Svetová superstar, obdivovaný idol, uznávaný hudobník, a predsa vypočítavý predátor. Fanúšikovia Michaela Jacksona nový dokument Leaving Neverland o tom, ako sexuálne zneužíval deti, spochybňujú. Zhrnuli sme však, prečo mu treba veriť.
Zaslúži si Michael Jackson ľútosť? Príbeh jeho tragického detstva opakujú novinári často. Spevákov otec Joe svojich potomkov tvrdo drezúroval, lebo sa bál, že ich zláka násilie. Ich rodné mesto Gary sa vyznačovalo vysokou kriminalitou, gangy si vybavovali účty na uliciach – Joe sa preto snažil deti nasmerovať k hudbe. Vďaka nemu vzniklo Jackson 5.
Ušľachtilý cieľ bol však poškvrnený spôsobom, akým sa ho snažil dosiahnuť. Podľa známych vyjadrení nútil deti hodiny v záhrade prenášať betónové tehly, mlátil ich opaskom a najhoršie zo všetkých mal týrať toho najnadanejšieho, Michaela. Vysmieval sa mu za veľký nos, volal ho Raťafák a svoje správanie neskôr komentoval slovami: „Nikdy som ho nebil, iba bičoval. Iba konárom totiž môžete niekoho biť.“
Michael Jackson sa vyjadril, že sa otca tak bál, že v jeho prítomnosti chcel vracať. Spomínalo sa aj sexuálne zneužívanie. Na jeho smutný príbeh si mnohí spomenú aj pri sledovaní silného dokumentu Leaving Neverland od HBO.
Čo v ňom diváci uvidia? V skratke: našli sa ďalší dvaja umelci, ktorí tvrdia, že ich ikonický spevák v detstve roky sexuálne zneužíval. Keď sa to začalo, jeden chlapec mal sedem, ďalší desať. Dvojdielny dokument je predovšetkým ich chronologickým rozprávaním doplneným dobovými fotografiami, klipmi, vyjadreniami blízkych. Hoci formálne film nijak neohúri, o jeho obsahu sa diskutuje dlho.
Mnohé rádiá film tak znechutil, že hudbu hitmakera prestali hrať. Aj keď sa roky spomínalo, že Jackson deti zneužíval, podobne autenticky znejúce svedectvo verejnosť ešte nepočula.
Ponúka vzácny obraz manipulácie
„V Paríži mi vysvetlil, ako sa masturbuje, a potom sa to začalo,“ hovorí vo filme James Safechuck o Michaelovi Jacksonovi. Hoci dokumentu nechýbajú odpudivé, detailné opisy zneužívania, nemôžeme ho obviniť, že by tému zbytočne bulvarizoval.
Ak divák čaká, že dokument bude pochopiteľne gradovať zvrátenosťami z Jacksonovej spálne, mýli sa. Režiséra oveľa viac zaujíma, čo sa s obeťami dialo po ich stretnutí so spevákom a kedy si pripustia, čo sa im stalo a za akých okolností. Obe obete – Safechuck aj Wade Robson – prechádzajú dlhou cestou spracovania toho, čo prežili. Prejsť si ju s nimi na ploche takmer štyroch hodín človeka deprimuje.
Po zverejnení dokumentu sa pochopiteľne ozvali Jacksonovi fanúšikovia a vo výpovediach našli nepresnosti. Môžu Safechuck s Robsonom klamať? Môžu klamať ich rodiny a blízki? Hoci istú nízku pravdepodobnosť, zrejme na úrovni konšpiračnej teórie, nevylúčme, film zanecháva jasný dojem.
Ponor do duše týchto dvoch ľudí so skúsenosťou sexuálneho zneužívania pôsobí podľa psychologičky Zuzany André z Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách dôveryhodne.
„Podrobné svedectvo obetí a ich blízkych poukazuje veľmi autenticky na komplexnú dynamiku sexuálneho zneužívania a následkov, ktoré takáto traumatická udalosť môže mať. Umožňuje nám lepšie porozumieť prežívaniu a správaniu obetí, ako aj ich rodinných príslušníkov. Film tiež poskytuje vzácny obraz páchateľovho manipulatívneho správania.“
Safechuck aj Robson si roky neuvedomovali, že sú obeťami, a napriek tomu si Jacksona dodnes romantizujú – prisudzujú mu sympatie, snažia sa veriť, že je v skutočnosti dobrou dušou.
Vo filme opakovane vyzdvihujú jeho šľachetnosť a jeho talent. Roky vraj márne čakali na to, že sa im Jackson ospravedlní, že uzná, že sa zachoval nesprávne. Následne však presne vymenujú, na koľkých miestach a akým spôsobom ich zneužíval.
Páchateľ posúva hranicu toho, čo je primerané
V týchto prípadoch to podľa Zuzany André nie je nič výnimočné. „Keďže podľa štatistík je približne sedemdesiat až osemdesiatpäť percent obetí sexuálne zneužívaných blízkymi či im známymi ľuďmi, je pravdepodobné, že medzi obeťami a páchateľmi existuje vzťah, ktorý sa navonok môže javiť ako blízky, dôverný či priateľský, a aj samotná obeť ho takto môže prežívať.“
Podľa odborníčky to súvisí so spôsobom, ako páchateľ svoju obeť manipuluje. „Využíva také taktiky a nástroje, aby si získal dôveru a priazeň dieťaťa – ideálne aj jeho/jej rodiny, či dokonca lásku a oddanosť dieťaťa, aby vytvoril priestor pre možnosť spoločne tráviť čas, tráviť ho osamote a postupne normalizoval vo vzťahu s dieťaťom dotyk a posúval hranicu toho, čo je ešte možné chápať ako primerané.“
Film presne mapuje, ako sa miera fyzického kontaktu menila. Od dotykov na stehne cez vyzliekanie sa, ohmatávanie sexuálnych orgánov až po orálny sex. Podľa Zuzany André detské obete vôbec nemusia mať nástroje na to, aby identifikovali, že sa deje niečo nevhodné. Páchateľ sa deťom javí ako autorita a túto pozíciu navyše môže potvrdzovať aj vonkajší svet – čo je pre detské obete potom obzvlášť mätúce. Vo filme Leaving Neverland je to maximalizované.
„Páchateľ bol svetovou superstar, obdivovaným idolom, uznávaným hudobníkom, pozitívne hodnoteným človekom s obrovskou mocou – psychologickou, sociálnou i ekonomickou. Prejavoval svojim obetiam pozornosť, dával čas, uznanie, podporu, darčeky, plnil ich sny. Toto všetko im spočiatku mohlo veľmi imponovať a dávať pocit výnimočnosti samých seba i výnimočnosti ich vzťahu.“
Jackson od rodičov žiadal, aby s ich deťmi mohol spať sám v jednej izbe, a neskôr sa obete snažil od nich izolovať – napríklad tým, že ich ubytoval na opačnej strane budovy.
„Súčasťou manipulácie je aj to, že páchateľ dieťaťu komunikuje vlastnú verziu toho, čo sa deje, vrátane sexuálneho zneužívania, a dieťa túto verziu môže z vyššie uvedených dôvodov prijímať. A hoci správanie páchateľa môže byť pre dieťa zneisťujúce či zahanbujúce, existuje obrovská nerovnováha moci medzi dieťaťom a páchateľom, ktorá hrá v jeho prospech. Páchateľ tak zanecháva vnútri obete stopy, ktoré tam dlhodobo zotrvávajú a spôsobujú, že obete majú aj po rokoch tendenciu zľahčovať, čo sa im stalo, naďalej ospravedlňovať jeho správanie, udržiavať tajomstvo a chrániť ho,“ vysvetľuje André.
Kto zažil zneužitie, nemusí vyrásť v násilníka
Mimoriadne silnou scénou vo filme je okamih, keď Safechuck na kameru ukazuje prstene a cennosti, ktoré od Jacksona dostal za sex. Vidno, že zápasí s nepríjemnými emóciami, ruky sa mu na zábere trasú.
Jackson práve z filmu nevychádza ako netvor preto, že by ho ním obete priamo nazývali. Oni len povedia, že zrejme nebol dobrým človekom. Vyplýva to skôr z konfliktných vyjadrení jeho obetí, ktoré opisujú jeho zvrátené správanie a zároveň spomínajú na spoločné chvíle s ním takmer nostalgicky. Zmanipuloval obete, zmanipuloval ich rodičov. Trvalo roky, kým Safechuck s Robsonom pomenovali, čo sa im stalo, a hoci im to prinieslo úľavu, vidno, že si prechádzali zložitými psychickými problémami.
Správy o Jacksonovom zvláštnom správaní v minulosti (postavenie si vlastného zábavného parku, kinosály, či práve podozrivo blízke vzťahy s malými chlapcami) médiá a jeho fanúšikovia v minulosti často ospravedlňovali práve jeho zložitým detstvom. A hoci existujú psychologické štúdie, ktoré potvrdzujú istú mieru takzvaného cycle of abuse – cyklu zneužitia, štatistické údaje ďaleko nie sú také vysoké (podľa článku magazínu Slate).
Jacksona a jemu podobných už nesmú ospravedlňovať. Ten, kto si v detstve zažil zneužitie, nemusí hneď vyrásť v násilníka.
Ak preto teraz pripustíme tvrdenia Jacksonovho fanklubu o klamstvách a ich spochybňovanie obetí, budeme si zatvárať oči, pretože dôkazy už hovoria jasne s veľkou mierou pravdepodobnosti a dôveryhodnosti – argument smutným detstvom je alibistický. Hoci priznať si, že náš idol, ktorého hudba nás obklopuje neustále, bol odporný, vypočítavý predátor, pravdaže nie je ľahké. Milujme jeho piesne, ľutujme, čo si v detstve prežil, ale jednoznačne odsúďme, čo spravil – aby sa viac neopakoval Neverland ani Chachaland.
Autor je filmový publicista
