„Z kýty mladé panenské kravičky odřežeme tenký plátek čerstvého masa a pružnými údery jej do měkka naklepeme. Ozdobíme ho jemnými, vysráženými solnými krystaly. Zahalíme jej nejprve závojem z rozdrcených semen rostliny, pak jej odějeme v šat z rozšlehaných čerstvých nenarozených kuřátek a nakonec jej oblékneme do kabátu z rozstrouhaného chleba (tedy do ruin starého uměleckého díla). Nyní toto nové, člověkem stvořené jsoucno vystavíme onomu elementárnímu prvku, ktorý dává životu vzkvétat: slunečnímu světlu, v jeho koncentrované formě – ohni. Hrozivá moc ohně budiž zmírněna kovovým štítem pokrytým roztavenou esencí mateřského kravského mléka. Jen krátkou chvíli žije toto jsoucno v extatickém stavu bytostné smaženosti; výraz vesmíru člověkem podmaněného a podle jeho mínění zlepšeného. Tak je vůkolní svět člověkem poznáván, ochutnávan a s člověkem sjednocen, spolknut. Vzhledem k častému opakování tohoto aktu – a to již od nepaměti, nepřivádí už dnes většinu lidí v onen, jemu vlastní, nezměrný úžas. Rakouská verze tohto dobytí veškerenstva lidstvem zní důvěrně známým jménem ‚vídeňský řízek‘.“
Peter Kubelka, Über das Wiener Schnitzel, 1974
Člen avantgardnej viedenskej školy formálneho filmu Peter Kubelka tento rok oslavuje 85 rokov. Vo svojich legendárnych masterclasses porovnáva prípravu jedla s filmom a ostatnými umeleckými remeslami, pričom opakuje, že varenie spočíva, rovnako ako myslenie a umelecká tvorba, práve v porovnávaní a opakovaní. Varenie, alebo „jedlá metafora“, je podľa Kubelku prehistorickým protoumením. Vo svojich performatívnych prednáškach divákom predstavuje niečo ako unikátnu semiotiku jedla, jeho prípravy a konzumácie. Krásny a strhujúci komunikačný systém kódov či freudovských asociácií.
Kubelkove prednášky sa jedna od druhej líšia len mierne – v závislosti od kulinárskych špecifík regiónu. Samotný formát vznikol v deväťdesiatych rokoch, keď sa Kubelkova tvorba a spôsob umeleckého videnia a uchopovania sveta organicky vnorila z filmu a hudby do varenia. Autor v každej prednáške najmä odpovedá na otázku, čo všetko môže označovať jedlo svojím tvarom, vôňou či chuťou, a čo môže komunikovať samotné varenie. Na pozvanie redakcie filmologického časopisu Kinečko vystupoval Peter Kubelka so svojou masterclass pred pár rokmi aj v bratislavskom kine Mladosť.
Počnúc nesmrteľným filmom
Jeden z kľúčových predstaviteľov experimentálneho filmu Kubelka je známy predovšetkým ako priekopník štrukturálneho filmu, no jeho renesančný diapazón siaha omnoho ďalej. Okrem toho, že bol juniorským majstrom Rakúska v hode diskom a aktívne sa venoval napríklad aj džudu, v umení nemožno poprieť jeho inklinácie k hudbe a štúdiu jej zákonitostí, odkiaľ pochádza aj Kubelkom realizovaná idea tzv. metrického filmu – filmovej partitúry. Tá dokáže existovať zapísaná aj bez zaznamenania na celuloidovom svetlocitlivom páse. Práve ten predstavuje pre ontológa filmovej suroviny Kubelku jediný možný spôsob filmu, pričom nástup digitálu vo filmovej tvorbe je podľa neho novým, autonómnym umením.
Kubelkov film Arnulf Rainer (1960) prežije, ako tvrdí autor, celé dejiny kinematografie, lebo ho môže podľa presnej partitúry ktokoľvek znovu zhotoviť. Snímka pracuje výlučne so štyrmi esenciálnymi kinematografickými elementmi: svetlom a tmou, zvukom a tichom. Na známej fotografii stojí Kubelka s rozpaženými rukami pred tabuľou zloženou z grafického zápisu tejto partitúry, sugestívneho, stroboskopického, čistého filmu. „Někdy bych chtěl vytesat tu partituru do kamene, do žuly, potom vydrží 200 000 let, pokud nebude zničena.“
Kubelkov metrický film je tancom odohrávajúcim sa v projektore a cez projektor na plátne. Film aj varenie sú podľa Kubelku tancom. Dalo by sa povedať, že v jeho ponímaní je projekcia a príprava jedla, teda repetícia a súvsťažnosť jednotlivých prvkov, exemplifikáciou tanca. Projekcia a percepcia, varenie a konzumácia sú zložité procesy a korpusy vzťahov. Dnes nás zaujíma len výsledný celok, no podľa Kubelku ide v skutočnosti o jednotu procesu a výsledku. Kubelka takto vystupuje proti reduktivizmu.
Svet filmu a jedla je komplexným, komunikujúcim, signifikujúcim svetom, ktorý nás vystavuje svojej komplikovanosti, ak sme ochotní si ju pripustiť. Stretneme ju na prechádzke v lese, na projekcii excesívne sa striedajúcich políčok bielej a čiernej v presnej kompozícii celku partitúry, alebo nás stretne pri fantastickom wiener schnitzeli.
Kubelkova filmografia je neveľká, zahŕňa len osem filmov, z ktorých všetky sú však základnou súčasťou niečoho, čo by sme mohli v odkaze na Martina Čiháka nazvať zlatým fondom svetovej Ponornej řeky kinematografie vrátane snímky Unsere Afrikareise (1966), v ktorej Kubelka asociatívnym montážnym spôsobom zaznamenáva rakúsku poľovnícku perverziu. Alúziou na Kubelkov krátky film je rozhodne posledná dokumentárna snímka rakúskeho režiséra Ulricha Seidla s názvom Safari (2016).
Najstaršie umenie
Jedlo patrí k najstarším formám komunikácie a umenia. Kubelka na jednej zo svojich prednášok na Berlinale v roku 2006 povedal: „Jeme jedlé metafory, ktoré sme vytvorili varením. Jedlo prehovára. O čom? Napríklad o moci varenia: svedčí o zbožnosti kuchára. Boh je mladý, varenie je staršie. Koncept Boha je prevzatý z variaceho ľudského zvieraťa.“ Kubelkovo „ľudské zviera“ (varenie nie je antropomorfné, „varenie prekračuje sféru človeka“) sa zmocňuje jedla.
Tanier je rámom, rámovanou realitou: „Jedlo komunikuje napríklad to, že ho máme v moci, inak by sme ho nemohli jesť.“ Transcendentnú prírodu zahŕňajúcu hory, jazerá, panenské lesy či polámané konáre sme transponovali do imanentnej – domestifikovanej prírody: na kredenci je položená domestifikovaná hora v krabičke soli. Jedlo je jedlou skulptúrou, metaforou.
„Malé univerzum varenia“ ovládané „ľudským zvieraťom“ je založené na udalostnom ráze (kauzalite) sukcesívnych, striedajúcich sa a opakujúcich statických udalostí. Tento koncept Kubelka preberá opäť z hudby, ktorá je podľa neho arteficiálnym plynutím – plynutiu samotnému nerozumieme, najprv musíme od seba oddeliť jednotlivé štruktúrne prvky, statické objekty – udalosti, jednu za druhou. To, čomu sme porozumeli, už ďalej neplynie. „Bez nožníc (a lepidla) je spustená kamera úplne nanič,“ vyhlasuje montážnik Kubelka.
Konzumácia jedla je potom postupným dekódovaním povahy chutí. Isteže nám inak imponuje chuť studeného kravského materského mliečka a čerstvo natrhaných lesných čučoriedok – keď si lyžičku s touto kombináciou túžobne vložíme do úst, jednotlivé chute vieme v ich surovom stave identifikovať ľahšie. „Fresh“ nás baví jednoduchosťou odhaľovania. V texte s názvom Čo znamená pre ľudí jedlo a pitie Kubelka píše: „Francúzi jedia, ako vieme, polyfónne, akoby sme povedali v hudbe, to znamená, že ponechajú jednotlivým zložkám ich vlastný život a chcú, aby boli ochutnané oddelene.“
Viedenský rezník či mníchovská klobáska
Kubelka nás v časoch excesívnej spotreby vyzýva, aby sme sa zamysleli nad syntézou chutí vo viedenskom rezni či mníchovskej klobáske a nabáda nás myslieť o týchto rezňoch či klobáskach, o tom, čo nám svojím hladkým, nechlpatým povrchom tieto klobásky hovoria o našej prežívanej prítomnosti. Keď nám jedlo chutí, je krásne. Ak ho nebudeme považovať za krásne, nepovie nám nič, ostane na úrovni strohej denotácie. Inak môže odkazovať k lokálnym svetom aj mikrosvetom jednotlivých národných kuchýň, môže nám hovoriť o láske, živote, zadosťučinení z ťažkej práce či o pocite človeka zušľachťujúceho svet na svoj obraz. Jedlo generuje zmysel. Ochutnávanie a chuť je absolútne zásadným zmyslom.
Keď jeme údené jedlo, jeme domestifikovaný oheň! „V správnej vzdialenosti od ohňa ho domestifikujeme a prijímame v znovunarodenom syre – delikátnom kúsku údenej mozzarellky.“ Vôbec, „údenie má v príprave jedla špecifickú pozíciu, a to tým, že komunikuje správu o ohni – keď oheň cítime, my participujeme na samotnej udalosti ohňa“. Správy o varení hovoria o čase. „Fermentované je transtemporálne,“ tvrdí Kubelka napríklad v súvislosti s chutnučkým parmezánom. „Keď jeme dvojročný parmezán, cítime chuť času, ktorá je nepopísateľná.“
Autor je filmový kritik
