Mama aj otec v jednej osobe, paralyzujúci stres od výplaty k výplate.
Jednorodičovské príbehy ľudí z celého Slovenska.
„V ktorejsi hlbokej vrstve mám problém s chýbajúcim pocitom sebahodnoty.“
„Nebudem učiť deti žiť v klamstve len preto, aby som sa mala finančne lepšie.“
„Väčšinou som jedol jednu nevarenú stravu denne, napríklad rožky s paštétou.“
„Mám štyri tituly a napriek tomu stále cítim pochybnosti, zlyhanie.“
„Len nedávno som prestala mať pocit, že by som vrátila čas a dieťa by som nemala.“
Začiatkom októbra sme na portáli Kapitál zverejnili výzvu – zaujímalo nás, ako sa ľuďom žilo alebo žije v jednorodičovských domácnostiach. O svoje spomienky a skúsenosti sa s nami nakoniec podelilo 21 ľudí z rôznych kútov Slovenska.
Zveril sa nám aj jeden muž – jeden jediný.
Zaraďovať týchto 21 ľudí do škatuliek by bolo chybou – nikto nie je iba matkou či dcérou, synom alebo vnučkou. Žiaden z ich 21 bolestne úprimných príbehov nemá iba jednu identitu. Sú rovnako rozmanité ako ľudia, ktorí ich písali. Niektorí nás pustili veľmi hlboko do svojho prežívania.
Ako to vyzerá, keď sa k bežným tlakom spoločnosti, pracovným požiadavkám či materstvu pridá ešte alkoholizmus, násilie, paralyzujúci strach z nedostatku zdrojov či systém, ktorý zaužívané rodové role vnucuje ženám dokonca aj vtedy, keď to v domácnosti ťahajú samy? Akoby ich vopred predurčoval zlyhať.
Pozorovaním a porovnávaním (čochvíľa k nim skĺznete aj vy, keď začnete príbehy čítať), narazíte v textoch na nie práve všedné okolnosti, za ktorých tí a tie, čo s nami zdieľali svoj príbeh, dozreli do ľudí, akými sú dnes.
Tu sú, bez filtra a zbytočných úprav (len s ľahkou štylistickou a gramatickou korektúrou).
Moja mama bola slobodnou matkou – otec mal ženu. Počas manželstva s ňou splodili s mamou mňa. Svojej žene to nepovedal, dozvedela sa to až na dedičskom po jeho smrti. Mala som z toho traumu, podsúvali mi, že moja existencia narobí zle. Dvanásť rokov som to riešila na terapiách. Prejavovalo sa to v každej oblasti môjho života, napríklad aj v takých drobnostiach, ako je zariaďovanie bytu. Niečo ma nepúšťalo urobiť to, aby po mne nezostala žiadna stopa. Mala som pocit, že nemôžem existovať.
S mamou sme bývali v jednoizbovom byte. Otca som videla v detstve dvakrát. V dospelosti som mu napísala listy, ako ma to ovplyvnilo. Snažila som sa skontaktovať aj s jeho rodinou. S nevlastnou sestrou sa mi podarilo spojiť cez internet. Najskôr sa chcela stretnúť, ale nakoniec si to rozmyslela – že je cudzia. S otcovou ženou sa mi skontaktovať nepodarilo.
Pamätám si, ako mi niektoré kamarátky v detstve hovorili, že sa mám, keď nemám tatka. Asi hlavne také, ktoré mali despotických otcov. Niečo na tom asi bolo dobré – nikto ma nebuzeroval, mama mi skoro všetko dovolila.
Dnes mi chýba vnútorná autorita, disciplína, rozhodnosť, hranice a podobné vlastnosti, ktorým má dieťa podľa mňa naučiť otec. Veľmi sa túžim prejaviť vonkajšiemu svetu a byť jeho súčasťou, ale stále ma niečo blokuje.
Evka (30), vyrástla v jednorodičovskej domácnosti, Žilina
Keď mal môj najmladší syn osem rokov, zostali sme v byte bývať sami. Iba my dvaja. Občas k nám chodila moja mama a už dospelí starší samostatní synovia. Tí žili svoje vlastné životy mimo nášho mesta. S mamou nám napadlo spojiť sa, vytvoriť trojčlennú rodinu a rozdeliť si výdavky za bývanie. Predala som byt, ktorý mi darovala babka, vzala som si úver a zbúrala som rodičovský dom, v ktorom dovtedy žila moja 70-ročná matka. Mala som 50 rokov, keď som sa do tohto odvážneho finančne náročného plánu pustila.
Kým sa nám staval nový dom, mama s nami bývala v byte. Pomáhala mi so synom, chodila s ním na futbalové tréningy aj do ZUŠ-ky. V robote som bývala do večera. Keď mal syn desať, presťahovali sme sa do ešte neomietnutého domu. Úver, ktorý som si vzala, náš rozpočet veľmi zaťažil. Museli sme sa uskromniť. Často som prepadala smútku, že už nemôžem synovi dopriať všetko to, na čo bol dovtedy zvyknutý – dovolenky pri mori, víkendové pobyty či poznávacie zájazdy.
Našťastie, bývalý manžel mu tieto vymoženosti, na rozdiel odo mňa, mohol ešte pár rokov poskytnúť. Jednu obrovskú túžbu som ale synovi splniť mohla – psíka. Keď mal 11 rokov, malý psík sa zatúlal priamo na chodbu jeho školy. Priniesol ho domov a náš život sa veľmi zmenil. K lepšiemu. Po návrate zo školy ho doma čakala babka aj Molly – psík. Ja som sa z práce denne vracala domov, kde ma čakalo usmiate dieťa, šťastný psík aj veselá starnúca matka.
Potom sa stalo niečo, na čo nikdy nezabudnem. Syn mal vtedy 15 rokov. Pracovníčka mestského úradu mi zavolala s tým, aby si niekto z rodiny prišiel vyzdvihnúť telo môjho exmanžela do nemocnice v Liptovskom Mikuláši. Syn má dnes 19 rokov. Myslím, že sa veľmi ťažko spamätával zo smrti svojho otca. Chýba mu a ja mu ho neviem nahradiť. Nedávno začal študovať na vysokej škole v Bratislave.
Molly (60), jednorodička, Bánovce nad Bebravou
Som vysokoškolská pedagogička, mám dieťa so špecifickými potrebami a so skúsenosťami so šikanou. Snažila som sa dcére financovať súkromné vzdelávacie skupiny, aby mala aspoň trochu sociálneho kontaktu v bezpečí so svojimi rovesníkmi a rovesníčkami.
Dostala som sa do šialeného kolotoča – doobeda som odrábala školné v súkromnej škole, poobede som učila na univerzite. Vyčerpaná a unavená som videla svoje dieťa večer, keď už som nevládala. Možno som mala skúsiť štátnu školu – niektorí si isto pomyslia. No ja poznám svoje dieťa a viem, ako by reagovalo. Traumy a zážitky by po týždňoch vyliezali von.
Dostala som strach, čo keď zostaneme bez peňazí, alebo ochoriem a nebude tu nikto, kto by sa o moju dcéru postaral? Panika, stres – koliesko pre škrečka, z ktorého som sa nevedela dostať.
Snaha jednorodiča zastať miesto mamy aj otca – to je náročné. Nielen z časového či finančného hľadiska, ale aj emocionálneho. Zastať miesto otca a riešiť, zastať miesto mamy a ošetrovať, ňuňkať, rozmaznávať a sýtiť, keď sama nemám dosýtené.
Mám štyri tituly a napriek tomu stále cítim pochybnosti, pocity zlyhania. Netuším, ako to zvládajú iné mamy, asi len idú zo dňa na deň…
Anka (49), jednorodička, Bratislavský kraj
Odmala som žila iba s maminou a dvoma staršími bratmi. Otec nás opustil, keď som bola bábätko. Na veľkú časť svojho detstva spomínam pozitívne – rodina sa vždy snažila ma chrániť, stáť za mnou. Na druhej strane, pamätám si aj situácie, ktoré na mne zanechali stopu a „liečim“ sa z nich dodnes.
Žili sme v hmotnej núdzi a v škole som mala pre nedostatok financií problémy s triednou učiteľkou – podchvíľou bolo treba niečo platiť. Väčšinou som buď s platením meškala, alebo som raz dokonca, myslím, ani nezaplatila. Bolo to pre mňa veľmi ponižujúce.
Mamina trpela úzkostnými stavmi a ja, od nej závislé dieťa, som veľmi skoro prebrala zodpovednosť za jej spokojnosť. Preto, aby som ju náhodou nerozrušila, a aby ma to emočne, takpovediac, neohrozilo.
Keďže sme boli chudobná rodina, moji bratia mali tendenciu sa so mnou porovnávať v tom, čo od rodiny svojho času dostali oni, a čo som o 13 rokov neskôr dostala ja. Tento finančný nedostatok a nátlak som si neskôr v dospelosti kompenzovala impulzívnym míňaním peňazí. Mám pocit, akoby sa to všetko nakumulovalo do obrovskej vyčerpanosti.
Cítim, že mám v ktorejsi veľmi hlbokej vrstve problém s chýbajúcim pocitom sebahodnoty. Moja rodina sa vždy snažila, ľúbili sme sa navzájom. Moje potreby dieťaťa, žiaľ, neboli plnohodnotne naplnené – ani emocionálne, ani materiálne. S následkami sa dnes konfrontujem v terapii.
Alexandra (25), vyrástla v jednorodičovskej domácnosti, Žilina
Bolo to, myslím, na prvom stupni základnej školy – síce som vtedy ešte nepoznala prvú lásku, ale poznala som pocit hanby. V tom období prestal môj otec platiť aj to základné výživné, ktoré mu súd prikázal uhrádzať. Veľmi živo si pamätám, že hoci sa mamka veľmi snažila, došlo aj k tomu, že sme suché rožky zapíjali sirupom, pretože už sme nemali nič iné.
Pamätám si aj na babkin (mamkina mamka) ustarostený pohľad, na jej láskavé pohladenie, keď mi povedala, že ak niekedy budeme mať problém kúpiť potraviny, ona nám pôjde nakúpiť. Viem, že ma vtedy premkol hrozný pocit hanby, ale využila som to viackrát.
Čím viac sa teraz už ako dospelá prehrabávam spomienkami, tým viac mi je ľúto toho malého dievčatka vo mne, ktoré to muselo zniesť. Pretože zatiaľ čo my s mamou sme nemali ani na základné potraviny a všetko moje oblečenie bolo z najlacnejších obchodov, otec mi pri svojich krátkych návštevách ukazoval múzeum voskových figurín a pláže, ktoré navštívil.
Viky, 23, vyrástla v jednorodičovskej domácnosti, Levoča
Jednorodičkou som sa rozhodla stať vedome v čase, keď som pocítila obavy, že nestihnem mať dieťa vo veku, keď ešte budem môcť otehotnieť. Nemala som vtedy partnera, dlhodobo si ho neviem nájsť. Napriek tomu, že som sa snažila preskúmavať tieto témy na terapiách, nič ma nepripravilo na intenzitu a hĺbku zúfalstva, hnevu, bezmocnosti, osamelosti a sebaľútosti, ktorú som prežívala po narodení svojho syna.
Iba nedávno som prestala mať pocit, že keby som mohla, vrátim čas a dieťa sama mať nebudem. Nie je to tak dávno, čo som si začala život so synom aj užívať. Ešte stále ma však dokáže prevalcovať jeho neustála potreba mojej pozornosti a moja potreba unikať z nej.
Je to život na hrane, bez rezervy. Nielen finančnej, ale pre mňa hlavne bez životnej energie. Občas mám pocit, že som bola oklamaná spoločnosťou, od ktorej som si nechala nahovoriť, že budem skvelou mamou. Že to, na čo celý život čakám, je dieťa/rodina, o ktorú sa budem starať, a to mi prinesie pocit šťastia a naplnenia. Už to aspoň neprežívam ako krivdu.
Konečne začínam mať svoj život rada (až do najbližšieho nervového zrútenia).
Martina, jednorodička
Som mamina, so svojimi dvoma deťmi žijem sama už desať rokov. Začiatky boli ťažké, deti mali vtedy len tri a päť rokov. Som silná žena, neľutujem to ani trochu. Bývalý manžel sa oženil dokopy trikrát. Žiadosť o rozvod som podala ja. Situácia nie je jednoduchá ani dnes, najmä finančne, ale máme sa radi. Všetko je úprimné – nebudem učiť deti žiť v klamstve len preto, aby som sa mala finančne lepšie. Všetkým ženám želám nájsť v sebe silu, aby to zvládli a nikdy nenechali, ako sa hovorí, robiť zo seba handru.
Suzane (46), jednorodička, Trenčiansky kraj
Odišla som s bábätkom od manipulátora, ktorý ma psychicky týral. Žila som pre svoje dieťa. Ak by mi nepomáhali rodičia, zvládla by som to naozaj len veľmi ťažko. Štát, bohužiaľ, slabých nechráni. Nechráni ani deti pred rodičmi, ktorí im psychicky ubližujú. Našťastie, zvládli sme to obaja – ja i moje dieťa. Oslobodili sme sa od tyrana. Bola som unavená, v práci ma ako jednorodičku dokonca vydierali hrozbou „vyhadzovu“. Napriek šialenému nasadeniu a nadčasom, brávala som si prácu aj domov a robila ju v noci. Bolo to príšerné obdobie. Som rada, že už je to za nami.
Viera (47), jednorodička, Prešovský kraj
Som matka troch dcér a zároveň tvorím tím dvoch ľudí v jednom tele – matku aj otca. Robím kuchárku aj opravárku pokazených vodovodov. Živiteľku, terapeutku, nežnú ruku aj strážkyňu večierky. Prvú dcéru som mala ako čerstvo vyliahnutá dospeláčka, 22-ročná. Môj dospelý život začal skôr pocitom zodpovednosti za niekoho iného než sebaurčovaním či budovaním kariéry.
Po náročných rokoch s príliš mladým otcom mojich dcér, z ktorého sa vyvinul ťažký alkoholik, som odišla z hlavného mesta. Nový život som začala v menšom meste, v ktorom bol život jednoduchší, pomalší a priateľskejší. Tretia dcéra prišla krátko potom – s dobrodruhom zo Španielska. Ten sa ukázal byť viac exotom než spoľahlivým partnerom.
Už viac ako 13 rokov som na všetko sama. Teda nie úplne, mám tri súputníčky. Bežné zamestnanie na plný úväzok bolo pre mňa vždy utópiou – nie preto, že by som nechcela, ale preto, že deti nepoznajú pracovnú dobu. Kolotoč chorôb, prázdniny, spoločný čas, krúžky – z toho sa zamestnávatelia veľmi netešia. Preto som roky fungovala projektovo, na voľnej nohe či na dohodu. Tak, aby som bola v živote mojich dcér prítomná.
Sloboda to síce bola, ale v banke to neznie presvedčivo. Na hypotéku nemám kredibilitu, a tak som platila cudzie úvery v podnájmoch. Živím nás jedným platom, ktorý má nahradiť dva. Štát mi veľkoryso ponúka rodičovský príspevok, za ktorý kúpim možno topánky, ak sú práve v zľave. Odvody, ktoré platím ako živnostníčka, by vyživili pokojne ešte jedno dieťa.
V láske je to podobné – žena s troma deťmi nie je práve trendy kategória a rande po desiatej večer bolo najčastejšie s počítačom, na „nočnej smene“, keď som dobiehala prácu, ktorá cez deň ustúpila potrebám detí. Okolie sa k situácii tiež nestavia vždy ideálne. Buď dostávam nálepku silnej ženy, ktorá si so všetkým (automaticky) poradí sama, alebo som považovaná za chybnú – tá, čo si nevie nájsť chlapa.
Napriek tomu, že to nebolo vždy jednoduché, dnes som spokojná – dcéry študujú, darí sa im, majú dostatok kritického myslenia, vedia sa k veciam postaviť zodpovedne a zároveň opatrne. Hoci nás život mlel, mali sme vždy dosť priestoru na vzájomné porozumenie, rozhovory, objatia. Taký malý dôkaz, že aj keď rodičom je len jeden človek, rodina môže byť úplná.
Lucia (46), vyrástla v jednorodičovskej domácnosti a dnes sa ako jednorodička stará o svoje tri dcéry, Banská Štiavnica
Som mama, ktorej zomrelo dieťa (nie vlastnou vinou) a zanechalo mi tu vnúčatko. Dnes sa sama starám o dve deti – moju dcéru a chorú vnučku. Môžem povedať len toľko, že radšej ich budem vychovávať sama, než žiť s alkoholikom a sebcom, ktorého zaprela aj vlastná rodina. Niekedy je to naozaj boj, ale zvládame to, i keď s odretými ušami.
Chcem odkázať všetkým rodičom, ktorí žijú v strachu, s tyranmi a alkoholikmi, nech to nevzdávajú. Nech naberú odvahu, nohy na plecia a rýchlo s deťmi zutekajú. Nikdy nie je neskoro. Držím všetkým jednorodičom a jednorodičkám silno päste a veľmi im fandím.
Zuzka (56), vyrástla v jednorodičovskej domácnosti a dnes sa ako jednorodička stará o svoje dieťa a vnúča, Žilinský kraj
V jednorodičovskej rodine som žil od štyroch rokov. Mama vtedy so mnou a s mojou sestrou utiekla od otca. Bol násilník, mal problémy s alkoholom, gamblingom a všeobecne praktizoval na mame fyzické aj psychické násilie. Tej, mimochodom, tesne po mojom narodení diagnostikovali sklerózu multiplex.
Vyše roka sme žili na druhej strane republiky, u rodičov mojej mamy. Dovtedy, kým súd nerozhodol o rozvode, o tom, kto bude môcť bývať v byte v Bratislave, aj o zákaze pre otca, priblížiť sa k nám deťom. Mamina však potrebovala živiť dve deti, cez týždeň preto pracovala a za nami k starým rodičom stíhala chodiť len na víkend. V piatok večer išla autobusom do Rožňavy, kde sme bývali, v nedeľu večer cestovala šesť hodín naspäť do Bratislavy. Podpísalo sa to na nej, ale aj na mne. V takom nízkom veku som na dennej báze nemal k dispozícii mamu.
Keď sme sa vrátili do Bratislavy, istý čas sme bývali v ubytovni vo Vlčom Hrdle pri Slovnafte. Mamina sa nám naozaj snažila zabezpečiť všetko potrebné. Keď som bol prvák na základnej škole, presťahovali sme sa do pôvodného bytu. Otec v ňom všetko zanedbal, dokonca úmyselne veľa vecí poničil. Neplatil ani nájomné, takže tam vznikol určitý dlh. Okrem toho, od rozvodu nikdy nezaplatil ani jediný halier súdom prikázaného výživného. Nejak sme však skromne vedeli vyžiť.
Keď som mal asi desať rokov, pár vecí sa zhoršilo. V prvom rade, mamina prišla o prácu a výrazne sa jej zhoršila skleróza multiplex. To prehĺbilo naše problémy, najmä finančné. Moja staršia sestra začala rebelovať a prestala chodiť do školy. Na maminu v zlom zdravotnom stave, žijúc v prostredí so zlými spomienkami a mizivými finančnými vyhliadkami, to všetko doľahlo. Nastalo temnejšie obdobie. Pod ťarchou okolností začala mať problémy s alkoholom.
Kým si dokázala vybaviť invalidný dôchodok a iné kompenzácie pre svoje diagnózy, boli sme v skoro dvojročnom štádiu plného stresu, neistoty a jej úpadku na duchu. Niekedy sme nemali na elektrinu, tak nám ju odpojili, s jedlom boli tiež problémy. Väčšinou som jedol jednu nevarenú stravu denne, napríklad rožky s paštétou.
Roky som monitoroval emočný stav mamy, padlo to na mňa.
Martin (32), vyrástol v jednorodičovskej domácnosti, Bratislava
Na syna som sama už od tehotenstva. Dnes má takmer tri roky. Vďakabohu, patrím k tým osamelým rodičom, čo nemusia platiť hypotéky a drahé nájmy. Na roky rodičovskej „dovolenky“ som mala bokom odložené nasporené peniaze. Synček tento rok v septembri nastúpil do škôlky. Ako osamelá matka si neviem predstaviť nebyť tu pre neho, respektíve byť niekde zavretá hodiny v kancelárii alebo pracovať na zmeny, prípadne dvanástky. Popritom všetkom sa snažím rozbehnúť vlastný biznis.
Martina (33), jednorodička, Západné Slovensko
Ja, sestra a mama. Bez otca. Na obdobie, keď bol ešte súčasťou nášho života, si takmer vôbec nepamätám. Rodičia sa rozviedli, keď som mala asi dva roky. Ten pocit, že tu kedysi bol, sa časom úplne vytratil. Občas si hovorím, že to možno bolo aj lepšie. Ľudia o ňom nehovoria pekne a vraj bol rozvod tým najrozumnejším rozhodnutím.
Ani mama, ani otec nikdy neboli typickými rodičmi. Dlho som na nich bola nahnevaná. No časom sme si so sestrou začali uvedomovať, že ich vlastné detstvo ich formovalo viac, než by si sami priznali. A to ani nevyrastali v jednorodičovskom vzorci.
Vyrastať v jednorodičovskej domácnosti nebolo jednoduché. Mama bola neustále v práci – na zmeny, nočné, brigády, často načierno, len aby sme prežili. Odchádzala a prichádzala, ako jej to okolnosti dovolili. Väčšinu času sme boli so sestrou samy alebo so starými rodičmi, ktorí zastupovali to, čo iným zabezpečujú obaja rodičia. Pomáhali, ako vedeli – najmä finančne.
V našej rodine neboli len ľudia. K mojim najbližším patrili zvieratá – domáce i tie, ktoré sa k nám zatúlali. So sestrou sme ich kŕmili, starali sa o ne a oni nám na oplátku dávali pocit prijatia, ktorý sme inde hľadali márne.
Možno aj pre to všetko som sa vzdala myšlienky mať vlastné deti. Nie je to len o osobnej skúsenosti, ale aj o tom, v akom svete dnes žijeme – klimatická kríza, neistota, napätie vo svete. No najviac sa bojím toho, že by som jedného dňa mohla dopadnúť rovnako ako moji rodičia.
Dom, 26, vyrástla v jednorodičovskej domácnosti, Bratislava
Dlhé roky som žila v zahraničí. Budovala som si kariéru v korporáte, darilo sa mi, cítila som sa naplnená. Mala som pocit, že konečne viem, kto som a kam patrím. Po piatich rokoch partnerského vzťahu som otehotnela – nečakane, ale s láskou. Lenže partner sa rozhodol odísť. Zostala som sama. Vrátila som sa na Slovensko – s bruškom a s nádejou, že sa veci možno ešte zmenia. Nezmenili. On začal nový život s inou ženou v Írsku. Ja som začínala od nuly na Spiši.
Kúpila som starší dom, kde s nami bývala aj moja mama. Bol to dar aj útočisko. Aby som dokázala prežiť, časť domu som prenajímala. Krátko nato prišiel Covid – a s ním ticho, strach a strata istoty. Zostala som bez opory, bez partnera, s malým dieťaťom na rukách.
Paradox pomoci – v najťažšom období mi pomoc ponúkol práve ten, kto ma kedysi nechal s dieťaťom samú. Zamestnal ma vo svojej IT firme za minimálnu mzdu. Prijať to bolo ťažké, možno aj ponižujúce, ale musela som. Musela som zmeniť kariérne pôsobenie hlavne kvôli synovi. Časom som zistila, že aj práca s ním má svoju cenu. Za fasádou pomoci sa skrývala kontrola, chlad a mocenské hry. Pracovať s ním bolo psychicky náročné. Cítila som napätie, vnútorný odpor, ale aj záväzok – potrebovala som stabilitu.
Každý deň som sa učila nielen nové veci z IT, ale aj to, ako chrániť svoju psychiku pred človekom, ktorý ma kedysi zlomil. Držala som sa myšlienky, že raz sa postavím na vlastné nohy – nie z pomsty, ale zo sebalásky. Zároveň som potrebovala dokázať, že na ňom nie som závislá a nebude ma môcť ovládať. Po dvoch rokoch sa to podarilo. Našla som si lepšiu prácu – v IT firme, ktorú neskôr ocenili ako najlepšiu firma roka 2024. Prvýkrát po mnohých rokoch som sa mohla slobodne nadýchnuť.
Môj syn je môj učiteľ. Aryaan je môj najväčší dar a najväčšia výzva. Je napoly Slovák, napoly Pakistanec. Má hnedé oči, hlboký pohľad a citlivú dušu. Dlho som váhala, či ľuďom vôbec hovoriť, odkiaľ pochádza jeho otec. Nie preto, že by som sa hanbila – ale preto, že viem, ako rýchlo si ľudia dokážu zaškatuľkovať niekoho len podľa mena, farby pleti či pôvodu. Žijem v prostredí, kde predsudky stále žijú – ticho, ale hlboko. Bála som sa, že by ho niekto vnímal inak. Že by sa naňho pozerali cez filtre, ktoré s ním nemajú nič spoločné. Dlho som sa rozhodovala, čo chcem chrániť viac – či pravdu, alebo pokoj.
Aryaan sa v škole trápil. Bol bystrý, ale iný. Reagoval pomaly, inak než učiteľka čakala. V kolektíve bol často sám – nie preto, že by nechcel, ale preto, že nevedel ako. Keď sa snažil zapojiť, deti mu nerozumeli. Keď sa uzavrel, učiteľka to brala ako vzdor. Dlho som si to nevšimla. Nie preto, že by som nechcela. Pracovala som, snažila som sa udržať nám strechu nad hlavou, platiť účty, zostať silnou. Kým som žila v tomto rytme, neuvedomovala som si, že so synom je niečo inak. Nemala som to s kým porovnať. Prišlo mi to normálne – jeho svet ticha, nepochopenia, uzavretia. Až keď som ho videla nešťastného, zlomeného, pochopila som, že sa niečo deje.
Diagnóza, ktorá vysvetlí, ale nevyrieši. Napokon mu diagnostikovali ADHD a zrazu všetko začalo dávať zmysel. Lenže diagnóza nie je riešenie. Je to len zrkadlo, ktoré ukáže, ako veľmi svet nerozumie tým, čo fungujú inak. Aryaan hovorí plynulo po anglicky, vníma detaily, ktoré ostatní prehliadajú. Má obrovskú predstavivosť a hlboké myšlienky – no učiť sa podľa školských tabuliek nedokáže. Odmieta – nie z lenivosti, ale preto, že jeho mozog sa bráni spôsobu, ktorý ho dusí. Niektoré dni dokáže sedieť hodinu a s nadšením rozprávať o hviezdach, o oceánoch, o planétach, ktoré si vymyslel. Iné dni nevládze vôbec – nechce písať, čítať, nič. Len byť. Vtedy sa mu svet zdá príliš hlučný, príliš veľký.
Rozhodla som sa ho zo školy vziať. Učíme sa doma – vlastným tempom, cez rozhovory, hry, pozorovanie sveta. Ja pracujem na home office, on sa učí vedľa mňa. Nie vždy to ide. Sú dni, keď plače, že to nezvládne. A ja plačem s ním. Ale potom sa usmeje, objíme ma a povie – mami, dnes to bolo ťažké, ale zajtra to skúsime znova.
Vďaka nemu som pochopila, že aj ja mám ADHD. Celý život som sa cítila inak – rozptýlená, zahltená, citlivá, ale zároveň plná nápadov a hĺbky. Až vďaka nemu som si dovolila prestať sa obviňovať a začať sa prijímať. Niektoré dni sa cítime izolovaní – bez komunity, bez kamarátstiev. Ale verím, že všetko má svoj zmysel. Že aj táto cesta nás raz privedie tam, kde sa budeme cítiť tak, že tam patríme.
Dnes sa znovu túžim cítiť ako žena, nie len ako mama. Ako sebavedomá, živá bytosť. Chcem si nájsť spriaznenú dušu, zdieľať smiech, obyčajné dni, pocit domova. A prajem si, aby si môj syn našiel kamarátov a kamarátky, ktorí ho prijmú takého, aký je. Nevzdávam sa. Každý deň idem ďalej – pomaly, ale s vierou, že všetko má svoj čas.
Alena (40), jednorodička, Spišská Nová Ves
O otca som prišla ako 11-ročná. Zahynul pri nehode. Mama mala vtedy 35 rokov. Zostali sme samy. Rodina skôr akoby od nás bočila. Mama pracovala v dvoch robotách, aby to sama utiahla. Dostala som vzdelanie, podporovala môj talent, ale môj život bol úplne iný ako iných detí. Často príliš dospelácky.
Mama bývala smutná a depresívna. Ale statočná. Dospela som, vydala som sa. Porodila som dve deti. Manžel sa však po narodení detí ukázal ako veľké decko svojich vlastných rodičov. Trávil veľa času u nich, nie s nami. Prestal mi dávať peniaze z výplaty, všetko dával svojim rodičom. Založila som si živnosť a slušne som zarábala, ťahala som celú domácnosť. Na rozvod som nemyslela, chcela som, aby deti mali otca.
Všeličo som prežila, vrátane urážok zo strany jeho rodičov a žiarlivých výstupov svokry. Nakoniec som sa rozviedla a exmanžel vydedil obe naše deti. Po rozvode som nemala kam ísť, tak som si vzala hypotéku. Úrok bol vysoký, lebo som bola rozvedená a k tomu dve deti. Pracovala som každý deň do noci. Sviatky žiadne, dovolenky žiadne, PN-ky žiadne.
Dnes majú moje deti vysokoškolské vzdelanie, sú samostatné, no ja neviem oddychovať, budím sa z úzkosťou, ktorú už nemusím mať. Čo bolo na tom celom pozitívne? Oslobodenie sa od človeka, ktorý nevedel byť manželom ani otcom. A negatívne? Ako samoživiteľke mi boli služby menej dostupné, napríklad už spomínaná hypotéka na bývanie. Pri návšteve múzeí a galérií sme ja a moje dve deti nemali nárok na zľavu ako rodina. Mal tam byť muž, žena a minimálne jedno dieťa. To je také smutnosmiešne. Neustále prekážky a strach z toho, čo bude zajtra, či to znovu dám, tie boli všadeprítomné. Niečo ma ale vždy podržalo v ťažkej chvíli – moja robota, schopnosť pracovať, ustavične sa niečo učiť.
Ema (67), vyrástla v jednorodičovskej domácnosti a dnes sa ako jednorodička stará o svoje deti, Bratislava
Najťažšie obdobie nastalo tesne po rozchode s otcom môjho dieťaťa – stalo sa to tri roky dozadu. Dcéra mala vtedy len niečo cez rok. Jej otec nebol ako spolurodič dostatočnou pomocou ani oporou. Bola som veľmi mladá, keď sme zostali samy. Bolo to náročné psychicky aj finančne. Cítila som sa neskutočne opustená. Dnes, keď sa na to pozerám po pár rokoch spätne, viem, že to zároveň bolo jedno z najdôležitejších období v mojom živote – veľa som sa naučila, posunulo ma to.
Erika (24), jednorodička, Záhorie
Mám veľa pozitívnych spomienok na detstvo – mama je moja najlepšia priateľka. No čím som staršia, tým viac si uvedomujem všetky negatívne vplyvy, ktoré vznikli ako „byproduct“ vyrastania len s jedným rodičom.
Mama musela veľa pracovať, konštantne bola v existenciálnom strese. Napriek tomu, že som nikdy nemala pocit, že strádam alebo by mi niečo nedopriala, časť mňa vždy vedela, že žijeme od výplaty k výplate, že máme kopu úverov a pôžičiek, že keby prišla o prácu, tak máme problém.
Napriek tomu, že robila všetko pre to, aby som to nepociťovala a rozhodne mi to nijako nepredhadzovala pred oči, ako citlivé dieťa som to vnímala. Dnes už viem, že som jednoducho dosť skoro prestala byť dieťaťom a vybudovala som si stratégie na to, aby som nebola záťažou navyše. Snažila som sa predvídať všetky nebezpečenstvá, zachytávať všetky nálady a prispôsobovať sa im. Dnes sú tieto moje mechanizmy predmetom psychoterapie, lebo, čo si budeme klamať – sú vyčerpávajúce a stabilne udržujú časť môjho nervového systému v aktivácii.
K (34), vyrástla v jednorodičovskej domácnosti, Bratislava
Nebola som tak úplne jednorodičovské dieťa – otec bol profesionálny vojak. S bratom a s mamkou sme však boli väčšinou sami. Otec nás „riešil“ len keď sa vrátil z dlhšej služobky a nepáčilo sa mu, ako nás mamka vychovávala.
Veronika (50), vyrástla v (takmer) jednorodičovskej domácnosti
Najprv som vyrastala v kompletnej rodine – pravdepodobne strednej triedy (aj keď som voči tejto nálepke veľmi skeptická). Niekedy je za tým len to, že si rodičia vezmú hypotéku na bývanie, no, žiaľ, preto im už na nič iné peniaze nezostanú.
Žila som s rodičmi, ktorí dlhé roky svoj vzťah lepili, pretože si nerozumeli. Tato takmer celé moje detstvo prepil a mama nás dlhé roky živila sama. Po práci chodila do ďalšej práce, kým tato pomaly chradol, až sa jeho jediným príjmom stali predčasné dôchodkové dávky kvôli podlomenému zdraviu.
Kým sa moja mama so mnou odhodlala odísť, bola som už dospelá. Až vtedy a na moje naliehanie predali náš dom zaťažený hypotékami, ktorý už dlho nebol domovom.
Môj príbeh z detstva teda možno nie je úplne taký, ako v bežných očiach vyzerá rodina matky-samoživiteľky. No pre mňa je to skúsenosť, ktorá do tohto konceptu presne zapadá. Inšpiruje ma o tom písať aj preto, že mám vo svojej blízkosti ďalšiu matku, ktorá sa pomaly stáva tou, ktorá to všetko v domácnosti ťahá za dvoch. Má strach, že by sa ako samoživiteľka nedokázala postarať o seba a svoje deti sama.
Príde mi absurdné, že keď sa ženy dostanú do situácie rozpadu vzťahu, ktorá je náročná finančne, ale ešte viac psychicky, nenachádzajú žiadnu oporu v inštitúciách. Tak, ako som to videla u mojej mamy v minulosti, vidím aj dnes, že moja priateľka zostala zaseknutá v rozhodovaní, či opustiť násilného partnera len preto, že vie, že od štátu sama nemôže čakať pomoc. Nechcem si ani predstaviť, aké následky môže mať to, že ženy zotrvávajú vo vzťahoch kvôli ekonomickej situácii.
Adriana, 26, vyrástla v jednorodičovskej domácnosti, Trnavský kraj
Aj napriek všetkým zádrhelom, ktoré jednorodičovstvo obnáša, som nesmierne vďačná, že som sa vymanila z násilného vzťahu. Single mamou som sa stala z hodiny na hodinu, no kulminovalo to k tomu viac než dva roky.
Partner, otec môjho syna, na mňa kládol nátlak za to, akou som bola podľa neho zlou mamou. Zle som kojila, potom som zle kŕmila. Tvrdil, že som sa venovala písaniu namiesto toho, aby som sa starala o syna. Prinútil ma vzdať sa práce, čím mi zmizol akýkoľvek príjem. Rozhádal ma s rodinou do špiku kostí, čím ma odrezal od mojej podpornej skupiny. Našťastie, nie jedinej.
Slovne na mňa útočil – nadával mi do psychopatiek a posielal ma na terapie. To, že som bola pri dieťati v spánkovom deficite, navyše odrezaná od sveta (kúpili sme dom na samote), nepovažoval za dostatočnú príčinu môjho vyčerpania a podráždenia. Keď som sa rozhodla zo vzťahu odísť a oznámila som mu, že so synom odchádzame do Ázie, kde som predtým dlhodobo cestovala, odmietol mi dať povolenie.
Long story short, do Thajska sme odleteli všetci traja – za moje našetrené peniaze. Do hodiny po pristátí mi začal opäť nadávať, skončilo to fyzickým útokom v hotelovej izbe. Našťastie, len na mňa. Syn to všetko, bohužiaľ, videl. Partner ušiel, ja so synom sme odišli hneď po ňom. Pre prípad, že by sa vrátil. Podala som na neho trestné oznámenie na polícii, no neskôr som zastavila vyšetrovanie. Hrozili mu dva až štyri roky väzenia. Zľakla som sa toho. Bola som si istá, že keď z toho väzenie vyjde, nájde si ma a urobí mi ešte niečo horšie.
Stalo sa to pred rokom. Medzitým sme sa v Ázii niekoľkokrát videli, zaujímal sa o syna. Všetko som robila a robím zo strachu, že ak mu odmietnem kontakt, ublíži mne alebo chlapcovi. Momentálne žijeme so synom na Slovensku.
Terapiu som nakoniec naozaj potrebovala – našla som si takú, ktorá sa špecializuje na pomoc obetiam násilia.
Laura (45), jednorodička, Prešov
Neustála neistota, stres, útoky od ex. Krutosť a zaujatosť úradov aj súdov. Život jednorodičovských mám je veľmi ťažký – hlavne preto, lebo sme neviditeľné a pre štát neexistujeme, pomoc od nikoho nedostaneme a ešte sme pranierované, keď sa náhodou opovážime niečo povedať.
Môjho syna súd aj jedno z centier pre deti a rodiny psychicky mučili, bol z nich hotový a nikto sa ho nezastal. Keď som sa ozvala ja, začal sa hon na mňa. Systém je chorý, je na strane agresora. Nikdy nezabudnem na reakciu sudkyne, keď som jej povedala, že ex a jeho rodina sa liečia u psychiatra, že k tomu pijú, majú agresívne sklony a zvláštny vzťah k deťom. S kamennou tvárou mi povedala, že pokiaľ neboli právoplatne odsúdení za pedofíliu, mám si dávať pozor na to, čo hovorím, lebo ich osočujem a môžem sa dostať do problémov. Že sa mám ozvať, až keď sa niečo naozaj stane. Dieťa je u nás tovarom, s ktorým sa dobre obchoduje.
Mamička (47), jednorodička, Trnava
Ďakujem všetkým, čo si našli čas a podelili sa so mnou, s nami, o svoje skúsenosti zo života z jednorodičovských rodín. Nemohlo to byť ľahké, preto si to veľmi vážim.
Zmení sa niečo, ak verejnosti povieme, aký vplyv na nás mal život v jednorodičovskej rodine? Možno nie, ale za pokus to stojí. Preto sa v najbližšom období budeme s niektorými z tých, čo sa s nami podelili o príbehy, ktoré ste práve čítali, rozprávať osobne, hlbšie. Rozhovory s nimi vám prinesieme tu v Kapitáli.
Autorka je freelencerka, situácii jednorodičovských rodín sa posledných päť rokov venuje aj v mimovládnom sektore.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.