Jazyková gymnastika
Flexibilné spôsoby maďarského myslenia
Jazykový zákon bol 25 rokov na Slovensku využívaný ako nástroj represie a demonštrácie moci. Jeho regule na papieri síce slúžia na upevnenie a zachovanie slovenskej identity, kultúry a jazyka, ale z pohľadu maďarskej menšiny je ťažké nevnímať ich ako formu obťažovania. Reakcia maďarskej vlády bola vo vzťahu k novelám jazykového zákona vždy skôr odsudzujúca – s výnimkou tej naposledy avizovanej.
Jazykový zákon vstúpil prvýkrát do platnosti krátko po novembri 1989 v čase rodiacej sa demokracie. Takmer okamžite po páde režimu sa v niektorých politických hnutiach objavila idea suverenity, vymedzujúca sa tak voči Čechom, ako aj voči Maďarom. Vtedy prijatý zákon stanovil, že maďarský jazyk sa môže používať len v úradnom styku a v obciach, kde aspoň 20 percent obyvateľov hovorí po maďarsky. Následne, po vzniku samostatného Slovenska, bol prijatý nový zákon o štátnom jazyku, pričom najmä v Mečiarovej ére sa situácia nielen v otázke jazykov menšín výrazne vyostrila.
Pozitívna zmena nastala v roku 1999, keď sa stalo právo menšín používať rodný jazyk podmienkou vstupu do Európskej únie. Tento stav trval približne desať rokov, až kým koalícia v zložení Fico – Mečiar – Slota opäť nezačala mať pocit, že slovenský jazyk je v ohrození. V roku 2009 bola na základe návrhu vtedajšieho smeráckeho ministra kultúry Mareka Maďariča prijatá kontroverzná novela zákona o štátnom jazyku. V tejto „push pull“ hre pokračovala vláda Ivety Radičovej (SDKÚ), ktorá o dva roky neskôr zákon zmiernila. A tak sa dostávame do súčasnosti, keď po období relatívneho pokoja vyťahuje ministerka kultúry Martina Šimkovičová (nominantka SNS) opäť nacionalistickú kartu. Bez toho, aby sme zachádzali do detailov obsahu oboch noviel, stojí skôr za pozornosť sledovať odlišné reakcie maďarskej vlády a maďarskej menšiny na Slovensku na novely jazykových zákonov z rokov 2009 a 2024.
V roku 2009 vyvolal návrh novely rozruch. Maďarský premiér Gordon Bajnai rokoval s Robertom Ficom za účasti Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Fico vtedy Bajnaia ubezpečil, že sporné body zákona upravia a zohľadnia odporúčania OBSE. Niekoľko mesiacov nato, ignorujúc všetky pripomienky, bola novela prijatá na základe pôvodného návrhu. V reakcii na to zriadila maďarská vláda fond dotovaný sumou 50 miliónov forintov (dnes približne 235-tisíc eur), určený na podporu Maďarov na Slovensku, ktorí sú a budú pokutovaní za používanie materinského jazyka. Strana maďarskej koalície (SMK), v tom čase najväčšia a najvplyvnejšia strana zastupujúca záujmy Maďarov žijúcich na Slovensku, zorganizovala v Dunajskej Strede masovú demonštráciu tisícov ľudí a spustila petíciu, ktorú podpísalo 34-tisíc občanov. Keď Radičovej vláda, ktorá nahradila Ficovu, zákon zjemnila, v Maďarsku bol už pri moci Viktor Orbán a jeho štátny sekretariát pre národnú politiku označil úpravy za „sklamanie“. Vo vyhlásení Orbánovho kabinetu stálo, že „zákon naďalej udržiava atmosféru neistoty, a tým aj strachu“.
Ak sa posunieme k Šimkovičovej návrhu novely zákona, ktorá by okrem iných sprísňujúcich opatrení mala zvýšiť pokuty – v niektorých prípadoch aj dvadsaťnásobne, vidíme úplne inú reakciu maďarskej strany. Samozrejme, maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó musel nejakým spôsobom kriticky zareagovať. Poverený predseda Národnej rady Peter Žiga (Hlas) však maďarskému ministrovi prisľúbil, že zmena jazykového zákona nijako neobmedzí práva menšín na Slovensku (to isté sľuboval Maďarič v roku 2009). Szijjártó vníma Žigu ako človeka s dobrými úmyslami a osobného priateľa, takže záležitosť považuje za vyriešenú. Zaujímavá bola reakcia Györgya Gyimesiho, bývalého podpredsedu Maďarskej aliancie a exposlanca parlamentu za OľaNO. Šimkovičovej priniesol kyticu ruží a v samotnom pozmeňujúcom návrhu nevidel veľa dôvodov na námietky. Podľa jeho názoru by zákon poskytol dostatočnú ochranu pred šíriacimi sa amerikanizmami. Maďarská aliancia bola v tejto veci prostredníctvom svojich oficiálnych kanálov skôr zdržanlivá. Podľa jej súčasného podpredsedu Pétera Őryho „plánované sprísnenie zákona o štátnom jazyku poskytuje príležitosť na obnovenie spoločenského dialógu o možnostiach používania jazyka“. Pre menšiny je to určite neopakovateľná šanca. Umiernený tón nepochybne nesúvisí s jeho lojalitou voči Orbánovej vláde, ani s tým, že občianske združenie Pro Civis, ktorého je Őry predseda, či samotná strana Maďarská aliancia sú už roky financované maďarskou vládou.
Ďalšou zaujímavou paralelou, ktorú by som rád spomenul, je ukrajinský jazykový zákon. Do platnosti vstúpil za úradovania prezidenta Petra Porošenka a od roku 2015 doň neustále pribúdajú dodatky ovplyvňujúce používanie štátneho jazyka. Hoci bol zákon v obsahu oveľa prísnejší ako ten slovenský, najmä pokiaľ ide o vzdelávanie v materinskom jazyku menšín (nebolo možné učiť napríklad v rumunčine, moldavčine či maďarčine), v podstate sa dosť podobal slovenskej verzii. Zameraný bol však najmä proti rusky hovoriacemu obyvateľstvu. Diplomatické vzťahy medzi Maďarskom a Ukrajinou sa teda zhoršili ešte pred začiatkom vojny a po jej vypuknutí to bol dostatočný dôvod na to, aby maďarská vláda vetovala vstup Ukrajiny do EÚ alebo dokonca pomoc pre ňu určenú. Vláda Zelenského zmenila zákon až v roku 2023. Orbán sa však naďalej neponáhľa s prijatím ukrajinského premiéra.
Kognitívna rozpoltenosť nie je v populistickej politike ničím výnimočným. Pre občana vyškoleného v stredoeurópskom verejnom priestore sa Orwellovské dvojité myslenie stáva nevyhnutnosťou. Ťažko vnímať konanie Šimkovičovej inak ako ďalší zo spôsobov na odpútanie pozornosti. Je dostatočne polarizujúca na to, aby do istej miery mobilizovala voličskú základňu SNS či Republiky a aby svojimi nezmyslami pobúrila liberálnejšie zmýšľajúcich občanov. Problémy školstva, zdravotníctva, kultúry, polície, (ne)konsolidácie verejných financií či dokonca hrozba rozpadu vládnej koalície nie sú na hlavnom programe dňa. A jedinou obranou, ktorú ponúka Orbánova vláda Maďarkám a Maďarom žijúcim za slovenskými hranicami, je ústna záruka, že na Slovensku nedôjde k odvetným opatreniam voči maďarskému obyvateľstvu, a že ich kultúrna indoktrinácia bola postačujúca. V najabsurdnejšej pozícii je však maďarská politická reprezentácia na Slovensku, pretože s navrhovanou novelou jazykového zákona zrejme nesúhlasí, ale ak chce naďalej dostávať podporu z Maďarska, musí si zahryznúť do jazyka a poslúchať.
Aj keď kontroverzná novela prejde v navrhovanej podobe parlamentom, bude ťažké ju pretaviť do praxe. A tresty budú, tak ako doteraz, skôr výnimkou a budú slúžiť prioritne na demonštráciu sily. To však nič nemení na skutočnosti, že obyvateľstvo, a najmä maďarská menšina, si opäť raz nechalo vziať kus demokracie.
Autor je editorom rádia EPER
Z angličtiny preložila Michaela H. Pašteková
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.