Karina Andrášiková a Estera Köverová pracujú pre občianske združenie Mládež ulice. To sa od roku 2000 venuje podpore detí, mladých ľudí a rodín zo sociálne znevýhodneného, ale aj sídliskového prostredia. Organizácia pri práci s mládežou vychádza z nízkoprahovej filozofie a poskytuje sociálne a psychologické služby mladým ľuďom, ktorí sa správajú rizikovo alebo sú ohrození prostredím, v ktorom žijú. V rámci programu Mosty sa špecificky zameriava na mladých ľudí ohrozených násilným extrémizmom a radikalizáciou. Karina a Estera sa spolu zamýšľajú nad radikalizačným procesom a príčinami radikalizácie mladých smerom k násiliu. Po teroristickom útoku na Zámockej ulici v Bratislave je jasné, že vo výchovno-vzdelávacom systéme sú na poli prevencie medzery, je preto nevyhnutné o týchto témach hovoriť a hľadať riešenia tohto problému.
Estera Köverová: Čo pre teba znamenajú pojmy radikalizácia, extrémizmus?
Karina Andrášiková: Majú pre mňa viacero významov. Zamýšľam sa nad tým v kontexte mladých ľudí, lebo s nimi pracujeme. Je fajn, že mládež je v období dospievania radikálna, pretože tento vek je plný zmien. Mladý človek sa vtedy stáva plnohodnotnou bytosťou a vydobýja si svoje miesto v spoločnosti. Vytvára si názor na jej fungovanie, na politiku, medziľudské vzťahy a objavuje. A aj vyhraňovanie sa voči autoritám, nesúhlas s tým, čo robia dospelí ľudia alebo s fungovaním systému je v poriadku. Je dobré diskutovať aj mať iný názor. Myslím si, že v tom by sme mali mladých ľudí podporovať, viesť ich k tomu, aby premýšľali o hodnotách a dokázali sa kriticky zamýšľať a reflektovať svoje vlastné správanie aj správanie iných.
Ako problematické to začínam vnímať vtedy, keď mladý človek v mene túžby meniť systém začína používať násilie a útočí na demokraciu a jej princípy – najmä na ľudské práva a rôzne menšiny, či slobodu v spoločnosti. Čiže vlastne útočí na systém fungovania, na ktorom sme sa ako spoločnosť dohodli. Vtedy podľa mňa začína proces násilnej radikalizácie – a práve pojem „proces“ je dôležitý. Nefunguje to totiž tak, že sa mladý človek raz ráno zobudí ako „násilný extrémista“ či „nácek“. Ide o proces v čase a priestore. Mladý človek je počas neho ovplyvnený rôznymi názormi a môže sa dopustiť niečoho, čo môžeme nazvať násilným extrémizmom. Použije násilie, aby presadil istý názor, podporil to, čomu verí, deštruoval demokratický systém, ktorý mu prekáža, alebo aby si naplnil nejaké svoje potreby.
E. K.: Čiže hovoríš, že antisystémové rozmýšľanie je bežnou súčasťou dospievania. Ako sa s tým dá pracovať? Potláčať ho zrejme nemá zmysel, pretože mládež je taká aká je a vymedzovať sa je pre ňu bežné. Určité prvky tohto systému chceme zachovať aj pri výmene generácií, pretože inak by tu zrejme nastal chaos. Existuje preto podľa teba zlatá stredná cesta? Kde je tá hranica, keď môžeme hovoriť o zdravom napĺňaní legitímnych a bežných potrieb mladej osoby a kde začína násilný extrémizmus?
K. A.: Pre mňa je to otázka bezpečia. Keď hovoríme napríklad o vplyve pravicovo-extrémistických ideológií či o vplyve náboženského fanatizmu, alebo o skutkoch, ktoré by v mene týchto ideológii mohla mladá osoba robiť, často ide o činy, ktoré ohrozujú jej život a zdravie ale aj ľudí okolo nej či bezpečie demokratického systému a spoločnosti samotnej. Môžeš byť nespokojná s fungovaním svojej krajiny alebo s tým, že sa ti nedarí napĺňať svoje potreby. A máš právo to aj vyjadriť, postaviť sa za seba a pokúšať sa s tým aj niečo urobiť. Využiť môžeš napríklad princíp participácie. Vo svojej práci sa pokúšam o to, aby sa mladí ľudia vedeli zapojiť do vecí verejných či participovať napríklad na zlepšovaní svojej komunity, a tým aj na skvalitňovaní svojho života. Musia vedieť, že napĺňanie vlastných potrieb je dôležité, ale nie na úkor práv či potrieb iných a nie pomocou násilia.
E. K.: Keď povieme, že násilný extrémizmus a radikalizácia ohrozujú hodnoty, na ktorých sme sa ako spoločnosť dohodli, ako mladý človek by som oponovala, že pri žiadnej z týchto dohôd som nebola. Tento argument teda príliš neobstojí. Koncepcia spoločenskej dohody je vlastne tak trochu trik, aby nás donútili dodržiavať nejaké abstraktné pravidlá vyhovujúce najmä mocným. Alebo, ako by Foucault povedal, spoločenská dohoda je nástrojom na kontrolu poslušných indivíduí. Chceme teda mladých presviedčať o opaku? O tom, že hodnoty a normy tejto spoločnosti sú správne?
K. A.: Pre mládež sú otázky fungovania spoločnosti a štátu asi veľmi abstraktné, ale stávajú sa uchopiteľnejšími, keď sa rozprávame o hodnotách, ktoré sú súčasťou aj ich životov. Napríklad sa rozprávame o tom, či sa cítia v bezpečí vo svojej komunite a vo svojom meste, či je ich rodina v bezpečí. Tiež je to otázka podpory v procese dospievania, napĺňania potreby spolubytia, miesta či skupiny, do ktorej môžu patriť, alebo sebarealizácie či dostupných možností trávenia voľného času. Samozrejme, tu zohráva úlohu aj ekonomická otázka a otázka toho, či žijú v dostatku. Mladých ľudí veľmi často vylučujeme z verejnej diskusie. Dospelých nie vždy zaujíma čo si teenagerky a teenageri myslia a čo potrebujú. Preto hnev či nespokojnosť môžu prameniť aj z toho, že nemajú možnosť zapájať sa a participovať, zúčastňovať sa na chode spoločnosti, či ovplyvňovať život vo svojej lokalite. A vtedy to môže byť ten dôvod, prečo sa radikalizujú smerom k násiliu.
Čo si myslíš ty? Kde to zlyhalo? Čo stojí za tým, že mládež nemá tieto potreby naplnené? Prečo sa tá radikalizácia vyskytuje naprieč demokratickými spoločenstvami?
E. K.: Asi by som nehovorila hneď o zlyhaní. Môžeme povedať, že to, že napríklad mladí ľudia nemajú naplnenú potrebu participácie a možnosť ovplyvňovať život a dianie v spoločnosti, je chybou demokracie. Treba sa však na to pozrieť komplexnejšie.
Mládež – ako špecifická sociálna skupina – je novodobým fenoménom, ktorý sa objavuje až v devätnástom storočí, a to najmä zákazom detskej práce v roku 1890. Týmto sa dieťa a neskôr aj mladý človek stáva ekonomicky závislým na dospelých. Zároveň sa zavádza povinná školská dochádzka, ktorá konštituuje túto sociálnu skupinu ako pripravujúcu sa na zamestnanie či skutočný život. Dohovorom o právach dieťaťa sa dieťa, mladý človek, nedospelá osoba stávajú aj subjektmi práva. Týmto sme deti a nedospelé osoby vyčlenili zo sveta dospelých a spravili ich ekonomicky a sociálne závislými na zdrojoch, ktoré im poskytujú dospelé osoby (čiže produktívna vrstva spoločnosti). Zároveň sa za posledných dvadsať rokov významne rozšíril formálny systém vzdelávania, takže mladí ľudia neštudujú iba na základných a stredných školách, ale často študujú aj na terciárnom stupni vzdelávania. Je stále ťažšie a ťažšie sa osamostatniť. Vytvára sa tak veľká skupina mladých osôb, ktoré nie sú ešte plnohodnotnou súčasťou spoločnosti, ale svoje miesto v nej si len hľadajú. Dnes sa hovorí o tzv. NEETs (nemajú zamestnanie, nepripravujú sa naň, nevzdelávajú sa) ako o špecifickej skupine, ktorá potrebuje podporu. Sú to mladí ľudia, ktorí potrebujú zobrať svoj život do vlastných rúk, ale nemajú na to dostatok možností. V minulosti to bolo jasne dané – vyučiť sa v profesii, nájsť si ženu alebo muža, založiť si rodinu. Bol to určitý typ istoty. Dnes máme slobodu vybrať si svoje životné smerovanie, ale nie vždy na to máme aj materiálne možnosti, čo zvyšuje frustráciu.
Mladí ľudia dnes žijú v extrémnej neistote (ich život nie je presne nalinkovaný a predurčený ako v minulosti), zároveň ako ekonomicky závislá časť spoločnosti nemôžu získať kontrolu nad vlastným životom. Cítia istú bezmocnosť. Z tohto dôvodu ich môžu lákať násilné radikálne skupiny a extrémistické ideológie. Sľubujú im získanie kontroly nad vlastným životom, sľubujú, že keď sa k nim mladý človek pridá, bude môcť niečo zmeniť (svet, spoločnosť, fungovanie systému). Ponúkajú istotu, že svet sa delí na dobré a zlé osoby a ony sú na tej dobrej strane. Je úľavou mať jednoznačné odpovede na zložité spoločenské otázky. V informačnej dobe nás zavaľuje pretlak neprehľadných informácií. Mladý človek nevie komu alebo čomu veriť. A opäť sme pri otázke bezpečia a istoty.
K. A.: Takže hovoríš, že násilné extrémistické ideológie ponúkajú jednoduché odpovede na veľmi komplexné otázky?
E. K.: Áno, ale je to aj emocionálna záležitosť. Tieto ideológie reagujú na pocity neistoty alebo bezmocnosti mladých ľudí. Liberálna sloboda spôsobila, že si môžem vybrať, že nič nie je dopredu určené, a to mladých ľudí najmä v období tranzície zneisťuje.
K. A.: Zaujalo ma, že spomínaš slobodu výberu. Existuje totiž veľká skupina osôb, ktoré si až tak nemôžu vyberať a naplno si užívať „výhody slobody“, ktorých možnosti sú oklieštené viac ako možnosti iných ľudí s prístupom ku zdrojom. A nielen k tým ekonomickým. Ide o ľudí bez privilégií. Viem si predstaviť, že takéto niečo môže pociťovať aj mládež. Často aj nám hovoria o pocite sociálnej krivdy.
E. K.: Áno, ľudia žijúci v chudobe majú ešte menej možností stať sa dospelými a osamostatniť sa ako ľudia zo strednej vrstvy alebo z bohatých rodín. V minulosti bol mladý človek z chudobnej rodiny zmierený s tým, že bude chudobný, že pôjde v šľapajach svojich rodičov. Kdežto v postmodernej spoločnosti charakteristickej sociálnou mobilitou má aj chudobný človek víziu, že raz zbohatne – nemá vopred určené miesto v spoločnosti. Hľadá si ho. Má však obmedzenejšie možnosti ako ľudia s vyšším socioekonomickým statusom, čo zvyšuje frustráciu a možno aj nenávisť voči systému liberálnej demokracie a určitým skupinám v spoločnosti. A to najmä preto, lebo liberálna demokracia sa zastáva skupín, ktoré ťahajú v spoločnosti za kratší koniec – napríklad žien a rôznych menšín. Sociálna krivda, ktorú cíti mladý človek radikalizujúci sa smerom k násiliu, môže byť demonštrovaná aj názorom, že bielych ľudí žijúcich v chudobe sa nikto nezastane.
K. A.: Doteraz sme sa snažili pozrieť na násilný extrémizmus a radikalizáciu ako na sociálny fenomén. Na to, ako súvisia s fungovaním demokracie a ako na mladých ľudí vplýva pocit sociálnej krivdy. Povedzme si ešte o psychologických, emocionálnych, veľmi osobných potrebách mladých ľudí. Pri práci s mladými ľuďmi sa ukazuje, že majú legitímne potreby ako každá a každý z nás – potrebujeme zažívať pocit bezpečia, pocit lásky, pocit prijatia, pocit, že dokážeme nájsť miesto, kde nás budú počúvať, kde môžeme prejaviť svoj názor, kde nás budú brať takých, akí a aké sme, kde môžeme prejaviť emócie, kde nás budú mať rady a radi. Keď nám toto chýba, môže to v nás spôsobovať nárast deštruktívnych síl, pocity frustrácie, hnevu, beznádeje a mať za následok príklon k násilnému radikalizmu či extrémizmu.
Ak totiž nenájdem to, čo hľadám v rodine či v blízkom sociálnom okolí, začnem sa ohliadať inde.
Vtedy môžem objaviť niekoho či anonymnú skupinu na internete, ktorá mi ponúka pomoc pri prekonávaní týchto pocitov osamelosti, frustrácie alebo sklamania. Už nie som sám, osamelá, ale som súčasťou niečoho väčšieho, niečoho dôležitejšieho, čo môže prispieť k nejakej zmene.
V Taliansku napríklad pravicové extrémistické skupiny pochopili, že sa k mladým ľuďom žijúcim v náročných životných situáciách dostanú práve cez budovanie vzťahu a dôvery. Preto majú medzi sebou sociálnych pracovníkov a pracovníčky, ktoré im pomáhajú prekonávať tieto ťažkosti. A túto pomoc zneužívajú na „nábor“ do svojich radov.
Preto je tak dôležité, aby mali mladí ľudia vo svojom živote priestor a dospelú osobu, ktorá by im pomáhala tieto potreby napĺňať bezpečným spôsobom, aby sme mohli predísť ich radikalizácii smerom k násiliu.
E. K.: Ako by sme im to mohli podľa teba poskytnúť? Pretože existuje množstvo viac alebo menej komplexných spôsobov. Poznáme školské či mestské mládežnícke parlamenty, kde môžu mladí ľudia reálne rozhodovať a meniť veci v živote komunity, ktorej sú súčasťou. Niekedy stačí mladého človeka iba jednoducho vypočuť, dať mu najavo že jeho názor berieme vážne, zaujímať sa o jeho život, o jeho starosti a radosti. Problémom je, že školský systém u nás nepristupuje k mladým ľuďom participatívne. Častokrát je v ňom direktívne dané, ako sa majú žiačky a žiaci správať, čo majú vedieť, aký výkon majú (bez ohľadu na okolnosti) podať, aká je ich rola. Málokedy sa ich pýtajú, čo potrebujú, čo ich zaujíma. Učiteľ či učiteľka ale nemusí prikazovať a nalievať do žiačok a žiakov vedomosti, môže ich vypočuť a dávať priestor na diskusiu o tom, čo ich zaujíma.
K. A.: Áno. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby sme konkrétne pomenovali, čo je pri práci s mládežou v rámci prevencie radikalizácie smerom k násiliu prospešné a aj v čom máme medzery. Veď práve cestou prevencie a podpory by sme sa mohli uberať aj z dôvodu, že preventívne a podporné služby stoja štát oveľa menej peňazí ako „liečba“ či represívne opatrenia. Obe pracujeme s mládežou neformálne vykonávame terénnu sociálnu prácu na uliciach či v nízkoprahových kluboch. A tak by som rada hovorila o tom, čo funguje nám. Lebo pre mnohých ľudí – rodičov, učiteľov a učiteľky či iných ľudí z pomáhajúcich profesií – môže byť abstraktné, keď hovorím o alternatívach, ktoré by pomohli v predchádzaní radikalizácie smerom k násiliu. Ako by sme im to mohli uľahčiť?
E. K.: Naša práca s mládežou, je hlavne o budovaní dôvery a vzťahu. Ide o úprimný záujem o život mladého človeka. Čiže naším cieľom nie je iba odučiť a poslať mladého človeka domov. Záleží nám na tom, čím žije a čo prežíva, s čím sa trápi, čo ju alebo jeho teší. Záujem je prvým krokom k vytváraniu vzťahu dôvery. Obvyklé reakcie dospelých na problémy alebo názory mladých ľudí sú: „Čo ty o tom môžeš vedieť, veď si ešte decko.“ Častokrát sa pousmejeme nad trápeniami a prvými láskami mladých ľudí, máme pocit že preháňajú, že v živote sú dôležitejšie veci. Je potrebné si ale uvedomiť, že emócia, ktorú mladý človek prežíva, je veľmi silná a ten problém je najväčším problémom na svete. A tým, že to budeme zľahčovať, mladému človeku nepomôžeme, iba ohrozíme náš vzťah. To, čo prežíva, nemáme právo dehonestovať alebo vnímať ako nelegitímne.
K. A.: Čiže nezľahčovať, ale dať priestor odžiť si túto skúsenosť s akýmikoľvek emóciami. Je dôležité vedieť, že emócie sa nedelia na dobré a zlé. Dávajú nám správu o našom vnútornom svete a nastavujú nám zrkadlo, aby sme sa dokázali orientovať v tom, čo prežívame. Mrzí ma, že sa vo výchove a vzdelávaní téme emocionality a práce s ňou venujeme málo. Aj toto je niečo, čo dokáže mladej osobe v budovaní zdravej osobnosti a integrity veľmi pomôcť. Že dokáže pracovať so svojím emocionálnym svetom. Zároveň je to v období dospievania náročné, a preto je skvelé, ak tu pre mladého človeka je osoba, s ktorou sa cítí bezpečne a ktorá ho podporí. Nemusíme mladým hneď radiť a čo najrýchlejšie vyriešiť tento emocionálny „problém“, skôr im dať priestor byť s emóciou, rozumieť jej a povedať im, že je v poriadku o nej hovoriť a prinášať ju.
Mládež obvykle kladie veľké množstvo otázok, ktoré môžu byť aj veľmi nepríjemné. Ide o otázky týkajúce sa usporiadania spoločnosti, vzťahov v spoločnosti, politiky, náboženstva. Na ich základe si mladí ľudia utvárajú svetonázor. Je výborné, keď za nami s týmito otázkami prídu. Zároveň môžeme zisťovať, prečo majú tieto otázky aj nepríjemnú podobu, ktorá je pre nás výzvou, ktorá je možno proti tomu, ako my vidíme spoločnosť a aké máme hodnoty. Pri takýchto otázkach je stále veľká šanca mladým ukázať rôznorodé podoby vnímania spoločnosti či systému, ktorý ich teraz štve či voči ktorému sú v opozícii. Je to šanca ponúknuť im alternatívy, ktorými môžu svoje postavenie v komunite či v spoločnosti riešiť aj bez toho, aby použili násilie. Preto je fajn nezakazovať takto nepríjemné otázky, lebo diskusia o nich môže mať pre rozvoj mladých veľký prínos.
Zamýšľať sa treba sa aj nad tým, či môže mládež tráviť voľný čas bezpečne. A či sú tieto bezpečné alternatívy dostatočne zaujímavé a dostupné. Samozrejme, existujú rôzne krúžky, kluby či aktivity po vyučovaní, avšak je otázne, či sú skutočne dostupné pre všetky deti alebo len pre tie privilegované. Teda, či sú finančne alebo regionálne dostupné. Dôležité je zachytávať rôznorodé skupiny detí a mládeže vrátane neorganizovanej mládeže z rôznych subkultúr či mládeže s určitými špecifikami. Toto je pri prevencii radikalizácie smerom k násiliu veľmi podstatné. Napríklad praktická skúsenosť zo Škandinávie ukazuje, že ak existuje široká paleta dostupných voľnočasových aktivít, podporných sociálnych a psychologických služieb či komunitných aktivít, do ktorých sa môžu mladí ľudia zapojiť, výrazne klesá ich rizikové správanie. Pretože, ak mládeži nedáme priestor my, môže to byť niekto z násilne radikálneho prostredia.
Karina Andrášiková je sociálna pracovníčka
Estera Köverová je sociálna výskumníčka
