Keď si slovenské čitateľstvo začne hľadať informácie o autorovi novej grafickej novely, ako prvú vec sa o Pacovi Rocovi dozvie, že je španielskym striptérom. Profil jeho osoby by tento zlý preklad z anglickej Wikipédie síce okorenil, v skutočnosti je však slávnym tvorcom stripov, teda komiksov na krátke sekvencie. V slovenčine teraz vychádza jeho podmanivý Dom, ktorý vyhral Eisnerovu cenu, komiksového Oscara.
Téma pripomenie jeho staršie dielo Wrinkles, ktoré sa zaoberalo vyrovnávaním sa s diagnózou Alzheimera a odohrávalo sa v domove pre seniorov. Roca kedysi nakreslil pre reklamnú kampaň dvojicu seniorov, no agentúra nápad odmietla, vraj sa na starších ľudí zle pozerá. Tému starnutia si teda na protest osvojil, v prípade Wrinkles ju skúmal na živote niekoľkých hrdinov a hrdiniek, v prípade Domu sa zameral na postavu z tehál a škridiel.
Roca zachytáva príbeh priestoru, ktorý sa mení spolu s niekoľkými generáciami: dom pôsobí inak, keď si ho kupuje mladá rodina, inak, keď ho obýva opustený dôchodca a inak, keď sa pozostalí rozhodujú, čo s ním spravia. Túto základnú dilemu príbehu pritom umenie zobrazuje zriedka. Súrodenci cítia k budove silnú nostalgiu, každý jeden predmet v nej pripomína minulosť, no zároveň je aj príťažou.
Grafická novela pôsobí veľmi intímne, Roca sa v nej vyrovnáva s vlastnou skúsenosťou so smrťou rodiča. Zaujímavo veľký priestor venuje na obrázkoch bežným činnostiam, prácam okolo domu, niekoľko sekvencií polievaniu rastlín na dvore, vynášaniu smetí, zbavovaniu sa vyschnutého mandľovníka. Osobitou postavou v príbehu je tiež meniaca sa príroda okolo priestoru. Stromy ožívajú, kvitnú, strácajú listy, zaspávajú.
Plynúce ročné obdobia pôsobia ako hrozba, pripomínajú neľútostne ubiehajúci čas. V jednom z najsilnejších momentov knihy ich stavia do kontrastu s návštevami u lekára. Diagnózu umierajúceho otca sa síce nedozvieme, no sledujeme, ako sa mu sily najprv vracajú a následne tragicky unikajú. Autorovi sa darí čitateľstvo emočne zasiahnuť bez toho, aby musel príliš tlačiť na pílu, pracuje s jemnými prostriedkami a jemnými farbami.
Zdá sa tiež, že Roca uvažoval, ako príbeh zhutniť bez toho, aby používal slová. Dá sa povedať, že občas prudko skáče v časových líniách a hlavne v úvode knihy sme nútení pozornejšie sledovať farebné kombinácie jednotlivých okienok. Nimi totiž naznačuje, či sa nachádzame v prítomnosti alebo či sme sa vrátili do spomienok niektorej z postáv. Zvláštnu pozornosť si zaslúži podlhovastý formát knihy, ktorému sa darí vo viacerých scénach lepšie vtiahnuť do nemých sekvencií, keďže sa v ňom zmestí vedľa seba viac obrázkov.
Paco Roca. Dom. Prel. Terézia Hurajová. Absynt. Bratislava 2023.
Marek Hudec
