadzujete do kontextu rozvoja osvietenskej vedy, vzniku sekulárneho svetonázoru a následnej „krízy zmyslu“. Prečo sa otázka zmyslu života stala v Európe 19. storočia takým naliehavým problémom a prečo nás trápi dodnes?
Je to dôležitá otázka, pretože mnohí ľudia dnes zápasia s pocitmi nezmyselnosti, zúfalstva a nihilizmu. Vo svojej knihe som sa pokúsil ukázať, že existovali konkrétne spoločensko-historické dôvody, prečo sa tento problém v Európe 19. storočia rozšíril. Naša dnešná kultúrna situácia sa od situácie v 19. storočí značne líši, no problém pretrváva a nadobúda rôzne podoby. Pred osvietenstvom zohrávalo v Európe ústrednú úlohu kresťanstvo. Poskytovalo základné orientačné body pre rôzne oblasti života. V centre každého mesta a každej dediny stál kostol. Náboženstvo ľuďom ponúkalo pevný svetonázor, ktorý im poskytoval útechu a stabilitu. Nástup osvietenskej vedy v 18. storočí to však všetko spochybnil. Osvietenská kritika kresťanstva narušila základné presvedčenia, ako sú existencia Boha, nesmrteľnosť duše a spása. Keď ľudia v 19. storočí prišli o tieto základné orientačné body, mnohí z nich prežívali intenzívny pocit nezmyselnosti alebo nihilizmu. V 18. storočí sa s veľkou istotou tvrdilo, že veda nahradí náboženstvo. Tieto očakávania sa však nikdy nenaplnili, pretože sa rýchlo ukázalo, že veda nedokáže poskytnúť odpovede na najhlbšie ľudské otázky, ako je otázka zmyslu. Keďže náboženský svetonázor bol vyvrátený a vedecký svetonázor zaň neponúkol náhradu, ľudia v 20. a 21. storočí zostali pri hľadaní zmyslu odkázaní sami na seba.
Čo môžeme na tomto pozadí povedať o zmysle ľudského života v 21. storočí?
Z dôvodov, ktoré som práve uviedol, je ťažké odpovedať na túto otázku. Už na ňu nemožno odpovedať všeobecne s odvolaním sa na spoločný svetonázor alebo spoločný základ. Zdá sa nemožné, nájsť všeobecne prijímaný názor na to, v čom tento zmysel spočíva alebo by mohol spočívať. Rovnako nám tu nedokáže pomôcť ani veda. To ma vedie k záveru, že otázka zmyslu je do veľkej miery osobnou otázkou.
Ako k tejto otázke pristupujete vy osobne? Kde nachádzate zmysel vo svojom vlastnom živote?
Ak sa otázka týka mňa osobne a môjho vlastného života, myslím si, že odpoveď musí byť dialektická. Na jednej strane je môj život z veľkej perspektívy vesmíru nekonečne malý a bezvýznamný. Z tohto pohľadu vôbec nezáleží na tom, či žijem alebo zomriem, ani na tom, čo v živote dosiahnem. Na druhej strane má však môj život z užšej, osobnej perspektívy nekonečnú hodnotu, pretože je môj a je to jediný život, ktorý mám. To znamená, že pre mňa je všetko, čo robím, tak či onak dôležité. Umenie spočíva v tom, aby sme tieto dve protichodné perspektívy dokázali harmonicky udržať pohromade a nestali sa obeťou jednostranného pohľadu. Ak človek považuje za jedinú platnú perspektívu tú na makroúrovni, riskuje, že prepadne zúfalstvu a nihilizmu. Ak však za jedinú platnú považuje užšiu, osobnú perspektívu, riskuje, že skĺzne k pocitu vlastnej dôležitosti, egoizmu, márnivosti a arogancii, nehovoriac o sebaklame. Myslím si, že by sme sa mali usilovať zachovať pravdivosť oboch pohľadov, pretože sa môžu navzájom prirodzene korigovať a pomáhať nám udržiavať rovnováhu a realistický obraz o sebe samých, ktorý v živote potrebujeme.
Opisujete rovnováhu medzi našou kozmickou bezvýznamnosťou a nekonečnou hodnotou vlastného života. Ako sa usilujete udržať si túto rovnováhu vo chvíľach straty, zlyhania alebo zúfalstva?
V takýchto chvíľach môže dialektický prístup poskytnúť určitú útechu. Ak zažijem veľké zlyhanie alebo fiasko, môžem sa cítiť emocionálne zničený a upadnúť do depresie. Ak si však zachovám vedomie vlastnej bezvýznamnosti z perspektívy vesmíru, potom na mojom zlyhaní alebo fiasku – bez ohľadu na to, aké veľké bolo – v skutočnosti vôbec nezáleží. Nemám teda dôvod sa ním donekonečna trápiť. Mal by som sa z neho jednoducho pokúsiť poučiť a ísť ďalej.
V knihe Hegel’s Century: Alienation and Recognition in a Time of Revolution (2021) skúmate okrem iného rôzne formy odcudzenia v Marxových Ekonomicko-filozofických rukopisoch z roku 1844. Ako Marx chápal odcudzenie v 19. storočí a ako by sme mu mali rozumieť dnes?
Ako ukazujú Ekonomicko-filozofické rukopisy, Marx sa pri rozvíjaní svojej teórie odcudzenia inšpiroval Hegelom. Hegel hovorí o tom, ako sa ľudský duch prostredníctvom práce „zvonkajšňuje“ a vytvára tak celú ľudskú kultúru. Keď ľudia vo svete niečo vytvoria, určitú časť seba samých tým prenášajú do vonkajšej sféry. To, čo bolo najprv ideou v mysli človeka, sa stáva skutočnosťou: idea nadobúda podobu v priestore a čase, a tak sa presúva z mysle do sveta. Marx túto myšlienku rozvinul vo svojej analýze práce v období priemyselnej revolúcie. Porovnáva tradičnú prácu samostatného remeselníka s prácou v továrni, ktorá sa v jeho čase stala prevládajúcou. Remeselník vytvára výrobok, ktorý si sám zvolí. Robí to spôsobom, ktorý považuje za najlepší. Používa vlastné nástroje a výrobné postupy. Keď je hotový, výrobok patrí jemu a môže sa rozhodnúť, ako s ním naloží. Tento model zodpovedá Hegelovej myšlienke. Remeselník môže vo výrobku svojej práce skutočne vidieť seba samého. Výrobok predstavuje jeho vlastné vnútro vo vonkajšom svete. V tomto zmysle sa remeselník stotožňuje s produktom svojej práce, čo je pravým opakom odcudzenia.
Ako sa tento vzťah medzi robotníkmi a výrobkami ich práce mení s nástupom továrenskej výroby?
Pri práci v továrni v priemyselnej ére vyzerá situácia celkom inak. Ľudia sú nútení zamestnať sa v továrňach, pretože pre tých, ktorí nemajú vyššie formálne vzdelanie, existuje len málo iných pracovných príležitostí. Za pevnú mzdu potom musia vytvárať výrobok, o ktorom rozhoduje majiteľ továrne. Sú nútení pracovať s nástrojmi a strojmi, ktoré im poskytne majiteľ, namiesto toho, aby si mohli sami zvoliť výrobné prostriedky. Výsledkom sú nezdravé a nebezpečné pracovné podmienky, ktoré by si robotník sám nikdy nevybral. Keď je výsledný výrobok hotový, nepatrí robotníkovi, ale majiteľovi továrne. Marx poukazuje na to, že v tomto modeli je vzťah robotníka k jeho výrobku úplne odlišný od predchádzajúceho modelu. Továrenský robotník sa nemôže stotožniť so svojím výrobkom, pretože mu nepatrí. Sám ho nenavrhol ani ho nevytvoril pomocou vlastných nástrojov a prostriedkov. Výrobok sa mu preto javí ako čosi cudzie, nie ako súčasť jeho samého. Továrenský robotník je od vlastného výrobku odcudzený. Nedokáže v ňom vidieť seba samého. Je to opak remeselníka, ktorý sa so svojím výrobkom stotožňuje.
Do akej miery nám Marxova analýza stále pomáha porozumieť dnešnému odcudzeniu a v čom ju treba prehodnotiť?
Túto analýzu som vždy považoval za prenikavú a myslím si, že sa z nej môžeme veľa naučiť. Otázka odcudzenia je dnes zložitejšia. Marxova analýza je však podľa mňa pre nás v mnohých ohľadoch stále aktuálna, pretože väčšina z nás sú napokon skutočne námezdní pracovníci. Predávame svoj čas a energiu, zatiaľ čo produkt našej práce patrí nášmu zamestnávateľovi. Naša súčasná kapitalistická ekonomika sa však výrazne líši od ekonomiky Marxových čias, vskutku sa stala oveľa komplexnejšou. Marx si len ťažko dokázal predstaviť, aké obrovské objemy kapitálu možno vytvoriť jednoduchým presúvaním peňazí bez toho, aby sa na tom podieľala akákoľvek skutočná práca. Teší ma, že sa dnes vedci a vedkyne usilujú aktualizovať Marxovu teóriu, aby lepšie zodpovedala našej súčasnej ekonomike. Takto možno zachovať jeho prenikavé postrehy a zároveň ich rozšíriť do nových oblastí, ktoré si vo svojej dobe nedokázal predstaviť.
Možno Marxa považovať za radikálneho filozofa?
Marxa vo svojej dobe určite považovali za radikálneho filozofa. Každý, kto otvorene vyzýva na revolúciu a zasadzuje sa za úplné nahradenie spoločensko-politického systému, musí byť považovaný za radikála. Myslím si, že potrebujeme radikálnych filozofov, ktorí nás nútia kriticky premýšľať o našich inštitúciách a praktikách, ktoré zvyčajne považujeme za samozrejmé. Potrebujeme radikálnych mysliteľov, akým bol Marx, aby upriamovali pozornosť na nespravodlivosti v našom súčasnom svete, a ľudia tak nemohli odvrátiť zrak a predstierať, že tieto nespravodlivosti neexistujú. Ak chceme naplniť svoje ideály, máme pred sebou ešte dlhú cestu. Prvým krokom je pomenovať početné problémy, ktorým sa treba venovať.
Tvrdíte, že potrebujeme radikálnych filozofov, ktorí spochybňujú to, čo považujeme za samozrejmé. Ktoré predpoklady, na ktorých stojí súčasný kapitalizmus, treba najnaliehavejšie spochybniť?
To je veľká otázka, o ktorej by sme sa mohli rozprávať veľmi dlho. Myslím si, že väčšina ľudí dnes považuje za samozrejmé, že kapitalizmus je jediným životaschopným ekonomickým systémom, a preto v ňom musíme pokračovať, či sa nám to páči, alebo nie. Takéto uvažovanie je pochybné, pretože potenciálne existuje mnoho iných ekonomických systémov, ktoré by mohli fungovať oveľa lepšie, ale nikdy nedostanú šancu. Ďalším nepremysleným predpokladom je, že chudoba je nevyhnutná a nedá sa s ňou nič robiť. Prvá časť tohto tvrdenia je v istom zmysle pravdivá: chudoba je skutočne nevyhnutná v kapitalistickom systéme. Je prirodzeným dôsledkom systému založeného na akumulácii bohatstva. Kapitalistický systém svojou samotnou podstatou vytvára veľkú triedu chudobných ľudí. Iný typ ekonomiky založený na princípoch rovnosti by celkom dobre mohol chudobu odstrániť. Ďalším nespochybňovaným predpokladom je, že kapitalizmus je spravodlivý systém, ktorý podporuje zdravú súťaž a odmeňuje usilovných ľudí úspechom. To je jednoducho mýtus. Kapitalizmus neponúka rovnaké podmienky pre všetkých, pretože niektorí ľudia začínajú s obrovskou výhodou, keďže pochádzajú z bohatej rodiny. Túto výhodu si nezaslúžili svojou usilovnou prácou ani žiadnou zručnosťou či schopnosťou, ktorú by získali vlastným úsilím. Dostali ju pri narodení. Výsledok tejto nerovnosti je presne taký, aký by sme očakávali: ľudia z bohatých rodín majú tendenciu byť v systéme úspešní, zatiaľ čo medzi najchudobnejšími sa kolobeh chudoby udržiava. Pri tom zostanem, ale dalo by sa uviesť ešte mnoho ďalších príkladov.
Ste odborníkom na dánskeho filozofa Sørena Kierkegaarda, ten do centra filozofického skúmania stavia jednotlivca, ktorý sa rozhoduje, prežíva úzkosť a lásku, nesie zodpovednosť a hľadá zmysel života. Možno Kierkegaarda považovať za zakladateľa existencializmu? Zostáva jeho filozofia zdrojom inšpirácie aj dnes?
S takýmito tvrdeniami sa často stretávame v úvodoch do filozofie alebo existencializmu. Kierkegaard bol skutočne dlho považovaný za zakladateľa či otca existencializmu. Zdalo sa to byť samozrejmé, ak to tvrdili existencialisti ako Sartre, musela to byť pravda. V posledných dvoch či troch desaťročiach však bádatelia a bádateľky zaoberajúci sa Kierkegaardom začali toto označenie spochybňovať. V roku 2011 som uverejnil publikáciu Kierkegaard a existencializmus. V jej predhovore som sa pokúsil túto otázku stručne preskúmať. Pri príprave som si začal ešte viac uvedomovať, aký zložitý je to problém. Keď ho totiž človek začne skúmať, rozpadne sa na niekoľko odlišných otázok.
O aké problémy ide?
Aby sme mohli tvrdiť, že Kierkegaard bol zakladateľom existencializmu, musíme určiť, čo presne existencializmus ako myšlienkový smer predstavuje. Aj bez ohľadu na Kierkegaardov vzťah k nemu sa však ukázalo, že definovať existencializmus nie je možné. Mnohí z najznámejších existencialistov toto označenie odmietali. Navyše medzi sebou často nesúhlasili a ukázalo sa ako nemožné, určiť súbor doktrín, ktoré by všetci zastávali. Väčšina dnešných pokusov o vymedzenie existencializmu poukazuje skôr na spoločné oblasti záujmu, ako sú sloboda, úzkosť a individualita. Ani jedna z týchto tém však sama osebe nič presne nevymedzuje, pretože by sa rovnako dobre hodila aj na mnohých iných filozofov z iných období. Bez definície existencializmu preto nemožno povedať, či bol Kierkegaard jeho zakladateľom.
Aké ďalšie problémy ste okrem toho objavili?
Aby sme mohli tvrdiť, že Kierkegaard bol zakladateľom existencializmu, musíme určiť aj to, čo presne znamená byť „zakladateľom“ alebo „otcom“ existencializmu. Znamená to, že Kierkegaard sformuloval súbor náuk, ktoré si neskorší existencialisti osvojili? Alebo, naopak, že kľúčové tézy existencializmu možno odvodiť od Kierkegaarda? Ak je to tak, potom Kierkegaard nemôže byť zakladateľom existencializmu, pretože mnohé z jeho názorov sú v priamom rozpore s názormi existencialistov. Odmietol by napríklad Sartrovo známe tvrdenie, že „existencia predchádza esencii“, ktoré sa často používa ako samotná definícia existencializmu.
Ako by ste teda opísali jeho vzťah k mysliteľom spájaným s existencializmom?
Bez mnohých spresnení a výnimiek nemožno tvrdiť, že Kierkegaard bol zakladateľom existencializmu. Povaha jeho myslenia a dejiny jeho recepcie sú jednoducho príliš zložité. Presnejšie je povedať, že mnohí autori spájaní s existencializmom čítali niektoré Kierkegaardove diela a inšpirovali sa niektorými z jeho myšlienok, ktoré potom rozvíjali vlastným spôsobom. Táto inšpirácia neznamená, že boli kierkegaardovcami alebo, že Kierkegaard bol existencialistom. Tieto otázky treba skúmať osobitne pri každom autorovi. Dejiny filozofie, žiaľ, len zriedka poskytujú jednoduché a jednoznačné odpovede.
Zostáva Kierkegaardova filozofia zdrojom inšpirácie aj dnes, nezávisle od jeho vplyvu na existencializmus?
Niet pochýb, že áno. Oblasť kierkegaardovských štúdií sa v posledných troch desaťročiach nesmierne rozrástla. Ľudia z celého sveta s veľmi odlišným zázemím, náboženským presvedčením a záujmami sa o Kierkegaarda naďalej zaujímajú a inšpirujú sa ním. Platí to aj o významných filozofoch a filozofkách, ako sú Jacques Derrida, Sylviane Agacinski a Jürgen Habermas, ktorí o ňom napísali dôležité práce. Treba tiež poznamenať, že nárast záujmu o Kierkegaardovo myslenie sa neobmedzuje len na filozofiu, ale zasahuje aj do viacerých ďalších oblastí, ako sú psychológia, religionistika, literatúra, dramatické a výtvarné umenie.
Ste expertom na filozofickú antropológiu. Môžete nám povedať niečo o svojej práci venovanej otázke, čo je človek?
Filozofická antropológia ma veľmi zaujíma a v súčasnosti patrí medzi hlavné oblasti môjho výskumu. Vo svojom nedávnom rukopise, ktorý je teraz v recenznom konaní, tvrdím, že idea človeka či ľudstva vo všeobecnosti je práve tým – ideou. To znamená, že nejde o niečo absolútne dané, ale o produkt ľudského myslenia. Ľudské myslenie sa však, samozrejme, v priebehu času radikálne menilo. To naznačuje, že sa menila aj predstava toho, čo znamená byť človekom. Náš súčasný pohľad na to, čo je človek, sa značne líši od predstáv v antike.
Ako sledujete tieto meniace sa chápania toho, čo znamená byť človekom?
Vo svojej práci sa usilujem sledovať tieto zmeny v čase, aby som pochopil, ako vznikol náš moderný pohľad na človeka. Moja metodológia spočíva v skúmaní rôznych kultúr, ktoré prirodzene odrážajú predstavy svojej doby. Prostredníctvom týchto predstáv možno porozumieť tomu, ako staroveké národy uvažovali o sebe samých. Zahŕňa to otázky, ako si ľudia predstavovali svoj vzťah k prírode alebo k bohom. Na základe týchto rozdielov možno rozpoznať, čo tieto národy považovali za charakteristické pre ľudské bytosti.
O čo ide pri týchto vymedzeniach človeka, najmä vo vzťahu k ľudským právam?
Toto je dnes veľmi dôležitá otázka, pretože s ňou súvisí naše moderné chápanie ľudských práv. Aby mal človek na tieto práva nárok, musí byť ľudskou bytosťou. Ak nie je človekom, nemá žiadne práva. Dejiny sú smutným príbehom utrpenia, vykorisťovania, podmaňovania a zotročovania ľudí, ktorí boli považovaní za menej než ľudské bytosti. Podľa mňa je nevyhnutné, vnímať každú ľudskú bytosť ako niečo posvätné a neredukovateľné. Každému človeku by mali prináležať rovnaké práva ako všetkým ostatným. Tento pohľad však neexistoval vždy. Z historického hľadiska sa objavil len pomerne nedávno. Chcem preto sledovať príbeh toho, ako sme k nemu v priebehu tisícročí dospeli.
Ako váš výskum súvisí so súčasnými snahami rozšíriť práva aj na iné ako ľudské bytosti?
Veľmi ma zaujíma aj nedávny trend, ktorý sa usiluje rozšíriť práva na mimoľudského druhého. Považujem to za veľmi dôležitý vývoj.
Vyžaduje si ekologická kríza v antropocéne, aby sme prehodnotili, čo znamená byť človekom, a najmä predstavu, že ľudia majú v prírode privilegované postavenie?
Áno, environmentálna kríza si vyžaduje, aby sme o sebe a svojom vzťahu k prírode začali radikálne premýšľať úplne inak, než sme to robili v minulosti. Už dávno je zrejmé, že ľudské bytosti sú nevyhnutne späté so Zemou. Na svoju existenciu potrebujeme to, čo nám Zem poskytuje. Na život potrebujeme zdravé životné prostredie. Zem a jej produkty nie sú niečím, čo môžeme vykorisťovať donekonečna. Náš ekonomický systém je založený na princípe rastu. Nemôže však rásť neobmedzene, pretože potrebuje konečné zdroje planéty, ktoré sa práve preto, že sú konečné, jedného dňa vyčerpajú. Vykorisťovanie a ničenie prírody spôsobuje množstvo problémov: vedľajšie produkty výrobných procesov znečistili vodu, pôdu aj ovzdušie. To nás priviedlo do nebezpečnej, ba až kritickej situácie, v ktorej sa dnes nachádzame.
Na záver by som sa vás ako historika filozofie rád opýtal: Čo nás môžu dejiny filozofie naučiť o nádeji bez toho, aby nás povzbudzovali k naivnému optimizmu alebo k rezignácii?
Pevne verím, že dejiny filozofie nás môžu veľa naučiť nielen o nádeji, ale aj o mnohých ďalších veciach. Môžu nám pripomenúť silu ľudského konania, keď ho sprevádza kritické myslenie. Sme slobodní a do veľkej miery môžeme určovať svoj vlastný osud. Verím, že ak budeme spolupracovať, existuje priestor pre racionálnu nádej. Náš ekonomický systém nás opäť vedie k tomu, aby sme sa navzájom vnímali ako konkurenti a rivali, čo je však v priamom rozpore s naším prirodzeným citom lásky a náklonnosti k druhým. Prehliada skutočnosť, že ľudský druh prežil nie vďaka súťaži, ale vďaka spolupráci a vzájomnej pomoci. Bez nej by ľudstvo už dávno vyhynulo.
Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike