Geontológie: Koncept a jeho teritóriá

Elizabeth A. Povinelli8. novembra 20181086

Budúcnosť ľudského života – alebo presnejšie: budúcnosť spôsobu ľudského života – je kvôli prehrievaniu planéty vystavená tlaku. Preto sa vo filozofii, v antropológii, literatúre a kulturológii, rovnako ako aj v prírodných a technických vedách do popredia opäť ako hlavný problém tlačí ontológia.

Kritická teória dlho zdôrazňovala ontologické rozdiely medzi biologickými, geologickými a meteorologickými entitami; posthumánna kritika ustúpila postživotnej, bytie asamblážam a biomoc geontomoci. Aký status by v rôznych západných ontológiách mali mať objekty? Existujú vôbec objekty a entity, alebo sú len rozostrenými asamblážami? Sú tieto rozostrené asambláže tiež živé? Antropológovia a antropologičky prispeli k týmto typicky filozofickým otázkam tým, že predošlý záujem o sociálne a kultúrne epistemológie a kozmológie pretavili do záujmu o niektoré druhy ontológie. Možno sa však tieto filozofické disciplíny iba snažia držať krok s konverzáciou, ktorá má začiatok v literatúre, napríklad v diele Dona DeLilla White Noise (slov. Biely hluk) a nepochybne aj u Margaret Atwoodovej, ktorá ju načrtla v knihe Príbeh služobníčky a rozvila v trilógii MaddAddam.

Tri figúry geontológie: Púšť, Animista a Vírus

Čoraz viac sa nás zmocňujú protichodné nároky nestabilných prirodzeností a zamotaných existencií, pričom konceptuálne figúry a taktiky biopolitického a nekropolitického sa odsúvajú neviazaným šírením nových konceptuálnych modelov, taktík a figúr. So zámerom analytického výkladu tohto šírenia sa sústreďujem na tri z nich: Púšť, Animistu a Vírus. Tým, ako geontológie začínajú dominantne ovládať spôsob, akým rozmýšľame, iné formy existencie (a entít) sa jednoducho nedarí začleniť do spôsobu, akým sme doteraz chápali vlastnosti bytia a života; najprv bude nutné nahradiť rozdelenie medzi Životom a Neživotom ako takým a následne oddeliť geontológie od foriem vládnutia neskorého liberalizmu. Inými slovami, tieto figúry, statiky a diskurzy sú diagnózou a symptómom, ako neskorý liberalizmus ovláda diferenciu a trhy v diferenciálnej sociálnej geografii. Preto sú figúry geontomoci v podstate rovnaké ako Foucaultove štyri figúry biomoci: hysterická žena (hysterizácia ženských tiel), masturbujúce dieťa (pedagogizácia detského pohlavia), perverzný dospelý človek (psychiatrizácia perverznej slasti) a maltuziánsky pár (socializácia plodiaceho správania). Foucault sa týmito figúrami sexuality a rodu nezaoberal preto, že by sa domnieval, že sa v nich skrýva potlačená pravda o ľudskom bytí, ale preto, že si myslel, že sú symptomatické a diagnostické modernému utváraniu moci. Tieto štyri figúry sú vyjadrením biomoci a tiež oknami do jej vykonávania. Hoci v zbierke prednášok Je treba brániť spoločnosť Foucault hovorí o vzbure potlačených vedomostí, ak by sme tieto figúry chápali ako potlačené v liberálnom zmysle zotročených subjektov, mýlili by sme sa. Problémom nie je spôsob, akým by sa tieto figúry a formy života mohli vymaniť z útlaku, ale ako ich máme chápať ako indikátory možných či iných svetov vo vzťahu k ich vlastnej forme existencie, teda ako ich chápať ako východisko k objaveniu niečoho iného. Ako by sa mohlo z hysterickej ženy, masturbujúceho dieťaťa, maltuziánskeho páru a perverzného človeka stať niečo iné než to, čím sú? A ako by mohlo čokoľvek, čo z nich povstane, prežiť podmienky ich zrodu? Ako im prisúdiť vlastnosti a charakteristiky, ktoré by sme považovali za rozumné a vítané, ešte predtým, než ich odsúdime ako obludnosti?

Púšť a Uhlík

Podobný prístup môžeme zaujať vo vzťahu k Púšti, Animistovi a Vírusu. Každá z týchto figúr poskytuje mechanizmus, prostredníctvom ktorého si môžeme predstaviť kedysi predpokladanú, no dnes zneistenú architektúru geontologického vládnutia. Tieto figúry a diskurzy však nie sú výstupom z biopolitiky či odpoveďou na ňu. Geontológia nie je krízou života (bios) a smrti (thanatos) na úrovni druhov (vyhynutie) alebo len krízou medzi Životom (bios) a Neživotom (geos, meteoros). Geontomoc je spôsob neskoroliberálneho vládnutia a práve ten sa otriasa. Navyše, keďže Púšť, Animista a Vírus sú nástroje, symptómy, figúry a diagnostiky tejto formy vládnutia a možno práve v neskorom usadlíckom liberalizme sú viditeľné viac než kdekoľvek inde, na iných miestach ich budú musieť nahradiť odlišné figúry, ak sa ukážu byť vhodnejšie alebo relevantnejšie pre konkrétne vládnutie v inom prostredí. Zdá sa mi však, že geontológia a jej tri figúry sa tisnú do dverí medzi daným spôsobom vládnutia a jeho náprotivkami, pokúšajúc sa tak zablokovať vchod a východ a obmedziť tvar a plochu miestností vnútri, prinajmenšom v usadlíckom neskorom liberalizme. O týchto figúrach môžeme tiež uvažovať ako o kolekcii vládnucich duchov, ktorí existujú medzi dvoma svetmi: v neskorom usadlíckom liberalizme, teda vo svete, v ktorom sú od seba závislé opozície života (bios) a smrti (thanatos), a Života (bios) a Neživota (geos, meteoros) vnímateľné a dramatické; a sveta, v ktorom tieto ohraničenia už nie sú relevantné, vnímateľné či praktické, alebo ani nikdy neboli.

Ako príklad použime Púšť a jej centrálne imaginárno Uhlík. Púšť zahŕňa diskurzy, taktiky a figúry, ktoré znovu stabilizujú odlišnosť medzi Životom a Neživotom. Reprezentuje všetko, vnímame a chápeme ako zbavené života, a nepriamo i všetky prvky, ktoré by sa pri správnom nasadení technologickej expertízy alebo vhodnom usmernení mohli premeniť na priaznivé pre život. Inými slovami, Púšť sa pridržiava odlišnosti medzi Životom a Neživotom a dramatizuje možnosť, že Život neustále ohrozujú zakrádajúce sa a vysušujúce piesky Neživota. Púšť je priestor, kde život bol, teraz nie je, ale mohol by byť, ak by sa vedomosti, technológie a zdroje správne usmernili. V centre tejto figúry stojí imaginárno Uhlíka. To je kľúčom k udržaniu geontomoci. Imaginárno Uhlíka prináša nadradenosť Života do Bytia transpozíciou biologických konceptov, akými sú metabolizmus a jeho kľúčové udalosti, narodenie, rast-reprodukcia, smrť, a ontologických konceptov, akými sú udalosť, conatus/affectus a konečnosť. Biológia a ontológia, samozrejme, neprebiehajú v rovnakých poliach diskurzu ani sa jednoducho nepretínajú. Imaginárno Uhlíka však umocňuje zjazvené miesto stretu, kde si každý prvok môže vymieňať konceptuálne intenzity, vzrušenia, zázraky, úzkosti či hrôzy náprotivku Života, teda Inertného, Neživého, Pustého. V tomto zjazvenom mieste sa ontológia javí ako biontológia. Bytiu vždy dominoval život a jeho túžby. Púšť nabáda k hľadaniu ďalších životov vo vesmíre a k objavovaniu technológií, ktoré by tento život na iných planétach zasiali; farbí súčasné imaginárno v severoafrických ropných poliach; a vyvoláva strach, že všetky miesta budú čoskoro vyzerať ako krajina z filmu Mad Max. Na Púšť sa nahliada aj z geologickej kategórie fosílií, keďže o fosíliách uvažujeme ako o niečom, čo bolo niekedy živé, o život prišlo, avšak vo forme paliva môže v súčasnosti poskytnúť podmienky pre určitú formu života. Fosílie sú teda hypermoderným, informatizovaným kapitálom a zároveň novou formou masovej smrti a úplného vyhynutia. Figúra Púšte tak vstupuje tiež do výziev na kapitálové alebo technologické riešenie antropogénnej zmeny klímy. Nie je preto prekvapením, že Púšť je námetom na nové teoretické, vedecké, literárne, umelecké a mediálne výtvory od Mad Maxu a sci-fi románu Philipa K. Dicka Marsovký sklz v čase až po poetiku Juliany Spahr v knihe Well Then There Now.

Animista a Domorodec

Jadrom figúry Animistu je imaginárno Domorodca. Zatiaľ čo Púšť stavia do popredia drámu neustále ohrozeného Života Neživotom, Animista trvá na tom, že rozdiel medzi Životom a Neživotom nie je problém, pretože všetky formy existencie majú v sebe vitálnu, oživujúcu a afektívnu silu. Určité sociálne a historické populácie sú zaťažené tým, že vždy vnímali toto základné animistické stanovisko ako samozrejmosť – tieto populácie sa nachádzajú hlavne v usadlíckych kolóniách, ale zahŕňajú aj predkresťanské a predislamské populácie na celom svete, súčasný recyklujúci subjekt, nové pohanstvo, štúdium vedy a techniky založené na teórii aktérskych sietí (napr. Bruno Latour, pozn. editora) či spôsoby zobrazovania a vnímania rôznych nových kognitívnych subjektov. Napríklad psychokognitívna analýza istých foriem autizmu a Aspergerovho syndrómu spadá do figúry Animistu. Animistom je, inými slovami, každý, kto považuje všetky formy života za rovnocenné, prípadne každý, kto vidí život tam, kde iní vidia jeho nedostatok.

Teoretické vyjadrenie Animistu je najviac rozvinuté v súčasných kritických filozofiách vitalizmu. Niektorí noví vitalisti ťažia zo Spinozových princípov conatus (to, čo existuje, či už živé, alebo neživé, sa snaží zotrvať v bytí) a affectus (schopnosť ovplyvňovať a byť ovplyvňovaný), aby narušili rozdelenie Života a Neživota, aj keď iní, napríklad John Carriero, trvajú na tom, že Spinoza nekriticky akceptoval živé veci ako „pokrokovejšie“ než neživé, pretože podľa neho je „v mačke viac než v kameni“. Americký pragmatik Charles Sanders Peirce taktiež inšpiroval vznik novej vitalistickej školy. Napríklad Brian Massumi sa dlho zaoberal Peirceovou semiotikou ako základom na rozšírenie konceptu afektu na neživé entity. Aby bolo jasné, v záujme o „vitálny materializmus“, ak citujeme prácu Jane Bennettovej, nejde o záujem o život per se. Snaží sa skôr pochopiť distribúciu kvázi agencií a aktantov v nehumánnych a humánnych materiáloch spôsobom, ktorý narúša koncepcie subjektu, objektu a predikátu. No aj tak si tu môžeme všimnúť silu imaginárna Uhlíka – zošívanie dominantných foriem konceptuálneho priestoru v neskorom liberalizme s recipročnými transpozíciami biologických konceptov zrodenia, rastu-reprodukcie a smrti na jednej strane, a ontologických konceptov, udalostí, conatus/affectus a konečnosti na strane druhej. Nový vitalizmus využíva dlhodobé západné podružné prekrývanie kľúčovej dynamiky jeho konceptu existencie (Bytie, Dasein) vlastnosťami jednej z jeho kategórií (Život, Leben). Uvoľnený zo zovretia života sa Leben v podobe Dasein voľne potuluje ako forma univokálnej vitality. Ako tým zabraňujeme čomukoľvek, čo Neživot predstavuje, v ovplyvňovaní čohokoľvek, čomu Život slúži ako alibi? Aké nástrahy nastavuje kritickej teórii táto strategická odozva? Ako tieto vlastnosti, ktoré si vážime na jednej forme existencie, opäť prinášajú – skryto či otvorene – hierarchiu života, akonáhle sú pripísané všetkým ostatným formám existencie?

Vírus a Terorista

Napokon Vírus a jeho centrálne imaginárno Teroristu nám poskytujú letmý pohľad do pretrvávajúcej, zblúdilej potenciálnej radikalizácie Púšte, Animistu a ich kľúčových imaginárien Uhlíka a Domorodca. Vírus je figúrou všetkého, čo sa snaží narušiť súčasné usporiadanie Života a Neživota, nie preto, že všetko je živé, vitálne a potentné, a dokonca ani preto, že je to inertné, replikujúce sa, nepohyblivé, nečinné a odolávajúce, ale preto, že sa vyhlasuje za rozdiel, ktorý nič nemení. Pretože Vírus sa definícii a obsahu deľby medzi Životom a Neživotom vymyká, môže toto rozdelenie využiť či ignorovať s jediným účelom: aby odklonil energie usporiadaní existencie a následne sa rozšíril. Vírus sa kopíruje, duplikuje a ostáva nečinný, aj keď sa neustále prispôsobuje, experimentuje a testuje svoje podmienky. Zamieňa si a vyrovnáva rozdiel medzi Životom a Neživotom, pričom dôkladne využíva i najmenšie aspekty ich diferenciácie. Vírus zahliadneme vždy, keď niekto naznačuje, že veľkosť ľudskej populácie sa v dôsledku zmeny klímy musí riešiť; že dôsledky klimatizácie života pozitívne vplývajú na ľadovcovo-žulové hory; že ľudia sú burina; alebo že zánik človeka je žiaduci a mal by sa urýchliť. Vírusom je aj ebola a skládky odpadu, bakteriálne infekcie rezistentné voči liekom, ktoré sa vlievajú do masívnych lososových a hydinárskych fariem, jadrová energia; i osoba, ktorá vyzerá rovnako ako „my“, no pritom niekde ukryje bombu. Najpôsobivejšie možno je, že Vírus je postavou populárnej kultúry, je to zombie, teda Život premenený na Neživot, premena na nový typ vojny druhov, v ktorej proti sebe stoja agresívni hnilí nemŕtvi a posledné útočisko Života. Rozdiel medzi Púšťou a Vírusom sa teda týka aktérstva a intencionality mimoľudského Života a Neživota. Zatiaľ čo Púšť je inertný stav, ktorý víta technologickú fixáciu, Vírus je aktívny antagonistický agent vybudovaný z kolektívnej asambláže, ktorou je neskoroliberálna geontomoc. V dôsledku neskoroliberálnych kríz po 11. septembri, pádu finančných trhov a antropogénnej zmeny klímy sa vírus primárne spája s fundamentalistickým islamom a radikálnym ekologickým hnutím. Na vzťah medzi biopolitikou a biologickou bezpečnosťou sa v dôsledku týchto kríz zameralo veľa kritických mysliteľov. Zameranie na biologickú bezpečnosť však zastrelo systémové preorientovanie sa biobezpečnosti v oblasti geobezpečnosti a meteobezpečnosti na sociálne a ekologické dopady zmeny klímy. Vírus je tiež uznaním interného politického „druhého“: environmentalisti na hranici medzi aktivistami a teroristami naprieč štátnymi hranicami a pod medzištátnym dohľadom. Ale zatiaľ čo sa vírus môže na prvý pohľad javiť ako radikálny odklon od geontomoci, byť Vírusom znamená byť podrobený intenzívnemu ponižovaniu a útokom, a žiť v blízkosti Vírusu znamená zotrvávať v existenciálnej kríze.

Kapitalizmus má s Púšťou, Animistom a Vírusom jedinečný vzťah, keďže kapitalizmus vidí vo všetkých veciach potenciál vytvárať zisk; to znamená, že nič nie je neodmysliteľne inertné, všetko je z hľadiska kapitalizácie vitálne a všetko sa môže pod určitým inovatívnym zorným uhlom premeniť v niečo viac, než je. Možno povedať, že kapitalisti sú najrýdzejšími Animistami. To znamená, že priemyselný kapitál závisí (spolu so štátmi) od regulácie rozlišovania foriem existencie, takže niektoré druhy entít môžu byť podrobené rôznym druhom extrakcií. Zatiaľ čo aktivisti a akademickí pracovníci narovnávajú vzťah medzi životom zvierat a objektmi (vrátane ľudských subjektov), štáty prijímajú právne predpisy, ktoré chránia práva podnikov a korporácií využívať zvieratá a pôdu a kriminalizujú praktiky ekologického a environmentálneho aktivizmu. Rovnako ako Vírus, ktorý ťaží z rozdielu medzi Životom a Neživotom, ale v konečnom dôsledku s ním nie je pevne spätý, Kapitál nazerá na všetky spôsoby existencie ako na životne dôležité a vyžaduje, aby spôsoby existencie neboli z hľadiska extrakcie hodnoty rovnaké.

Tento text pochádza z prvej kapitoly knihy Geontologies: A Requiem to Late Liberalism (slov. Geontológie: Requiem za neskorý liberalizmus) od Elizabeth A. Povinelliovej. Copyright Duke University Press, 2016.

Text sme pre potreby mesačníka doplnili medzititulkami.

Z angličtiny preložila Zuzana Hrivňáková

Elizabeth A. Povinelli je profesorkou antropológie Franza Boasa a rodových štúdií na Kolumbijskej univerzite. Napísala knihy: Geontologies: A Requiem to Late Liberalism (slov. Geontológie: Requiem za neskorý liberalizmus); Economies of Abandonment: Social Belonging and Endurance in Late Liberalism (2011) (slov. Ekonomiky opustenia: sociálne postavenie a vytrvalosť v neskorom liberalizme); a The Cunning of Recognition: Indigenous Alterities and the Making of Australian Multiculturalism (2002), (slov. Ľstivosť uznania: domorodé odlišnosti a tvorba austrálskeho multikulturalizmu). Je tiež zakladajúcou členkou Karrabing Film Collective.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: