Gilotína 21. storočia
Lindsay Ellis je asi tridsaťosemročná videoesejistka filmu a popkultúry a autorka bestsellerov Axiom’s End a Truth of the Divine. Jej obecenstvo sa skladá najmä z ľavicovej progresívnej mládeže, ktorá obľubuje jej provokatívne a do hĺbky spracované video-eseje, sprevádzané značnou dávkou sarkazmu. Jedno krátke vyhľadávanie na Twitteri, Youtube či Reddite vám však prezradí, že je transfóbna, rasistická, bifóbna a má mnoho ďalších neodpustiteľných vlastností, pre ktoré nepatrí do slušnej spoločnosti.
Dlhoroční*é sledovatelia a sledovateľky Lindsay boli značne prekvapení*é. Boli si totižto vedomí*é jej povesti progresívnej intersekcionálnej feministky, antirasistky a spojenkyne s queer komunitou. Náhle sa však dozvedajú, že sledovaním jej videí podporujú presne to, s čím nesúhlasia.
Reakcia Ellis bola svojská – ako to už u nej býva. Vo videu, ktoré trvá dve hodiny, rozoberá a vysvetľuje dôvody, prečo bola „cancelnutá“ a do akej miery sú obvinenia voči nej pravdivé, pričom sa nebráni značnej dávke sebakritiky. V absurdnej scéne s pohárikmi tequily a sviečkou Snoop Dogga zároveň otvára staré rany, ktoré, podľa môjho názoru, nikto z nás nemal úplné právo počuť.
Ani verejné ospravedlnenie, sebakritika a vysvetlenie jej však nepomohli. Po neustávajúcich nenávistných komentároch, vyhrážkach a kritike, ktorá bola takmer výlučne zlomyseľná, bola nútená odísť z Youtubu a obmedziť svoju aktivitu na jedinú platformu, Patreon. Na ňom opakovane potvrdzuje rozhodnutie ďalej netvoriť video-eseje, vďaka ktorým sa stala obľúbenou.
Nie je jediná, ktorá čelila „cancelingu“ z vlastných radov. Jej blízka priateľka a spoluautorka, Natalie Wynn, známejšia ako Contrapoints, síce naďalej tvorí, pravidelne sa však stretáva s nenávistnou kritikou po každom zverejnenom videu alebo tweete. Ellis a Natalie predstavujú iba dve z najznámejších „malých celebrít“ Youtubu a Twitteru (a po novom aj TikToku), ktoré na vlastnej koži zažili plnú silu cancelingu.
To, čo sa stalo Ellis, vyvoláva otázky: do akej miery sa canceling vyvíja správnym smerom? Aký dopad má na malých tvorcov a menšie osobnosti? Je vykonávaný správne alebo sa odtrhol z reťaze?
Canceling ako kontrola
Praktizovanie cancelingu nadobudlo funkciu odlišnú od tej pôvodnej. Dnes sa podobá skôr gilotíne z obdobia revolučného ranorepublikánskeho Paríža než výzve danej osobe či skupine na prehodnotenie konania alebo názorov. Canceling a ľudia, ktorí ho vykonávajú, nemajú záujem o poučenie, upozornenie na nesprávne konanie, nechcú počuť ospravedlnenia ani vysvetlenia. Hlavnou úlohou sa stalo absolútne odstránenie danej osoby z verejného priestoru, nehľadiac na to, či naozaj je monštrum, ktoré z neho alebo nej internet robí.
Každý, kto kritizuje fenomén cancelingu, si dáva pozor, aby nenahrával extrémnej pravici a ľuďom, ktorí sa s cancel culture stotožňujú. Istá forma kontroly medzi členmi komunity či skupiny nie je zlá; vďaka nej sa určujú limity toho, čo sa považuje za správne a pri priestupkoch sa upozorňuje na to, či sa vymeriavajú tresty, ktoré sú skupinou uznané za primerané. Kamaráti, rodina, miestna queer komunita – všetci sa vzájomne držíme v limitoch, ak už nie pre naše dobro, tak pre dobro našich blízkych a našej komunity. V takomto prípade môže canceling slúžiť ako forma výzvy, aby sa daná osoba nad sebou zamyslela pre dobro udržania skupinovej harmónie.
Avšak v globalizovanom svete, v ktorom internet rozbíja malé lokálne skupiny a spája ich do väčších svetových a v ktorom má neprimeranú prevahu americký a britský náhľad na svet, nie je takáto forma kontroly možná. Naopak, vytvára toxické prostredie, v ktorom je neprípustné dopustiť sa chyby. Perfekcionizmus odmieta možnosť zmeny názoru, dospievania a v rámci nejakého fiktívneho súdu, ktorý určuje vašu morálnosť, uznáva internetom „sfosilizované“ statusy spred desiatich rokov ako dôkazy proti vám. Kým v malej skupine by sme sa v prípade problému vedeli vzájomne porozprávať a vysvetliť, prečo daný skutok nebol kóšer alebo bol iba zle pochopený, na internete je to takmer nemožné.
Ellis opakovane vyčítali statusy a tvorbu, ktoré sa udiali v období, keď iba začínala svoju kariéru. A kým niektoré výčitky boli objektívne a na mieste – napríklad nosenie burky vo videu, ktoré zosmiešňovalo patriarchát, za čo ju kritizovalo najmä jej moslimské sledovateľstvo – za mnohé sa ospravedlnila dávnejšie; poprípade išlo o niečo, čo bolo hlboko osobné a nemalo sa pôvodne ani dostať na verejnosť. V jednom prípade šlo dokonca o zverejnenie videa proti jej vôli, ktoré bolo následne zasielané jej nadriadeným, priateľom a spolupracovníkom, v snahe znemožniť ju v súkromnom živote.
Väčšinu priestupkov, ktorých sa údajne dopustila, by priemerný človek dokázal pred svojimi známymi obhájiť na jednom posedení. Uznali by, že minulosť skutočne nereflektuje súčasné správanie a nemožno vás považovať za rasistu, keď ste pred desiatimi rokmi urobili rasistický vtip – ľudia sa menia, dospievajú a každý z nás, najmä v Európe, sa musí vyrovnať s internalizovanými fóbiami a -izmami, ktoré do nás vštepuje okolie. Ellis a jej podobné „menšie“ internetové osobnosti to ale museli vysvetľovať širokému publiku, pozostávajúceho aj z ľudí, ktorí ich osobne nepoznajú či nikdy nemali skúsenosť s ich tvorbou.
Canceling nefunguje
Ak má canceling slúžiť na označenie chýb a zločinov mocných a bohatých, očividne neplní svoju funkciu dostatočne. Koľko mocných osobností bolo skutočne odstavených od moci, bohatstva a slávy, koľko z nich bolo predvolaných pred súd? S výnimkou nedávneho prípadu s Harvey Weinsteinom na začiatku hnutia #MeToo a populárneho hnutia Black Lives Matter, canceling nenaplnil svoju funkciu – naopak, bol využitý na umlčanie menej známych osobností s oveľa menšími priestupkami.
Celebrity ako Drake, Dave Chapelle, James Charles, Ariana Grande či Kardashianovci čelili cancelingu niekoľkokrát z rôznych dôvodov. Cieľom bolo nielen upozorniť na ich správanie, ale najmä znemožniť im ďalšie možné úspechy. Napriek tomu naďalej nahrávajú nové albumy, vystupujú na verejných podujatiach a podpisujú miliónové kontrakty. Canceling sa ich dotkol len minimálne. Stratili zopár fanúšikov, niekoľko sledovateľov a pre PR dôvody sa na chvíľku stiahli z verejnosti.
V iných prípadoch canceling nedosiahol ani toľko. Politici a političky (Trump, Trudeau, Macron, Johnson, Le Pen, ale aj naša Hatráková či Záborská) sú naďalej pri moci. Trump aj Le Pen znovu kandidujú na prezidentský úrad. Hatráková aj Záborská sú poslankyne a napriek kritike sú dosadzované do úradov.
J. K. Rowling, donedávna obľúbená autorka, teraz rozhodnutá „odpáliť“ svoju reputáciu v nenávistnej kampani voči transrodovým osobám, je asi „najcancelovanejšou“ osobou na internete. Jej knihy sú však stále bestsellermi, jej eseje sú obľúbené medzi britskými feministkami a nezdá sa, že by o túto obľubu mohla v blízkej budúcnosti prísť alebo že by stratila svoje autoritatívne postavenie v súčasnej britskej literatúre.
Na druhej strane, canceling perfektne (ne)funguje voči menej známym a oveľa menej vplyvným a bohatým. „Cancelovanie“ miestneho či menšieho DJ-a, youtubera alebo spisovateľa väčšinou končí presne tak, ako by tomu malo byť pri vplyvných osobnostiach. DJ príde o miesto, kde pravidelne vystupuje; youtuber nedostane žiadny kontrakt a stratí už i tak malé sledovateľstvo; spisovateľovi prestanú predávať knihy, nenájde si ďalšieho vydavateľa alebo ho prestanú pozývať na debaty. Kým u nich sa jedná o gilotínu, ktorá ich naveky odstrihne od verejného priestoru, niekto s viac ako piatimi miliónmi sledovateľov stratí desaťtisíc, tridsaťtisíc sledovateľov: ide sotva o škrabnutie.
Oprávnená kritika
Canceling v dnešnej podobe nie je oprávnenou kritikou, ktorá sa snaží zlepšiť zlú situáciu a popritom vzdelávať. Naberá podobu verejnej zábavy, ktorá sa stráca v šume internetovej nenávisti. Pretože sa ho môže zúčastniť ktokoľvek a vniesť doň svoj názor, prestáva byť kritikou priamo zainteresovaných, a pripomína skôr verejné popravy alebo pranierovanie, ktoré kedysi využívali panovníci a mocní na udržanie spoločnosti v medziach, ktoré im nastavili. Nie je teda prekvapením, že vonkajší pozorovateľ pri pohľade na prebiehajúci canceling začne veriť cancel culture, pravicou vymyslenému fenoménu.
Ak nemá canceling fungovať len ako verejné zosmiešňovanie slabších a ako nekontrolovaný útok na ich súkromný život, ale naopak má byť skutočne cielený iba na najmocnejších a najbohatších, nemôže pokračovať v tomto kurze. Je načase sa dohodnúť, či je legitímnym spôsobom odboja a ak áno, ako zabezpečiť, aby sa dotkol tých, ktorých sa skutočne dotknúť má.
Autorka je študentkou histórie na FiF UK