Ideologické (v)zrušenie: konzervativizmus a cancel culture

Pavol Hardoš15. apríla 202221767

Kdeže lanské rušenia sú

Ak ste boli 11. septembra pred televíznou obrazovkou, do smrti si budete pamätať zábery na malé postavičky, ktoré sa mihli v dyme horiacich mrakodrapov a bezmocne padali v ústrety svojej smrti.

Boli to „malí Eichmanni“, povedal o nich Ward Churchill, profesor na univerzite v Colorade. Neboli nikým iným než technokratickými vykonávateľmi zla amerického finančného impéria. Po týchto slovách sa na internete strhla búrka nevôle, množili sa petície a výzvy na jeho vyhodenie. Univerzita, napriek Churchillovej definitíve, napokon našla spôsob, ako sa ho zbaviť. V krajine slobody slova Churchill prišiel o živobytie za vyslovenie nepopulárneho názoru. Povedali by ste si, to je ako z učebnice „kultúry rušenia“ (cancel culture).

Napriek tomu sa stavím, že väčšina z vás o Wardovi Churchillovi nikdy nepočula. Možno aj preto, že svoj provokatívny text napísal v roku 2005, pričom podenkové podmienky novinového intelektualizovania nedovoľujú pri definovaní akéhokoľvek módneho fenoménu siahnuť hlbšie než pár rokov dozadu. Pravdepodobnejšie však bude, že Ward Churchill nezapadá do schémy, na ktorú sme pri diskusiách o kultúre rušenia zvyknutí.

Jedným z cieľov tohto článku je upozorniť na to, že dôvodom aktivizácie pojmu kultúra rušenia len za istých podmienok je práve jeho ideologická schematickosť. Ide len o modernizáciu, resp. oživenie, dnes už mierne zvetraného pojmu „politická korektnosť“. Jazykom bratislavského korporátu, ide o ribút a ribrend úspešného ideologického frenčajzu.

Nesledujem, zablokujem, ohlásim, zruším

Popularitu pojmu canceling možno hľadať v období vzniku hnutia #MeToo, keď sa začal využívať obhajcami tohto hnutia ako kváziironická skratka postihovania odhalených sexistických predátorov. Boli skrátka canceled. Boli zrušení, ako je zrušená televízna relácia, ktorej neobnovia výrobu. Znamenalo to nebyť viac v programe. Keď ste zrušený, nemôžete si viac nárokovať na nikoho pozornosť, ste mimo diskurzu. Nezrušili ho za sexizmus, prečo sa o ňom stále bavíme?

Slovo sa tak hrá s významami, pripomína, že dnes sme všetci tak trochu ako Abed Nasir z televízneho seriálu Community, lebo vnímame naše (nielen online) životy cez popkultúrne schémy zábavného priemyslu. Ide však zároveň o vulgarizáciu, ktorá robí z ľudí predmety. Desaťročia feministických úvah o povahe násilia, o vzťahoch, páchateľoch a prostredí, ktoré im ho umožňuje – bolo spláchnuté primitívnou mediálnou skratkou. Si toxický, si zrušený.

Bolo by nesmierne prínosné rozprávať sa o spôsobe, akým takéto mediálne skratky nešťastne sploštili problém sexuálneho násilia a prítomnosti mizogýnnych a sexistických vzorcov správania v mnohých spoločenských oblastiach. Lenže povahou mediálnych skratiek je, že žijú v diskurze vlastným životom, a tak dnes čelíme reakcii na akýsi fenomén kultúry rušenia. Kde sa vzala táto predstava a prečo je taká populárna?

Novinár Michael Hobbes o cancel culture poznamenáva, že ide o jav nápadne pripomínajúci morálnu paniku. Ako panika zo satanizmu v 80-tych rokoch alebo panika z „bielych dodávok, ktoré kradnú deti“, tak aj kultúra rušenia existuje viac v mediálnom diskurze než v prežívanej realite. Postavená je na viac alebo menej skutočných udalostiach, ktoré sú nafúknuté do zásadného celospoločenského problému.

V prípade kultúry rušenia sa často spájajú nesúvisiace javy a udalosti: sexuálne násilie, štruktúrny rasizmus, mizogýnia, transfóbia, necitlivé vtipy, vyrovnávanie sa so zločinmi minulosti, kritika a prejav nesúhlasu, mobbing alebo online šikana – kto by chcel rozlišovať. Koho zaujímajú detaily udalostí komplikujúce pohodlné skazky. Rušia sa tu zavedené poriadky. Ľavičiari a liberáli príliš tlačia na pílu, už to preháňajú. Je to šialené.

Lenže, bol Dave Chappelle skutočne zrušený alebo bol len kritizovaný za niektoré svoje výroky v multimiliónových komediálnych reláciách natočených pre Netflix? Bola J. K. Rowling zrušená alebo len niektorí ľudia nesúhlasili s jej transfóbnymi výrokmi na Twittri? Boli Bill Cosby a Harvey Weinstein zrušení alebo len právoplatne odsúdení za znásilnenie viacerých žien? Boli zrušené sochy veľkých dejateľov alebo len zhodili z podstavcov niekoho, kto tam nikdy nemal stáť?

A kým my dva roky debatujeme o tom, či náhodou ľavica nie je netolerantná, či má mať nenávisť právo na slobodu slova, či niekto bol alebo nebol vyhodený za nemiestny sexistický vtip alebo za roky sexuálneho obťažovania, konzervatívni politici v USA zakazujú vedné odbory, vyhadzujú z učebníc ideologicky chybné teórie, cenzurujú knihy a kriminalizujú rodičov transrodových tínedžerov. Vo Francúzsku, kde roky existujú zákony potierajúce náboženské slobody a o prezidentský úrad sa reálne uchádzajú už dve krajne pravicové mená, sa intelektuálne elity desia invázie woke ideológie z Ameriky, lebo mladí ľudia vravia o svojich rodových zámenách a čítajú knižky o rasizme.

A prečo sa o tomto všetkom bavíme v krajine, kde nevieme zrušiť ani len ulicu pomenovanú po odsúdenom vojnovom zločincovi?

Svet včerajška

Mnoho nostalgikov spomína na časy, keď internet bol len v plienkach a dalo sa tam siahodlho diskutovať s neznámymi ľuďmi, ktorí boli ako vy. Taký internet existoval len zlomok sekundy a v momente jeho rozšírenia sa stal tiež rôznorodým, hádavým, konfrontačným – ako my, len o niečo viac. Intenzívnejšie, prudšie, vehementnejšie, polarizujúcejšie – odstup a relatívna anonymita umožňujú hrubosť, ktorú by sme si naživo nedovolili.

Novinárka Lili Loofbourow upozornila, že za nemožnosť viesť diskusie v online priestore, môže samotná povaha týchto platforiem. Tí z nás, ktorí sme „príliš online“ už vyše šestnásť rokov, tí, ktorí sme na internete vyrastali, to dobre poznáme. Poznáme trolling otravujúci možnosť samotnej diskusie. Neargumentuje sa v dobrej viere, ľudia hľadajú ľahký spôsob skórovania pred vlastným obecenstvom. Už sme to videli. Ako Guybrush Threepwood si nosíme v hlavách repliky a naučené diskurzívne skratky. Rozpoznáme rýchlo rasistické alebo alt-right kódy, vieme, kto je mizogýn, transfób alebo homofób. Zažili sme si tiež priveľa obrancov slobody slova, pre ktorých je táto sloboda len zámienkou, ako bez následkov nenávidieť.

Niekedy dôjde k nesprávnej identifikácii. Niekto možno netrolluje, ale naozaj sa pýta naivnú otázku, niekto azda naozaj netuší, čo skutočne signalizuje slogan all lives matter alebo prečo sú trans ženy naozaj ženy. Lenže internet nie je miestom, kde viete odlíšiť, či sa rozprávate so psom, botom alebo človekom. Pýta sa naozaj? Alebo je to nejaký Eric Cartman, ktorý sa „len pýta otázky“, pričom chce márniť váš čas a hľadať spôsoby, ako vás zosmiešniť? Racionálna stratégia je predpokladať to druhé a minimalizovať vlastné straty.

Druhým momentom by mal byť mierny údiv – prečo sa v tomto kontexte bavíme až teraz o kultúre rušenia? Veď na internete bolo „rušenie“ odjakživa. Príslušníci marginalizovaných skupín to vedia najlepšie: internet bol podľa ich skúseností vždy plný nenávisti, urážok, zastrašovania, ale aj mobbingu a doxxingu, ktoré vedia prerásť až do konfrontácie vo fyzickom svete. Nemusíme ani siahať po menšinách, spýtajte sa žien, novinárok a komentátoriek, koľko nenávistných a urážlivých sexistických správ dostávajú v porovnaní s mužmi, keď napíšu niečo, hocičo. Taký gamergate tiež nikto nenazval „kultúrou rušenia“, hoci išlo o organizovanú online davovú kampaň zastrašovania a vyhrážok na adresu novinárok píšucich o počítačových hrách. Písali totiž aj o sexizme v hrách a hernej kultúre a pohon na ne vychádzal predovšetkým z prostredia alt-right mizogýnov.

Selektívne uplatnenie pojmu

Prečo hovoríme o ohrození slobody slova v situáciách, keď – napriek vyššie rozoberaným nedostatkom online priestoru – sa k slobode prejavu dostávajú oveľa viac dosiaľ marginalizované hlasy a perspektívy? Prečo silou-mocou prenášame do nášho politického kontextu rámcovanie ideologických rozbrojov, ktoré vychádzajú z inej politickej skúsenosti, iných dejín a iného druhu hodnotových sporov? Aký zmysel má rozprávať sa o údajnom „preháňaní“ a „extrémizme“ liberálnej ľavice, keď čelíme skutočným konzervatívnym a krajne pravicovým útokom na samotnú podstatu ľudskoprávneho rámca liberálnej demokracie?

A prečo je pre nás ľahšie rozhorčovať sa nad anonymným online davom než nad spoločnosťami, ktoré môžu hociktorého zo svojich zamestnancov vyhodiť z hodiny na hodinu, bez prihliadnutia na ich práva? Anekdoty o strate živobytia za wrongthink by boli nemysliteľné pri robustnej ochrane práv zamestnancov. A prečo vlastne viníme jednotlivcov, že v zlej architektúre mediálnych platforiem často nechávajú prejaviť sa svoje najhoršie ja?

Čiastočnú odpoveď ponúka skutočnosť, že kultúra rušenia je ideologickou schémou. Je totiž namierená proti politikám zrovnoprávnenia žien a menšín – je namierená proti rozširovaniu noriem, ktoré zabezpečujú ich väčšiu inklúziu. Jej využitie spočíva skôr v neutralizácii liberálnych a ľavicových perspektív. Liberáli, centristi, ale aj ľavičiari, ktorí od krajnej pravice a konzervatívcov túto schému preberajú, len oslabujú vlastnú pozíciu. Preberajú totiž ideologické schémy, ktoré vytvoril ich oponent.

Aj preto nikdy nepočuť o kultúre rušenia v prípadoch, v ktorých nemožno obete kódovať ako „dobrých konzervatívcov“. Ani u nás sme nikdy nehovorili o kultúre rušenia v súvislosti so žalobou Kuffovcov na Rada Ondřejíčka za jeho vtipy z Cynickej obludy alebo keď právnik konšpirátorov Ján Čarnogurský ml. žaloval Michala Havrana za článok o farárovi Kuffovi. Nehovorilo sa o kultúre rušenia ani keď Ondřejíčka spolu s komentátorom denníka SME, Petrom Tkačenkom, riešila polovica politickej a kultúrnej špičky za ich vtipy o kresťanskej speváčke, generálny prokurátor chcel otvárať ich trestné stíhanie a bývalá premiérka im odkazovala, že už by nemali písať. Nikdy sme o kultúre rušenia nehovorili v súvislosti s tým, ako sa evanjelická cirkevná vrchnosť vyrovnala s vnútornou liberálnou opozíciou a vykázala Jakuba Pavlúsa a Ondreja Prostredníka alebo ako sa vyhrážala farárke Anne Polckovej.

Vladimír Palko môže beztrestne šíriť nenávistné konšpirácie, ale keď s ním Karol Sudor urobí knižný rozhovor – vyzdvihujúc jeho hlas konzervatívca a legitímneho účastníka slušnej debaty –, a on aj vydavatelia sú za to kritizovaní, zrazu ide podľa niektorých liberálnych pozorovateľov o „vnútrobublinový lynč“.

Od morálnej paniky k bojovému konceptu

Ak chcete naozaj pochopiť, čo je za kultúrou rušenia, stačí si všimnúť, že je to pojem, ktorý funguje ako obvinenie. Je to bojový koncept, ideologická metafora, ktorá neslúži nevyhnutne na popis spoločenskej reality, ale na mobilizáciu smerujúcu k dosiahnutiu politických cieľov – neutralizáciu a obvinenie ľudskoprávnej ľavice a liberalizmu. To pojem samo osebe automaticky nediskvalifikuje – znamená však, že každý, kto ho nekriticky používa, sa, či už vedome alebo nie, stáva súčasťou konkrétneho politického zápasu.

Podobne ako „buržoázna vládnuca trieda“, „buržoázny nacionalizmus“, „gender ideológia“, „židoboľševizmus“, „katoliban“ či „politická korektnosť“, aj kultúra rušenia je bojovým konceptom v ideologickom pomenúvaní nepriateľa a prekresľovaní spoločenskej reality spôsobom, ktorý politicky vyhovuje jednej zo strán konfliktu – v tomto prípade konzervativizmu.

Bojový koncept nemusí mať s realitou žiadne spojenie (napr. fenomén tzv. gender ideológie, podobne ako kedysi židoboľševizmus, je čistý konšpiračný výmysel), alebo sa dotýka aj žitej skúsenosti mnohých ľudí a dokáže ju komunikačne prispôsobiť vlastným politickým potrebám. Liberalizmus ako ideológia má tiež svoje bojové koncepty – ktoré sú viac alebo menej spojené s realitou –, samostatný analytický text by si zaslúžilo napr. využívanie pojmov „populizmus“ alebo „kritické myslenie“ v rámci ideologického súperenia.

Ideológia však nie je nikým konkrétnym dizajnovaná zvrchu, nepredstavuje nikoho plán – je kolektívnou organizáciou chápania a orientácie v spoločenskej realite. Ideológia nám poskytuje hodnotové skratky na zjednodušenie konania a organizovania sa za spoločné politické ciele – to ju nerobí ani dobrou, ani zlou. V súžití v pluralitnej a demokratickej spoločnosti predstavujú ideológie užitočnú skratku, zároveň však umožňujú zbaviť sa zvedavosti, zviesť sa smerom k polarizácii a nenávisti voči odlišnosti.

Konzervativizmus ako ideologický projekt je nesmierne prispôsobivý, a to napriek svojej povesti o nemennosti a ochrane tradičných hodnôt. Je to dané podstatou reaktívnej logiky, musí zrkadliť to, proti čomu bojuje. Konzervativizmus vyniká v preberaní, prispôsobovaní a obracaní si jazyka ideologického nepriateľa. Napokon, len vďaka tomu nám dnes môžu konzervatívci s kamennou tvárou hovoriť, že hája slobodu, demokraciu, sociálny štát – javy, voči ktorým ich ideologický predchodcovia vždy vystupovali.

Dôvody, prečo konzervatívci vystupujú proti čomukoľvek, možno zhrnúť do slova „poriadok“. Teraz, samozrejme, nemám na mysli čistotu alebo právo a zákonnosť. Poriadkom myslím řád, usporiadanie spoločenského sveta, ktoré má spravidla podobu hierarchie. Konzervatívcom nikdy nejde len o nemysliacu obhajobu súčasného stavu. Ide im predovšetkým o obranu stavu, ktorý stelesňuje nejaký poriadok – hierarchiu.

V konzervatívnom hodnotovom vesmíre jestvujú hierarchie – sú hlavným organizačným princípom vnímania spoločenskej reality. Poriadky môžu byť rôzne: poriadok rodový, trhový, rasový, meritokratický, triedny – tento poriadok môže byť daný Bohom, prírodou, môže byť prirodzeným vyústením logiky spolunažívania a individuálneho snaženia – ale je proste daný. A od danosti už existuje jednoduchý krok ku konštatovaniu, že je vlastne aj dobrý.

Akékoľvek snahy o zásahy do fungovania takéhoto poriadku sú vnímané ako útok. Snahy o umenšenie dôsledkov, vyrovnanie či zvyšovanie šancí pre „nezasluhujúcich“ predstavujú hrozbu. Nemusí ísť nevyhnutne o obranu vlastných privilégií – pocit ohrozenia nemusí byť zištne motivovaný. Stačí pocit, že niečo zachádza priďaleko, že sa siaha na niečo, čo ohrozuje jestvujúci stav.

Konzervatívci sú nesmierne citliví na spoločenské normy a pravidlá. Poriadok sa okrem zákonov udržuje spoločenskými normami. Hodnotový rámec, aký konzervatívci nachádzajú vo svete v čase svojej primárnej politickej socializácie, ostáva určujúcim. Ten je prirodzený a dobrý, je zárukou spoločenskej stability. Vyvolať pritom pocit, že sú hodnoty ohrozené, sa dá ľahko, často nemusí ísť ani o skutočné udalosti. Preto sú populárne hoaxy o Rómoch poberajúcich dávky vyššie ako platy. Rozhorčujú hneď dva rôzne konzervatívne rámce: trhovo-triedny poriadok, kde je niekto „nezasluhujúcim“ prijímateľom benefitov, ale aj implicitný rasový poriadok, kde Róm je a má byť menej ako biely Slovák.

Pripustiť, že predmetom sporu sú samotné hierarchie, už predstavuje ústupok ideologickým protivníkom. Rozprávať sa otvorene o hierarchiách, poukazovať na niektoré ich problematické dôsledky vedie nevyhnutne k úvahám o ich meniteľnosti. To ale spravidla nie je diskusia, ktorej sú konzervatívci otvorení. Poriadok je daný, „normálny“ – pripustiť, že je to ľudský výtvor a môže byť predmetom zásahov, implicitne nedáva zmysel.

A tak miesto rozpráv o nerovnosti ekonomickej, rodovej, politickej, o nerovnom postavení menšín, sa napokon s konzervatívcami rozprávame o kultúre. Sociálny štát buduje kultúra závislosti, práva LGBT+ budujú kultúru nemravnosti a morálnej spustošenosti, alebo dokonca „kultúru smrti“, práva žien ničia kultúru rodiny, politická korektnosť buduje „kultúru strachu“, nuž a teraz je prehnaná citlivosť na požiadavky za zrovnoprávnenie menšín a žien zdrojom „kultúry rušenia“.

Z konzervatívneho hľadiska je to nesmierne pohodlné prerámcovanie debaty. Naša pozornosť sa presúva z otázok štruktúrnych problémov pretrvávajúcej nerovnosti smerom k jednotlivcom, ich prehreškom, zlyhaniam a právam. Postupujeme od konkrétnej jednotlivosti – od anekdoty – k abstrakcii, ku kultúre. Jednotlivosť sa vypichne ako dôkaz existencie javu. Následne sa jav stáva abstraktným bojovým konceptom, ktorý sa spätne uplatňuje na vybrané ideologicky vhodné prípady. Vidíte, vraví konzervatívny mysliteľ, všetko to zrovnoprávňovanie prináša trpké ovocie! S bojom za rovnoprávnosť to preháňajú. Takto to dopadne, keď sa berú požiadavky ľavice vážne – ničia životy a ohrozujú slobodu obyčajných ľudí! Už si nikto nemôže byť istý ničím!

Samozrejme, žiadna ideologická chiméra by nebola celkom úspešná, keby sa jej nepodarilo vystihnúť ducha doby a dotýkať sa aj nejakej prežívanej skutočnosti. V čom teda v dnešnej kultúre spočíva problém? Lebo nejaký problém tu asi máme, to žiaden pozorovateľ celkom nepopiera. Lenže v prostredí prepiatych emócií a necitlivej terminológie sa reakciám virtuálnych davov niekedy hovorí aj „lynč“, či dokonca „pogrom“. Špirála online afektu sa ďalej roztáča aj v komentovaní javu samotného, slová už nemajú mieru.

Oveľa príhodnejšie pre pochopenie našej situácie môže byť pohľad na esej filozofa Byung-Chul Hana V digitálnom roji.

V online rojení

Podľa Hana je rešpekt naviazaný na mená a anonymizujúce sociálne siete umožňujú odpútať sa od rešpektu. Rešpekt zakladá možnosť dialogického spolužitia v rovnosti, predstavuje možnosť symetrického uznania, na ktorom stojí aj demokracia. Digitálne médiá zase umožňujú okamžitú, nepremyslenú reakciu – sú tak médiom afektu, sú prostredím, kde sa darí, Hanovou terminológiou, shitstormom. Shitstorm je akákoľvek široká, nesúhlasná a rozhorčená reakcia verejnosti, ktorú často sprevádzajú aj vulgarita, urážky či dokonca prvky virtuálnej šikany.

Shitstorm je masa rozhorčených anonymných ľudí, ktorých prchkému afektu dávajú sociálne médiá okamžitý priechod. V politicky polarizovanom prostredí si vie každá strana nájsť svoj zdroj rozhorčenia, okolo ktorého mobilizuje afekt. Rojiť sa tak môžu konzervatívci, fašisti, liberáli, socialisti alebo aj vegáni, psíčkari či motoristi – shitstorm nepatrí jednému politickému presvedčeniu. Byť súčasťou spravodlivého rozhorčenia, ktoré posilňuje vlastné ideologické presvedčenie, je nesmierne zvodné a dopamín tečie s každým virtuálnym bodnutím žihadla.

Spomínaný Ward Churchill mi neutkvel v pamäti náhodou, sledoval som vtedy kauzu takpovediac naživo, ako mladý pravicový čitateľ amerických politických blogov. Prípad bol široko medializovaný práve vďaka masovo sa šíriacemu fenoménu blogov. Čo je to za človeka, rozhorčoval som sa spolu s miliónmi ďalších. Pre pravé politické spektrum predstavoval dokonalého nepriateľa: arogantného, nenávistného ľavicového akademika ponižujúceho jedným šmahom patriotické predstavy Američanov a zároveň hrubo urážajúceho obete teroristických útokov. S istou mierou zveličenia o ňom môžeme hovoriť ako o globálnom pacientovi nula spoločnosti internetového rozhorčenia. Čím, samozrejme, nechcem naznačiť, že masové rozhorčenie prišlo s internetom. Ale dnes si na Twittri spolu s riešením Wordle môžete nájsť zloducha na každý deň.

Shitstormy na sociálnych sieťach sú prevažne anonymné, a to je aj zdrojom ich moci. Digitálne médiá zrovnali predchádzajúce hierarchie moci, kde komunikácia prúdila zhora nadol – autority (intelektuáli, novinári, politici) viac-menej určovali, čo prejde bránami diskurzu, čo je príhodné, a čo už nie. Optimisti môžu hovoriť o výraznej demokratizácii moci, otvorení brán širšiemu spektru pohľadov, pripustení viacerých hlasov. V tom majú pravdu – ešte nikdy v dejinách neexistovala taká sloboda hlásať a šíriť myšlienky a názory.

Zároveň však toto zrovnanie so sebou prináša problémy. Pesimisti ako Han hovoria skôr o „komunikačnom refluxe“. Ten ničí existujúce inštitucionalizované hierarchie moci v politickej komunikácii, na ich miesto však neprináša inštitúcie nové, ale len kyslastú koróziu a pachuť.

Lenže moc je nevyhnutným aspektom medziľudských vzťahov – samotné odstránenie hierarchie neznamená odstránenie moci, len jej preskupenie. Bez inštitúcií zabezpečujúcich demokratickú rovnosť všetkých účastníkov sa otvára možnosť hierarchií nových. Na to majú konzervatívni pozorovatelia dobrý nos – napokon ako vždy, keď ide o moc a hierarchie. Zdrojom moci môže byť osobná charizma alebo schopnosť pôsobiť cnostne – vždy v súlade s morálnymi kritériami príslušného davu. Konzervatívna diagnóza brániaca staré hierarchie opäť mieri svoj obviňujúci prst na jednotlivcov, miesto toho, aby spytovala napr. infraštruktúru sociálnych médií, ktoré toto rojenie umožňujú.

O pomyselnom rušení nerozhoduje anonymné konto s anime avatarom, trans vlajočkou a sedemdesiatimi ôsmimi sledovateľmi. Moc leží inde. Vypínač na platformách nedrží dav. Ako Han aforisticky poznamenáva, suverénom je dnes ten, kto kontroluje internetový shitstorm.

2 komentárov

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: