Na Slovensku sa s folklórom často spájajú slová mladosť a krása. Keď zadáme do internetového vyhľadávača slová folklór a mladosť, objavia sa na Slovensku minimálne tri folklórne zoskupenia: folklórny súbor v Banskej Bystrici, folklórny súbor v Dubnici nad Váhom a folklórna skupina zo Šenkvíc. Nie náhodou umelecký súbor Lúčnica nazval program k 60. výročiu svojho vzniku Mladosť a krása. Tieto prívlastky si vyslúžili najmä temperamentné ľudové tance, ktoré sú úspešným vývozným artiklom Slovenska do zahraničia. Mení sa to nejako v období, keď obyvateľstvo starne? Patrí folklór len mladosti? Sú seniori pasívni diváci diania na poli folklóru? Ako je to v meste a ako na vidieku? Prejavuje sa aj v tejto oblasti ageizmus?
Východiskom tejto úvahy je výskum kultúrno-spoločenského života v obciach troch okresov Slovenska a v dedinách, ktoré získali prvenstvo v súťaži Dedina roka (projekt APVV), ako aj pozorovanie seniorského folklórneho hnutia po roku 2000.
Pod pojmom seniori sa v tomto prípade skrývajú dve skupiny: ľudia v dôchodkovom veku (podľa veku a sociálnej pozície je to relatívne, o tejto skupine budeme hovoriť v prípade vidieka) a tanečníci vo folklórnych súboroch vo veku od štyridsať rokov. Toto vymedzenie je blízke športovému vymedzovaniu kategórie starších: v tenise je to napr. tridsaťpäť rokov, v golfe päťdesiat, v niektorých športoch nazývajú seniormi všetkých nad dvadsaťjeden rokov ako opozitum juniorov. Vo folklórnom hnutí na Slovensku sa vek nekontroluje, ide vo všeobecnosti o členov folklórneho súboru, ktorý nie je mládežnícky. Donedávna totiž iné ako mládežnícke ani neexistovali.
Seniori na vidieku
Prieskum aktivít seniorov na vidieku, ktorý som realizovala v rokoch 2015 – 2016 v obciach nad 500 obyvateľov v okresoch Detva, Námestovo a Ružomberok, poukazuje na zaujímavé trendy. Takmer v každej obci funguje organizácia Jednota dôchodcov Slovenska. Ukázalo sa, že na rozdiel od minulosti, keď seniori očakávali pomoc od obce a organizovali podujatia sami pre seba, sa v súčasnosti snažia byť skôr užitoční pre obec. Popri rôznych environmentálnych a edukatívnych dobrovoľníckych aktivitách spolupracujú pri organizovaní kultúrnych podujatí. Išlo najmä o zábavy na Katarínu a fašiangy, fašiangové obchôdzky po dedine a spoluprácu na gastronomickom zabezpečení rôznych podujatí v obci. Aktívni sú aj v cirkevných združeniach. Seniori sú spravidla aktívnymi členmi folklórnych zoskupení a vystupujú aj mimo vlastnej obce. Tieto skúsenosti sa potvrdili aj počas druhého etnologického výskumu v obciach, ktoré zvíťazili v súťaži o Dedinu roka a Slovensko reprezentovali na európskej súťaži Európska cena obnovy dediny. Víťazné obce preukázali najkomplexnejšie kvality, ktoré dosahujú využitím svojho kultúrneho aj sociálneho kapitálu. Práve jeho súčasťou sú vo väčšine z nich aj seniori a práve aj cez folklórne aktivity sa stmeľujú a fungujú prospešne pre obec. V obci Vlachovo (okr. Rožňava) sa napríklad ukázalo, že práve početné hudobné zoskupenia (nielen folklórne) prispeli k myšlienke prihlásiť sa do súťaže, keďže združovali tých najschopnejších a najaktívnejších obyvateľov, ktorým sa podarilo obec priviesť k víťazstvu. Súdržnosť a kooperácia v záujmových združeniach sa prenáša aj do intenzívnejšej občianskej participácie v lokálnom spoločenstve. Aktívni seniori vo folklórnych zoskupeniach sú aj v Soblahove, Liptovskej Tepličke, Hrušove, Oravskej Lesnej a Dobrej Nive. Výnimkou je napríklad obec Malé Dvorníky, kde síce tiež funguje Jednota dôchodcov Slovenska, ale spôsobom pripomínajúcim minulé obdobia – raz do týždňa sa stretávajú a očakávajú, aký program im starosta pomôže zorganizovať. Obec sa vo svojich plánoch zameriava na súčasnosť a budúcnosť, aj to je možno príčinou pasívnejšieho prístupu k tradíciám. V obci Hrušov sa oddelila organizácia dôchodcov od ľudí so zdravotným postihnutím. Aj to je príznačný príklad, ako sa mení vnímanie dôchodcov – kým v minulosti boli stotožňovaní s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením a uzavretí do seba, táto bariéra sa začína rúcať.
Seniorské folklórne súbory
Na rozdiel od západnej či severnej Európy, účinkovanie vo folklórnych tanečných súboroch bolo na Slovensku donedávna doménou mladých ľudí. Súbory vznikali pri školách, fabrikách a kultúrnych domoch v mestách ako symboly mladosti, temperamentu a krásy. Muzikanti a speváci sa realizovali aj v zrelom veku, ale o návrate starších tanečníkov do aktívnej činnosti sa neuvažovalo, keďže tanec vyžaduje podobnú fyzickú kondíciu ako u aktívnych mladých športovcov. Počas prvého desaťročia 21. storočia sa na Slovensku začala aktivizovať najstaršia generácia bývalých členov folklórnych súborov. Tanečníkom, ktorí svoju aktívnu činnosť v súbore prežívali v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch 20. storočia, odrástli deti a po rokoch sa opäť začali vracať na scény. Seniorské tanečné súbory vznikali pri fungujúcich kmeňových súboroch aj mimo nich ako nezávislé novovzniknuté zoskupenia. Po vyše desaťročí je ich na Slovensku okolo päťdesiat.
Aktivita bývalých tanečníkov začala v Trenčíne, kde vznikol prvý seniorský folklórny súbor z bývalých členov FS Družba v Trenčíne. V roku 2005 bol pri meste Trenčín založený Slovenský festival seniorských folklórnych súborov. Spočiatku sa konal v obci Krivosúd-Bodovka, po niekoľkých ročníkoch sa presunul do obce Veľké Bierovce. Heslom festivalu je: Kým žiješ, tancuj, kým tancuješ, žiješ. Koná sa v poslednú májovú nedeľu, v rovnakom termíne ako seniorský folklórny festival v prihraničnej obci Petrov na Morave (ČR), kde pravidelne účinkujú aj slovenské súbory. V roku 2008 bola založená prehliadka seniorských folklórnych súborov v Bratislave, ktorá dodnes funguje ako bienále pod názvom Superstarí (názov je inšpirovaný speváckou súťažou Slovensko hľadá SuperStar, ktorá tu mala vtedy premiéru). Zúčastňujú sa jej početné súbory z Bratislavy a hostia pozývaní z celého Slovenska.
V roku 2009 sa dostal po prvýkrát program zostavený zo seniorských folklórnych súborov aj na popredný celoslovenský folklórny festival vo Východnej. S nástupom mladej generácie organizátorov festivalu sa zmenila koncepcia medzinárodného folklórneho festivalu Východná. Pre seniorský program už viac nebol priestor, tance seniorov nezodpovedali požadovanej kvalite ľudového tanca, od ktorého sa očakávala originalita, autenticita a aj preukázanie kvality pred porotou v celoslovenských súťažiach folklórnych súborov. A seniori skôr oprašujú staré choreografie a súťaženie nepovažujú za vhodné. V seniorskom veku už prichádzajú rôzne zdravotné hendikepy. Mnohí sú radi, že im zdravie ešte umožňuje tancovať, nie je podstatné, kto krajšie či vyššie podskočí. Dôležitejšie je pozitívne prežívanie tanečného vystúpenia a aby sa atmosféra z javiska presvedčivo preniesla aj do hľadiska. So samostatným programom od roku 2011 sa seniori presťahovali na folklórny festival Jánošíkove dni do Terchovej, kde sa koná dodnes.
Prijatie seniorských folklórnych súborov do existujúcej štruktúry zoskupení folklórneho hnutia na Slovensku nebolo jednoznačné. Ageizmus sa prejavil nielen medzi mladšími ľuďmi, ale aj medzi bývalými aktívnymi členmi folklórnych súborov, ba aj medzi významnými osobnosťami folklórneho hnutia. Tancovanie starších ľudí na scéne považovali za neatraktívne. Voči tancujúcim seniorom sa postavili zdržanlivo. Ich činnosť považovali za nevhodnú, nevkusnú, pretože seniori vraj „ujedajú z koláča“ mladých folkloristov. Dokonca sa objavila aj otázka: kto sa má pozerať na tancujúce staré ženy?
Oživovanie seniorského folklórneho hnutia prinieslo objektívne nový rozmer folklórneho hnutia na Slovensku a s ním aj potrebu hľadania novej metodiky pre ich usmernenie. Základnou otázkou u seniorských folklórnych súborov je ich repertoár. Tieto zoskupenia spravidla neprinášajú nové materiály a prístupy, ale často čerpajú z repertoáru kmeňového súboru, ktorý členov v minulosti spájal. Tanečná pamäť seniorom už neslúži tak ako v mladosti, ani tancu nevenujú toľko času ako mládežníci, preto je výhodou, že tance poznajú a pomerne ľahko si ich pamäťovo osviežia. Mnohé tance mládežníckych folklórnych súborov sú však fyzicky náročné, a preto nie sú vhodné pre staršiu generáciu, prípadne svojím obsahom nezodpovedajú interpretácii seniorov (napr. niektoré obradové, regrútske, svadobné tance). Divákom treba uznať, že nemajú dobrý pocit, keď sa majú s úzkosťou pozerať, ako sa na javisku nadšení seniori trápia temperamentným vrtením či skákaním, a niekedy si diváci aj vydýchnu, že to v zdraví prežili. Len malá časť choreografií mládežníckych súborov je pre seniorov vhodná. Vytváranie nových choreografií špeciálne pre seniorské súbory je na Slovensku ojedinelé a je aj finančným zaťažením pre členov súboru. Jednou z možností je adaptácia tancov kmeňových súborov, obmedzenie náročných prvkov či rýchlych pasáží, čo je zásahom do pôvodnej autorskej práce choreografa. Keďže v seniorskom súbore sa môžu v jednej choreografii stretnúť tanečníci aj s dvadsaťročným vekovým rozdielom, choreografie je vhodné prispôsobovať rôznym schopnostiam tanečníkov, podobne ako je to u detí, aj pre starších tanečníkov vytvárať priestor pre oddych. Cieľom seniorských tanečných súborov nie je očariť diváka náročným tanečným výkonom, objavným repertoárom, ale skôr ho zaujať radosťou z pohybu, zabaviť ho a ukázať, že aj vo vyššom veku sa dá venovať zmysluplnej záujmovej činnosti. Súbory, kde je viac tanečných párov, často siahajú po strofických tancoch alebo žartovných komunikatívnych motívoch a tým, že zabávajú seba, prenášajú pobavenie aj na diváka. V prípade dobrých tanečníkov sa zase stavia na eleganciu a zrelosť prejavu či presvedčivé zvládnutie charakteristických prvkov daného regiónu primerane vekovej kategórii.
Tancujúci rodičia a jubilanti
Popri seniorských programoch vznikli aj viaceré projekty, kde sa prepájajú vystúpenia seniorov a detí. Takým je napríklad festival Generácie v kúpeľoch Trenčianske Teplice. Tieto medzigeneračné inovácie prinášajú do folklórneho hnutia nové možnosti a efekty. Pokiaľ donedávna sa chodili rodičia pozerať na vystúpenia svojich detí, teraz sú v hľadisku deti, ktoré sa pozerajú na svojich tancujúcich rodičov či starých rodičov. Iným príkladom je, že pri príležitosti jubilea detského folklórneho súboru Dolina z Bratislavy sa ako originálny prvok vyskytlo spoluúčinkovanie rodičov a detí v jednom programovom čísle, keďže deti vo folklórnych súboroch často majú rodičov, ktorí sa tiež venovali tomuto hobby.
Súčasťou mnohých folklórnych festivalov sú programy venované jubilantom – dlhoročným vedúcim súborov, choreografom, etnomuzikológom, ľuďom, ktorí svoj život zasvätili folklórnemu hnutiu. V tomto smere nie je výnimkou ani MFF Východná. Často sa na scénu v posledných rokoch dostávajú osemdesiatnici aj deväťdesiatnici, ktorí ešte stále vedia osloviť divákov. Je to tým, že popredné osobnosti folklórneho hnutia, ktoré sa na Slovensku rozvíjalo najmä od roku 1948, sa dostávajú do vyššieho veku aj vďaka celoživotnej vitalite udržiavanej tancom. Uvádzanie folklórnych celebrít vo vysokom veku na scéne a prejav úcty k ich celoživotnému dielu patrí k silným emotívnym zážitkom divákov na folklórnych podujatiach.
Autenticita tanca
Iná forma obdivu starých interpretov folklóru zo strany mladej generácie je trend návratu k autentickému tanečnému prejavu a jeho prenesenia na javisko. Deje sa tak najmä nacvičením tancov podľa nahrávok zhotovených približne v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, keďže v tom období množstvo vzácnych nahrávok zaznamenal vtedajší Umenovedný ústav SAV. Nájdu sa aj ozvučené nahrávky z iných zdrojov aj z tohto, aj zo skoršieho obdobia. O skutočnej autenticite sa však dá hovoriť len pri prirodzenej tanečnej príležitosti, akonáhle je tanec prenesený na javisko, začína plniť iné komunikačné a estetické funkcie. Napriek tomu je prenesenie tanca na javisko vnímané ako základný stupeň scénickej štylizácie. Paradoxom bolo, že v uvedenom období, keď boli tance zaznamenané, bola prítomnosť kamery na tanečnom podujatí absolútne cudzím elementom, teda išlo skôr o pripravené štylizované akcie. Filmári vyhľadávali starších tanečníkov, ktorí tancovali tak, ako im vek umožňoval. Niektoré tanečné prejavy determinované ich vekom sa dostali do tanečného prejavu mladých nadšencov „folklórnej autenticity“ aj na scéne v súčasnosti a sú prezentované ako lokálne špecifikum daného tanca. Tieto javy sú predmetom búrlivých generačných diskusií medzi odborníkmi na tanečný folklór, avšak sú aj spôsobom špecifickej medzigeneračnej transmisie kultúrnych javov, sprostredkovanej technickými prostriedkami.
Budúcnosť seniorských folklórnych súborov
Starnutie populácie predstavuje závažný jav, ktorý bude ovplyvňovať život v spoločnosti v najbližších desaťročiach. Bude určite sprevádzaný aj neskorším odchodom produktívnych ľudí na dôchodok. Predlžovanie ľudského života umožňuje aj vyžaduje aktivity, ktoré zviditeľňujú inšpiratívne kultúrne vzory, rozvíjajú možnosti, ako radostne naplniť voľný čas, ako pristúpiť k životu vo vyššom veku tvorivo, a to aj mimo rodičovskej a starorodičovskej roly. Príprava na túto fázu života začína už u päťdesiatnikov. Dôchodok sa síce odďaľuje, ale dôležité je, aby so starnutím tela „nestarol“ aj záujem o život. Práve miestne a regionálne orgány v tomto smere môžu zohrať dôležitú úlohu a pomôcť aj prostredníctvom grantových programov zvyšovať všeobecné povedomie o význame aktívneho starnutia, a tak podporovať solidaritu medzi generáciami.
Autorka pôsobí na Katedre etnológie a folkloristiky Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a je aktívnou tanečníčkou folklórneho zoskupenia Seniorky Lúčnice
