Idea socialistického života

Lukáš Makovický12. júna 2021546

Honnethova politická filozofia nám umožňuje pýtať sa, nakoľko sú myšlienkové pokusy o inováciu odrazom už existujúcej formy spoločenského a politického života.

Nemecký filozof a sociológ Axel Honneth je nepochybne ťažká váha – či už ako riaditeľ frankfurtského Inštitútu pre sociálny výskum, filozof opierajúci sa o práce Hannah Arendt, G.W.F. Hegela alebo Immanuela Kanta s cieľom prehodnotiť marxistickú tradíciu, alebo ako verejný intelektuál v diskusiách o politickej filozofii, demokracii a práve na pódiách globálneho významu.

Slovenský preklad jeho knihy Idea Socializmu je bezpochyby prínosom pre rozvoj moderného politického myslenia v našich končinách (pomlčím o politickom nemyslení v prípade ľudí, ktorým slová ako neomarxizmus alebo socializmus umožňujú prostredníctvom de- či skôr re-dukcie domyslieť si obsah do poslednej nuansy, napríklad o „džendroch“, ktorých sa text dotýka len okrajovo). Možno by sa mu dalo vytknúť, že trpí ozvenami desaťriadkových „teutónskych“ súvetí so slovesom na konci, ktoré si vynucujú čitateľskú pozornosť a bystria naše interpretačné a logické schopnosti, no Honneth sa, našťastie, často vracia ku kľúčovým bodom, čo nakoniec robí knihu pomerne zrozumiteľnou a prehľadnou a zdôrazňuje systematickosť, ba až pedantnosť jej spracovania.

Socializmus, teda…?

Honneth v knihe skúma pôvod politickej idey socializmu a s ohľadom na svoju vlastnú prácu sa pokúša preformulovať jej princípy a zodpovedať otázku, či a prečo by niečo ako socializmus malo byť stále potrebné. V jednej rovine sa analýza opiera o myšlienky pôvodných socialistov zdôrazňujúcich nedostatky v naplnení cieľov Francúzskej revolúcie, zvlášť vo vzájomných kontradikciách právne či individualisticky poňatého chápania slobody s konceptom bratstva (solidarity).

Honneth rozhodne nie je prvým autorom, ktorý vidí politické nedostatky pri popise cieľov pôvodných socialistov, ako sú Fourier, Owen, Saint-Simon či Proudhon. A hoci je Marxova kritika často vnímaná ako definitívne prekonávajúca ich limity, tu je postavená na rovnakú úroveň. Všetkých podľa Honnetha spája presvedčenie, že kým sa bude ekonomická sloboda chápať v pojmoch individuálnych záujmov, a nie ako solidárne vzájomné dopĺňanie sa, bude rozširovanie iných slobôd a ľudských možností v rámci spoločenského života neustále podkopávané. Inými slovami, Honneth na jednej strane sám akcentuje problém a limity rozvoja spoločnosti bez odstraňovania ekonomických nerovností a neslobôd, na druhej strane však kritizuje intelektuálne a praktické projekty zmienených osobností ako reduktívne, keď ciele socializmu obmedzujú iba na ekonomické procesy. Tým podľa Honnetha podceňujú dôležitosť otázok rôznych postupov a možností politického angažovania sa odlišných sociálnych skupín a jednotlivcov a ich záujmov v rámci spoločnosti. Nie je ťažké si domyslieť akúsi ultimátnu variáciu toho, čo Honneth odmieta – pretože ak by mala nárok na realizáciu univerzálnych ľudských ambícií nastoliť spoločnosť postavenú na princípoch slobody a rovnosti iba ekonomicky vykorisťovaná trieda, všetky ostatné otázky socialistického hnutia by museli byť odvodené od absolútneho poňatia triedneho boja ako boja o všetko alebo nič. V takejto interpretácii nie je náročné vidieť sklony k autoritárstvu alebo dokonca totalitarizmu a tendencie k odmietaniu nárokov ostatných na úkor robotníckej triedy. Pre Honnetha je to indikátor politickej nezrelosti ranej socialistickej teórie, s čím do istej miery možno súhlasiť.

Hoci Honneth priamo nevyužíva kategórie biopolitiky a biomoci, je možné nájsť v jeho práci paralely s Michelom Foucaultom a ďalšími teoretikmi a teoretičkami (Agamben, Negri, Butler, atď.). Samotný pokus revalidovať ideu socializmu pre súčasné podmienky možno porovnať s Foucaultovým konštatovaním, že ľavica nedisponuje vlastnou guvernmentalitou, teda normatívnym modelom spoločnosti a subjektu zmeny. Honneth podobne ako Foucault zastáva kritický postoj hlavne voči marxistickej tendencii redukovať ciele socializmu na transformáciu ekonomických vzťahov, ignorovať fungovanie existujúcich inštitúcií a antinomianistickú tendenciu, teda sklon niektorých ľavičiarov pohŕdať morálnymi normami alebo právom, ktoré chápu ako prameniace z neautentických koncepcií slobody či demokracie.

V neposlednom rade sa v Honnethových úvahách do popredia dostáva otázka, nakoľko si novodobé dejiny vyžadujú zmenu v hlavnom zameraní socialistickej teórie revolúcie alebo triedneho boja. Tu však považujem Honnethovu pozíciu za trocha riskantnú. Práve pojem biopolitiky, na rozdiel od politiky ako takej, nám pomáha neskĺznuť k teoretizovaniu v pojmoch formálnych politických a právnych inštitúcií či morálky, a to vďaka tomu, že sa na politiku pozerá z perspektívy života vo svojej konkrétnosti: stanovenie konkrétnej podoby spoločenského života, kde sa z hrubého biologického faktu stáva predmet politiky už  na úrovni otázok, komu a za akých okolností sú priznané volebné právo, právo na reprezentáciu, alebo právo na ochranu, čo nie je politicky o nič menej dôležité než politickými vedami skúmané predvolebné prieskumy alebo konkrétne činy politikov a političiek. Ak je inštitúcii vedy obvykle prisudzovaná väčšia autorita než hlasom každodenných ideologických a názorových sporov o politike, postulovaná nevinnosť bio- či psy- vied, ktoré nám vravia, čo je život, aké má vlastnosti a čo máme robiť pre jeho predĺženie či skvalitnenie (počnúc stravou a cvičením, pokračujúc sexualitou, psychickým zdravím či vzdelaním, až po imunizáciu voči ochoreniam, bolesti a rizikám viazaným na prostredie), sa naopak ukazuje vo svetle širších mocenských vzťahov, na ktorých formovaní sa podieľajú.

Predmetom biopolitického skúmania sú aj ekonomické procesy zabezpečujúce zdroje na prežitie a prosperitu, čo znamená, že nemusíme byť ekonomicky reduktívni, ale zároveň ekonomické aspekty biopolitiky nemôžeme ani ignorovať. V tejto rovine môže biopolitická interpretácia Marxa napríklad vyzdvihnúť viaceré kľúčové rozlíšenia, pokiaľ ide o fyzickú prítomnosť tiel pri výrobe tovarov a zabezpečovaní minima na prežitie prostredníctvom námezdnej práce, a v jeho ekonomických analýzach tak nájsť nielen „politiku“, ale takisto aj orientáciu v systéme kvantitatívnych a kvalitatívnych charakteristík procesov spoločenského života opisovaných modernou ekonomickou teóriou. Keďže ekonomika siaha aj do iných procesov a otázok politického života, Honnethovo tvrdenie, že pre Marxa je kapitalizmus totožný s trhom, je prinajmenšom riskantné – analýza Marxa a ďalších marxistov nehovorí iba o empirickej realite v súdobej triednej spoločnosti, ale vysvetľuje aj to, prečo napriek tomu, že trhy sprostredkúvajú pomerne spravodlivú výmenu hodnoty za protihodnotu, niektoré nerovnosti a neslobody nielen pretrvávajú, ale sa dokonca prehlbujú – metaforicky, preto, lebo koncept trhu nedokáže dostatočne rozlišovať medzi produkciou nevyhnutnou na prežitie a rozšírením takéhoto prežitia na plnohodnotný politický život prostredníctvom stanovenia jeho biopolitickej formy. Trhová výmena si neustále vynucuje znamienko rovnosti medzi podmienkami prežitia a podmienkami neustáleho rastu. Dôsledkom toho je, že nerovnosti medzi ľuďmi, keď niektorí živoria a iní si užívajú, sa „pri pokusoch vyhodiť ich dvermi vrátia späť oknom“. Môže nastať zmena tejto situácie inak než revolučným nahradením celého procesu? Honneth, ako skeptik voči téze o nevyhnutnosti revolučnej zmeny, hľadá umiernenejšiu možnosť, avšak nie vo všetkých rovinách podraďuje dôslednej analýze spoločenských vzťahov a procesov všetky empirické tvrdenia o ústupe proletariátu na smetisko dejín. Korektne formuluje závery svojho pozorovania zmien spoločností, obzvlášť v Európe a Severnej Amerike, kde dochádza k rozmachu strednej triedy s dôsledkom relatívneho poklesu dôležitosti manuálne pracujúcich v rámci celospoločenských rozhodovacích procesov, no trochu uňho absentuje ďalšia úvaha o tom, prečo k tomu došlo a kam sa podeli všetky vzťahy výroby a ich – pre Marxa a ďalších – unikátny charakter. Honneth sa tu opiera o vlastnú úpravu Habermasovej teórie komunikačnej racionality postavenej na procese vzájomného uznania a nevyhnutnosti odlišných skupín, tried alebo jednotlivcov solidárne uznávať nespravodlivosti či ujmy spôsobené iným s ohľadom na funkčnú diferenciáciu významu rôznych spoločenských segmentov, čo však otázku o unikátnom charaktere vzťahov výroby v kapitalizme a jej dosahu na celkový charakter kapitalistickej spoločnosti úplne nesubstituuje. A to ani tým, že do pojmu sociálnej slobody Honneth kladie podmienku pre konštruktívny a racionálny dialóg medzi týmito skupinami a jednotlivcami, postavený na „dejinnom“ poňatí experimentalizmu Johna Deweyho a porovnávaní relatívnej úspešnosti rôznych riešení pre spoločnosť.

Približuje sa ľavica vôbec dnešku?

V kontraste s touto Honnethovou pozíciou sa Foucault v jednej zo svojich analýz zameral na koncepciu ľudského kapitálu Garyho Beckera, na ktorej pozadí sa snažil demonštrovať, akým spôsobom sa spolu „zlievajú“ významy práce chápanej v pojmoch života ako biologického faktu (zoë) a zároveň ako propagovanej kapacity jednotlivca hospodáriť s ňou ako so sociálnym prostriedkom, teda v pojmoch biopolitického rozšírenia tohto života (bíos). Ak zavedenie pojmu ľudského kapitálu do ekonomickej teórie niečo zmenilo politicky, je to predpoklad neobmedzenej komunikácie, marketingu a obchodovania so sebou samotným ako s tovarom, teda kapacity, ktorá je široko akceptovaná ako priaznivá pre život. Biopoliticky interpretované: nárok na komunikáciu a dialóg, okolo ktorého je Honnethova vízia v rovine jeho koncepcie politického uznania postavená, je teda skôr dôsledkom predpokladu liberálneho či neoliberálneho ekonomického myslenia o tom, že informácie znamenajú život (a viac informácií alebo komunikácie znamená lepší život), než alternatívou k takémuto predpokladu. Rovnako sa nedá povedať, že by Honnethova vízia brala do úvahy otázku, či dobrý život môže znamenať niečo viac než priaznivé podmienky pre šírenie genetickej informácie v trhovej, spoločenskej alebo politickej sfére. Honnethove operovanie s metaforou spoločnosti ako organizmu ku koncu jeho knihy nepôsobí ako dostatočne detailná odpoveď na  trochu odlišný zámer biopolitickej kritiky, no možno je niečím ako filozofickým prerieknutím, hodným pozornosti a bližšieho rozboru. Organické metafory v takomto prípade majú sklon prezentovať výsledok úspešnej komunikácie ako koherentný celok bez vnútorného napätia a zápasov, a možno až priveľmi pohodlne stierajú rozdiel medzi preskripciou a deskripciou spoločnosti.

Ak Marx a ďalší, napríklad Georg Lukács, hovorili o reifikácii, teda skrývaní sa spoločenských procesov a vzťahov pred našou pozornosťou za rúškom objektivity tovarov či tiel, starší autori frankfurtskej školy (Adorno alebo Benjamin) venovali v porovnaní s ich nasledovníkmi, medzi ktorých patrí i Honneth, podstatne viac pozornosti otázkam estetickej teórie. Sám Honneth v dodatku ku knihe komentuje proces sociálnych reforiem „červenej Viedne“ medzivojnových rokov a hovorí o Múzeu výstavby osídlenia a miest, ktoré prostredníctvom nových vyobrazení sprostredkovávalo sociologické poznatky pre laickú verejnosť a stalo sa kľúčovým nástrojom osvety. Za pozornosť by možno stálo prepojenie tejto praxe s estetickou teóriou, pretože okrem stanovenia formy pre skúsenosti a vzťahy medzi nimi, otázky estetiky zároveň siahajú aj do priestoru hodnôt (ktorým z našich skúseností či ideálov hodnotu priznáme a akým spôsobom). Je síce pochopiteľné, zvlášť s ohľadom na desaťročia trvajúce polemiky Habermasa a Honnetha s inými intelektuálnymi prúdmi, prečo sa Honneth tohto priestoru dotýka iba opatrne – v opačnom prípade by to totiž znamenalo otvoriť otázku života nielen ako objektu hodnoty, ale aj ako zdroja hodnôt, a vystúpiť z pohodlia garantovaného formálnym poňatím spoločenskej a politickej filozofie.

A hoci ako podklad pre diskusiu o tom, o čo sa socialisti majú usilovať, Honneth a jeho spojenci otvárajú viacero bodov, kde si staré otázky treba preformulovať a zodpovedať nanovo (a snahu o postavenie problému slobody do stredobodu pozornosti politickej ľavice možno považovať za obzvlášť dôležitú pre túto diskusiu), priestor pre odlišné reflexie na tému, či socializmus môže byť pre súčasnú spoločnosť politicky relevantnou politickou doktrínou, zostáva stále otvorený. Dokážeme si predstaviť samých seba inak, ako nás vidia inštitúcie biopolitickej modernity? Vieme sami seba vnímať nielen ako subjekty uznania, ale aj ako subjekty uznávajúce a priznávajúce iným ich nároky – a to aj v prípade, že sme konfrontovaní s odlišnou formou ľudského či iného života než sme my?

Axel Honneth: Idea Socializmu. Z nemeckého originálu Axel Honneth: Die Idee des Sozialismus (Suhrkamp, 2015) preložila Patrícia Elexová. Veda, 2020.

Autor je doktorand v oblasti politickej teórie na University of Lapland vo Fínskom Rovaniemi, predmetom jeho výskumu sú politicko-estetické, biopolitické aspekty života vo vládnutí prostredníctvom jeho digitálnej subjektivizácie

Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: